Koho chce bódhisattva vyslobodiť, keď ego je len ilúzia a nič stáleho neexistuje?
P.S. Alebo ešte trochu ináč: keď je dom prázdny, koho tu chce hasič zachraňovať?
October 2009
Monthly Archive
Sat 31 Oct 2009
Thu 29 Oct 2009
A saint … is someone who provides an example of the fact that completely ordinary, confused human beings can wake themselves up.”
Chogyam Trungpa Rinpoche
Sun 25 Oct 2009
Východní operátori duchovného života: hinduizmus a buddhizmus
Posted by Arjuna under Náboženstvá monoteistické , Vtipy, CitátyNo Comments
Toto pridávam na odľahčenie — nie je to žiadne hlboké uvažovanie, len úsmevne — ale celkom dobré — postrehy. Bol som zvedavý práve na tento diel, a nesklamal ma… ale celá séria je výborná.
Najviac sa mi páči koncepcia náboženstiev (cirkví) ako “duchovných operátorov”, poskytujúcich (lepšie či horšie) určité služby, čo mu umožňuje vecný a nepredpojatý postoj k nim… a celkom si ma pre túto koncepciu získal:-)
Sat 24 Oct 2009
Uvnitř vás není nic, vůbec nic.
Adžan Ča - Tiché lesné jazierko
Skvele….
“Když jsem seděl v meditaci, snažil jsem se ten proces vykalkulovat, a proto byla moje mysl obzvláště rozptýlená. ”
Myslím, že toto — táto snaha “vykalkulovať tento proces” — je pre nás, Európanov, jeden z najväčších problémov, pretože takýto prístup k veciam je už pre nás skoro ako reflex.
Fri 23 Oct 2009
Žijúci bódhisattva
Posted by Arjuna under Buddhistická prax , Tí, ktorí niečo tušili , Práca[2] Comments
Asi nenájdem veľa pochopenia, pre uvedený nadpis; neviem, či iní kandidáti (napr. ten, čo som ho spomínal minule) sú bódhisattvovia, alebo nie, ale tento — je to Steve Jobs (zakladateľ Apple a Pixaru) — je pre mňa takým bódhisattvom.
Nie preto, že robí nejaké zázraky — aj keď možno to, čo dosiahol by sa aj mohlo kvalifikovať ako zázrak — ale pre hlboký vhľad do života, ktorý dokumentuje v tejto prednáške.
Svoju prednášku postavil na troch historkách ilustrujúcich tri oblasti o ktorých by kľudne urobil prednášku aj taký “skutočný” bódhisattva:
- V prvej historke ukazuje, že veci v našom živote neprichádzajú náhodile a izolovane, ale majú určitú náväznosť — ktorú však žiaľ môžeme zistiť len spätne. Dalo by sa to nazvať aj prejavom karmy, aj keď on k tejto veci nepristupuje metafyzicky.
Túto vec som si už všimol aj vo svojom vlastnom živote, mám niekoľko línií, pozdĺž ktorých sa mi ukladajú udalosti, ale neviem rozhodnúť, či je to preto, že existuje nejaká “forma” (t.j. karma) ktorá spôsobuje, že určité veci sa v mojom živote objavujú, alebo či “nasledovnú udalosť” vo svojom živote volím preto, lebo podvedome nejak vnímam líniu, prepojujúcu doterajšie udalosti; je dokonca možné, že takáto náväznosť je len zdanlivá, pri spätnom pohľade; ale to asi ani nie je tak dôležité, dôležitý je fakt, že sa veci v živote skutočne dejú takýmto spôsobom, a v živote každého sa určité “patterns” dajú vysledovať.
A záver je pekný — a tiež ho tak uplatňujem vo svojom živote — že udalostiam, ktoré sa dejú v živote (aj keď z izolovaného pohľadu nemusia byť príjemné) sú v podstate v náš prospech, a nejakým spôsobom nás okrem iného i “vychovávajú”… a to je dobrý pocit, umožňujúci určitú mieru relaxovanosti v prístupe k životu. - O tom, ako riešiť kritické situácie v živote. Historka sa týka jeho prepustenia z Apple, firmy, ktorú (spolu)zakladal. I keď to muselo byť pre neho nesmierne ťažké (nie existenčne, to už asi bol zabezpečený, ale psychicky), nezatrpkol, neriešl minulosť, ale zostal plne otvorený novým príležitostiam. Díva sa na to, ako na “hrozný liek” ktorú musel prehltnúť, lebo to potreboval… nič viac a nič menej… a nestratil dôveru. A záver je tiež pravdivý, človek je spokojný (a mal by byť v živote spokojný) keď “(you) do what you believe is great work”.
