Lucida Intervalla

Takže sa veľmi už nepamätám, kde sa to odohrávalo, asi niekde v súkromnom dome, bolo tam dosť veľa ľudí, skoro ako na párty.

Ja som tam prišiel, a medzi ľuďmi mi bol povedomý jeden taký čiernovlasý. Silne som rozmýšľal, kto to môže byť a nakoniec som ho aj zidentifikoval: bol to môj obľúbený žiak z čias vojny (tam som ho učil na vojenskej škole fyziku).

Uvedomil som si, že to je on, a toto bol spúšťač lucidity.

Odvtedy som vedel, že som (v tom sne) ja, a že môžem levitovať, t.j. vznášať sa, lietať bez máchania rukami. Tak som to hneď aj využil, a lietal som, kade sa mi zachcelo a aktívne som si volil ciele a smery. Jedinou podmienkou bolo — a to som v tom sne vedel — že levitovanie funguje len dovtedy, kým so sebou vediem dialóg, čo som aj akutočne robil — napr. že kade chcem letieť, kam pôjdem potom a pod.

Sen netrval príliš dlho, ale bol dosť dlhý, a určite bol mojím rekordmanom v tejto oblasti.

Bolo to pekné a bolo to príjemné, a keď som sa zobudil, bolo mi jasné, že som snáď po prvý raz bol lucidný.

Dá sa pravda debatovať, či je to lucidný sen v pravom slova zmysle, alebo nie.

Lucidnosť podporuje to, že som sa dokázal slobodne rozhodovať (čo u mňa vo snoch nie je pravidlom, väčšinou som tam “trpným objektom”, t.j. sen sa “deje”, a ja som jednou zložkou toho deja) aj keď len formou neprestajného dialógu so sebou (týkal sa toho, ktorým smerom poletím, a dokonca mám dojem, že bol podmienkou toho, aby som vôbec letel). Na druhej strane som síce mal nezvykle jasné vedomie, ale nevedel som že snívam; resp. som to vôbec neriešil.

A myslím, že je poučný aj ten spúšťač lucidity.

Castaneda doporučoval vizualizovať ruky (to u mňa nefunguje), u iných som videl doporučovať iné veci (napr. klásť si otázky na realitu videného). Tento spúšťač som nevidel nikde popisovaný, a myslím, že môže byť použiteľný u takých ľudí, ako ja: spúšťačom je nejaká logická dedukcia, ktorá (ako vedľajší produkt) vedie k tomu uvedomeniu si niečoho, čo som zažil v reálnom živote a následne si uvedomím že ten v tom deji som ja.

Veci dopomohlo i tom, že som išiel spať pomerne smädný, a prebudil ma vlastne smäd (to je mimochodom tiež jedna z doporučených ciest k LD, ale tentoraz to nebolo zamerne, skôr som bol večer hodne unavený, takže som ti tú vodu ani nepripravil, ani sa nenapil pred spaním).

Po prebudení som síce nevstal, ale ak tal sa mi už nepodarilo vrátiť sa do toho sna — príliš som sa totiž snažil.

P.S.
Ešte vzniká otázka, prečo sa vôbec starám o sny.

Tak v prvom rade: nestarám sa o výklad snov, ale o ich priebeh.

Možno sa dajú vyložiť, možno nie, ale v každom prípade takéto pokusy stoja na vratkých nohách.

Snaha pochopiť priebeh snov mi ale pomáha pochopiť priebeh normálneho, denného života. Som neuveriteľne prekvapený, že napriek všetkým rozdielnostiam bdelého a snového sveta samotné chovanie subjektu, a jeho reakcie (teda, aby som bol slušný: môžem to tvrdiť len o sebe, sny iných ľudí nevidím) vykazujú neuveriteľnú podobnosť v oboch svetoch.

Korene, motivácie chovania vo sne sú podľa mňa rovnaké, ako korene chovania v bdelosti, akurát svet, v ktorom prebieha, je iný.

Je na tom niečo, že človek by mal opustiť svetský život, ak hľadá Prebudenie… ale v skutočnosti to nie je problém na fyzickej úrovne, ale je to skôr problém na úrovni mysle. Silu tohto pripútania človek pochopí najlepšie vtedy, keď sa pokúsi o odbúranie čo aj najmenšej odrobinky z týchto vymenovaných pút; kľudne sa to dá vyskúšať (napr. ako forma tapasu) bez újmy na zdraví. Je až prekvapivé, ako aj odstránenie najmenšej odrobinky vedie k prudkým reakciám, prípadne pasívnej rezistencii Mysle. Nečudo… celá stavba týchto pút by sa mohla ľahko zosypať.

