Lucida Intervalla

Toto je jedna z mojich obľúbených otázok, na ktorú ale neviem odpoveď. Priznám sa, že ani táto odpoveď (napriek tomu, že pochádza údajne od Buddhu) nie je celkom odpoveďou, ktorá by ma uspokojila. Alebo skôr mi pripadá že Buddha odpovedal na inú otázku, a to na otázku, či je “Ja” jednoliate, celistivé, alebo zložené. Nevidím však skutočnú odpoveď na pôvodnú otázku, že “kto teda pociťuje, vidí, počuje?”.

Zdá sa mi prakticky isté, že “Ja” je zložené, alebo aby som to povedal modernejšie, je to systém. Potiaľ s tým nemám problém. Rozpoznávacie systémy (napr. reč, obrázky) sú dnes už celkom dobre rozvinuté, napriek tomu si nevieme predstaviť, že by kvôli tomu mali mať počítače vedomie: vedia si s rečou a obrazmi poradiť celkom dobre aj bez vedomia. Takže otázka o tom, či je vedomie jednoliate alebo zložené podľa mňa v podstate nie je sporná. Čo je ale nejasné, že odkiaľ pochádza taký jasný pocit, ako keby som vo svojom vnútri sedel pred akýmsi riadiacim panelom, velínom, ale napriek tomu som odlišný od toho panelu, aj od toho, čo sa s ním ovláda.

O tom, že netreba vykonávať žiadnu činnosť mechanicky viem vlastne od prvej (mimochodom skvelej — Selvarajan Yesudian: Sport and yoga) knihy, čo som prečítal. A dodnes si pamätám aj ten pocit, ktorý som mal, keď som sa jedného dňa vracal zo (strednej) školy, a pokúsil som sa pohybovať vedome. Usúdil som, že sa to nedá… resp. že je to nepraktické a neprínosné.

Je vlastne smutné, že jeden ľudský život len-len, že stačí (v ideálnom prípade) na to, aby sa človek prepracoval k akej-takej bdelosti, a potom aj tak príde staroba a smrť. Ozaj by ma zaujímalo, či sa skúsenosť z meditácie alebo vôbec bdelého stavu nejakým (čo aj rudimentárnym) spôsobom prenáša aj do obdobia po smrti.

Temer nič z toho, čo teraz robím, nie je novšie ako 20 rokov… rozdiel je, že som to teraz zaradil pomerne monotónne do svojho života, kdežto predým nie, resp. to bolo málo pravidelné a povrchné.

Vlastne skutočným tajomstvom bdelosti (a všetkých techník s tým spojených) je starostlivá a detailistická pozornosť, t.j. nepovrchnosť. Snaha o dokonalosť, t.j. dokonalé prevedenie danej techniky. T.j. niečo, k čomu sa len veľmi pomaly prepracúvam.

Do istej miery sme však v podobnej situácii všetci: každý má nejaké psychologické vlastnosti či sklony, s ktorými nie je spokojný, a nechce, aby sa to ostatní dozvedeli. To je jeho individuálne tajomstvo, a kto ho nemá, tak nemá žiadnu oporu, ktorá by mu pripomínala, že je niečím iným, ako ktokoľvek iný.

Dokonca vidím i obecnejší pohľad na vec, asi najlepšie to vysvetlím na príklade: pôvodne som vyštudoval prírodné vedy (a naviac kvantovú chému), a teda som od mladosti mal pocit príslušnosti k hodne úzkej skupinke ľudí; vedel som, že veci, ktoré viem nie sú síce tajomstvom v pravom slova zmysle, ale napriek tomu ich vie len veľmi málo ľudí okrem mňa. Samozrejme, nešlo o žiadnu tajnú spoločnosti, a predsa to malo celkom výrazný psychologický dopad v tom zmysle, že som nikdy nevedel bezproblémovo “splynúť” s okolitou spoločnosťou. To nebola nejaká opozícia voči spoločnosti, ani pýcha ani pocit “vyvolenosti”, jednoducho šlo o to, že ma tie znalosti (rovnako ako neskôr programovanie, predým, ako sa stalo bežne rozšírenou vecou) akosi “vydeľovalo” z obvyklého. Rovnako to bolo s yogou a meditáciou: bolo len veľmi málo ľudí, čo sa tomu za komunistov venovali, a tak ma to tiež akosi vydeľovalo, bez toho, aby som o to nejak mimoriadne stál, a pomohlo mi uchovať si určítý odstup a výlučnosť. Teda, nejedná sa o prislušnosť k nejakej tajnej organizácii, ale o príslušnosť k exkluzívnym znalostiam, odlišným od bežných.

