Lucida Intervalla

Tento typ jógy sa mi nikdy nedaril — najskôr preto, že som ju asi robil nesprávne — pretože som mal stále pocit, že ma opakovanie mantier otupuje. Otupuje; pravdepodobne preto, lebo som sa sústreďoval na slovo, a nie na zvuk.

Asi sa ani nikdy nestanem “mantrajogínom”, odniesol som si ale z tejto predášky jeden dobrý tip: keď ležím v šavásane (t.j. relaxovaný), občas sa mi stane, že sa mi stiahne hrdlo, prípadne hlasivky, neviem to tak detailne rozlíšiť. Niekedy pomôže zmena polohy hlavy, ale niekedy ani to nie.

Ukazuje sa, že celkom dobre môže v tejto situácii pomáhať prespevovanie hlásky “e” tak aby rezonovala v hrdle; je to také jemné uvoľnenie hlasiviek a možno i viac.

Mimochodom, robievam (pár mesiacov) ešte jednu vec: spievanie Óm (rezonancia po čakrách až nahor). Hlavný dôvod je, že to vyzerá, že keď som s Óm už v hlave, tak mi nerezonovala celá hlava, ako som to očakával, ale len pravá strana. To sa samozrejme trochu zlepšilo, hlavne, keď to robím naozaj s plnou pozornosťou. To samé sa týka posúvania rezonancie po čakrách — pôvodne som to mal trochu napravo od chrbtice.

Z tej prednášky som si odniesol jednu dôležité poučenie: je veľmi dôležité mať uvoľnené hlasivky (a následne asi aj Vishuddhi čakru). Na prednáške bol doporučovaný alikvotný spev, ale na to sa asi nikdy nezmôžem (no- nikdy nehovor nikdy). Vypočuť si ho možno na tejto stanici Ethnoradio.cz (program Vlastimila Mareka, napr. 6; vypočujte to do konca, aj príslušný pokec, je to zaujímavé).

Pravdu povediac, etnohudba sa mi vôbec nepáči –ťažko ju môže mať rád niekto, pre koho hudba končí barokom a organom — ale po vypočutí ukážok musím uznať že táto hudba môže mať skutočne pozitívne zdravotné a uvoľnujúce účinky. Jej devízou nie je ani tak počúvať, ako ju aktívne spievať. Nepodceňoval by som to….

Naším najväčším problémom je zrejme schopnosť sa dokonale uvoľniť…

Ináč ale s tými desiatimi minútami je to podľa mňa pravda, odkedy som to — asi pred rokom zaviedol, totiž že prakticky každý deň cvičím aspoň jednu 10 minútovú šamathu — tak sa mi kvalita cvičenia (meraná nerozháranosťou mysle) badateľne zlepšila.

Napriek tomu teraz, keď sa mi podľa všetkého otvára tretia etapa — t.j. dôchodkový vek –, otázkou je, že akým spôsobom by som ju mal prežiť? Akosi som presvedčený, že človek nedostal starobu len tak; nie je to vlastne dobiehanie stále poruchovejšieho stroja, tesne pred zošrotovaním.

Myslím, že starobu dostal človek na to, aby sa pripravil na nevyhnutné umieranie a smrť. Realisticky uvažujúc u mňa to nastane v priebehu 10-20 rokov, maximálne 30. Viac je už nepravdepodobné, a dokonca, možno ani niet o čo stáť.

Isté je, že toto obdobie chcem prežiť ináč, ako doterajšie. A myslím, že v mojich podmienkach ide o to, vyviazať sa z dennej rutiny povinností, vykročenie do slobody, keď človek nie je zviazaný nutnosťou chodiť 8 hodín do práce, cestovať, stravovať sa prefabrikovanými obedmi a podobne.. Neznačí to nutne rezignovať na nejaké aktivity spojené so zarábaním peňazí (otázkou je, aký vlastne bude dôchodok) ale skôr ide o to, že nie na tom je dôraz.

Namiesto toho by mal žiť autenticky, venovať sa svojim “duchovným” záležitostiam “na plný úväzok”, ale nie ako obsesiu. Vnímať život (však dlho už nepotrvá) a zároveň prehlbovať vnímanie smerom dovnútra, zžiť sa sám so sebou, skúsiť sa čo najlepšie pochopiť, seba, svoje fungovanie, svoje reakcie; veď možno — pokiaľ umieranie je viac než len zadrhnutie stroja — to budem potrebovať.

Takže: skutočne som sa videl občas starší, občas výrazne mladší, občas iný, ale bol som to stále ja. Videl som i prázdne (tmavé) zrkadlo — skutočne bolo tmavé, lebo zrkadlo malo bielu obrubu, a tú som po celý čas vnímal. Najprv som si myslel, že bude problém tento stav zostabilizovať, ale dnes sa ukázalo, že to až taký problém nie je, a vydržal mi dosť dlho, dokonca aj keď sa mi zatúlali myšlienky. Je potrebná len dostatočná jemnosť a nezaujatosť… nebyť príliš cholerický.

