Tue 24 Nov 2009
Našiel som pekný obrázok od M. C. Eschera.
Escher je známy hlavne svojimi paradoxnými obrazmi, ale toto je podľa mňa viac než ilúzia: toto už je na hranici filozofie.
Pre mňa aspoň názorne vyjadruje moje presvedčenie, že aj keď na bežnej úrovni života je Dobro a Zlo pomerne dobre odlíšiteľné, od určitej úrovne nahor sa táto distinkcia zotiera, a tvoria niečo nové, tretie, z čoho konvenčné Dobro a Zlo pochádzajú….
Sun 22 Nov 2009
Dobre; nechápem síce, ako je možné, že je tu “smäd po živote” bez toho, aby tu existoval subjekt. Budiž.
Ale popravde, vôbec nechápem, čo na živote je také cenné, také úžasné, že je tu po ňom vôbec nejaký “smäd”, tṛṣṇā …
Čo je na živote takého, že to Buddha označil slovom “tṛṣṇā”, hoci mohol použiť iné slová, napríklad “nútenie do života”. Čo v živote v nás (nech už tým slovom označujem hocičo) vzbudzuje túžbu žiť?
Láska? Ale žiť chcú aj tí, čo ju nemali, alebo dokonca na ňu rezignovali, ako mnísi a askéti. Zdravie? Napodiv, žiť chcú aj tí, čo nie sú zdraví, dokonca i keď sú smrteľne chorí. Bohatstvo, krása, sláva? Žiť chcú aj tí, čo to nemajú dokonca i tí, čo vedia, že to nikdy nebudú mať.
V skutočnosti si myslím, že nie je možné v ľudskom živote nájsť nič, čo by som mohol označiť za dôvod, prečo ľudské bytosti chcú žiť.
Dokonca i v prípadoch, keď sa jedná o zdanlivú absenciu smädu po živote, totiž samovraždu, vidím ani nie tak absenciu túžby žiť, ako skôr sebatrestanie, nenávisť voči sebe, prípadne nutnosť zachovať tvár či ľudskú dôstojnosť (seppuku, eutanázia).
Tento problém podľa mňa vyvstáva nielen u buddhizmu, ale vôbec, u akejkoľvek teórie reinkarnácie, ktorá stojí na tom, že predpokladom vtelenia je smäd po živote.
P.S. Po napísaní som si uvedomil, že Buddhova teoria (ale možno aj ostatné, neviem) je celkom dobre vymakaná, pretože vlastne ten hlbší dôvod celej reinkarnácie je avidyā t.j. nevedomosť, podobného druhu, ako keď — podľa klasického prirovnania — v šere považujeme lano za hada. T.j. asi sa jedná o podobný mechanizmus.
P.P.S. Ale tým sa problém len posunie o úroveň ďalej: totiž k tomu, ako to, že sme takí zaslepení? A naviac, ten posun je vlastne len čiastočný, pretože to značí, že máme v sebe “zadrôtované” niečo, prečo si myslíme, že stojí za to žiť, aj keď to v reálnom živote nenachádzame, a len si namýšľame, že to tam je…
Fri 20 Nov 2009
Zaujímavé, že na pred tromi rokmi položenú otázku, že aký je dôvod pre bdelosť pre človeka, žijúcom nie v divočine, ale v civilizovanom, urbánnom prostredí, sa odpoveď dokotúľala až dnes…
Být pŕi práci probuzený, to není úhledný stav mysli, bod, jehož v určité fázi dosáhneme a pak už v něm jednou provždycky setrváme. Probuzení není konečný cíl, k němuž směřujeme, stav mysli, který obdržíme za odměnu či do kterého budeme povýšeni. Probuzení při práci je spíše proces bez konce, při němž se přesně, opravdově a přímo věnujeme své práci tak, jak se okamžik za okamžikem před námi odvíjí — bez předsudků a předstírání.
…
Procitnout při práci znamená zabývat se každou okolností teď, ve vyhraněných, nejistých, proměnlivých podmínkách, které nám ona konkrétní okolnost přináší.
…
Probudit se při práci znamená, že člověk si je důkladně vědom toho, že při práci se může stát cokoliv a že se to také skutečně děje — a že není potřeba namlouvat si něco jiného.
