Lucida Intervalla

Ten súvislý “televízny program”, o ktorom som hovoril v minulom zápise, pochádza primárne zvnútra, nie zvonka. Samozrejme, v živote sú i vonkajšie udalosti, ale sú to práve len udalosti, nie nejaký súvislý tok udalostí. Ráno vyjde Slnko, idem do práce, idem na obed… Keby to “televízne vysielanie” pozostávalo len z tohto, nebolo by to až tak zlé.

Problém je v tom, že “súvislú zložku” si vytváram ja sám, každý z nás pre seba, neustálou a neprerušovanou činnosťou mysle. Táto činnosť vedie k stavu zúženého vedomia (podľa mňa nie nepodobnému stavu v hypnóze) ktorá nás udržiava na daných koľajniciach, na danej dráhe života. Myseľ je podľa mňa nástrojom karmy, neviditeľné okovy, ktoré nás držia “prikovaných” tak, ako si to naša karma vyžaduje.

O mysli tu hovoríme v najširšom slova zmysle; príkladom sily ktorou nás myseľ pridržiava pri karme sú rôzne diéty (nech nehovorím o horších veciach ako sú drogy a gamblerstvo), a márne zápasy žien i mužov o schudnutie a (znovu)získanie štíhlej postavy. Len samotná diéta nevedie k výsledku… obykle vedie len k jojo-efektu. Rozumní poradcovia vedia, že “chudnutie sa začína v hlave”, t.j. ten človek musí zmeniť svoje postoje, názory, zvyky… proste celý ten program, čo mu predkladá myseľ. Čo je skoro by som povedal, nadľudská úloha, ale len frontálnym bojom proti mysle a dobrými úmyslami či predsavzatiami v podstate nezvládnuteľná.

V tomto zmysle každé prerušenie či aspoň pozastavenie tohto toku myslenia je záslužná vec. Jednak umožňuje “spoznať nepriateľa”, resp. ho vôbec zbadať. A potom umožňuje sa trochu pocvičiť (samozrejme väčšinou neúspešne) tomuto toku.

Preto tu môžeme hovoriť len o šabbate v uvodzovkách, pretože ide vlastne o hodne širší cieľ: vlastne o nastolenie mieru medzi človekom a okolím, neustále narúšaným rozbúrenou a neustále činnou mysľou.

V podstate vidím len tri metódy k tomuto pozastaveniu, resp. utíšeniu mysle: zavedenie určitých životných zvyklostí ktoré majú za následok aspoň čiastočné pretrhnutie životných automatizmov a zvykov (to je napríklad onen “šabbat”, o ktorom som písal. ), formálna meditácia, ktorá to umožňuje na detailnej úrovni, a špeciálne životné udalosti.

Pristavil by som sa na chvíľku pri tomto poslednom: môže to byť zážitok nejakého pekného (pekný slnečný deň, keď sa dívame na pokojnú krajinu), alebo som mal občas podobný zážitok keď som bol kedysi so svojím malým synom. Alebo aj taký “dramatický” zážitok aký sa mi stal asi pred 2 rokmi: išiel som po ulici, hlava plná myšlienok. Náhle som zle stúpil a v okamihu som sa ocitol na zemi (potešiteľné bolo, že som sa zbalil podobne ako pri pádoch na aikide, takže fyzicky to nemalo následky): otras bol úžasný. Na chvíľku som mal úplne prázdnu hlavu a vnímal som okolo seba všetko. A naviac, ako kontrast, som si pamätal to hemženie, čo som mal v hlave len sekundu predtým. Bolo to pekné a nečakané… a pravdaže, netrvalo to dlho. Väčšinou je taký zážitok spojený aj s určitou dávkou pocitu intimity.

Ináč, prvý “šabbat” som skutočne prežil ako fajčiar bez cigarety — a malo to pozitívny vedľajší dopad, že som si upratal vo veciach, na ktoré som sa už ozaj veľmi dávno chystal:-)

Život je ako televízny program, súvislý, neprerušovaný tok zábavy i smútku, dobrého i zlého, ktorý priťahuje našu pozornosť. A to je pravdepodobne tajomstvo karmy, totiž, že tento program — napriek tomu, že nie je mimoriadne kvalitný — priťahuje našu pozornosť a udržiava ju fixovanú “na obrazovke”. Televízny program beží vždy, keď sme bezmocne a pasívne unášaní životom, sme v rutine a ani nás nenapadne na tom niečo meniť. Myseľ je vtedy zúžená, izolovaná, obvykle (minimálne v latentnom) konflikte so svetom.

