Nádherná ilustrácia k “Dvom kvapkám oleja“… kyvadlo je trochu viac vychýlené k vnímaniu…:-)
July 2009
Monthly Archive
Wed 29 Jul 2009
Tue 28 Jul 2009
O pojme fúrjú som už písal jednak v súvislosti so “dó” jednak v súvislosti s so stotožňováním sa s činnosťami.
Je tu však ešte jeden aspekt tohto pojmu –”by náš duch měl plynout životem jako vítr, který vane přírodou” — a to v súvislosti s vizualizáciou pred spánkom, o čom som nedávno písal. Došiel som totiž k tomu, že koreňom mojich problémov s vizualizáciou je to, že sa o to príliš snažím, robím to podobne, ako ten mladík, čo sa snažil nerozliať olej. Je to proste podobný duševný postoj, ako keď je predo mnou práca, tú treba urobiť, tak sa k nej pozorne postavím, a urobím ju.
Lenže v skutočnosti, pred tým vstupom do spánku, je potrebné vyvolať (alebo skôr neporušiť prílišnou snahou, lebo on sa viac-menej dostaví sám) ten stav, keď “duch plynie, ako vietor, který vanie prírodou”; pritom ale istá jemná koncentrácia tu musí byť, aby sa to nezvrhlo na blúdenie mysle, ale aby sa udržal vizualizovaný obraz.
Mimochodom:
Popravde, z “eschatologického hľadiska” mi vizualizácia pripadá dokonca ešte dôležitejšia technika ako šamatha, pretože v barde by som ako mal robiť šamathu? Keď nedýcham? Ale robiť vizualizáciu si viem predstaviť. Vizualizácia istým spôsobom naznačuje možnosť akejsi “emancipácie ducha od tela”.
Wed 22 Jul 2009
Kupec poslal syna, aby od veľkého majstra zistil tajomstvo šťastia. Mladík blúdil v púšti štyridsať dní, kým došiel do krásneho zámku na vrchole hory. Tam žil mudrc, ktorého mladý muž hľadal.
Nenašiel však veľkého majstra, vošiel do siene a zbadal činorodú spoločnosť. Kupci prichádzali a odchádzali, ľudia sa rozprávali po kútoch, malý orchester hral sladké melódie a na stole ležali vyberané dobroty z tejto časti sveta.
Mudrc venoval svoj čas každému a mladík čakal dve hodiny, než sa naňho dostalo. S obdivuhodnou trpezlivosťou si veľký majster pozorne vypočul, prečo k nemu mladík prišiel. Ale odpovedal mu, že teraz nemá čas, aby mu vysvetľoval, aké je tajomstvo šťastia.
Navrhol však, aby sa mladík poprechádzal po jeho komnatách a vrátil sa o dve hodiny.
“Chcem ťa však o čosi požiadať,” dodal a podal mladíkovi čajovú lyžičku, do ktorej nalial za dve kvapky oleja. “Vezmi si túto lyžičku so sebou a nevylej z nej olej.”
Mladík sa vydal na prechádzku komnatami, stúpal po veľkých schodiskách a zase schádzal do sál na nižších poschodiach a pohľad po celý čas nespustil z lyžičky s dvoma kvapkami oleja. Po dvoch hodinách sa vrátil za veľkým majstrom.
“Nuž,” začal ten, “videl si perzské gobelíny, ktoré zdobia moju jedáleň? Videl si záhradu
, ktorú majster medzi majstrami záhradníkmi tvoril desať rokov? Všimol si si nádherné pergameny v mojej knižnici?”
Zahanbený, mladík priznal, že nevidel celkom nič. Sústredil sa len na to, aby nevylial olej, ktorý mu majster zveril.
“Tak choď späť. A prezri si krásy, ktoré ma obklopujú,” povedal mudrc. “Nemôžeš predsa veriť mužovi, ktorého dom
je ti tajomstvom.”
Mladík vzal lyžičku, prechádzal komnatami, všímal si pozorne každé umelecké dielo v paláci, prešiel sa záhradou a zadíval sa na vrchy, ktoré palác obopínali, všimol si jedinečné kvety aj vkus, s ktorým bolo každé umelecké dielo zasadené do priestoru. Vrátil sa za veľkým majstrom a podrobne mu opísal, čo videl.
“A kde máš tie kvapky oleja, čo som ti zveril?” spýtal sa mudrc. Čajová lyžička, ktorú držal mladík v ruke, bola celkom prázdna. “Môžem ti dať len túto radu,” povedal veľký majster. “Tajomstvo šťastia je medzi pozeraním sa na všetky krásy sveta. A pamätaním na dve kvapky oleja v čajovej lyžičke.”
