Lucida Intervalla

V skutočnosti, otvorenosť je (podľa mňa) jedným z konštitutívnych prvkov správnej bdelosti, a i v meditácii jej (pokiaľ viem) zodpovedá, druhá, vipaššánová zložka.

Čo je otvorenosť? Zaujímavé, že to ani Trungpa príliš nevysvetľoval, len používal to slovo. Ja sám mám tiež len akýsi intuitívny náhľad na tento pojem, avšak považujem ho za veľmi dôležitý. Možno ešte najjednoduchším spôsobom je vymenovať najbližšie opačné pojmy. Najbližším opakom je podľa mňa niečo medzi uzavretosťou, strnulosťou, odmietnutím žiť a vnímať.

V mojom prípade, tá otvorenosť je určite problém, a práve naopak, mám tendenciu sa uzavrieť; t.j. robiť vec bez toho, aby som sa díval vpravo-vľavo, bez interakcie so svetom.

Technika, ktorú Carroll doporučuje, sa dosť podobá tomu, ako sa postupuje pri meditácii.

Najviac táto “chtivosť” dostáva “na frak” počas meditácie: tam proste nemá príliš inú voľbu, len nakoniec “vyšumieť”. Hlavne keď ju včas zbadám.

Problémom je, ale počas práce, keď moja pozornosť je upretá inam: na vlastný výsledok, resp. cestu k nemu. Inými slovami, vtedy už tú netrpezlivosť, chtivosť zbadám, ale až v dosť rozvinutom štádiu. Trošku mi pomáha použitie parafrázovaného Čarnogurského výroku, t.j. že “prečo by som mal chcieť vedieť aj toto”, “prečo by som si mal prečítať aj toto”… a vždy nakoniec vysvitne, že nieto preto (okrem chtivosti ako takej) žiadneho dôvodu.

P.S. Tá historka Čarnogurského výroku je rozkošná, a nedá mi aby som to neuviedol: Čarnogurského ako politika som nemal veľmi rád, ale som uznával jeho inteligenciu a mal rád jeho suchý humor. Raz — po ďalšom Mečiarovom manévri, keď niečo plácol či priamo zaklamal do éteru, a tým vyvolal že všetci novinári a politici sa sústredili na to, aby zisťovali, či je jeho výrok pravidivý alebo nepravdivý — sa spýtali Č. na to, čo si myslí o jednom z takýchto výrokov, v očakávaní, že začne analyzovať Mečiarovo plácanie. A na to Č. odpovedal novinárovi, že nie je povinný komentovať všetky mečiarovské pindy. Čim zareagoval podľa mňa najlepším možným spôsobom, skoro by som povedal, že ako kovaný buddhista.

Áno, aj voči chtivosti a ostatným zvodom, ktoré sú pred nás kladené platí presne to isté: nie som povinný reagovať na všetky “mečiarovské pindy”… pretože naozaj, sú to len “mečiarovské pindy”.

Trochu ma prekvapilo, že na wikipédii je lodjong definovaný ako “The practice involves redefining, reconceptualizing and reprogramming one’s intent and way of thinking.”. Teda, v rámci buddhizmu by som to mohol nazvať — s istou dávkou irónie — “aktivistickým” prístupom.

Kniha Carrolla, potom zrejme výchádza z tohto prístupu, a dosť stavia na kontemplácii o určitých heslách; neskúšal som to zatiaľ lebo neviem dosť dobre posúdiť, nakoľko je to blízko alebo ďaleko od autohypnózy, ktorú nechcem praktikovať. Ale pripadá mi to pomerne prekvapivé, že podobné techniky v buddhizme existujú; t.j. niečo na spôsob Marxa, spred tisíc rokov, že “filozofi doposiaľ svet len vysvetľovali, ide však o to ho zmeniť”. T.j. že sa nesnažili len poznávať myseľ (a prípadne vďaka tomuto ju “evolučne” meniť) ale sa snažili v nej aktívne vyvolať určité zmeny.

A ešte jeden pojem ma zaujal: “vzdor voči životu”: myslím, že to je jeden z našich vnútorných zdrojov nekľudu a vírov v našej mysli.

