Lucida Intervalla

Potom však niet dôvodu nepostúpiť ďalej. Tak ako — možno mozog, možno psychika — zorganizuje počitky z vonkajšieho sveta do zmysluplného celku, ktorý sa nám javí ako okolitý svet, zdá sa, že i vnútorné počitky sú zorganizované podobným spôsobom, a to tak, že vytvárajú pre “To” ilúziu osobnosti, ega. Tak ako sa zrejme v útlom detstve postupne a pozvoľna vytvára obraz vonkajšieho sveta, ešte pomalšie a ešte pozvoľnejšie sa zrejme vytvára osobnosť človeka, jeho charakter, sebahodnotenie, proste všetky zložky toho, čo súhrnne nazývame osobnosťou.

Osobnosť je teda pravdepodobnosti ilúziou presne v tom istom zmysle, ako je ilúziou vonkajší svet.

Účel je zrejme rovnaký, ako v predošlom prípade: umožniť fungovanie vo svete; je to určitý autopilot na (pravdepodobne) vrchole celej hierarchii autopilotov (napr. ktoré riadia dýchanie, reflexy, chôdzu… )

Meditácia vlastne znamená dočasné pozastavenie, odloženie bokom týchto ilúzií…

Aikido sa začína tam, kde vnímam ukeho, jeho pohyb, udržujem vzdialenosť a adekvatne reagujem na jeho akcie. Vlastne sa dá povedať, že “spolupracujem” s ukem.

Čím som starší, tým si viac uvedomujem, že náš život je podobný lodi na rozbúrenom mori. A najľahšie sa žije, keď tá loď sa nesnaží doplávať do žiadneho cieľa, a necháva sa pasívne húpať na vlnách.

Celkom inak sa javí situácia, keď si človek stanoví nejaký cieľ: naraz sa loď, ktorá sa pokojne pohupovala na vlnách ocitne uprostred búrlivého mora, a každá snaha udržiavať vytýčený smer si žiada skoro heroicke úsilie.

Ale vlastne úsilie je tu kontraproduktívne, potrebná je koherencia mysle.

Vidím to na sebe, vidím to u iných, vidím to v poslednej dobe u syna. Po dlhom čase sme sa zhodli, že by mal meditovať, a pre začiatok podľa mňa by mu v pohode stačila desaťminútová šamatha. Lenže, ukazuje sa, že aj to je nadľudský výkon (hoci objektívne je jasné, — aj jemu — že desať minút sa musí najsť vždy a za každých okolnosti). Dobre, je pravdou, že má náročné zamestnanie, sčasti ho vysáva a sčasti stavia pred nové a nové problémy, ktoré mu rozbúria myseľ. Ale predsa len — nenájde ani tých desať minút? Alebo si na to ani nespomenie?

Pravdou je, že to vlastne nie je o pevnej vôli.

Kto skúsil/skúsi toto cvičenie, uvidí, že výhovorky na “nedostatok času” sú liché. Čo bráni našej lodi v postupe nejakým smerom je práve rozbúrené more našej mysle, a nič iné. Toto je zároveň i mechanizmus erózie našich dobre myslených predsavzatí…

P.S. To grécke príslovie sa dá zaujímavým spôsobom znegovať, totiž, že “pre loď ktorá nemá žiaden cieľ je každý vietor dobrý”. To mi pripadá ako ideál buddhistických, hinduistických a taoistických mudrcov vo vzťahu ku živote v ľudskej spoločnosti.

Pri spätnom pohľade sa mi objavuje akási paralela medzi inkarnáciami, a novými zamestnaniami, a to celkom výrazná.

Každá práca, ktorú som v živote robil bola nejakým spôsobom s používaním a produkovaním množstva papiera, alebo obecnejšie povedané takých alebo onakých textov (v predpočítačovej ére papiere, v počítačovej fily). V čase keď som robil určité konkrétne povolanie či zamestnanie sa mi zdalo, že bez tých papierov/textov nemôžem existovať. Používal som ich denne. Keď sa môj pobyt na danom pracovisku pomaly chýlil ku koncu, celkom sa mi zdalo ťažké si predstaviť, že sa bez tých papierov zaobídem. Jednoducho som ich ľutoval vyhodiť.

Potom ale nadišla chvíľa odchodu z pracoviska, a ja som musel urobiť rez. Absolútnu väčšinu papierov vyhodiť. Väčšinou som ich nebol schopný všetky vyhodiť, a niektoré som si ponechal s tým, že ich možno budem potrebovať. Ale v podstate žiadne (hovorím o dokumentoch týkajúcich sa povolania, nie o všelijakých úradných diplomoch, potvrdeniach, preukazoch a podobne) z tých dokomuntov, ani vyhodených ani odložených som nakoniec nikdy, ani po tridsiatich rokoch, nepotreboval.

