Lucida Intervalla

Tu sa dostávame ku druhej veci: vždy to bolo tak, že som na cvičenie “vpadol” z bežného života, a len postupne — ak vôbec — som sa ukľudnil a dostával do stavu prítomnosti. Ale častejšie sa mi to nepodarilo, lebo som si neuvedomil to, čo tu Roši píše, totiž, že cvičenie sa začína už v šatne. Popravde, tá šatňa, ktorú tam máme, je taká, že ku kľudu a sústredenosti nenabáda, ale to nič nemení na podstate veci, totiž, že už tam sa mám začať oslobodzovať od mysle rozbúrenej civilným životom. A potom nasleduje, ďalšia skvelá príležitosť na stíšenie a sústredenie: úklony na dójó, ktoré odfláknuť je už naozaj veľká chyba (a naviac nezdvorilosť).

Prečo to považujem za hrôzostrašné? Pretože za všetkými úspechmi Európy v minulosti vidím hlavne slobodné bádanie, slobodné vyjadrovanie (a slobodné podnikanie, ale to je už trochu o inom) — a to bez ohľadu na to, čo si myslí štátna alebo iná (napr. cirkevná) moc. Kedykoľvek bola táto sloboda potlačená, viedlo to k politickej degenerácii a obvykle aj hospodárskej či vedecko-technickej stagnácii.

Proste, ak sa o nejakom tvrdení je možné preukázať že je pravdivé, tak nie je vecou štátnych (alebo iných) orgánov podnikať nejaké ďalšie kroky.

Prejavy potlačovanie, nálepkovania a vysmievania nekonformných názorov badať v Európe už pomerne dlhú dobu, ale že by oficiálny štátny orgán na Západe vyrukoval s takouto nehoráznou tézou, to je pre mňa ozaj nečakané. A považujem to za veľmi zlé predznamenanie.

Verím, že ten proces pre toho Wildersa dopadne dobre… ale ak nie tak sme na skĺzavke… a prudkej.

Až teraz keď čítam Kaisenove slová, že “zen je vlastne návrat k normálnemu stavu človeka” (čítal som toto v súvislosti so zenom viackrát, ale len teraz sa mi to prepojilo) vlastne vidím, že presne toto je sati. Hlboká normalita, jednoduchosť, kľud — to je to, k čomu sa (občas) blížime pri meditácii. A zároveň to je to najlepšie, čo môžeme celým tým cvičením, meditáciou, ba možno celým životom, dosiahnuť. Vzdialiť sa z rušného turbulentného života … a ocitnúť sa uprostred Oceánu kľudu a jednoduchosti. Ktorý je — napodiv — hlboko v nás, “za kulisami” nekľudu neustále prítomný. Niečo, ako oko hurikánu…

Ale pozor dôraz nie je na “kľude”, ale na “normálnosti”, že TOTO je normálny stav človeka. Že čo je to “normálnosť”, to podľa mňa netreba vysvetľovať, pretože v hĺbke duše to každý vie… možno aj šialenec … a v skutočnosti každý po tom túži, lenže málokomu je to dané dosiahnuť. A pritom cesta je vlastne jednoduchá — rozväzovanie uzlov.

Je to ozaj zvláštne.

P.S. Asi preto ma aj priťahuje japonské umenie, či interiéry: toto je zhmotnenie jednoduchosti a normálnosti.

Všetko začalo veľmi dávno, yogou. To je to, prečo si myslím, že niečo ako reinkarnácia či karma existuje, pretože nemám žiadne rozumné vysvetlenie, prečo mladý 17-18. ročný chlapec sa zaujímal o yogu od prvej chvíle, čo náhodou na túto vec narazil, a potom, rovnako neuveriteľná náhoda mu nahrala do rúk predvojnovú knihu od Yesudiana (Šport a yoga, dosiaľ ju považujem za jednu z najlepších, pretože najkomplexnejších) a to všetko v čase, keď tu bola alternatíva komunizmus alebo kresťanstvo, len málokto vedel o východných učeniach.

Zhruba o 2-3 roky pozdejšie som náhodou prečítal článok o aikide v 100+1… ale o aikide tu (a nasledovných 20 rokov) tu nebolo chyrovať… známe bolo len judo a karate, ale na to som sa díval ako na sofistikovanú “hospodskú rvačku”… a potom už nič.