V skutočnosti, zdá sa, že najväčší problém je tu s kontrolou, resp. snahou o kontrolu. Keď som totiž v tom “inom” stave, teda, že sa vidím “ináč”, prípadne až v stave “tmavého zrkadla”, vždy ma po pár okamžikoch napadne, že som vlastne “mimo kontrolu”; v tom momente sa preklopím do bdelého stavu, obraz v zrkadle je reálny, ale onen stav zmizne. Deje sa to viac-menej automaticky.

Prvé vysvetlenie toho, že som sa občas videl ináč, ako v súčasnosti som pripisoval zmenám akomodácie oka; ale keďže týmto neviem vysvetliť to, že vidím zrkadlo prázdne a tmavé, tak to asi nie je správne vysvetlenie, a ide asi ozaj o nejaké prepínanie priamo v mozgu.

Neviem, či ten stav môžem považovať za “dobrý” –príliš mi pripomína “mimostav”, teda stav ako je človek cez deň keď myšlienkami úplne inde kráča po ulici a tiež nevníma, čo sa deje na ulici. Preto som si nie istý, či môžem túto techniku zaradiť medzi “bezpečné” techniky, ale snáď keď to párkrát skúsim, nič strašného sa nestane. Rozhodne, nepripadá mi to také pohodové, ako šamatha-vipaššána; tuším to ani buddhistická technika vôbec nie je.

Ten stav “tmavého zrkadla” mi tiež veľmi pripomínal stav tesne pred zaspávaním, keď sa vynárajú obrazy, takisto si vyžadoval jemný, necholerický prístup. Akurát tuto to je pod lepšou kontrolou ako pri zaspávaní, takže to nakoniec môže byť užitočné aj z hľadiska LD.

Aby som citoval autora, “skoro se zdá, že jakmile vkročí svatý muž na půdu zhýralého Západu, stane se z něj megalomanský blázen.”. Pravdepodobne má pravdu; ja som tiež presvedčený o tom, že presun na Západ má väčšinou zlé dopady na “svätcov”… Alebo možno ani nie, možno sa rovnako sa chovajú aj doma (viď napr. Sai Baba), len tu na Západe to viacej bije do očí, lebo okrem úzkeho kruhu prívržencov sme tu všetci väčšinou veľmi skeptickí a máme radi civilné chovanie, nie nabubrelosť.

Autor spravodlivý a vcelku nestranný, a zobral vzorky z každého košiara: Benny Hinn, Chögyam Trungpa, Bhagwan Shree Rajneesh (Osho), Sri Chinmoy, Ole Nydahl, Maháthma Gándhí, Matka Tereza. Akurát mohol trochu rozšíriť záber, z fleku by som vedel menovať ďalších…

Je to zaujímavé, že v zásade každý “svätec” má svojich odporcov, a donekonečna ma prekvapujú hádky a nevraživosť v ezoterických kruhoch… Čím to asi je? Moja teória hovorí, že meditáciami a podobnými praktikami človek “rozkýve” vnútornú rovnováhu, čím intenzívnejšie duchovné praktiky, tým viac. A v západnom prostredí, v okruhu oddaných obdivovateľov sa nie každému nutne podarí nastoliť novú rovnováhu, alebo nastolí, ale patologickú rovnováhu. Pretože je potrebný aj kritický odstup od seba, a rozum, čo asi azijská výchova príliš neposkytuje.

Jednoducho, každý si musíme prežívať vlastný život, a ísť vlastnou cestou a vo vlastnej dobe; možno pri systematickom vedení, alebo keby sme sa striktne držali nejakej knihy či metódy by sme došli ďalej, ale asi by to nebolo autentické. A takáto Cesta je podľa mňa rozložená na množstvo životov, takže netreba robiť z tohto konkrétneho života pretekársku dráhu. Skôr sa čo najviac dostať do reality… čo je presný opak toho, čo nám ponúka naša doba svojimi walkmanmi, televíziou a počítačmi.

Ale aby som príliš nekrivdil; sú knihy čo aj z 30tych rokov, ktoré mi pripadajú aktuálne aj dnes (napr. Selvarajan Yesudian: Sport a jóga). Paradoxne sú to tie, ktoré nešli príliš do mystiky ale sa držali reálneho života. Takže absolútne sa to nedá povedať; skôr ide o to, ako to poňal autor, či to zodpovedá “duchu čias”.

Knihy by nám mali podľa mňa podávať jednak technické postupy (kde sa to dá, uznávam, že niekedy je potrebný osobný kontakt) a jednak — občas — nasmerovať tak, aby človek príliš neblúdil.

T.j. používať ich podobne ako mapy; aj keď je sporné, či potrebujeme priamo “navigáciu” (myslím tie, čo by fungovali podobne ako tie softvérové) nejaká mapa asi treba.