Ale som nevedel že to bol celý literárny žáner, a bol charakteristickým pre (literárne) vzdelaných ľudí, teda, nielen pre samurajov pri kompletnom rituáli seppuku. Je to vlastne ďalšia už zabudnutá, a pre nás povrchných ľudí 21. storočia skoro nepochopiteľná aktivita. Kúzelné na tom bolo tiež, že sa jednalo o stručné vyjadrenie, žiadne eposy.

Príklady (vôbec si to netrúfam prekladať. Jednak preto, že by to bol preklad prekladu, čo je samo osebe zlé, jednak, že tak jemné veci by som možno ani adekvátne nevedel podať. Aj keď možno po nejakej hlbšej meditácii, hlbšom stíšení, by to šlo):

P.S. Niekto by si mohol položiť otázku, ako súvisí “death poem” (a vlastne aj seppuku) s predmetom tohto blogu. Súvisí a veľmi. Pretože to, aby dokázal človek v takej vypätej chvíli, ako sú okamžiky pred vlastnou smrťou napísať báseň, ktorá jednak musí niečo aj povedať (teda, žiaden dadaizmus), a naviac musí byť i stručná, si vyžaduje krištáľovo jasnú myseľ, ktorá se navyčistí len v tých posledných okamihoch, ale musí byť takou udržiavaná počas celého života. Neviem, či sa to dá úplne presne nazvať ako “satí”, ale som si prakticky istý, že to od sati nemá ďaleko.

Ako to myslím: aj keď to bolo (údajne) bolestivé umieranie, tým, že to prebiehalo rituálnou formou až do samého konca, dalo to tomu človeku možnosť, aby do toho, čo nasleduje (prípadne nenasleduje) vstupoval s plnou sústredenosťou, pozornosťou a vyrovnanosťou. Ešte pred smrťou dostal možnosť sa rozlúčiť so svetom (formou krátkej básne), takže ho už nič, žiadne citové či iné väzby nezadržiavali na tomto svete. Zároveň mal ešte všetky duševné sily (obvykle aj telesné) k tomu aby vec dôstojne doviedol do konca a urobil posledný krok s potrebnou odvahou.

Je to na zamyslenie…takýto spôsob odchodu. Od toho lepšie sú len prípady o ktorých som (nezdokumentovane) počul, keď starý človek ráno vstal, okúpal sa, slávnostne sa obliekol, rozlúčil sa s blízkymi a odišiel na kopec, kde bola pekná výhliadka na kraj, kde prežil život, a tam zomrel… Takáto smrť je skutočne odmena za správne prežitý život.

Skutočný problém je ale podľa mňa podstatne hlbší, než len to, že si Gréci žijú nad pomery. Sú vlastne dva.

V skutočnosti totiž nesolventným dlžníkom — Grékom — požičiavali bez miery nemecké a francúzske banky, ktoré sa teraz — keďže dlžník je nesolventný — snažia prísť k svojim peniazom odvolávaním sa na “európsku solidaritu”, t.j. aby to zaplatili tí, čo s tým nemajú nič spoločného. A žiaľ sú v pozícii, že môžu vydierať, pretože ich (zaslúžený) krach by viedol v Nemecku i Francúzsku, a nepriamo i v EU k veľkým problémom.

V skutočnosti nejde teda o to, že máme byť solidárni preto, že sa niekto dostal do nešťastia, ale preto, že niekto zaslepene (alebo možno naopak, precízne premyslene) a čo najrýchlejšie požičiaval, aby ho nepredbehli iní.

Druhý problém je taktiež zlý: čo robili orgány EU (okrem definovania povolených tvarov a rozmerov banánov, zavádzania ekožiaroviek, ktoré majú o horšie dopady na životné prostredie ako pôvodné a trápneho kodaňského vystúpenia, naviac v stratenej kauze, pretože Climategate bol už v chode, alebo vnucovania neprehľadnej európskej “ústavy” či lisabonskej zmluvy) že nevideli, že si Gréci žijú nad pomery, že banky im bezhlavo požičiavajú a že chovanie PIGS bude mať dopady aj na euro? Pretože tuto boli skutočné problémy, a všetko ostatné, čo tak vehementne riešili boli pseudoproblémy. Načo sú dobré takéto “orgány”? A aká demokracia, keď EP nemá zákonodarnú iniciatívu a všetko sa riešia direktívami a nariadeniami?