Je asi vecou konkrétneho človeka, čo uprednostní: či vstup do tajnej “organizácie” alebo prístup k “tajnému učeniu”.

Čo sa mňa týka, vždy vyhýbal vstúpiť do “tajných” spoločností (napr. rosikruciáni) ale aj vôbec do organizácií (povedzme KSČ): asi ma odpudzovalo všetko, čo by ma obmedzovalo. Proste vždy uprednostňoval skôr udržiavenie “individuálneho tajomstva” alebo byť nositeľom takého tajomstva, ktoré je síce všetkým na očiach, ale málokto je schopný doň preniknúť (to sú práve napr. prírodné vedy).

Niet pochýb, že aj meditácia/aikido/yoga sú z rodu týchto tajomstiev, ktoré sú síce všetkým na očiach, ale málokto je schopný do nich vniknúť. A preto si myslím, že človeku mimoriadne pomáhajú aj týmto svojím aspektom, nielen technicky. Pomáhajú človeku si uvedomiť, že EXISTUJE, že sa líši od ostatných a že jeho život nie je AMORFNÝ.

P.S. Keď sa však nad vecou hlbšie zamyslím, “držanie tajomstva” je veľmi dvojsečná zbraň, a pre väčšinu ľudí nevedie k individualizácii, ale k prázdnej pýche a pocitu vyvolenosti. Tam musia byť prítomné i ďalšie faktory a osobnostná úroveň, aby to bol liek a podpora, a nie jed…

Judaizmus ako učenie ma nijak zvlášť neuchvacuje: považujem ho (bez toho, aby som sa považoval za nejakého odborníka na judaizmus či náboženstvá obecne) za obrovskú horu špekulácií (niečo na spôsob scholastiky, dokonca možno občas ešte aj menej opodstatnených), a to o veciach, o ktorých nie je vôbec isté či existujú, a ak existujú, či sú také, ako si myslíme. Takže teória nie…

Ale tá prax! Tá ma fascinuje! Na jednom mieste bolo v tej knihe správne poznamenané, že je to niečo ako “občas prerušovaná, ale inak súvislá bohoslužba”.

A v tejto súvislosti som niečo pochopil (niečo, čo som tušil už keď som písal zápis o rituáli): ľudia sa nedelia na veriacich či neveriacich…. ale na tých, ktorých život má nejaký rád a tí (to sme v podstate my všetci ostatní) ktorých život nemá žiaden rád, alebo len minimálny. A tí, ktorých život má nejaký rád sa ešte ďalej delia na menšinu, pre ktorú je dodržiavanie rádu živé, dobrovoľné a autonómne, a tí, ktorí dodržiavajú rád zo zvyku alebo z donútenia. Na tomto druhom spôsobe “niet požehnania”…

V tomto zmysle Marx nemal pravdu; náboženstvo nie je ópium ľudu. Resp. je ópiom pre tých, ktorí nevedia dať svojmu životu rád. Ale pre tých, ktorí svojmu životu vedia dať rád, alebo aspoň živým spôsobom dodržiavať stanovený rád — a to židia bezpochyby sú — je to veľká pomoc, ktorá im napomáha bdelejšie žiť svoj život. A v tomto zmysle ide nielen o židov ale príslušníkov všetkých náboženstiev: hinduistov, buddhistov…

Vidím to sám na sebe; ja som určite z tých, ktorých život má/mal len minimálny rád a postupne sa ho snažím sprísňovať. Ale i taká jednoduchá vec, ako si pred jedlom uvedomiť podobne ako Ajahn Sumedho, že slúži “to help fulfill the Holy Life” je temer nadľudský výkon bdelosti a duchaprítomnosti. Istú dávku rádu mi dáva to, že sa snažím pomerne často meditovať a cvičiť (či už aiki, alebo hathayogu, tak, aby každý deň bolo aspoň jedno): nie je to však nijako prísne… a malo by byť.