Dá sa v istom zmysle povedať, že takíto ľudia boli karmajogíni, a že 19. storočie sa nimi hmýrilo. Tu pravda, nesmieme ľpieť na slovíčkárení, a trpieť dogmatizmom. Karmajogín, podľa klasického, bhagavadgítovského pohľadu, obetuje svoje činy (a hlavne ovocie svojich činov) Bohu, a nesnaží sa z neho vytrieskať ovocie pre seba. Tým pravda, európski “karmajogíni” ozaj netrpeli.

Ale ducha karmajógy ich činnosť mala.

Trochu som mal šťastie nahliadnuť do ich zmýšľania v knihe J. Červenku “Prokletí továrníka Pály”. Nejedná sa o román, ale o –v istom slova zmysle dokument — nešťastného osudu továrnika (a tiež vynálezcu) J.J. Pálu, vyšlého z chudobných pomerov, vlastnými silami sa vybudovavšieho (založil vyrobu batérií v Slanom), a potom po vojne doživšieho v žalári až do svojej smrti (nechcem a neviem riešiť nakoľko boli obvinenia proti nemu oprávnené). Jeho zmýšľanie považujem za akúsi reprezentatívnu vzorku onoho storočia.

Myslím, že sa i dnes ešte nájdu takíto ľudia, len o nich nepíše bulvár a Markíza/Joj-ka. A nepochybujem, že to sú tí skutoční karmajogíni, ktorí možno ani nevedia, že sú karmajogínmi, lebo sú tak zamestaní svojou prácou, svojou firmou, a ľuďmi, ktorým dávajú živobytie, že nad tým nestíhajú premýšľať.

Len škoda, že ich nie je viac.

Podľa toho, čo som čítal, teokracia v Tibete zďaleka nebola idylkou pre život, na otroctvo (aj keď nedosiahlo také obludné rozmery a krutosť ako v iných krajinách) bolo tiež prikrátke a jeho prínosy vo vede a technike boli asi tiež dosť mizivé.

Ja chápem, že je to zapríčinené tým, že jeho dôraz bol inde, na iné veci. Predsa len by som však očakával, že v krajinách, kde prevládal, sa prejaví aj snaha zlepšovať aktuálne životné podmienky ľudí….alebo som niečo prehliadol?

V každom prípade mi pripadá paradoxné, že akceleráciu vývoja ľudskej spoločnosti neprinieslo učenie, ktoré kultivovalo myseľ človeka či dokonca možno človeka samého a stimulovalo jeho dobré stránky, ale spoločenské usporiadanie, stavajúce na všeobecne uznávaných negatívnych vlastnostiach ľudí, ako je ziskuchtivosť či sebeckosť.

A to netrpezlivosť na každej úrovni, počnúc mikroúrovňou (napr. aj pri takej banálnej činnosti ako teraz písanie) až po makrúroveň, napr. keď niečo študujem, alebo robím nejakú dlhšie trvajúcu prácu.

Je to úplne rovnaký problém ako pri meditácii (ale tam sa mi to za tie roky podarilo celkom dobre skrotiť) a to napriek tomu, že už roky meditujem; bol som taký vždy, a skúsenosti z meditovania sa mi do práce nepremietli, z toho jednoduchého dôvodu, že aj keď som tom mlčky, podprahovo vedel, nenapadlo ma uviesť do súvislosti meditáciu a prácu, všimnúť si podobnosť, medzi priebehom mojej pracovnej činnosti a meditáciou. Boli to vždy dve oddelené ríše.

A presne rovnaký problém je, keď robím ásany: je to akási inherentná netrpezlivosť, skrytá v hĺbke mojej osobnosti.

Myslím, že je to veľmi správny postreh, vystihujúci realitu, a okrem iného preto si myslím, že mäsožrútstvo (presnejšie mrchožrútstvo, lebo dnes už nie je zvykom uloviť si zviera, a hneď ho zjesť) nemá až tak ďaleko ku kanibalizmu a koncentrákom, ako sa nám to zdá.