-
Je isté, že smrť naňho dýchla, a on sa nezľakol, neodmietal ju (veľmi správne podotkol, že je to najlepší vynález prírody) ale vďaka tomuto zážitku sa mu trochu otvorili oči: pochopil, ako hovorí Castaneda (a bezpochyby i všetci buddhistickí učitelia), že “smrť je najlepšia radkyňa”, totiž že človek až tvárou tvár smrti pochopí, že na tomto svete nič svetského nie je dôležité: ani úspechy ani neúspechy. Tejto skúsenosti som bol zatiaľ našťastie ušetrený, a klamal by som, keby som povedal, že o ňu nejak extra stojím (a teraz už možno by ani nebola pre mňa zaujímavá, pretože v tomto veku môže prísť kedykoľvek, bez toho, aby to človek považoval za prekvapenie). Ale na ňom práve vidieť, ako to dokáže otvoriť oči.
Čo sa mňa týka, so smrťou som — intelektuálne — uzmierený, nielen preto, že je to (ako to hovoril) najlepší vynález prírody. Dôvodom je i to, že keď sa dívam, akí ľudia behajú po svete — Stalin, Hitler, Mao, Kim a nekonečný rad menších diktátoríkov — a smrť, ktorej sa nikto nemôže vyhnúť je jediný spôsob, ako sa ich zbaviť, tak s kľudným svedomím zaplatím túto cenu…
Samozrejme, pripúšťam, že podľa “doktrinárskeho pohľadu” nie je bódhisattvom; je ním však svojím viditeľným jednaním, rovnaku, ako bolo možné vidieť prvky karmajógy u Pálu. Ako hovoria právnici, litera zákona možno nie je dodržaná, duch zákona však áno.
P.S.: Prednášku doporučujem vypočuť viackrát… nemusí byt všetko zrejmé hneď na prvý raz…
Mon 19 Oct 2009
Problémy, brániace využitiu práce pre Prebudenie sú zrejme veľmi individuálne, a minule ten, ktorý som si vybral — otvorenosť – u niekoho vôbec nemusí vyvstať.
Ale vplyv karmy na to, ako vykonávame svoju prácu a náš podiel na jej vzniku je podľa mňa celkom všeobecný, a trochu osvety v tomto smere sa môže hodiť každému.
Reč je stále o knihe Michaela Carrolla: Tak už konečně procitni, str. 205-210
Najprv synonymá karmy; z výpočtu je zrejmé, že reč o o karme v rámci jednej inkarnácie:
Při práci mají karmické tendence mnoho názvů: přístup, procedura, rutina, povinnost, expertiza. Těmito názvy se popisují způsoby chování, k nímž jsme náchylní, vzorce, kterých se držíme a které vedou k výsledkům.
…
Ďalej dobrý postreh, AKO vzniká karma.
Carroll uvádza pekné príklady, ako vzniká “dobrá” či “zlá” karma; v podstate sa točia okolo myšlienky, že akonáhle niečo — “dobré” či “zlé” — urobíme raz, druhý raz nám to pôjde ľahšie, potom ešte ľahšie, potom to už ide samospádom, až je tu z toho zvyk….. a nakoniec sa to dá označiť ako “karma”. To jest, nejde o jednorázový akt, ale vznik karmy je pomerne dlhodobý proces, začiatky ktorého sú obvykle nevýrazné a pri určitej nepozornosti potom postupne zosilnejú. Ako hovorí príslovie, “zvyk je železná košeľa”.
Respektování karmy nás vybízí k tomu, abychom si bedlivě všímali, že způsob, jakým rozvíjíme své dovednosti, rutinu a přístupy je cosi, co se dostaví časem: nic nejde hned a my tenhle způsob musíme nějaký čas dodržovat.
…
Respektování karmy v podstatě znamená, že ať už v tomto okamžiku děláme cokoliv, je dost pravděpodobné, že totéž budeme dělat i v budoucnu, a že nám to půjde snáz .
Dôležité je, že práve prebiehajúci vznik “dobrej/zlej karmy” je spojený s určitými životnými pocitmi, väčšinou typu pnutia, vnútorného nesúhlasu ale prípadne i naopak, pocitom ľahkosti, prirodzeného tempa, kľudu, uvoľnenosti; v podstate to závisí od toho, ako práve prebiehajúci akt (ktorý je v skutočnosti zároveň i základom novovznikajúcej karmy) vnímame.
