Lucida Intervalla

Už minule som si uvedomil, že úplne základná chyba, ktorú robím je prílišná snaha vyvolať obraz, ktorá vedie k “zablokovaniu”, stuhnutiu. Je to naopak, obraz sa musí “vynoriť sám od seba”. Túto chybu sa mi do značnej miery podarilo eliminovať.

Dnes som si uvedomil ďalšiu vec: vždy som sa snažil vizualizovať obraz “pred očami”; možno ma k tomu viedli popisy, napr. antar mouny, kde sa doporučuje pozorovanie čidákáši, ale napr. aj trátaku.

V skutočnosti som si ale všimol, že tie ozaj dobré, živé obrazy sa neodohrávajú “pred očami”, či skôr viečkami, ale vychádzajú, dokonca sa odohrávajú niekde v mojich “v hlbinách” resp. odtiaľ si ma “uhranú”, unesú, “vtiahnu do deja” tak, že sa zdajú realitou.

Z toho by teda vyplývalo, že do cvičenia treba dávať ešte menej vlastnej aktivity, ako sa mi zdalo doteraz, a treba tam ešte viacej “tichého očakávania”, bez vyvolávania vzruchov a vĺn; samozrejme, je tu potom veľmi silná tendencia unikania pozornosti, čo potom riešim neustálym navracaním pozornosti, podobne ako v šamathe/vipaššáne.

Malo by to asi byť, ako keď sa pozorne zadívam napr. do studne alebo do priepasti; žiadna snaha vyvolať nejaký obraz… len si počkať čo sa vynorí.

P.S. Ale úplne bezkonkurenčne živé a unášajúce sú spontánne sa vynorujúce obrazy, ktoré niekedy pri týchto pokusoch vidím… to je neuveriteľné…

Jedným z najväčších problémov, ktoré mám s buddhistickým učením je, že sa tam používajú (včítane Buddhu) psychologické pojmy (t.j. pojmy spojené s koncepciou idnivídua, ega, psychiky) na udalosti nepsychologického charakteru (keďže po smrti neexistuje už žiadne “ja”).

Príkladom je učenie, že príčinou inkarnácie je nevedomosť a následne “smäd po živote”. Kto je ale nevedomý, kto má “smäd po živote”, keď tu nie je (po smrti) žiadna psychologická jednotka? Ako možno hovoriť o nejakom psychologickom pojme, tam, kde neexistuje psychika?

Jedným možným vysvetlením, ktoré si viem predstaviť je, že sa jedná o podobnú situáciu, ako keď hovoríme o šírení hystérie, módy alebo nejakého náboženstva medzi ľuďmi.

Je pravdou, že vo vzduchoprázdne sa móda alebo hystéria nemôže šíriť, že k tomu potrebujeme “pole ľudí”, alebo skôr “pole entít”, ktorých/ktoré je ňou možné “aktivovať”. Ale aj tak je možné hovoriť o hystérii, či móde ako o určitom vzruchu, ktorý nie je naviazaný na konkrétneho jedinca; akurát ten pojem predpokladá existenciu jedincov, ktorí sú schopní hystérie, či podliehaniu móde. Trochu mi to vlastne pripomína — aj keď je to príklad z iného súdka — šírenie sa memov.

Podobne i Buddha nikdy nepopieral, že svet existuje, akurát sa (veľmi múdro) nepúšťal do vysvetľovania je podstaty a mechanizmov fungovania. Ale pokiaľ existuje, a pokiaľ sa v ňom môžu šírit “vlny nevedomosti” či “vlny smädu po živote”, proste vzruchy (viď príklad s dominom, alebo zapaľovaním jednej sviečky od druhej) musí mať takú podstatu, ktorá to umožňuje; iným slovom, je to Myseľ, v nejakom potenciálnom stave, ktorý sa aktivuje, keď ju zasiahne “vzruch nevedomosti” a naopak, keď je aktivovaná, už sama vytvára ďalšie vlny. Keď zapaľujem jednu sviečku od druhej, musí tu existovať rad sviečok (jednorozmerné “pole“), ináč nieto čo zapaľovať.

Pravdu povediac, mám podozrenie že Myseľ a Priestor (resp. nejaké pole s ním spojené) sú nejak úzko, intímne prepojené, ak nie rovno identické.

Osobitne mi pripadá zaujímavé to, že ten pokles kondície na nižšiu úroveň je vlastne v bežnom živote nezbadateľný; prejaví sa vlastne len pri telesnej či duševnej záťaži. O to je to klamlivejšie…

O živote po smrti sa toho píše veľa, aj keď o tom nič nevieme; ešte dôležitejšie sa mi javí ale písať o živote PRED smrťou, pretože to, na rozdiel od predošleho prípadu vieme, že existuje, a s veľkou pravdepodobnosťou aj príde.

