Možno by som trochu ešte upresnil, čím sa líši ponímanie moje “šabbatu” od Frommovho.

Ten súvislý “televízny program”, o ktorom som hovoril v minulom zápise, pochádza primárne zvnútra, nie zvonka. Samozrejme, v živote sú i vonkajšie udalosti, ale sú to práve len udalosti, nie nejaký súvislý tok udalostí. Ráno vyjde Slnko, idem do práce, idem na obed… Keby to “televízne vysielanie” pozostávalo len z tohto, nebolo by to až tak zlé.

Problém je v tom, že “súvislú zložku” si vytváram ja sám, každý z nás pre seba, neustálou a neprerušovanou činnosťou mysle. Táto činnosť vedie k stavu zúženého vedomia (podľa mňa nie nepodobnému stavu v hypnóze) ktorá nás udržiava na daných koľajniciach, na danej dráhe života. Myseľ je podľa mňa nástrojom karmy, neviditeľné okovy, ktoré nás držia “prikovaných” tak, ako si to naša karma vyžaduje.

O mysli tu hovoríme v najširšom slova zmysle; príkladom sily ktorou nás myseľ pridržiava pri karme sú rôzne diéty (nech nehovorím o horších veciach ako sú drogy a gamblerstvo), a márne zápasy žien i mužov o schudnutie a (znovu)získanie štíhlej postavy. Len samotná diéta nevedie k výsledku… obykle vedie len k jojo-efektu. Rozumní poradcovia vedia, že “chudnutie sa začína v hlave”, t.j. ten človek musí zmeniť svoje postoje, názory, zvyky… proste celý ten program, čo mu predkladá myseľ. Čo je skoro by som povedal, nadľudská úloha, ale len frontálnym bojom proti mysle a dobrými úmyslami či predsavzatiami v podstate nezvládnuteľná.

V tomto zmysle každé prerušenie či aspoň pozastavenie tohto toku myslenia je záslužná vec. Jednak umožňuje “spoznať nepriateľa”, resp. ho vôbec zbadať. A potom umožňuje sa trochu pocvičiť (samozrejme väčšinou neúspešne) tomuto toku.

Fromm svoj pojem oddychu vymedzoval ako protiklad ku práci: “”Práca” — či už konštruktívna alebo deštruktívna — je akýkoľvek zásah človeka do fyzického sveta. “Oddych” je stav pokoja a mieru medzi človekom a prírodou”


Mier, t.j stav pokoja medzi človekom a jeho okolím, je neustále narúšaný činnosťou mysle. Možno jeden z dôvodov, prečo je meditácia taká príťažlivá pre západného človeka je to, že mu aspoň ná chvíľku umožňuje zažiť mier, utíšiť aspoň na chvíľku myseľ.

Preto tu môžeme hovoriť len o šabbate v uvodzovkách, pretože ide vlastne o hodne širší cieľ: vlastne o nastolenie mieru medzi človekom a okolím, neustále narúšaným rozbúrenou a neustále činnou mysľou.

V podstate vidím len tri metódy k tomuto pozastaveniu, resp. utíšeniu mysle: zavedenie určitých životných zvyklostí ktoré majú za následok aspoň čiastočné pretrhnutie životných automatizmov a zvykov (to je napríklad onen “šabbat”, o ktorom som písal. ), formálna meditácia, ktorá to umožňuje na detailnej úrovni, a špeciálne životné udalosti.

Pristavil by som sa na chvíľku pri tomto poslednom: môže to byť zážitok nejakého pekného (pekný slnečný deň, keď sa dívame na pokojnú krajinu), alebo som mal občas podobný zážitok keď som bol kedysi so svojím malým synom. Alebo aj taký “dramatický” zážitok aký sa mi stal asi pred 2 rokmi: išiel som po ulici, hlava plná myšlienok. Náhle som zle stúpil a v okamihu som sa ocitol na zemi (potešiteľné bolo, že som sa zbalil podobne ako pri pádoch na aikide, takže fyzicky to nemalo následky): otras bol úžasný. Na chvíľku som mal úplne prázdnu hlavu a vnímal som okolo seba všetko. A naviac, ako kontrast, som si pamätal to hemženie, čo som mal v hlave len sekundu predtým. Bolo to pekné a nečakané… a pravdaže, netrvalo to dlho. Väčšinou je taký zážitok spojený aj s určitou dávkou pocitu intimity.

Ináč, prvý “šabbat” som skutočne prežil ako fajčiar bez cigarety — a malo to pozitívny vedľajší dopad, že som si upratal vo veciach, na ktoré som sa už ozaj veľmi dávno chystal:-)