Respektování karmy má svůj počátek v tom, že si přiznáme takovéto pocity i to, jak se mění v závislosti na situaci a na našich sklonech.
…
Nakoniec teda zostáva otázka, ako sa vysporiadať s týmito tendenciami, hlavne pravdaže “negatívnymi”, teda takými, ktoré nás zväzujú, vyvolávajú pocit tiesne či strunulosti a vyvolávajú neschopnosť prispôsobovať sa situácii.
Kľúčom je bdelosť:
…Respektování karmy nám připomíná, že v každém okamžiku každého dne máme tu moc být slušní či úplatní, vstřícní či sobečtí, nastražení či otevření. V každé chvíli máme na vybranou , zda uvedeme do chodu tendence, které nám usnadní přizpůsobování a díky kterým budeme sami sebou, anebo rozpohybujeme jiné, jež nevyhnutělně způsobí, že ne necháme zaslepit obavami a ublíženectvím. Rovněž zjišťujeme, že existují tendence, které jsme zdědili z předchozího rozhodování — některé nám pomáhají, jiné méně. Díky tomu, že si uvědomujeme své pocity, ať už se jedná o tíseň a klaustrofobii, anebo klid a otevěnost, můžeme se pozvolna zbavovat své arogance, hněvu a lačnosti a pěstovat si klid a pohodu vůči sobě i vůči ostatním. Jestliže do napětí a rychlosti pramenících z našeho ublíženectví vneseme bdělost, dokážeme propíchnout bublinu vlastní slepoty a připomínat si, abychom se probudili a byli pozorní. A dbáme li na svůj pocit klidu a pružnosti, můžeme beze všeho vzdoru podat pomocou ruku ostatním, a šířit mezi kolegy dobrou náladu a radost.
Obkľukou sa dostávame naspäť k otvorenosti, teda, neuzatváraniu sa pred svetom, teda, k nedefenzívnemu prístupu. Carroll jednoznačne preferuje tento prístup (teda, správne chovanie voči okoliu, dôkladnosť, zodpovednosť, ochotu uplatniť svoj talent) pred “vyhýbaním sa zlej karme”, čo obvykle vedie obvykle k nastraženosti, napnutosti, nepružnosti, vzdorovitosti či neistote.
Jestliže tyto pocity tvořící základ našeho chování při práci zkoumáme, objevíme jeden z hlubokých zákonů karmy: čím více se snažíme bránit, tím víc náš tíží tíseň a klaustrofobie; čím více se snažíme pomáhat druhým, nebo pozitivně přispět k chodu, světa, tím otevřenější a přizpůsobivější si připadáme.
A na záver veľmi dôležité a v istom slova zmysle samotná esencia buddhizmu:
Tím, že respektujeme karmu, uznáváme, že neexistují jednoduché odpovědi ani recepty na štěstí, neexistují záruky ani výhry v loterii. Míto toho budujeme svůj svět a svůj charakter krůček po krůčku, vždy zasadíme jen jediné semínko naráz a postupně sklízíme ovoce, jež ponesou: plody sebedůvěry a otevřenosti. Díky respektování karmy přetváříme svůj svět ve slušnější místo, a to jak kvůli sobě, tak kvůli lidem kolem nás.
Keby som toto všetko chcel zhrnúť, tak si treba uvedomiť, že v každom okamžiku stojím na rozhraní minulej karmy (ktorú musím brať do úvahy) a práve vznikajúcej karmy, ktorú ešte mám možnosť ovplyvniť. Presnosť s akou som schopný vnímať toto rozhranie je dané mierou mojej aktuálnej bdelosti, ktorá je daná jednak momentálnym stavom, jednak tým, nakoľko intenzívne meditujem, a ako pozorne/bdelo konám bežné činnosti.
Situácia nie je nepodobná šachistovi, ktorý tiež musí vychádzať z doterajšieho priebehu partie a rozhoduje o budúcom priebehu: problém je v tom, že šachista je skoro slepý, alebo trpí aspoň silnou neschopnosťou zaostriť zrak. Ale práve od schopnosti zaostriť svoj zrak závisí jeho posúdenie súčasného stavu, a od schopnosti zaostriť zrak a schopnosti rozumne sa rozhodovať závisí jeho ďalši ťah.