Tak som cvičil yogu (zhruba o 10 rokov som sa dostal do partie podobných), časom prišla i meditácia, ale stále mi na tom niečo vadilo, chýbalo mi tam niečo. Keď som pozeral fotky indických guruov, stále som mal pocit, že “tu niečo nie je v poriadku, niečo tu chýba”: samozrejme, nikoho podobného som naživo nepoznal, ale pripadali mi akísi “mäkkí”, nepevní, pripadali mi, že by sa v občianskom živote “stratili” keby sa v ňom ocitli; pripadali mi akosi “mimo”. Fyzicky mi tiež nepripadali bohvieako zdraví (neboli to hathayogíni), proste nechcelo sa mi veriť. že v slabom tele by mohol sídliť silný duch (výnimky asi len potvrdzujú pravidlo).

V tom čase som už ale bol pevne presvedčený, že “kvalitná”meditácia si vyžaduje zdravé telo — oporou mi bolo vlastne učenie rádžayogy, kde z ôsmich stupňov sa “meditácie” týkajú len posledné tri (mimochodom, genialita rádžayogy je mimo iné i v tom, že začína yamami a niyamami…k nim tiež pozri toto)

Medzitým som začal nosiť syna na judo (čisto z praktických dôvodov, aby mal pohyb a prípadne sa vedel brániť), tak som si o tom — ako správny ocko — začal čítať časopisy, a jedného dňa som zistil, že judo, ani karate nie sú žiadna sofistikovaná krčmová bitka, ale je to vlastne práca na sebe.

A o 3-4 roky neskôr (zrejme som už bol na to vnútorne pripravený, lebo keď som stretol v autobuse známeho o ktorom som vedel, že sa točí okolo bojových umení, tak som sa ho bez okolkov spýtal, či nepozná nejakú aikidistickú partiu; a poznal, práve v tom čase začínali cvičiť) som začal chodiť na aiki tréningy.

V prvom rade mi vyhovovalo esteticky, v druhom rade ako fyzický pohyb (v istom zmysle lepšie ako yoga!) a výborne vyvažovalo jinovitú stránku mojej povahy a zároveň to uvoľnovalo duševné i fyzické bloky.

Takže nasledovalo dlhé obdobie — trvajúce roky — kým som to bral ako fyzické cvičenie, bez nejakého hlbšieho bádania. Až pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že to má niečo do činenia s meditáciou (je to vlastne niečo ako meditácia v pohybe)… a že vlastne, keď tam chodím, mal by som to brať skutočne ako “meditáciu”. Je to však veľmi ťažké, pretože si to vyžaduje zmeniť množstvo stereotypov. Takže posledných 2-3 roky sa snažím implementovať túto myšlienku do reality… so striedavým úspechom…

No a teraz mi do toho prišiel roši Kaisen s týmto výrokom: v jednej vete mi povedal to, k čomu sa dlhou evolúciou, s mnohými zákrutami a návratmi dopracúvam postupne: že obe vetvy môjho života sú vlastne rovnako potrebné…. jedna druhú podporujú.

Pretože, ako povedal na inom mieste v tej knihe, “telo a duchu sú ako dve stránky jedného listu papiera”….

P.S.: Ešte na vysvetlenie: rovnako ako Roši si myslím, že zen je v podstate (alebo lepšie povedané, jeho esenciou je) zazen, a teda, formálna meditácia v sede. Preto si myslím, že hovorím o tom istom, ako je to v tom jeho výroku, aj keď ja sa priamo nepovažujem za zenového žiaka.

Uvedomil som si, že presne aj na túto otázku je možné aplikovať tú slávnu redukciu “Who am I?”; keď som hluchý, tak som aj tak živý. Keď som naviac slepý, tak to som ešte stále živý. Keď mi nefunguje žiaden zmysel, ešte stále môžem byť živý. Minule sa ukázalo, že to, že nereagujem na okolie, ešte neznačí, že som mŕtvy, dokonca mám ešte aj vedomie. Vlastne i počas klinicikej smrti som živý.

Vlastne všetko, čo vieme povedať je, že byť mŕtvy znamená len neschopnosť pôsobiť na vonkajší svet, prejaviť svoju vôľu vo vonkajšom svete. Čo sa týka “vlastnej podstaty živosti”, subjektívneho pocitu živosti, o tom vlastne nevieme nič povedať, posudzujeme to len “zvonka”; vôbec nie je isté, či “zvnútra” nezostávame živí, podobne ako tí v kóme.