Na blistoch beží seriál “Tahle země není pro starý ” o problematike starých ľudí. Zaujal ma — ešte sa ma to priamo netýka, aj keď problém v plnej kráse je už na dohľad — pretože jedna z vecí čo ma tu v Prahe zarazili (a to nielen teraz, ale ešte za komunizmu) je celkom hlboko zakorenená averzia voči starým ľuďom.

V modernej spoločnosti sa deje i so starobou niečo podobného, ako s inými štádiami a situáciami ľudského života: moderný život nás “odstrihol” od zážitku staroby, smrti, choroby, narodenia a len prácne sa hľadá cesta naspäť; chorí sú v nemocniciach, duševne chorí v ústavoch, nevládni starí ľudia v starobincoch, deti sa rodia v pôrodniciach. Na jednej strane je to samozrejme dobré… ale na druhej strane kopa ľudí prežije svoj život bez toho, aby o týchto veciach vedeli z prvej ruky … a potom sú zaskočení keď príde staroba alebo smrť.

A druhá vec ktorá sa deje v modernej spoločnosti je snaha popierať starobu, a chcieť sa za každú cenu javiť mladým; občas to nadobúda aj groteskné podoby.

To sú dve veci, v ktorých s autorom blogu viem súhlasiť; neviem však súhlasiť v autorom onoho blogu, že by nemalo byť správne požadovať od starého človeka “se má udržovat v kondici, být aktivní, umět se postarat sám o sebe…”. Presnejšie, nemalo by to požadovať okolie, ale sám človek by to mal požadovať od seba… Moja stará mama (a tá teda nebola postmoderná) hovorievala, že chce žiť len dovtedy, kým sa vie postarať sama o seba. Zaujímavé že som si to zapamätal, aj keď som bol malé dieťa a nemohol som chápať čo tým myslí. Teraz to už chápem a vidím, nie je to nová požiadavka, ale mnimálne tri generácie stará.

Je mi samozrejme jasné, že jednak pri dostatočne dlhom živote každý príde do štádia, keď bude bezvládny, jednak že nie každý má také šťastie, že má od Prírody dané zdravie. Predsa však si myslím, že rozumným vedením života dokáže každý maximálne oddialiť toto záverečné smutné obdobie. Práve preto, aby si človek mohol splniť “domáce úlohy”, ktoré mu kladie staroba. A tu treba hneď povedať, že predpoklady k tomu, aby bol človek starobe aktívny, v kondícii a vedel sa postarať o seba sa kladu v období PRED starobou. Dokonca ďaleko pred starobou…

Dobrú kondíciu vo vysokom veku považujem za dôležité preto, že si myslím, že staroba má svoju funkciu v živote človeka.

Prvou funkciou je “príprava človeka na smrť”. Nie je asi náhodné, že čím je človek starší, tým viac sa díva dozadu, do minulosti, a — pokiaľ tá staroba aspoň trochu “stojí za niečo” — si tú minulosť zhodnotí, roztriedi, poučí sa z nej. Neviem samozrejme dokázať, že po smrti niečo existuje, a teda, že toto zhodnotenie je k niečomu dobré, na druhej strane si myslím, že príroda nerobí veci podaromnici, a tak je celkom možné, že to k niečomu dobré je. Rozhodne za horšiu variantu považujem zomrieť tak hlúpy, ako sa človek narodil…

A ako druhú funkciu staroby by som možno označil prípravu na “hladké pristátie”, teda na smrť. Vo vysokom veku už jednoznačne a nepopierateľne prebieha countdown, akurát nevieme presne, koľko času ešte zostáva. Ide teda o to, aby umieranie “prebehlo dobre”, t.j. s pocitom, že už tu na svete nemám nič nedoriešené, žiadne “otvorené účty”. V ideálnom prípade sú to také historky, ktoré som čítal o niektorých starých ľuďoch, ktorí cítili, že sa blíži koniec, dokonca sa na ten čas slávnostne obliekli, alebo išli na svoje obľúbené miesto, “rozlúčili” sa s tým, čo im bolo milé, a potom ticho zosnuli. Toto mi pripadá ideálne zakončenie: nemá zmyslu bojovať proti tomu, čo ešte nikoho neobišlo, ešte menší zmysel má tváriť sa, že to neexistuje. Ale má zmysel urobiť ten odchod dôstojným. Aj za cenu eutanázie.

Aj keď to skrýva určité metafyzické predpoklady, predsa len risknem tvrdnie, že NIE JE JEDNO, v akom stave človek zomrie. Je to ale skôr pocit, než to, že by som to vedel zdôvodniť… zostaňme preto len pri tomto tvrdení.