Paulo Coelho: Dve kvapky oleja
Táto poviedka mi je dôkazom, že ani človek, ktorý sa aspoň trochu zaujíma o “tajomstvá života” nedokáže vždy na prvý pohľad oceniť a pochopiť skvelé veci; pretože túto historku som čítal v niektorej Coelhovej knihe, aj sa mi páčila — ale nič viac. Vôbec mi netrklo že úplne geniálnym spôsobom vystihuje esenciu tohto blogu, t.j. že o čo ide v živote: o rovnováhu medzi našimi povinnosťami ako hráčov role (zamestnanec, rodič a ďalšie) a “povinnosťou” ako človeka.
Presne o toto ide aj v našom živote: všetci sme zamestnancami či podnikateľmi, šéfmi či odborníkmi, ale i rodičmi, deťmi či súrodencami, a z týchto rolí pre nás vyplývajú povinnosti, ktoré by sme si mali splniť. A to čo najlepšie.
Ale keď sa uspokojíme len s týmto, tak napriek tomu v hĺbke duše spokojnosť nebude, a vybuble na povrch pri najbližšej životnej kríze. Pretože my nie sme len súbor rolí, ale aj človek, ktorý kráča životom, dokonca kráča životom sám, pretože v krízových situáciách si aj tak budeme musieť poriešiť problémy sami. A toto “ľudské jadro”, stojace za tými rolami je to, čo vníma, čo si uvedomuje svoju situáciu — a čo je v skutočnosti na tomto svete samo v tom zmysle, že nikto tieto “funkcie” za neho nemôže urobiť… Medzi tieto patrí práve to, že by si mal nájsť čas kazdý deň “vystúpťt” zo svojho života, zastaviť sa a “vyvliecť” sa z toho prúdu, v ktorom sa topí až po uši. T.j. meditovanie… Toto je tá bdelosť, ktorá akceptuje všetko, čo prichádza, bez toho, aby to súdilo či búrilo sa….
Neviem, ako je správne, ale zastávam stanovisko — a tento blog je presne o tom — že tieto dva aspekty ľudského života majú byť v rovnováhe. T.j. neustále udržiavať bdelú pozornosť voči svojmu životu a okoliu a zároveň plniť svoje “svetské povinnosti” tak dobre, ako je to len možné. Ani jedna krajnosť nie je dobrá: ani čistá askéza, ani čistý “svetský život”.
Myslím, že toto chcela poviedka povedať… alebo minimálne, na toto sa dá táto poviedka aplikovať.
Sat 11 Jul 2009
Zlo asi korení omnoho hlbšie než sa zdá…
Posted by Arjuna under Spoločnosť, politika , V+T, aplikácie1 Comment
Zaujímavá historka uvedená na Oslovi mi ukazuje, že zlo v nás korení omnoho hlbšie, ako som si to kedy myslel…
Podle učebnic a encyklopedií se chápani muriqui pokojně živí rozličným listím, které občas prokládají plody, květy nebo jen nektarem či pylem, případně i kůrou nebo semeny. Stejně jako většina opic Nového světa i další primáti jsou filopatričtí, což znamená, že samci zůstávají převážně tam, kde se narodili, zatímco samice v pubertě odcházejí za dobrodružstvím do okolních tlup.
Obvyklé tlupy těchto chápanů mají něco mezi 10 a 40 členy, přičemž jsou v nich jak samci, tak i samice. Kupodivu jsou ale zároveň polygamní. Pokud by to někomu připadalo divné, tak by měl pravdu. Vtip je ovšem v tom, že se jejich samci, na rozdíl od jiných primátů, spolu dlouhodobě snesou, aniž by po sobě agresivně vyjížděli. Alespoň tak praví literatura. Taky by neměli být teritoriální. Prý nejmírumilovnější a nejvíce rovnostářští primáti. Prostě, učinění svatoušci.
…
Jenže, co se nestalo. Mauricio Talebi z Federal University of São Paulo ve městě Diadema s dalšími spolupracovníky dlouhodobě sleduje dvě sociální skupiny chápanů pavoučích, tedy jižních muriqui, ve velmi slušně zachovalém atlantickém lese v Parque Estadual Carlos Botelho, což je na jihu státu São Paulo. Během jejich výzkumu se jim podařilo zachytit evidentně vražedný útok gangu šesti dospělých samců, jedné dospělé samice a dvou neidentifikovaných chápanů na osamělého samce hluboko uvnitř území jedné ze dvou skupin.
Útoku předcházely četné hlasové projevy a agresivní chování, které se stupňovalo během dvou dnů. Pak přišel brutální masakr, krvavý a rychlý. Chápani z gangu svoji oběť společnými silami obklíčili, znehybnili a pak do ní bušili a hryzali s takovou silou, že napadeného samce krvácejícího z mnoha ran zabili necelou hodinu po útoku.