V tejto kapitole vlastne podľa na Carroll hovorí, že by sme mali postupovať ako starostlivý šachista, ktorý sa snaží mať zrak čo najlepšie zaostrený, nenechá sa rozptyľovať a na šachovnici hrá tak, aby jeho hra bola čo najlepšia…
Nemyslím, že je to zlý postoj k životu….
P.S. Snáď by som ešte spomenul slabú stránku toho prirovnania k šachistovi: v šachu ide o antagonistickú hru, kde ide o výhru (v inej terminologii win-loose), voči Životu by mala byť preferovaná stratégia win-win.
Tue 13 Oct 2009
Tue 6 Oct 2009
Keep the order and the order will keep you
Posted by Arjuna under Vlastná prax , Vtipy, CitátyNo Comments
Keep the order and the order will keep you
Tento citát som niekde našiel a považujem to za veľmi dobrú radu do života i pre prevádzanie praxe.
Je zvláštne, že človek to čo mu škodí (alebo aspoň prinajmenšom neprospieva) robí veľmi ľahko, prirodzene a rád, ale to, čo mu prospieva, robí keď aj nie nerád, ale predsa len s vynaložením úsilia.
Druhá vec je, že ešte aj v tejto etape zmätenej a nedisciplinovanej mysle má človek lepšie obdobia a horšie obdobia, keď proste úsilie a dobrá vôľa zlyhá, nezostáva nič iné, len počkať, kým sa “zmení počasie”.
Súvisi to pravdepodobne so zmätkom mysle a je nedisciplinovanosťou plus zlými zvykmi.
Pokiaľ tento zmätok mysle trvá, nie je nádej na zmenu; treba ovšem žiť a praktikovať i v čase, keď ešte zmätok a zatemnenosť mysle trvá; a vtedy je dobré mať zavedené určité (prospešné) zvyky a zbytočne ich nedeštruovať. Vtedy i v obdobiach slabosti tieto zvyky pomôžu prekonať slabosť, a teda, i taký deň prispeje (i keď možno menej kvalitne) ku praxi.
To je zrejme dôvod, prečo je v kláštoroch taká prísne disciplína a dennodenne sa opakujúce rituály.
Čo sa týka môjho “order”, podarilo sa mi u seba presadiť aspoň to, že ráno cvičím niektoré nauli a surya namaskár. A poobede sa mi pomerne dobre darí alternovať buď aiki tréning alebo hathayogu. Každé domáce cvičenie zahajujem5-10 minútovou šamathou. A keď som na tom veľmi dobre s časom a duševnou kondíciou, tak ešte meditácia cca 35 minút. To je taká kostra, na ktorú sa potom ešte nalepia cvičenia bdelosti počas dňa, keď je možnosť. Toto mi pomáha úplne neprepadnúť víru bežného života, v ktorom by som ináč bol ako lístok v rieke…. Keby som si na tom prial niečo vylepšiť, tak by to bolo zúženie mantinelov (hlavne poobede/večer), aby to bolo prísnejšie. Ale tu predsa len musím rešpektovať aj iné aktivity a udalosti takže neviem, či to ide bez toho, aby som sa separoval od života.
Sun 4 Oct 2009
Som celkom prekvapený jednoduchým cvičením, ktoré som minule popisoval; je to zaujímavé: spontánnu myšlienku “zastaviť sa” som mal mnohokrát i predtým, ale väčšinou som to ignoroval. A v tým málo prípadoch, keď som to neignoroval som zostal len pri tom, čo som si na pár sekúnd uvedomil okolie, a to, že sa to všetko deje “bezo mňa”. Vôbec som sa nepokúšal zotrvať aspoň počas niekoľkých dychov v tomto stave, a už vonkoncom som sa nesnažil uvedomiť onú vzájomnú otvorenosť.
A pritom je to dôležité: väčšinou (aspoň ja) vnímam okolitý svet ako niečo oddelené, potiahnuté tvrdou škrupinou. To vlastne k svetu implikuje podobný postoj, ako k orechu, t.j. že tä škrupinu treba rozbiť aby sa veci pohli, proste treba vykonávať prácu.
V skutočnosti je však okolitý svet niečo “živého” a “mäkkého”, čo si nevyžaduje agresivitu. Nechcem to samozrejme generalizovať (neviem, či sa to dá hovoriť všeobecne), hovorím len o tých krátkych okamžikoch, keď sa “zastavím” a “vystúpim z diania”. Pri tomto vystúpení sa náhle ukazuje, že so svetom, s dianím, je možné spolupracovať…
Zaujímavé je tiež, ako je človeku ľúto tak sa na chvíľku zastaviť, a “nešliapať do pedálov”… prečo? A ako prirodzená snaha je čo najskôr ukončiť to “vystúpenie” zo sveta a čo najskôr zapadnúť, a “poháňať” dianie okolo seba.