To je ale dôvod, prečo si myslím, že nastúpený trend v modernej spoločnosti, vziať ľuďom starobu je neblahý a staroba mala by byť každému dopriata; je však na každom človeku samostatne, či si ju nechá vziať, či ju premrhá, pretrpí alebo ju v plnej miere prežije.

LARP ma však zaujal, a to preto, že to veľmi pripomína metódu, ktorú popisoval Castaneda (ako techniku stopovania), totiž hranie rolí. Táto Castanedova metóda mi pripadala hodne bizarná, keď somu ju čítal, ale napriek tomu som chápal, že také hranie roly si vyžaduje maximálnu bdelosť, a teda má veľký potenciál ako metóda tréningu bdelosti. Takže som to predbežne “odložil do šuplíka” a až to, čo som si prečítal o LARP-e to “vytiahlo na svetlo Božie”.

Nie neskúsil som to; hlavne preto, že mi chýba vhodná hra. To, čo hrajú tí stredoškoláci v tom článku mi pripadá príliš primitívne a rukolapné, Castanedove námety mi zas pripadali príliš bizarné a nepraktické.

Takže mi chýba vhodný scenár či námet hry, ale celkom by som privítal nejaký nápad.

Ale pripadá mi to celkom dobré, pretože “všetko v Matrixe je treba využiť” (lokálne tu, str. 29)

Slovo viera, mi jednak nedáva zmysel v súvislosti s Bohom, jednak v skutočnosti ľahko vedie ku slepej viere, či uzatváraniu sa pred vedeckými poznatkami.

Dôvera a loajalita je niečo z celkom iného súdka: jedná sa presne o to, čo vystihoval Pattonov preklad nového Zákona: „klidně a bezstarostně spočinout v trávě” — a pritom mi nezväzuje kritický rozum.

Viera — tam je vždy priestor na pochybnosť, alebo v horšom prípade na potláčanie pochybnosti. Dôvera — tam nie je žiaden priestor na pochybnosť. Dôverovať môžem svojim rodičom, svojmu partnerovi/ke, svojmu dieťaťu — ale rozhodne nemôžem pochybovať o ich existencii… A takýto vzťah k Bohu je asi ten správny: “Kým nebudete ako deti….”

Keď odhliadnem, že článok mi verne ukazuje úroveň žurnalistiky (zmes neznalosti, zmätenosti a senzačnosti), predsa len naznačuje že vteliť sa pre nejakého lámu ako západniara alebo vteliť sa síce “správne”, ale dostať sa do styku so západnou kultúrou nie je celkom to pravé orechové… Dokonca priam zhubné… Podobný prípad poznám v súvislosti s Chögyamom Trungpom, ktorý síce založil Shambhalové hnutie, ale prestal žiť ako mních a vrátil sa k svetskému životu. Takýchto prípadov je zrejme omnoho viac, len nie sú veľmi známe.

Samozrejme, neprísluší mi posudzovať takýto krok — a naviac, ako to vidno na Trungpovi; to, že prestal fungovať ako mních mu nebránilo urobiť veľa dobrého pre šírenie Buddhovho učenia. Nepochybujem, že to bude podobné i v Tenzinovom prípade.

Aj tak mi ale pripadá zaujímavé, a signifikantné, že západný svetský život môže tak silne ovplyvniť i tak silné entity, akými by podľa všetkého tulkuovia mali byť. Zaujímavé, že ani rad kontrolovaných zrodení nemôže zabrániť “nákaze”…

Ja osobne terminológiu nepodceňujem; keď o niečom nevieme hovoriť, tak to je prakticky nepostihnuteľné a dokonca, v istom zmysle neexistuje. S klasickou buddhistickou a sánkhjovou terminológiou mám ten problém, že vychádza z dávno mŕtvych jazykov, ktorým v dnešnej dobe rozumieme len minimálne. Naviac, popisujú veci, ktoré bežnému človeku nie sú veľmi zrozumiteľné.

Castanedova terminológia sa mi zdá bližšie dnešnému chápaniu a nášmu európskemu zameraniu, či osobnosti. A možno dokonca i ciele ktoré sleduje bojovník.

Napríklad v “matrixových pojmoch” (lokálne tu) je meditácia typu šamatha/vipaššána dočasné, viac-či menej dokonalé (podľa toho, ako sa vydarí) odpojenie od Matrixu.

Odpojiť sa od Matrixu totiž nedá rečami či vierou v niečo (napr. že lyžička neexistuje), ale len skúšaním “zastavenia mysle”, jej dočasného odpojenia, vypojenia z činnosti. A ani to vlastne nie je účel, účelom sa dostať spod jej diktátu, spod jej nekompromisného velenia a jej okamžitej reakcie.