Žiada si celkom veľké množstvo charakteru, energie a odhodlania, ak sa človek čo len na chvíľku chce odpútať od tejto “obrazovky života”… čím menej sa človek o to pokúša, tým je to ťažšie a naopak. Vlastne som dokonca došiel k tomu, že hlavný prínos toho, že cvičím aikido či hathayogu, prípadne že meditujem, nie je v tom, že budem zdravší, krajší, múdrejší (dokonca si trúfam o tom pochybovať a v porovnaní s vkladom, ktorý som dostal pri narodení je tento prínos pravdepodobne úplne zanedbateľný), ale že to sú príležitosti, keď — čo len na chvíľku — tento “televízny program” preruším. Chvíľu je obrazovka “čierna”.

Cenné nie je to, že to cvičím (ono aj to cvičenie sa dá robiť nepozorne, tak že sa len minimálne líši od bežného “vysielania”) ale to, že som v sebe vôbec našiel silu ísť tréning, sadnúť si k meditácii alebo zacvičiť hathayógu. Teda, že som na chvíľku jednal “aktívne”, vystúpil z prúdu, “vypol rádio”.

Ericha Fromma som mal rád od stredoškolských rokov vďaka jeho knihe “Člověk a psychoanalýza”, a dosť ma ovplyvnil. O pár rokov neskôr som v jeho inej knihe — Sny a mýty — si prečítal o šabbate (kapitola “Rituál sabbatu”). Popravde predtým som o tom nikdy nepočul, ale to, čo písal sa mi zdalo dôležité, len som nevedel sformulovať “ako” je to dôležité, v akom zmysle.

Až teraz to začínam chápať.

Šabbat je vlastné také “vystúpenie zo života”, zastavenie života na jeden deň. Ako hovorí Fromm, “nastolenie stavu mieru a pokoja medzi človekom a prírodou”. Stav oddychu, ktorý je vyjadrením dôstojnosti, mieru a slobody. Ako píše na inom mieste: “Človek je úplným človekom iba vtedy, keď nepracuje, keď je s prírodou a svojimi blížnymi v mieri” — podobnosť s Trungpovým chápaním meditácie nie je vôbec náhodná.

Vo svojom živote som sa vždy choval ako bežní (sekulárni) ľudia: nedeľa bola síce dňom oddychu, ale viac-menej z hygienických či psychohygienických dôvodov; ináč sa však tento deň nijak zásadne nelíšil od ostatných dní. Keď bolo treba, kľudne som pracoval, alebo robil bežné činnosti, ako v ktorýkoľvek deň.

Teraz si však uvedomujem, že také “svätenie dňa sviatočného” je vlastne veľký dar a vymoženosť, pretože umožňuje na chvíľku sa zastaviť, vystúpiť z toho bezhlavého toku života, pozastaviť štandardné aktivity, a tak čo len na izolované okamihy, v tom nastalom tichu byť sám so sebou. Niečo ako celodenná meditácia… keď to — pravdaže — trochu preženiem.

O čo však ide v tomto ponímaní “šabbatu”; podstatou je, nie dodržiavať (často aj bizarné obmedzenia, ako napr. nosenie vreckovky, či zapaľovanie elektrického svetla vypínačom). Iné sa mi javí ako dôležité; dôležité sa mi javí aspoň jeden deň v týždni zrušiť obvyklé, svetské, činnosti, ktoré sú náplňou môjho každodenného života. Činnosti, ktoré ma “odvádzajú” od samého seba: v mojom prípade sä to veci ako napr. čítanie, browsovanie, profesionálna práca na počítači, proste činnosti, ktoré robím pre obživu alebo pre zábavu. Keby som bol drevorubačom, tak náplňou by asi bolo nerúbanie dreva a nechodenie do krčmy, napríklad. Nepochybujem, že to nebude ľahké. Pamätám sa, aký problém pre mňa pred pár rokmi znamenalo “nečítanie kníh v autobuse” (čo som zaviedol na “odporúčanie” Castanedu); náhle som sa cítil ako bez rúk, alebo ako fajčiar bez cigarety. Bol to však celkom veľký prínos, pokiaľ som namiesto toho udržiaval bdelosť; v opačnom prípade, t.j. keď som nechával pasívne blúdiť myšlienky, to pravdaže žiaden prínos nebol. Takže myslím, že zavedenie jedného takého to dňa v týždni — nech mu už hovorím šabbat alebo nedeľa alebo akokoľvek ináč — je celkom prínosná a správna vec.