Je typické, že v obchodě je nejistota vnímána jako hendikep, či okolnost zcela nežádoucí, jako dočasná fatamorgána, jež nám stojí v cestě k dokonalému trvalému stavu, spočívajícím v tom, že máme situaci pod kontrolou. Jako by výborně odvedená práce automaticky vyřazovala nejistotu ze hry, jako by byla garantem úspěchu, zárukou toho, že se už nikdy neobjeví žádné překvapení, chyba, riziko!. Probudit se při práci znamená, že na věci začneme hledět z úplně opačného zorného úhlu: fakt, že neexistuje pevná základna, nechápeme jako hendikep, jejž je třeba odstranit, ale jako podstatu všeho, co prožíváme — jako základní, nevyhnutelnou životní realitu. Skutečnost, že se všechno bez ustání mění, přitahuje naši pozornost, neboť nikdy nevíme, co se stane v příští chvíli.
Michael Carroll: Tak už konečně procitni, str. 71
Odpoveďou na uvedenú otázku, je teda to, že práve naopak, v takom komplexnom a premenlivom prostredí, aké som si predstavoval v džungli alebo v situácii odstreľovača, v skutočnosti neustále žijem, a je ním vlastne moja pracovná činnosť; a to, že som si to nevšimol, bolo zapríčinené tým, že neistotu a premenlivosť práce som nevnímal ako jej základnú vlastnosť a súčasť, ale ako nepríjemnú vedľajšiu okolnosť, či dokonca svoju či cudziu chybu, ktorú som sa snažil buď odignorovať, alebo čo najskôr zmiesť zo stola, ….. namiesto aby som s ňou spolupracoval, podobne, ako sa to očakáva v aikide s ukem a celkovou situáciou.
Skutočnou podstatou prebudenosti pri práci nie je nejaké umelé cvičenie (okrem meditácie, samozrejme) ale zásadná zmena pohľadu na samu podstatu práce, svojej aktivity. Samotná jej podstata, t.j. neurčitosť a premenlivosť, to, že kľudne dá i neočakávané či nepríjemné výsledky si automaticky yžaduje neustálu bdelú prítomnosť — za predpokladu, že tieto fakty človek neignoruje. Hic Rhodos, hic salta!
P.S. Je vrcholne pravdepodobné, že takúto zásadnú zmenu pohľadu si nevyžaduje len pojem práce, ale vôbec, všetkých aktivít človeka.
Fri 20 Nov 2009
Moc vyžaduje, abychom se věnovali práci tak, jak se vyvíjí — přímo, a bez zaváhání. Nenechává nám prostor pro žádné stížnosti, výmluvy, zkoušky nanečisto či jednání z náhlého impulzu. Žádá po nás, abychom byli přizp§sobiví a duchapřítomní, abychom své nápady prezentovali co nejpřesněji, vystupovali s důvěrou, bedlivě naslouchali, sdíleli autoritu, byli ochotni ke kompromisům, přesvědčovali a dělali ještě spoustu dalších věcí.
Michael Carroll: Tak už konečně procitni, str. 90
Na uvedených stránkach Carroll píše o moci — chápe ju ale trošku ináč ako obvykle, totiž ako to, čo vyvoláva v tých, čo ju momentálne nemajú nekľud a priam fyzickú potrebu byť v určitú chvíľu bdelí. A ovšem upozorňuje, že základnou charakteristikou moci je, že sa neustále presúva z jedného subjektu na druhý.
Nezaujalo ma to až tak, ale charakteristika v citáte, ktorý uvádzam sa mi páčila, pretože je to vlastne inými slovami popisované bdelé jednanie v spoločnosti.
A vlastne i popis ideálneho vykonávania techník v aikide: i technike sa treba venovať tak ako sa situácia vyvíja: priamo a bez zaváhania.