Tieto dokumenty mi pripomínajú moje telo a psychiku v tejto reinkarnácii a z pohľadu tejto teórie mi už nepripadá také nezmyselné a neužitočné to, že si nepamätáme predošlé inkarnácie. Pretože toto všetko je vlastne niečo ako “pracovné nástroje” ktoré nemajú hlbší význam, a slúžia len pre úspešnosť/neúspešnosť tejto inkarnácie.

Táto analógia sa dá viesť ešte i ďalej. Napríklad na spolupracovníkov — v absolútnej a drvivej väčšine som mal dobrých a rozumných kolegov — s ktorými sa človeku pri odchode z pracoviska zdalo, že sa budeme aspoň stretávať aj po opustení pracoviska. A ajhľa — asi na cca 5 výnimiek — som sa už potom nikdy s nikým nestretol ináč ako sporadicky, náhodne, a tie vzťahy sa pretavili na konvenčnú slušnosť. Možno podobne je to aj s ľuďmi, ktorých stretávame v rôznych inkarnáciách.

Dokonca i moja osobnosť bola na rôznych pracoviskách trochu iná (aj keď nie natoľko, aby s tým bol Castaneda spokojný) aj keď viac -menej vďaka postupujúcemu veku a rastúcim skúsenostiam a zážitkom.

Takisto som zaznamenával zmenu “osobnej atmosféry” pre odchodom z pracoviska — zo žartu som hovorieval, že sa cítim ako dôchodca — keď vlastne všetko, s čím človek doteraz žil sa náhle stáva minulosťou, ńeaktuálnym, minulým až v posledných dňoch je tam v tej práci už len telo, ale nie duch. A naopak, pri nástupe do novej práce sa všetko zdá nové, neokukané, človek doslova ožije, a nejaký čas žije nerutinne — až kým sa aj tam nezabehá. Všetko to je úplne analogické, ako na začiatku a na konci reálneho života.

V tejto súvislosti možno je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, aký je vzťah buddhizmu k týmto pravidlám.

Buddhizmus — napriek tomu, že je konvenčne zaraďovaný medzi náboženstvá — považujem skôr za predobraz “technického myslenia“, experimentálneho prístupu. Dokonca nejde ani tak o “predobraz”; viac-menej dokonca ani nevidím rozdiel, jedine, že predmet tohto myslenia nie je hmotný, ale je to psychika. V tejto súvislosti sa podľa mňa dá odvolať priamo na slová Buddhu, ktorý nabádal svojich nasledovníkom, aby neverili jeho slovám len preto, že to povedal On, ale nech sa sami snažia preskúmať konkrétnymi postupmi (meditáciou) o pravdivosti jeho slov.

Toto je skutočne veľmi neobyklý prístup “zakladateľa náboženstva”…

Hlavný problém s technickým prístupom v tejto oblasti je, že (na rozdiel od techniky) sa jedná o “nezdeliteľné” a ťažko uchopiteľné zážitky, t.j. je ťažké ich sprostredkovať niekomu inému, ako tomu, kto ich zažíva. V tomto zmysle musím považovať Buddhu za génia, že toto dokázal a našiel prístupy a postupy, ktoré mu umožnili komunikovať jeho učenie s inými ľuďmi.

Vzhľadom na túto “technickosť” buddhistického prístupu považujem tieto tri britvy platné i pre zážitky počas Cesty. Ako žiarivý príklad vidím napr. zenový prístup k “makyo“(tiež tu)… takto by to malo byť.

V čom spočíva odmena za život? Prečo sa každý živý tvor snaží za každú cenu prežiť napriek tomu, že je stopercentne isté, že raz zomrie? Čo je na tom živote tak dobrého, a pre koho a prečo?

Prečo máme pocit, že žiť (občas aj v zlých podmienkach) je lepšie ako nežiť?

Evolučne by sa to dalo vysvetliť tak, že všetky živočíšne skupiny, ktoré neboli takto naprogramované už dávno vyhynuli. Dobre. Ale čo je to za motor, ktorý vyvíjal stále nové a nové živočíšne (i rastlinné) skupiny, ktoré sa snažili o prežitie? Prečo už dávno nevyhynuli všetky druhy?

A aké sú vlastne odpovede v náboženských sústavách, špeciálne hinduizme a buddhizme? U buddhizmu akurát viem, že Buddha pravdepodobne zahrnul takéto otázky medzi zbytočné… ale čo ostatní?

P.S.: 4.6.2010: Dokonca sa dá otázka postaviť i silnejšie: ako to, že tá “odmena za život” je taká, že je každý tvor dokonca ochotný BOJOVAŤ o svoj život?

Mimochodom, toto je asi i zdroj všetkých túžob po “večnom živote” alebo priamo nesmrteľnosti….

P.S. 6.6.2010: A ešte raz ti isté ale ináč: prečo sa trest smrti považuje za TREST?