Lebo to je pravý zmysel dobrovoľného dodržiavania rádu: aby sa život neroztiekol do nejasných a nevedomých mechanických aktivít ale naopak, poskytoval dosť incentives (nepríde mi na um slovensky) pre bdelosť, “prítomnosť ducha”. A myslím, že dokonca ani nezáleží na tom, či je to židovský, hinduistický či aký rituál: dôležité je, či človeka prebúdza a oslobodzuje, alebo nie.

Snáď ešte jeden “disclaimer”: samozrejme, nehovorím o obsedantno-kompulzívnej poruche a s ňou spojených “rituáloch”, to je obyčajná choroba. Vec je skutočne o autonómnych, vedome a dobrovoľne prijatých obmedzeniach, rituáloch — t.j. o “všem, co se děje ve shodě s vesmírným řádem nebo co je shodné s řádem obecně”.

A nejde len o štrukturovanie dňa; oni — židia, a vo všeobecnosti, príslušníci náboženských komunít — majú štrukturovaný celý rok. Tu je namieste spomenúť najväčší vynález židov v tejto oblasti: šabat, kde sú veľmi prísne požiadavky nevykonávať žiadnu (užitočnú) prácu.

Takéto štrukturovanie času nám rozhodne v dnešom občianskom živote chýba: vlastne sa sviatky zredukovali na “prídatné voľno”, ktoré však nie je využívané šabatoidným spôsobom, ale je v podstate predĺžením bežných dní, tak ako to ten ktorý človek má zaužívané, kto prácu na záhradke, kto telkáč, kto turistiku. Teda, nie je to žiadne vykročenie “za hranice všedných dní”.

V rámci dňa, väčšine ľudí dáva životu rád zamestnanie: je to pre slabochov (a tých nás je väčšina) skutočne dobrý vynález: ostatne, niekde som čítal, že prvotné manufaktúry a následne i kancelárie sa inšpirovali spoločnou prácou mníchov v kláštoroch. Má to len jednu chybu: že pre absolútnu väčšinu ľudí je tá pravidelná práca nie veľmi dobrovoľná a nie veľmi dobre platená. Ale aj tak je to prínos, čo vidno z toho, koľkí ľudia majú psychický problém, keď majú odísť do dôchodku a držia sa akejkoľvek práce zubami nechtami. A zamestnanie má ešte jednu veľkú chybu: trvá 8 hodín, a potom je človek buď príliš vyčerpaný alebo mu jednoducho nezostáva čas na činnosti, oživujúce dušu. Takže zamestnanie zďaleka nie je ideálny prostriedok, skôr taká chatrná barlička, podopierajúca vedomý život. Ale pokiaľ je tá práca dobrovoľná a osobne zaujímavá, tak si myslím, že je to pre človeka veľký prínos.

Na záver však treba dodať — sformulujem to matematickým štýlom: zdá sa, že dobrovoľne prijatý a dodržiavaný rád v živote je nutnou podmienkou pre dosiahnutie Prebudenia, určite nie však dostačujúcou….

Je to mimoriadne pekná poviedka, a videjko sa mi vidí tiež pekné.

Ináč existuje ešte jedna podobná poviedka, ktorú som už ale citoval — od Jwing-Minga.

P.S. Ešte odkazy na youtube na to isté v high quality, akurát rozdelené na tri časti, pretože na googli chýba posledných pár viet:

http://www.youtube.com/watch?v=7StZTr7RLOQ&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=ed4sDI_tuuQ&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=obZbwTG2oDw&hl=sk

Posledné snáď 2-3 mesiace sa snažím nepadnúť do postele “len tak”, prípadne sa uvoľniť pred zaspatím, ale skúšam vizualizáciu (v trochu zjednodušenej forme), pretože si myslím, že keď sa mi to podarí, tak to bude práve pred zaspatím, v tom uvoľnenom stave. Mimochodom, som si uvedomil, že prečo mi nejde vizualizácia: príliš chcem, príliš sa snažím, a teda, sa “scuknem” z uvoľnenosti. Drobné pokroky tu sú, ale nie také, že by to stálo za zápis. Vedľajším efektom však je, že si podstatne lepšie pamätám sny; a sú aj o niečo výraznejšie. Akurát by som si ich asi mal zapisovať, lebo ich samozrejme veľmi rýchlo zabudnem.