Tá vzdialenosť sa nám zdá veľká len to preto, lebo to čo sa deje na jatkách a chovných farmách je nám skryté.

Tento charakter je pre prácu aj myseľ inherentný, t.j. nedá sa na to dívať len ako na prekážky, ale treba to brať ako normálnu súčasť.

Varianta A.

Existuje niečo, ako svet, aj keď je to niečo iné, ako čo nám prezentujú zmysly. V nekonečnom reťazci v ňom vzniká (okrem iných vecí) vždy dvojica “iluzorne ja” a príslušné telo.

“Iluzórne ja” dokáže vykonávať logické operácie a v podstate riadi telo. To málo, čo o fungovaní “iluzórneho ja” vieme, je zhrnuté v psychológii a psychiatrii, ostatné naše znalosti sa týkajú “hardvéru” a prostredia, v ktorom tento hardvér existuje. Výsledkom činnosti tejto dvojice (t.j. “iluzórneho ja” a tela)je okrem iného vytvorenie podmienok, ktoré vedú k zrodeniu novej dvojice, “iluzorne ja”+ telo, ktoré zase pôsobí vo svete, vytvára nové podmienky (t.j. karmu), ktoré povedú k novému vytvoreniu dvojice, a tak ďalej až do nekonečna.

V podstate tu nie je ani žiaden problem: proste samorozmnožujúce sa automaty, zhodou okolností nevytvárané rukou človeka, ale nejakým iným mechanizmom.

Utrpenie tu nie je žiadne, lebo “ja” je iluzórne, a celé je to v podstate stroj; stroj pravdepodobne netrpí, alebo to už potom nie je stroj v našom chápaní.

Existuje vysvetlenie utrpenia aj keď zostaneme na úrovni “replikujúcich sa automatov”: je to určitá interpretácia signálov, ktoré tomu “iluzórnemu ja” signalizujú, že sa s telom, alebo ním samotným deje niečo zlého, čo zaváňa ukončením existencie tejto konkrétnej dvojice. Pokiaľ je to tak, zase tu nie je potrebný buddhizmus, ani iná technika pre definitívne oslobodenie sa z utrpenia jediné čo treba riešiť je vylepšovanie života tak ako sa to deje na Západe.

Keď tu nie je utrpenie, nevidím tu žiadne miesto ani pre odstraňovanie utrpenia, t.j. samotný buddhizmus postráda zmysel, lebo koho chceme zbaviť utrpenia vo svete automatov?

Myslim, že pre buddhizmus situácia nie je nepodobná Zenónovmu paradoxu: Zenón logicky dokáže, že pohyb neexistuje, a napriek tomu sa Sokrates pred ním prechádza.

Komplikácia vzniká v okamihu, keď pripustíme, že utrpenie je reálne: samozrejme, dá sa to popierať a tvrdiť že utrpenie je iluzórne, ale to len do okamihu keď človeka poriadne rozbolí zub – aby som nerozoberal drastickejšie varianty.

Tak kto tu teda trpí?

Isté je, že utrpenie tu existuje; a to ešte nehovorím o sofistikovanejšom a možno vhodnejšom preklade slova “duhkha”, ktorým je údajne “frustrácia”.

Ako ortodoxný buddhista tu nevidím nikoho trpieť, ako mahajánový snáď pripustím, že je tu predsa len niečo okrem uvedenej dvojice osobnosť-telo. Alebo, že to “iluzórne ja” nie je tak celkom iluzórne. Treťou možnosťou ja zahrnutie “tretieho faktora” (puruša, átman alebo niečo take; budem tomu hovoriť “Podstata”, aby to bolo neutralne), čo tvorí samotnú podstatu našej ľudskosti, a čo skutočné trpí. T.j. nie je to len interpretácia nejakých signálov, ale je to skutočná BOLESŤ. Utrpenie. Túžba.

A tu sa dostávame do problémov:

Ak pripustíme, že je tu nejaká “Podstata” , ktorá je schopná trpieť, na jednej strane získa zmysel snaha vymaniť sa zo samsáru.