Z tohto pohľadu vlastne smrť znamená nezvratné poškodenie všetkých nástrojov, pomocou ktorých sa môžem v tomto svete prejaviť — to je všetko čo o tomto vieme povedať.

Ten súvislý “televízny program”, o ktorom som hovoril v minulom zápise, pochádza primárne zvnútra, nie zvonka. Samozrejme, v živote sú i vonkajšie udalosti, ale sú to práve len udalosti, nie nejaký súvislý tok udalostí. Ráno vyjde Slnko, idem do práce, idem na obed… Keby to “televízne vysielanie” pozostávalo len z tohto, nebolo by to až tak zlé.

Problém je v tom, že “súvislú zložku” si vytváram ja sám, každý z nás pre seba, neustálou a neprerušovanou činnosťou mysle. Táto činnosť vedie k stavu zúženého vedomia (podľa mňa nie nepodobnému stavu v hypnóze) ktorá nás udržiava na daných koľajniciach, na danej dráhe života. Myseľ je podľa mňa nástrojom karmy, neviditeľné okovy, ktoré nás držia “prikovaných” tak, ako si to naša karma vyžaduje.

O mysli tu hovoríme v najširšom slova zmysle; príkladom sily ktorou nás myseľ pridržiava pri karme sú rôzne diéty (nech nehovorím o horších veciach ako sú drogy a gamblerstvo), a márne zápasy žien i mužov o schudnutie a (znovu)získanie štíhlej postavy. Len samotná diéta nevedie k výsledku… obykle vedie len k jojo-efektu. Rozumní poradcovia vedia, že “chudnutie sa začína v hlave”, t.j. ten človek musí zmeniť svoje postoje, názory, zvyky… proste celý ten program, čo mu predkladá myseľ. Čo je skoro by som povedal, nadľudská úloha, ale len frontálnym bojom proti mysle a dobrými úmyslami či predsavzatiami v podstate nezvládnuteľná.

V tomto zmysle každé prerušenie či aspoň pozastavenie tohto toku myslenia je záslužná vec. Jednak umožňuje “spoznať nepriateľa”, resp. ho vôbec zbadať. A potom umožňuje sa trochu pocvičiť (samozrejme väčšinou neúspešne) tomuto toku.

Preto tu môžeme hovoriť len o šabbate v uvodzovkách, pretože ide vlastne o hodne širší cieľ: vlastne o nastolenie mieru medzi človekom a okolím, neustále narúšaným rozbúrenou a neustále činnou mysľou.

V podstate vidím len tri metódy k tomuto pozastaveniu, resp. utíšeniu mysle: zavedenie určitých životných zvyklostí ktoré majú za následok aspoň čiastočné pretrhnutie životných automatizmov a zvykov (to je napríklad onen “šabbat”, o ktorom som písal. ), formálna meditácia, ktorá to umožňuje na detailnej úrovni, a špeciálne životné udalosti.

Pristavil by som sa na chvíľku pri tomto poslednom: môže to byť zážitok nejakého pekného (pekný slnečný deň, keď sa dívame na pokojnú krajinu), alebo som mal občas podobný zážitok keď som bol kedysi so svojím malým synom. Alebo aj taký “dramatický” zážitok aký sa mi stal asi pred 2 rokmi: išiel som po ulici, hlava plná myšlienok. Náhle som zle stúpil a v okamihu som sa ocitol na zemi (potešiteľné bolo, že som sa zbalil podobne ako pri pádoch na aikide, takže fyzicky to nemalo následky): otras bol úžasný. Na chvíľku som mal úplne prázdnu hlavu a vnímal som okolo seba všetko. A naviac, ako kontrast, som si pamätal to hemženie, čo som mal v hlave len sekundu predtým. Bolo to pekné a nečakané… a pravdaže, netrvalo to dlho. Väčšinou je taký zážitok spojený aj s určitou dávkou pocitu intimity.

Ináč, prvý “šabbat” som skutočne prežil ako fajčiar bez cigarety — a malo to pozitívny vedľajší dopad, že som si upratal vo veciach, na ktoré som sa už ozaj veľmi dávno chystal:-)

Život je ako televízny program, súvislý, neprerušovaný tok zábavy i smútku, dobrého i zlého, ktorý priťahuje našu pozornosť. A to je pravdepodobne tajomstvo karmy, totiž, že tento program — napriek tomu, že nie je mimoriadne kvalitný — priťahuje našu pozornosť a udržiava ju fixovanú “na obrazovke”. Televízny program beží vždy, keď sme bezmocne a pasívne unášaní životom, sme v rutine a ani nás nenapadne na tom niečo meniť. Myseľ je vtedy zúžená, izolovaná, obvykle (minimálne v latentnom) konflikte so svetom.