Vlastne, čo ma na tom prekvapuje, je, že ako málo mozgu je potrebné na to, aby človek “mal vedomie”… možno vlastne väčšina mozgu slúži jednak na komunikáciu s okolím, a jednak na zber a spracovanie informácií z okolia….

Samozrejme, toto je len môj prvý, laický dojem o tomto jave… možno ďalšie výskumy ukážu niečo iné. Ale aj tak je to prekvapujúce…

A tiez by ma zaujímalo, či či sa časom nepodarí dokázať, že k udržaniu vedomia postačuje 0 (nula) mozgových buniek…:-)

P.S. Pozerám, že to nie je celkom nová vec, písalo sa o tom i na Oslovi...
P.P.S.: Ono veľa ich asi nebude treba, ak zvážim, že cca 25 000 myších neurónov dokáže riadiť lietadlo…

P.S. 5.2.20010 Ale pravdu povediac, nemyslim si, ze toto je ta spravna brana do Buddhovho ucenia:-)

OK. Korupcia bola a vždy bude. Zločin bol a vždy bude. Podvody boli a vždy budú.

Je tu však jeden rozdiel oproti minulosti, a ten mi robí starosti: ano, odjakživa existovala korupcia, zločin, podvody, prepisovanie minulosti, ale bola to viac -menej výsada úzkej elity, alebo naopak, deklasovaných živlov.

Teraz však toto všetko postupne presakuje aj do majoritnej spoločnosti, do stredných vrstiev spoločnosti, postupne sa stáva normou spoločnosti a začína predstavovať neúnosnú záťaž. Kedysi, keď sa o niekom prevalilo, že je podvodník či zločinec, tak sa v slušnej spoločnosti nemohol ukázať; dnes to takíto ľudia robia tak, že sa “otrasú”, počkajú, kým búrka prehrmí, a potom sa tvária akoby sa nič nebolo stalo a pokračujú… posledný prípad je bývalý rektor trenčianskej univerzity, ktorý sa po pár týždňoch (!) vracia ako dekan jednej jej fakulty.

Príkladom tohto trendu, ktorý som zachytil, vyslovene “vedeckého podvodu”, je aféra Climagate a Pačaurího prípad. Na teórie o človekom zavinenom otepľovaní som sa díval vždy s podozrením, ale predsa len som nečakal, že sa jedná o explicitný podvod, a to podvod neuveriteľne širokého rozsahu. Ale nie je to jediný “vedecký” podvod, len najväčší; pred nedávnom tu bol menší, okolo kmeňových buniek. Alebo — to tak “na hranici” s vedou — posledná “pandémia” chrípky. Alebo na domácej pôde, turboštúdium na niektorých univerzitách.

Mne to pripadá údesné — ja som ešte tá generácia, pre ktorú veda to boli mená ako Galileo Galilei, Isaac Newton, Leonhard Euler, Bernoulliovci, Maria S. Curie, Max Planck, Conrad Roentgen, Ludwig Boltzmann, Albert Einstein a tak by som mohol ešte hodne dlho menovať: to boli ľudia, u ktorých ani vo sne nebolo možné pochybovať nielen o ich odbornej či intelektuálnej kompetencii, ale ani o morálnej kompetencii.

A dnes je to všetko inak…

Veda pravdepodobne prišla o nevinnosť podobným spôsobom, ako náboženstvo: stykom s peniazmi a mocou. To sú dva činitele, ktoré zničia všetko, k čomu sa priblížia, a pritom sa im nedá dosť dobre vyhnúť.

Otázkou je, či sú to ojedinelé garamboly, alebo trend. Ja mám obavy, že je to trend… Ale je to katastrofálny trend, to je niečo, ako keby — na individuálnej úrovni — človek začal mať halucinácie či vidiny a už nebol schopný rozoznať čo je realita a čo výmysel.

P.S. Popis niektorých najznámejších “vedeckých podvodov”: u Lukáša Kovandu

Niečo podobné platí o politických či iných ideách; v západných pomeroch relatívne neškodný marxizmus priniesol v Rusku, Číne či Kambodži strádanie predtým nepredstaviteľného rozsahu. Snaha zavádzať demokraciu v treťom svete len otvorila dvere rôznym skorumpovaným diktátorom, či teroristom. Pokroky lekárskej vedy priniesli v treťom svete populačnú explóziu nebývalého rozsahu…a hlad spolu s vojnami.

