Lucida Intervalla

Tento postreh ohľadne “pozorovania telovej múdrosti” mi pripadá ako ďalší skvelý postreh, ktorý nás vedie k tomu, aby sme — nakoľko nám to schopnosti a okolnosti dovoľujú — žili stíšene a v zhodne so sebou. Práve to je totiž jeden z problémov moderného života, že sme štvaní svojimi túžbami a bezcieľne a bez spätnej väzby na svoju najvnútornejšie vnútro žijeme a snažíme sa vyplniť si priania, ktoré v skutočnosti vlastne ani nepotrebujeme: máme ich len preto, že to vidíme u iných alebo vo filmoch či reklamách, a myslíme si preto, že to predsa potrebujeme aj my. Je to niečo ako chaotický pohyb biliardovej gule, odrážajúcej sa od tvrdých okrajov…

Je to tak silné väzenie, že bez toho, aby sa človek aspoň občas stíšil — denne, počas meditácie, i mimo nej — tak nemá šancu, aby si vôbec uvedomil, že je v takomto väzení, nie to, aby sa z neho dostal. Nanajvýš, čo sa mu môže podariť je nejasný pocit nepokojnosti s tým, že nedostáva od života to, čo by “mal dostať”.

Jedno riešenie je takéto pseudopriania si skutočne vyplniť; v šamanistických pojmoch to zodpovedá (podľa mňa) veľkému plytvaniu energiou, a výsledkom je vyčerpanosť — a nespokojnosť. Druhým riešením je práve to, čo sa naznačuje v uvedom citáte: “zastaviť” sa v tomto chaotickom pohybe, a netrvať na tom, že “musím mať všetko, čo ostatní”. Ostatne sama Príroda v tom ide príkladom, pretože nie každý je silný ako Supermann, krásny ako Zlatovláska a múdry ako Ded Vševed — a napriek tomu sme odsúdení prežiť život s tými konkrétnymi obmedzeniami, ktoré mám nadelené, a nič podstatného v tom nezmôžeme.

Každý si proste musí nájsť SVOJE potreby, ktoré sú v zhode či rovnováhe s touto jeho existenciou a nechcieť niečo iné.

Príklady, ktoré sú uvádzané v tomto citáte sú skvelé: “teda vstať, keď sa zobudíme a ľahnúť si, keď sme unavení”. Všimnime si že hrešíme dokonca i proti takýmto jednoduchým, a zdanlivo samozrejmým činnostiam — tak potom ako je to asi v iných, menej zrejmých?

Ak mám pravdu, vie ma potešiť že existujú aj takíto ľudia… ktorí aj v 96 rokoch nie je ľudskou troskou, ale aktívne robí správne veci.

Dokonca i to, ako vyzeráme, má podľa mňa akúsi koreláciu s vnútornou čistotou, koherentnosťou, priezračnosťou a kľudom; to je dôvod, prečo vo mne nebudia dôveru obtlstlí guruovia napríklad Mahešvárananda, Sai Baba, Šri Nirmala Déví a ďalší. Samozrejme, je mi jasné, že LEN podľa výzoru nemožno spoľahlivo usudzovať na nič, ale minimálne na sebadisciplínu a asketizmus pravdepodobne áno. Ale to som trochu odbočil.

Celkove túto súvislosť vidím i sám na sebe, ako mi kolíše kvalita dňa, a je to i synchrónne s kvalitou (a frekvenciou) meditácií a cvičenia aikida/yogy. Oboje je v skutočnosti takým povrchovým prejavom stavu niečoho hlboko vo mne, a s jeho kvalitou. A k “tomu” sa dá dostať len Katagiriho receptom: “prostě seďte”.

Rozoberá sa tu príbeh obyčajného človeka, ktorý je konvenčne dobrý a neškodný, a ktorého postretne séria ziel, toho najhoršieho druhu. Film vlastne exponuje najhoršiu situáciu, ktorá sa citlivému človeku môže stať: keď nie (len) on sám je postihnutý zlom, ale jeho blízki, ktorých miluje.