Žiada si celkom veľké množstvo charakteru, energie a odhodlania, ak sa človek čo len na chvíľku chce odpútať od tejto “obrazovky života”… čím menej sa človek o to pokúša, tým je to ťažšie a naopak. Vlastne som dokonca došiel k tomu, že hlavný prínos toho, že cvičím aikido či hathayogu, prípadne že meditujem, nie je v tom, že budem zdravší, krajší, múdrejší (dokonca si trúfam o tom pochybovať a v porovnaní s vkladom, ktorý som dostal pri narodení je tento prínos pravdepodobne úplne zanedbateľný), ale že to sú príležitosti, keď — čo len na chvíľku — tento “televízny program” preruším. Chvíľu je obrazovka “čierna”.

Cenné nie je to, že to cvičím (ono aj to cvičenie sa dá robiť nepozorne, tak že sa len minimálne líši od bežného “vysielania”) ale to, že som v sebe vôbec našiel silu ísť tréning, sadnúť si k meditácii alebo zacvičiť hathayógu. Teda, že som na chvíľku jednal “aktívne”, vystúpil z prúdu, “vypol rádio”.

Ericha Fromma som mal rád od stredoškolských rokov vďaka jeho knihe “Člověk a psychoanalýza”, a dosť ma ovplyvnil. O pár rokov neskôr som v jeho inej knihe — Sny a mýty — si prečítal o šabbate (kapitola “Rituál sabbatu”). Popravde predtým som o tom nikdy nepočul, ale to, čo písal sa mi zdalo dôležité, len som nevedel sformulovať “ako” je to dôležité, v akom zmysle.

Až teraz to začínam chápať.

Šabbat je vlastné také “vystúpenie zo života”, zastavenie života na jeden deň. Ako hovorí Fromm, “nastolenie stavu mieru a pokoja medzi človekom a prírodou”. Stav oddychu, ktorý je vyjadrením dôstojnosti, mieru a slobody. Ako píše na inom mieste: “Človek je úplným človekom iba vtedy, keď nepracuje, keď je s prírodou a svojimi blížnymi v mieri” — podobnosť s Trungpovým chápaním meditácie nie je vôbec náhodná.

Vo svojom živote som sa vždy choval ako bežní (sekulárni) ľudia: nedeľa bola síce dňom oddychu, ale viac-menej z hygienických či psychohygienických dôvodov; ináč sa však tento deň nijak zásadne nelíšil od ostatných dní. Keď bolo treba, kľudne som pracoval, alebo robil bežné činnosti, ako v ktorýkoľvek deň.

Teraz si však uvedomujem, že také “svätenie dňa sviatočného” je vlastne veľký dar a vymoženosť, pretože umožňuje na chvíľku sa zastaviť, vystúpiť z toho bezhlavého toku života, pozastaviť štandardné aktivity, a tak čo len na izolované okamihy, v tom nastalom tichu byť sám so sebou. Niečo ako celodenná meditácia… keď to — pravdaže — trochu preženiem.

O čo však ide v tomto ponímaní “šabbatu”; podstatou je, nie dodržiavať (často aj bizarné obmedzenia, ako napr. nosenie vreckovky, či zapaľovanie elektrického svetla vypínačom). Iné sa mi javí ako dôležité; dôležité sa mi javí aspoň jeden deň v týždni zrušiť obvyklé, svetské, činnosti, ktoré sú náplňou môjho každodenného života. Činnosti, ktoré ma “odvádzajú” od samého seba: v mojom prípade sä to veci ako napr. čítanie, browsovanie, profesionálna práca na počítači, proste činnosti, ktoré robím pre obživu alebo pre zábavu. Keby som bol drevorubačom, tak náplňou by asi bolo nerúbanie dreva a nechodenie do krčmy, napríklad. Nepochybujem, že to nebude ľahké. Pamätám sa, aký problém pre mňa pred pár rokmi znamenalo “nečítanie kníh v autobuse” (čo som zaviedol na “odporúčanie” Castanedu); náhle som sa cítil ako bez rúk, alebo ako fajčiar bez cigarety. Bol to však celkom veľký prínos, pokiaľ som namiesto toho udržiaval bdelosť; v opačnom prípade, t.j. keď som nechával pasívne blúdiť myšlienky, to pravdaže žiaden prínos nebol. Takže myslím, že zavedenie jedného takého to dňa v týždni — nech mu už hovorím šabbat alebo nedeľa alebo akokoľvek ináč — je celkom prínosná a správna vec.