Když se badatelé vzpamatovali, tak analýzou dostupných dat zjistili, že muselo jít o útok na člena vlastní skupiny a že bezprostředním důvodem byly pravděpodobně sociální tlaky způsobené soupeřením mezi samci.
Na tejto historke — a ešte podobnú som čítal v súvislosti tuším so šimpanzami — ma fascinuje to, že ide o “organizovaný gang”, a nie boj napr. dvoch samcov. T.j. ešte i na svojej primitívnej komunikačnej úrovni musia mať tieto zvieratá prostriedky, ako sa medzi sebou dohodnúť o tom, že prepadnú a zabijú toho osamelého samca. A to bez zjavného dôvodu či zisku.
To mi ukazuje dve veci: zlo je v nás omnoho hlbšie zakorenené, ako sa zdá: na prvý pohľad sa to javí ako sociálna záležitosť ľudí, ale zdá sa že svoj pôvod to má v predľudských štádiách. A druhá: ak by zmizli ľudia, a časom sa mala evolučne vyvinúť ďalšia inteligentná rasa, bolo by to to isté, ako je to teraz…
Mimochodom, tu na Zemi, v praveku, sa museli diať strašné veci…
P.S. Mimochodom, pripomínam starší zápis, ktorý ukazuje, že i inteligencia alebo “poznanie seba” má asi omnoho hlbšie korene, a nie je to len vyslovene ľudská charakteristika (viď tiež článok na Oslovi).
P.P.S. 12.7.2009: A naviac, museli mať nejaké povedomie o smrti, o jej nezvratnosti, pretože ináč by ho neboli tĺkli hodinu, ale bolo by im postačovalo, že sa nebráni…
Thu 9 Jul 2009
Tu vidieť že technika trikov je už tak vymakaná, že nemôžem už ani verit vlastným očiam… Alebo, že by zázrak? 
Wed 8 Jul 2009
Našiel som celkom praktickú a užitočnú vec, ktorá tak trochu posúva cvičenia bdelosti na “iný level”.
Jedná sa o popis toho, ako treba pristupovať k svojim slabým stránkam: a je to presne to isté, jako sa to deje počas meditácie: totiž uvedomovanie, prežívanie, pomenovanie (a zrejme neskôr, až člověk trochu zosilnie, tak zavracanie) toho kterého stavu. Pridal som to do lokálneho linku na techniky, aj keď to nie je štandardný popis techniky, skôr popis chovania za určitých situácií. Pôvodný odkaz je odkaz na knihu Bhikkhu Bodhidhamma: Každodenní praxe.
Ako pre čokoľvek iné, myslím, že základnou podmienkou toho, aby človek mohol čo len pomyslieť aspoň na nejaký minimálny úspech v týchto cvičeniach je pravidelná formálna meditácia, najlepšie šamatha. Pretože bez toho sme pri “novoročných predsavzatiach” bez šance na ich splnenie….
Tue 7 Jul 2009
Zbrane, ktoré som počas celého cvičenia aikida v podstate vždy flákal, ma teraz — som na aikidistickom sústredení — začali celkom zaujímať. Ono, nie nadarmo sa hovorí, že človek sa najviac vyhýba tomu, čo najviac potrebuje: a presne toto mám pocit s týmito zbraňami. Klasické zbrane si vyžadujú i umožňujú iný prístup k bdelosti: tým, že sú v istom zmysle fyzicky menej náročné, ponechávajú viac energie pre bdelosť, a zároveň si viac bdelosti aj vyžadujú, pretože s nimi protivník — vo všeobecnosti — môže urobiť viac škody ako bez zbraní. A vyžadujú si aj reakciu na omnoho menšej časovej ploche: teda, akoby koncentrovanejšiu reakciu.
Takže mi to vychádza že možno majú väčší vplyv na bdelosť, ako iné spôsoby.
Mon 6 Jul 2009
Znalost fyzikálních zákonů nás před volným pádem nezachrání.
Pavel Kosorin
Stručnejšie a výstižnejšie sa snáď ani nedá zhrnúť to, že nestačí žiadna teória o bdelosti (aj keď je dobre nejakú mať) keď svoj reálny život žijeme tak, že “padáme voľným pádom”, t.j.a žijeme ho nevedome, automaticky.
T.j. žiada sa viesť život tak, aby sa nemusel riešiť “”voľný pád”…
Buddha to riešil zavedením mníšskeho života…radžajóga to rieši odchodom do bezdomovia… asi oba majú preto práve tento dôvod.
Čo však s tými, čo riešia problémy bežného života? Buddha týmto vraj ani neprednášal nuansy svojho učenia, ale definoval pre nich jednoduché, splnitelné pravidlá života.
Stačí to? Skutočnosť je taká, že padáme (málo riadeným pádom) celý život…