Ale vzniká otázka, ako sa dostane do vzťahu konkrétna “Podstata” s konkrétnou dvojicou “osobnosť-telo”, keď karma pôsobí na úrovni Prírody a riadi vznik konkrétnej dvojice? Čo má spoločného “Podstata” s karmou, keď sama nič nerobí? Môže sa “spojiť” štýlom, že sa ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, a spojiť s telom-mysľou napr. idiota? Alebo si to vtelenie nejak vyberá (nejakým mimologickým spôsobom, povedzme ako je to popisované v Tibetskej knihe mŕtvych)? A tu nadväzujú aj otázky, ktoré som uviedol minule. Pretože logicky nikto nechce trpieť, a ono – povedzme si úprimne – niektoré inkarnácie môžu byť pomerne celkom príjemné, ešte aj vo svetle toho, že sa nakoniec objaví smrť. Klasický pohľad na vec je ten, že áno, môže prísť “dobré” vtelenie, ale potom kľudne môže nastať rad inkarnácií, ktoré sú nepríjemné. Ano, ale keby to šlo nejak riadiť, tak to by bolo “iné kafe”, a takéto riziko by tu nebolo. A vlastne to bol zmysel tých minulých otázok.

Varianta B.

Ešte tu vidím jedno vysvetlenie, možno dokonca lepšie, ako predošlá varianta: neexistuje žiadny samsár v ktorom sa točia automaty.

Existuje obrovská množina šialených “Podstát”, ktoré žijú v ilúziách a fantáziách (spočívajúcich v tom, že si predstavujú že sú konkrétna osobnosť a telo) — a to je celý ich problem. A tá osobnosť a telo prežíva dobrodružstvá, tiež fiktívne, samozrejme. Niečo podobné, ako ja každú noc upadnem do šialenstva a som presvedčený že som napr. kráľom, alebo štvaným väzňom, alebo lietam. Teda, aby som bol presný, istý si môžem byť len svojou “Podstatou”, t.j. že ja existujem, ostatné osoby v mojom živote kľudne môžu byť aj “postavy zo sna”: to neviem, a ani sa to v tomto živote nedozviem; ale toto nie je veľmi podstatné, lebo v živote musím “kopať za seba”. Nemôžem žiť cudzí život. Takže 1 až n šialených “Podstát”.

Napriek všetkému nie sú tie ich ilúzie a fantázie úplne chaotické, ale určitým spôsobom na seba naväzujú, a hovorí sa tomu karma. Vyzerá to skôr na akési riadené šialenstvo, alebo selektívne šialenstvo.

V tejto verzii celkom dobre chápem, že sa “Podstaty” chcú precitnúť zo svojich ilúzií, a to je tak všetko, čo môžu chcieť.

Otázkou potom ale je, prečo sú ich šialené vidiny vo väčšine až take zlé, že vôbec vzniká otázka ako sa od nich oslobodiť, a prečo nie sú vo väčšine dobré?

Trochu filozoficky sa na to dá odpovedať, že problem nie je v dobrých alebo zlých vidinách, ale v tom, že samotné šialenstvo je zlá vec, a lepšie je byť nešialeným, t.j. Prebudeným. A teda, utrpenie spočíva v tom šialenstve “Podstaty”, v tom, že sme šialení, a žijeme v ilúziách; problém nie v tej alebo onej konkrétnej ilúzii. Táto odpoveď by ma celkom uspokojila. Podľa mňa to približne zodpovedá sámkhji i yóge.

Kedysi mi bolo argumentom proti tejto teórii to, že nie je možné, aby “niečo vo mne” vyprodukovalo takýto komplikovaný a členitý svet. Ale keď vidím, čo dokáže vyprodukovať sen, tak nie som si istý závažnosťou tohto argumentu.

Aj keď vzniká otázka, ako to že je naša “Podstata” šialená? Alebo je to len prejav jej vývoja? Momentálneho, nedokonalého stupňa jej vývoja? A ona sa postupne prepracúva k Prebudenosti? Ale to už by bola možno tretia varianta…