Vlastne, čo ma na tom prekvapuje, je, že ako málo mozgu je potrebné na to, aby človek “mal vedomie”… možno vlastne väčšina mozgu slúži jednak na komunikáciu s okolím, a jednak na zber a spracovanie informácií z okolia….

Samozrejme, toto je len môj prvý, laický dojem o tomto jave… možno ďalšie výskumy ukážu niečo iné. Ale aj tak je to prekvapujúce…

A tiez by ma zaujímalo, či či sa časom nepodarí dokázať, že k udržaniu vedomia postačuje 0 (nula) mozgových buniek…:-)

P.S. Pozerám, že to nie je celkom nová vec, písalo sa o tom i na Oslovi...
P.P.S.: Ono veľa ich asi nebude treba, ak zvážim, že cca 25 000 myších neurónov dokáže riadiť lietadlo…

P.S. 5.2.20010 Ale pravdu povediac, nemyslim si, ze toto je ta spravna brana do Buddhovho ucenia:-)

OK. Korupcia bola a vždy bude. Zločin bol a vždy bude. Podvody boli a vždy budú.

Je tu však jeden rozdiel oproti minulosti, a ten mi robí starosti: ano, odjakživa existovala korupcia, zločin, podvody, prepisovanie minulosti, ale bola to viac -menej výsada úzkej elity, alebo naopak, deklasovaných živlov.

Teraz však toto všetko postupne presakuje aj do majoritnej spoločnosti, do stredných vrstiev spoločnosti, postupne sa stáva normou spoločnosti a začína predstavovať neúnosnú záťaž. Kedysi, keď sa o niekom prevalilo, že je podvodník či zločinec, tak sa v slušnej spoločnosti nemohol ukázať; dnes to takíto ľudia robia tak, že sa “otrasú”, počkajú, kým búrka prehrmí, a potom sa tvária akoby sa nič nebolo stalo a pokračujú… posledný prípad je bývalý rektor trenčianskej univerzity, ktorý sa po pár týždňoch (!) vracia ako dekan jednej jej fakulty.

Príkladom tohto trendu, ktorý som zachytil, vyslovene “vedeckého podvodu”, je aféra Climategate a Pačaurího prípad. Na teórie o človekom zavinenom otepľovaní som sa díval vždy s podozrením, ale predsa len som nečakal, že sa jedná o explicitný podvod, a to podvod neuveriteľne širokého rozsahu. Ale nie je to jediný “vedecký” podvod, len najväčší; pred nedávnom tu bol menší, okolo kmeňových buniek. Alebo — to tak “na hranici” s vedou — posledná “pandémia” chrípky. Alebo na domácej pôde, turboštúdium na niektorých univerzitách.

Mne to pripadá údesné — ja som ešte tá generácia, pre ktorú veda to boli mená ako Galileo Galilei, Isaac Newton, Leonhard Euler, Bernoulliovci, Maria S. Curie, Max Planck, Conrad Roentgen, Ludwig Boltzmann, Albert Einstein a tak by som mohol ešte hodne dlho menovať: to boli ľudia, u ktorých ani vo sne nebolo možné pochybovať nielen o ich odbornej či intelektuálnej kompetencii, ale ani o morálnej kompetencii.

A dnes je to všetko inak…

Veda pravdepodobne prišla o nevinnosť podobným spôsobom, ako náboženstvo: stykom s peniazmi a mocou. To sú dva činitele, ktoré zničia všetko, k čomu sa priblížia, a pritom sa im nedá dosť dobre vyhnúť.

Otázkou je, či sú to ojedinelé garamboly, alebo trend. Ja mám obavy, že je to trend… Ale je to katastrofálny trend, to je niečo, ako keby — na individuálnej úrovni — človek začal mať halucinácie či vidiny a už nebol schopný rozoznať čo je realita a čo výmysel.

P.S. Popis niektorých najznámejších “vedeckých podvodov”: u Lukáša Kovandu