Mon 9 Nov 2009
Tento vtip mi síce Robert poslal ako vtip, ale mne skôr pripadá, ako stručné zhrnutie “Otázok kráľa Milindu” (Milindapaňhá, vyšlo to aj po slovensky), teda, jednej z nich… tu tiež vidieť, ako sa svet zrýchlil: na čo v kedysi potrebovali celý jeden rozhovor, dnes na to stačí pár obrázkov…
Ale vychádza mi z toho jedna zaujímavá otázka: ak je niekto ozaj presvedčený, že slovami Milindu “This Nàgasena says that no permanent individual is implied in his name”, robí mu potom nejaký duševný problém nechať sa rozobrať po smrti na orgány? Však to sa len rozoberie (zase v terminilógii Nagasénu) voz na kolesá, oje, ostatné zložky– žiadna škoda. Alebo taký človek má s tým napriek tomu problémy?
Je to taký pekný test úprimnosti viery v neexistenciu ničoho stáleho.
Ja aj keď nemám problém pochopiť že toto telo je len “vehicle”, niečo ako skafander, a po smrti ten plán, podľa ktorého bol postavený “just gone”, predsa by som len mal celkom problém nechať sa po smrti nechať rozkmásať na orgány, a zvyšok zahrabať; to je fakt zaujímavé, že PREČO? Je to blbé, že ani takúto jednoduchú otázku si neviem zodpovedať. Nemám problém so spopolnením, či pochovaním… ale VCELKU, nie nechať sa rozobrať. Zaujímavé…
Sun 8 Nov 2009
Sat 7 Nov 2009
1. Ad karma
Skúsil som trochu zobrať vážne čo som písal o karme, a sledovať svoj život čo najviac kontinuálne. A vidím, že skutočne, predpokladom tvorenia karmy je nepozornosť a nedostatok energie. Skutočne v každom okamžiku života vznikajú nové a nové (zlo)zvyky, vďaka nepozornosti a pohodliu (=nedostatku energie) väčšinou vedúce k tomu, že človek sa ešte viacej zamotáva do zlých “patterns”; a zbraň, ktorá je proti nám používaná v udržaní na koľajniciach pohodlnosti je ľútosť a pocit, že o niečo prichádzam, keď sa tomu nepoddám, a skúsim jednať proti pasívnemu podriadeniu sa zvyku.
V skutočnosti sme vychovávaní k tomu, že že sa väčšinou nestaráme o to, že opakovaným jednaním určitým spôsobom sa nám vytvrárajú zvyky, podobne, ako sa na tvári opakovaním určitej mimiky vytvárajú vrásky. A pokiaľ s nimi čas od času “narazíme”, dívame sa na to ako na jednorázovú nehodu, a nie ako na prejav tendencií v našom živote.
Takýto pohľad na karmu vedie k akejsi “zodpovednosti” v konaní, niečo, čo som predtým ani nepoznal.
2. Ad lucidné snívanie.
Vlastne aj tu je podobný problém –s udržaním kontinuálnej pozornosti — tentoraz pri zaspávaní. Tu je ten problém ešte zvýraznený, pretože keď človek neudrží “low profile”, tak si naruší zaspávanie, a naviac rozhodí celé cvičenie. A takisto, čokoľvek pri tom zaspávaní človek uvídí, nesmie pripustiť aby ho to rozrušilo, ale musí zostať “tichý”, ináč to vedie zase k narušeniu zaspávania. Mimochodom, aj to, že som chcel robiť pri zaspávaní vizualizačné cvičenie nebol celkom dobrý nápad, pretože to vedie tiež veľmi ľahko k narušeniu zaspávania — asi omnoho lepší spôsob je pozorovať obrazy, zvuky, pocity či deje, ktoré sa spontánne vynárajú.
Vlastne spoločným menovateľom oboch týchto postrehov je, že človek by mal neustále “sprevádzať sám seba”, podobne, ako keď idem s dobrým priateľom či obľúbeným človekom.
Wed 4 Nov 2009
Toto je také symptomatické video, ktoré ukazuje, že do poslednej chvíle nevieme, k čomu naša “karma” (t.j. súvislý a postupný sled akcií, činov) povedie.
A vlastne tu vidno, že problém možno nie je ani tak so svojou vlastnou karmou, ako skôr s kolíziou “našej karmy” s “cudzou karmou”, v tomto prípade (trošku poeticky povedané) v “kolízii karmy vozíka s karmou tých políc”.