Jednou z výhod vstupu do EU sa uvádzalo, že tam vládnu transparentnejšie vzťahy a že to pomôže potlačiť domácu korupciu. Aké transparentné vzťahy, keď Európska komisia už 14 rokov nemá schválený finančný audit? Keď nikto nevie pohnúť poľnohospodárskou politikou v prospech Francúzska? A u nás doma, zmenšila sa korupcia po vstupe do EU?

A za takýchto okolností chcú urobiť z Európy superštát? Nie že by to nebolo nevyhnutné — vo svetle nastupujúcej Číny a Indie — ale takýmto spôsobom a s takýmito pravidlami fungovania? Toto nie je nejaký fungujúci systém, ale čierna diera na peniaze.

Popravde, ani to nie som si istý, či je vôbec “superštát” potrebný: spolupráca nezávislých štátov, ktoré nevzájom umožňujú voľný pohyb tovarov, práce a ľudí predsa úplne postačuje — to bola predsa pôvodná idea EU. Pretože v minulosti politická rozdrobenosť Európy prinášala i výhody v tom, že blbé politické nápady obvykle priniesli ovocie v príslušnej krajine, a pomerne rýchlo museli byť opustené, v prospech lepších, ktoré fungovali napr. u susedov. To bol rozdiel Európy napr. oproti Číne alebo Rusku. Ale dnes sa tupé nápady z Bruselu implementujú bez odporu vo všetkých členských štátoch.

Tá prax toho bezhlavého (alebo naopak dobre premysleného, t.j. kalkulujúceho s tým, že ich “nenechajú padnúť”?) má i svoj morálny aspekt, a prejavuje sa i na iných rovinách. Napríklad vo všelijakých “rozvojových pomociach”, keď sa pumpujú peniaze do rozvojových štátov, bez toho, aby sa sledovalo, či boli použité účelne a na užitočné projekty. Ja viem, že sa tu dá vytiahnuť argument, že je na zodpovednosti toho, kto si peniaze požičiava, aby ich utratil užitočne… lenže to platí pri pôžičke na osobnej úrovni. Keď diktátor nejakej africkej krajiny použije rozvojovú pôžičku na stavbu luxusných palácov či obrích sôch, či dialnic, čo nikam nevedú, a potom padne… potom sa očakáva že pôžičku zaplatí nasledujúca vláda či rovno obyvateľstvo. Výsledkom je pocit u nich, že ich tu zo Západu vysávame, a šíri sa všeobecná nenávisť. Na ktorú nakoniec aj na našej strane skôr či neskôr doplatia nevinní. Netto výsledkom tých, čo nezodpovedne požičiavali však bude zisk… a to bezpečný, nech sa deje, čo sa deje, lebo keby im hrozila strata, tak vyvolajú podobnú hystériu ako s Gréckom.

Ale skutočná tragédia spočíva v tom, že takéto nemorálne a bezohľadné chovanie (nielen) bánk — je základom nášho blahobytu. A to k nám pod stôl padajú len omrvinky.

P.S. To, že sa morálne kritériá nedajú uplatňovať v politike vedel už Macchiavelli. Posledné roky nás názorne poučujú, že morálka neplatí ani vo svete veľkého biznisu.

P.P.S: Že by ďalšia ilustrácia na tému “skutočná tvár Pravdy”?

P.S. 10.5.2010:

Teda, to, čo zdôrazňovala Gestalt psychológia a čo je možno základom toho, že vidíme svet taký, akým sa nám javí… so všetkými tvarmi, farbami, zvukmi a slovami.

P.S. Zdá sa mi, že pri tomto cvičení je problémom i to, že človek má tendenciu odmietať niektoré tváre, prípadne i rovno všetky. Ja sám som si musel občas opakovať, že akceptujem všetko, čo sa mi v zrkadle objaví, každú tvár… a tak potom to odmietanie poľavilo… a ja som potom videl aj dosť bizarné, ale predsa len “svoje” tváre.