Nie je to len o zvyku, tam musí byť aj nejaká hlbšia príčina….
Thu 1 Oct 2009
Či zostáva z našich duševných schopností?
Posted by Arjuna under Narodenie a smrť , Filozofia, psychológia[9] Comments
Odpoveď, ktorú by som asi najradšej počul na minule diskutovanú otázku, totiž, či sme automaty (tou odpoveďou myslím “nie, nie sme”), generuje este jednu, pribuznu — a to, dokonca možno ešte horúcejšiu — otázku, že koľko vlastne z nasich dusevnych schopnosti sa zachovava po smrti?
Teda, nielen, že “niečo” sa zachováva, ale či to “niečo” (aj keď to už nebude táto moja “lokálna osobnosť”) dokáže vôbec myslieť? A nakoľko jasne?
Opoveď je pesimistická: zdá sa, že veľmi málo, ako vôbec nejako.
Naznačuje mi to Tibetská kniha mŕtvych, kde podľa všetkého človek (resp. to čo z neho zostane) v barde veľa nepremýšľa a nerozhoduje, skôr je “hnaný vetrom karmy”. Takisto mi to pripada i podľa antických bájí, kde život v Háde je hodne podobný mrákotnému stavu. Ani judaizmus neprináša do témy zachovania či dokonca vylepšenia našich duševných schopností žiaden optimizmus … prinajmenšom nie tesne po smrti.
Zaujímavé potvrdenie mi tu dáva i Jung (”Duše moderního člověka, str. 264″, podotýkam, že svoje názory odvodzoval hlavne z pozorovania snov, vlastných i cudzích, o mŕtvych):
… Duch žijícího se proto zdá být alespoň v jednom bodě ve výhode proti duchu mrtvého, totiž ve schopnosti dosáhnout jasné a určité poznatky. Trojrozměrný svět v čase a prostoru se mi jeví jako systém koordinát: rozkládá se na ordinátě a abscise , což se “tam”,– t.j. v neprostorovosti a bezčasovosti — může patrně jevit jako praobraz s mnoha aspekty, snad jako difuzní “oblak poznání” kolem nějakého archetypu. Je však zapotřebí systému souřadnic, aby se umožnilo roylišení zřetelných obsahů. Operace takového druhu se nám jeví nemyslitelná ve stavu difuzního vševědení nebo bezsubjektového vědomí, bez časoprostorového určení.
….
Stupeň vědomí, jehož už někde lidé dosáhli, tvoří — jak se mi zdá– horní hranici toho, čeho mohou v poznání dosáhnout také mrtví. Proto asi má pozemský život tak velký význam a proto je tak důležité, co si umírající člověk při umírání “přenáší na druhou stranu”. Jenom zde, v pozemském životě, kde se srážejí protiklady, se může zvýšit všeobecné vědomí. … Je jisté, že nevědomí ví více, než vědomí, ale je to vědění zvláštního druhu, vědění na věčnosti, ponejvíce bez vztahu k onomu “zde” a “nyní”, bez vřetele k řeči našeho rozumu.
Pravdu povediac, ja som sa najbližšie k tejto problematike dostal, keď som bol v kontakte s jedným mladíkom, ktorý robil channelling. Nebol to šarlatán, myslím, že to robil vážne. Ale to, čo som z neho dostal neboli absolútne žiadne odpovede, ktoré by sa dali vztiahnuť ako odpovede na konkrétne otázky: boli to len “všeobecné kecy” a moralistné poučovania (ale tiež len všeobecného charakteru). Vlastne teraz si uvedomujem, že aj na Internet sa nachádzajúce channellingové reporty sú podobného druhu.
Takže suma sumárum, vyzerá to tak, že po smrti prídeme kompletne o svoje duševné schopnosti (aj keď pri prípadnej ďalšej inkarnácii sa vytvoria nové). Ale dovtedy blúdime zrejme v mátožnom stave… podobnom snu. Jediné čo tomuto odporuje sú to, čo sa deje počas klinickej smrti, lenže to zase trvá príliš krátky čas, a možno sa dovtedy psychika ešte úplne nerozloží.