A on si nevie zodpovedať otázku, že “prečo”? Až to v ňom vyvolá túžbu po pomste, ktorá je vyslyšaná.

Film je vlastne dobre urobený, lebo ukazuje, že v skutočnosti on sám nie je výnimkou, že by za niečo bol trestaný, ale že zlo je normálnou súčasťou tohto sveta, v ktorom žijeme, a skôr by sa mal človek pýtať, že “ako to, že ja mám také šťastie, že sa mi nič takého nestalo” ?

Na konci, ako správny slaboch sa zmôže len na odpustenie. Samotné odpustenie by som ešte samé osebe nepovažoval za chybu. Robí to však tak, ako naši dnešní moderní humanisti: totiž napriek tomu, že niet KOMU odpúšťať — pretože zločinec svoj čin neľutuje, dokonca vôbec nechápe, že by bol robil niečo zlé — odpustí. Takéto odpustenie je ozaj neužitočnou slabosťou, a veľmi správne hovorí diabol hlavnému hrdinovi, keď ho expeduje do pekla: “možná, že se Ti tam i bude líbit; je tam spousta takých ako jsi Ty”. Vzniká tu naozaj otázka, nakoľko je “dobrý človek” v skutočnosti slabochom, patriacim do pekla?

Film ukazuje (aj keď len v dvoch epizódach, možno to autori mohli rozviesť obšírnejšie) i príklady zla “malého”, t.j. neschopnosť okamžite, bez obalu a priamo odporovať hrubému chovaniu či chovaniu z pozície sily: toto sú možno ešte častejšie príklady zla, a tieto drobné zbabelosti — ktorým sa nevyhne pravdepodobne žiaden človek — sú možno ešte nebezpečnejšie, pretože svoje chovanie človek môže ľahšie ospravedlňovať napr. tolerantnosťou, alebo dobrou výchovou, či nejakou variantou “múdrejší ustúpi”. Pritom, ako je to vo filme správne povedané, problém je, že chýba SILA odporovať, toto je asi náš moderný problém.

Rozhodne, tento film je pravdepodobne dielom Satana ( ) ), tak dobre ukazuje, že zlo (či už veľké, alebo malé, t.j. momentálna chvíľková neschopnosť zoči-voči odporovať zlu) je integralnou súčasťou tohto sveta, je tak s ním zrastené, že to nejde oddeliť. Keď sami činíme zlo, priamo k nemu prispievame, keď ho nerobíme, tak ho tolerujeme, a tak k nemu prispievame, a keď odpúšťame, tak ho necháme nezmenené a pripravené sa replikovať, a teda mu vlastne tiež napomáhame. A dokonca možno, nie je len integrálnou súčasťou sveta, ale priam jeho VÝCHODISKOM, z ktorého postupne, a len niektorí, získavajú silu mu čeliť, a trošičku ho umenšiť. Napr. práve bojovými umeniami, ktoré vznikli vlastne tým, že sa mnísi chceli vyhnúť zabíjaniu na jednej strane, ale na druhej strane sa potrebovali brániť. A bojové umenia potrebujú — ale zároveň rozvíjajú — silu, schopnosť čeliť zlu na všetkých frontoch.

Pre tých, čo bojové umenia nerobia, alebo ich nerobia na dostatočnej úrovni platí: treba si proste dať pozor, aby sa “dobré chovanie” nestalo racionalizáciou, ospravedlňujúcou slabosť, a neschopnosť sa vzoprieť. Vlastne, toto posledné slovo je nesprávne: vzpierať sa je už pozde, chovanie by malo predchádzať tomu aby nás ovládlo zlo. Lenže — s ohľadom na obmedzené možnosti človeka — je to nesmierne ťažké, až nemožné.