Aj keď to možno nie je mapa v pravom slova zmysle; skôr je to prienik všetkých možných máp, na ktoré musíme priložiť šablónu našej aktuálnej osobnosti, aby sa potom ukázali len tie cesty, ktoré sú pre nás relevantné.

O Veľkej francúzskej revolúcii je známe, že vypukla r. 1789; príčiny boli vcelku známe, Francúzi finančne vykrvácali na vojne v Amerike, ale okrem toho sa pridružila neúroda a hladovanie obyvateľstva. Ale čo som sa dočítal nove, len teraz je, že tá neúroda bola jedným z dôsledkov výbuchu inej islandskej sopky Laki r. 1783. To ostatne neboli jediné následky, prejavilo sa to na celom svete.

Takže s pomernou skepsou očakávam, aké budú následky; už to, že nelietajú lietadlá je veľká (zatiaľ len finančná) katastrofa, a to je len začiatok. Zaujímavé tiež bude, na koho sa bude môcť Európa obrátiť o pomoc. Na Haiti? Alebo Čínu?

Teraz sa mi však od neho dostala do rúk kniha “Cesta k Bohu”. Zaujala ma na nej akási “klasifikácia” možných Bohov, teda, presnejšie možných pohľadov na Boha.

Zaujala ma hlavne preto, že sa sa v nej bez ťažkostí identifikoval na tretej úrovni a tiež preto, že sa pokúsil vniesť určitú klasifikáciu do rôznych “modelov” (možno s výnimkou najväčích mystikov my ostatní máme k dispozícii v lepšom prípade len určitý “model” Boha, v horšom prípade modlu). A ako východisko klasifikáciu zvolil podľa mňa úplne správne východisko — spôsob, akým reagujeme my sami na svet.

Jeho myšlienka (vcelku sa mi zdá prijateľná) spočíva v tom, že rozoznáva 7 typov či úrovní reakcie mysle na skutočnosť, a teda, tomu príslušný spôsob pohľadu okrem iného i na Boha.

Žiaľ, nemám tu priestor na podrobnejší popis — on o tomto napísal hrubú knihu — takže musím odkázať priamo na knihu. Skusil som aspoň časť toho, čo písal, zhrnúť do tabuliek.

Ešte raz zdôrazňujem, že myšlienka nie je v tom, že hovorí, že Boh je taký alebo onaký (jediná Jeho rozumná definícia, ktorú poznám, je ono slávne “Som kto som”), ale v tom, že rôzne typy ľudí vidia rôzne aspekty Boha. On rozlíšil takýchto prístupov sedem, a je možné, že má aj pravdu.

Teraz nedávno som mal presne takýto zážitok: v rozvoľnenom duševnom stave sa mi vynárali obrázky francúzskej záhrady (to sú tie prísne geometricky postrihané stromy a kríky a cestičky, napr. vo Versailles) a bol som schopný aj prejsť z vlastnej vôle od jedného obrázku ku druhému. Netrvalo to samozrejme dlho, čoskoro som sa zobudil.

Pri tej príležitosti som si uvedomil/všimol, že v normálnom, bdelom stave, je mozog akosi “napätý”. Akonáhle som “vyplával” z toho mäkkého stavu do bdelosti (potreboval som na WC) a potom si znova ľahol, tak napriek tomu, že som to mal stále v pamäti, čo som videl, v akom som bol stave a čo som robil, nevedel som sa do toho snového stavu znova vrátiť, pretože (a to je vlastne prvý raz, čo som si to všimol), mozog už mal svoj “tonus” ako ho máva v bdelom stave, a vôľovo sa už nedalo do toho vrátiť. A ani nevôľovo, darmo som sa snažil uvoľniť…. proste som zaspal.

Mimochodom, ten stav bol veľmi podobný tomu, aký je pravdepodobne žiadúci pre pochopenie (cudzej) reči: všímam si, že angličtinu rozumiem (keď rozumiem, t.j. pri čistej výslovnosti) najlepšie nie vtedy, keď sa snažím porozumieť, alebo sa pristavím pri jednotlivých slovách, ale keď tú reč nechávam plynúť, o nič sa nesnažím, presne, ako to bolo v tom polo-snovom stave. Akýmsi spôsobom “rozpustiť” to “napätie” (či skôr “tonus”) v hlave, spojené s bdelým stavom.

Vlastne, keď sa zamyslím, podobné centrum napätia mám po väčšinu času (v závislosti na kvalite priebehu) i počas meditácie, a pozorné a detailné sledovanie dychu je práve jediný prostriedok, ktorý je schopný toto napätie, toto centrum napätia “rozpustiť”. Vtip je v tom, že napätie nerozpúšťa sledovanie dychu, to sa deje nejakým iným mechanizmom, ktorý nemám preskúmaný; sledovanie dychu slúži vlastne len na “odpútanie pozornosti”. Možno niečo podobné (ale nie sledovanie dychu, aby sa mi to neplietlo s meditáciou) by mi mohlo pomôcť i pri rozpúšťaní napätia pri zaspávaní.