Toto všetko sa už asi ani nedá pričítať fachidiotickej aplikácii západnej vedy či iných učení: toto — teda neschopnosť vnímať vedľajšie účinky svojho “zacieleného” chovania — je už možno vlastnosť ľudskej existencie; je to vlastne možno taký prejav zaslepenosti, ktorý vždy bol a vždy bude. Len nikdy nemal k dispozícii také mocné prostriedky, aké má dnes.

Myslím, že bude treba trochu pribrzdiť pri tých aplikáciách; nám sa to tu nezdá hlavne preto, že u nás to prebieha jednak pomaly a jednak málo vieme o tragických dopadoch — v médiách a reklamách sa vždy spomínajú len pozitívne prínosy. Také dramatické aféry, ako sú dôsledky používania DDT alebo Contergan sa prevalia len málokedy, a sú v podstate tutlané. Som zvedavý, ako to napríklad dopadne okolo škodlivosti mobilných telefónov, alebo PET fliaš… Problém je asi aj v tom, že — a toto nie je problém vedy — v honbe za ziskom a udržaním si pozície na trhu sa nové technológie testujú v podstate len na to, že či nie sú prvoplánovo jedovaté, či škodlivé. Dlhodobé následky ich používania nerieši — pre istotu — nikto.

Možno istým spôsobom je to i argument pre “dobrovoľnú skromnosť“. Čo sa týka mňa osobne, už dávno som si povedal, že nemusím mať všetky najnovšie výkriky techniky, jesť len to, čo dokážem (aspoň približne) odhadnúť že z čoho to pozostáva, obliekať sa s minimom umelých látok, používať občas aj nohy apod. Ja viem, že to nechráni stopercentne, tu skôr ide o to, nepodporovať bezhlavé a nekontrolované zavádzanie výdobytkov výskumu do života. Je to podobne, ako s vegetariánstvom: sám tomu nezabránim, ale vegetariánstvom aspoň nepodporujem zabíjanie.

Tento postreh ohľadne “pozorovania telovej múdrosti” mi pripadá ako ďalší skvelý postreh, ktorý nás vedie k tomu, aby sme — nakoľko nám to schopnosti a okolnosti dovoľujú — žili stíšene a v zhodne so sebou. Práve to je totiž jeden z problémov moderného života, že sme štvaní svojimi túžbami a bezcieľne a bez spätnej väzby na svoju najvnútornejšie vnútro žijeme a snažíme sa vyplniť si priania, ktoré v skutočnosti vlastne ani nepotrebujeme: máme ich len preto, že to vidíme u iných alebo vo filmoch či reklamách, a myslíme si preto, že to predsa potrebujeme aj my. Je to niečo ako chaotický pohyb biliardovej gule, odrážajúcej sa od tvrdých okrajov…

Je to tak silné väzenie, že bez toho, aby sa človek aspoň občas stíšil — denne, počas meditácie, i mimo nej — tak nemá šancu, aby si vôbec uvedomil, že je v takomto väzení, nie to, aby sa z neho dostal. Nanajvýš, čo sa mu môže podariť je nejasný pocit nepokojnosti s tým, že nedostáva od života to, čo by “mal dostať”.

Jedno riešenie je takéto pseudopriania si skutočne vyplniť; v šamanistických pojmoch to zodpovedá (podľa mňa) veľkému plytvaniu energiou, a výsledkom je vyčerpanosť — a nespokojnosť. Druhým riešením je práve to, čo sa naznačuje v uvedom citáte: “zastaviť” sa v tomto chaotickom pohybe, a netrvať na tom, že “musím mať všetko, čo ostatní”. Ostatne sama Príroda v tom ide príkladom, pretože nie každý je silný ako Supermann, krásny ako Zlatovláska a múdry ako Ded Vševed — a napriek tomu sme odsúdení prežiť život s tými konkrétnymi obmedzeniami, ktoré mám nadelené, a nič podstatného v tom nezmôžeme.

Každý si proste musí nájsť SVOJE potreby, ktoré sú v zhode či rovnováhe s touto jeho existenciou a nechcieť niečo iné.

Príklady, ktoré sú uvádzané v tomto citáte sú skvelé: “teda vstať, keď sa zobudíme a ľahnúť si, keď sme unavení”. Všimnime si že hrešíme dokonca i proti takýmto jednoduchým, a zdanlivo samozrejmým činnostiam — tak potom ako je to asi v iných, menej zrejmých?

Ak mám pravdu, vie ma potešiť že existujú aj takíto ľudia… ktorí aj v 96 rokoch nie je ľudskou troskou, ale aktívne robí správne veci.