V tejto súvislosti mi prichádza na um ešte jeden dôvod, prečo má moderný človek problém čeliť zlu; pripomenula mi ho tantrická samaja, ktorú minule v diskusii citoval Gyalpo: “Do not have a compassion with evil-doers”. Táto veta (ktorá rozhodne nie je vhodná pre každého) podľa mňa vyvoláva celkom dôležitú otázku kto má právo nemať “compassion with evil-doers” a ako spoznáme “evil-doers”. To je typická otázka práve v našej civilizácii (podľa mňa nikde inde si takúto otázku nekladú, pretože im odpoveď pripadá zrejmá) a väčšinou všetci tápame v odpovedi; dôvod je pochopiteľný, v histórii sme videl priveľa dôveryhodne vyzerajúcich odpovedí, ktoré nakoniec priniesli väčšie zlo, než ako to, voči ktorému vystupovali. A to z nás robí presne takých slabochov, ako je hrdina tohto filmu. Popravde, v tejto veci mi ani buddhizmus nedáva potrebnú silu či vybavenie. Obecne si však myslím, že právo nemať “compassion with evil-doers” má mať len človek rozhľadený, inteligentný a hlavne, Prebudený, ináč to vedie k naplneniu onoho biblického “zlo plodí zlo”.

Na spoločenskej úrovni a západná spoločnosť s týmto zápasí už zo dve alebo tri stovky rokov. Po tom, ako praskli obruče náboženstiev (najprv teistických, potom aj neteistických) postupne skĺzava do dezorganizácie, a deficitu identity a hodnôt — do očí bijúcim prejavom je multikulti alebo gender. Neviem, ako to všetko dopadne (za môjho života snáď tie zmeny nebudú drastické) ale v každom prípade “dezorganizácia” rastie; je to asi daň za relatívny blahobyt, v ktorom žijeme. Viacej sa touto znechucujúcou témou ani nechcem zaoberať, keďže primárne zameranie tohto blogu je skôr osobná úroveň, ako kritika spoločnosti.

Dôležitejšie a zaujímavejšie sa mi to vidí na osobnej úrovni: predstavuje vlastne praktický dôvod, prečo meditovať. Bez meditácie sa duch stáva dezorganizovaným, alebo postupne skĺzne k zatvrdnutiu a dianie v hlave sa stáva nevypočitateľným, v podstate ako neriadená strela.

Pokiaľ má človek šťastie, a dostal dobrú výchovu, adekvátnu životnej dráhe, po ktorej sa pohybuje, a neprežíva priveľké životné krízy, môžu zvyky a konvencie do istej miery nahradiť “oživotvorujúcu moc” meditácie a dezorganizovanosť je možné udržať v pancieri zvykov, takže je možné prežiť život relatívne spokojne. Je to však nestabilný stav… asi ako podchladená alebo prehriata voda: v oboch prípadoch stačí aj malé znečistenie, aby obsah okamžite zamrzol, alebo vyvrel.

Meditácia predstavuje akési “znovuoživenie” ducha, vystúpenie zo zabehaných koľají, odstup od bezprostredného prežívania… a teda, stabilitu. Spolu s určitou dávkou inteligencie a ochoty pracovať si myslím, že podporuje stabilný život, na určitej úrovni.

A ako rozumieť že “bytí se obrátí proti nám”?

Podľa mňa je situácia podobná, ako sa popisuje v hlbinnej psychológii. Je to akási “lokálna osobnosť” ktorá je ale “vyživovaná” koreňmi, siahajúcimi do Nevedomia. Nevieme síce presne, čo to je (napr. Castaneda používa pojem Nagual, ktorý mi pripadá ako synonymum Jungovho Nevedomia), to Nevedomie, isté ale je, že PROTI Nevedomiu nemôžeme ísť, lebo to vedie k nejakej forme duševnej choroby. Proste, keď ignorujeme Nevedomie, “bytí se obrátí proti nám”, a balansujeme na okraji duševnej choroby. A najlepšie čo môžeme urobiť je žiť v súlade s ním, alebo aspoň nejsť priamočiaro proti nemu. A presne toto zlaďovanie umožňuje meditácia.