Práve včera sa mi sníval zaujímavý sen: stretol som sa so Satanom. Nie v jeho klasickej forme, ale bol to pekný mlady muž s hodne tmavou pokožkou a kučeravými vlasmi, taký taliansky typ.

Všetko prebehlo v kľudnej a priateľskej atmosfére — asi tak, ako som svojho času popisoval situáciu vo filme Bruce Almighty — vzťah bol taký pair to pair: žiaden strach, žiadne emócie, ani žiadne zázraky, žiadne sľuby či pokusy získať dušu.

Žiadne vysvetlenie pre ten sen nemám; zostala mi len pekná spomienka na ono stretnutie… a to, že to bol tak výrazný zážitok, že ho chcem mať podchytený, aby nezapadol.

Zaujímavé.. bol to On (ak teda existuje), či nie?:-)

Čo sa ma však silne dotklo, že ten film mi pripadá ako celkom dobrá alegória života.

V Kocke vlastne šlo o to, že sa v Nej (t.j. v niektorej z jej miestností) ocitol človek, bez toho, aby sa pamätal — alebo len veľmi útržkovite — že čo bolo predtým. Z danej kockovitej miestnosti mohol vyjsť jedným zo šiestich východov do ďalšej miestnosti, v ktorej ho mohli — ale aj nemuseli — čakať smrtiace prekvapenia. Opatrnosť a inteligencia boli výhodou, ale nechránili absolútne.

My všetci sa podobne naraz ocitneme v živote v lepšej či horšej východiskovej pozícii; každý večer zaspávame, a na druhý deň sa ráno prebudíme do “novej miestnosti”, pričom ešte nevieme, čo prinesie. A keď do nej vhupneme, potom sa ukáže… ale nemôžeme v nej zostať naveky, a večer a v noci musíme prejsť do ďalšej miestnosti, kde všetko začína od začiatku.

Pritom po celý čas nevieme, že prečo “sme tu”, aký to má zmysel, kedy a ako to skončí…

Snáď jediný rozdiel je v tom, že v Kocke 0 bola len “dvojhodnotová logika”, t.j. buď neškodná alebo smrteľná miestnosť, kdežto v živote sú i medzistavy, a vyslovené skoky nie sú veľmi časté; ale ani nie úplne výnimočné.

A je to tiež ilustrácia vzniku karmy, aj keď len v rámci jedného života: postupnými voľbami (aj keď bez znalosti pravidiel, ktorá je tá správna voľba) si človek vylepšuje/zhoršuje situáciu. A keď urobil nejakú sériu volieb, už ťažko urobí zásadne inú voľbu, ktorá by ho eventuálne zachránila; skutočne sa dá povedať, si je (nedobrovoľným) strojcom svojho osudu.

Podobnosť je aj v tom, že samotný človek ťažko nájde východ z Kocky; je väčšinou zoslabnutý a frustrovaný. Pomáha keď príde niekto “zvonku”, nejaký Buddha, ktorý sa v kocek vyzná…ale aj ten má “plné ruky práce” a ani ten sa nemusí vždy stopercentne uchrániť a stihnúť to. Ale to sa asi deje len výnimočne.

Ten film — s odmyslením špekulácie že kto prevádzkuje tú Kocku a prečo) doporučujem pozrieť — a následne sa zamyslieť nad svojím vlastným blúdením v Reálnej Kocke.

P.S. Mimochodom, existuje i pokračovanie Kocka 2, ktorý je možno ešte lepší, ako tento…

P.P.S. 6.5.2009 A ďalšia podobnosť s realitou je v tom, že keď už človek má šancu “opustiť” kocku, tak je väčšinou v podobne “zbedovanom” stave, ako to bolo v tom filme… Proste, život zanecháva na nás stopy…