Lucida Intervalla

Zmysel tejto rozprávky je v tom, že nemáme ísť bláznivo čelom proti múru. Treba začať najprv tam, kde to dokážeme, tým čo dokážeme (a najľahšie je to v zazene a v klasických “dó”) a postupne túto sféru rozširovať.

Málokto z nás má schopnosť priamo sledovať myšlienky, prichytiť myseľ pri jej trikoch. Ale prakticky každý z nás dokáže — dlhšie či kratšie –sledovať dych…

A ako hovoria Indovia, myseĺ nasleduje dych (a prána zase myseľ, ale to je už o inom)….

Treba rozlišovať veci, ktoré vieme vôľou ovplyvniť — napr. pozornosť, dochvíľnosť, presnosť – a to, čo sa “samovoľne vynára”, čo nevieme vôľou ovplyvniť: samádhi, satori, nirvána. Tieto “emergentné javy” nie je možné aktívne, vôľou vyvolať: vôľou vyvolateľné aktivity sú však pre ne akýmsi “prekurzorom”.

Dharana a dhyana (prakoreň čínskeho slova čchan a japonského zen) — teda, koncentrácia a meditácia — sú veci, ktoré — napriek ich subtílnej povahe — môžem vôľovo iniciovať. Môžem sa sústrediť na plameň sviečky (trátak) alebo na nakreslený bod a udržiavať na tomto predmete koncentrácia svoju pozornosť. Môžem robiť techniku šamathy-vipaššány. Ale len keď ich zvládam a aktívne praktizujem, môžem očakávať, že sa časom vynorí samádhí.

Čiže, najlepšia stretégia je robiť kvalitne vôľou ovplyvniteľné aktivity, a keď sa v nich prepracujem k dokonalosti, môžem očakávať že sa vynorí aj ten posledný stav. Je úplne ideálne vôbec sa nestarať o bdelosť — tá už spadá do tej kategórie “emergentných” javov — ale starať sa o pozorné, presné, dôsledné vykonávanie akejkoľvek činnosti, ktorá je práve pred nami. Týka sa to i duševnej činnosti: tá sa nielenže dá robiť presne, pozorne a dôsledne, ale je to dokonca žiadúce.

Bdelosť (v zmysle sati) je bezpochyby emergentný jav; a “dó” je tá cesta, ktorá pravdepodobne vedie k nej vedie…

Obecne akúkoľvek činnosť môžeme robiť ako “dó”. t.j. s plnou pozornosťou a presnosťou. Dhárana a dhyana sú špeciálne, intenzívne aktivity, ktoré sa však svojou podstatou nelíšia od akejkoľvek inej činnosti, len tým, že vedú k cieľu rýchlejšie, intenzívnejšie, priamočiarejšie. A samozrejme môžem sa postarať o obecné predpoklady pre takúto pozornú činnosť, t.j. etické, fyzické predpoklady a životosprávu: to sú predošlé stupne yogy, ktoré sú všetky z oblasti vôľou ovplyvniteľných činností.

Mysllím, že táto úloha sa dá najľahšie identifikovať tým, že prechádza naším životom ako taký leitmotív, alebo ako refrén: v rôznych podobách, v rôznych toninách, rôznych maskách sa vynoruje v živote od najútlejšieho veku, až do pozdnej staroby.

Iným pomocným kritériom sú záujmy človeka, čo všetko uprednostňuje. Pretože väčšinou uprednostňuje veci, ktoré by mu mohli pomôcť riešiť ten problém, alebo aspoň naň upozorniť — alebo naopak, problém skryť.

Najdlhšie nám trvá, kým si tento problém úlohu, leitmotív zidentifikujeme. To je pravdepodobne najťažšie, pretože akonáhle človek vie sformulovať problém, potom už nejaké riešenie väčšinou skôr či neskôr nájde. Najťažšie je to v tej kakofónii zážitkov, rôznych “patterns”, rôznych príležitostí a pokušení, rozoznať.

Väčšine ľudí sa to podľa mňa ani táto úvodná fáza nepodarí, a oni sa potom potácajú životom, a neustále sa im opakujú tie isté problémy. To sú tie prípady manželiek, ktoré sa neustále vydávajú za násilníkov či alkoholikov, alebo lúzrov, ktorí sú neustále niekým oklamaní.

A potom je tu ešte skupina ľudí, ktorým sa ten problém zidentifikovať podarí; väčšinou však v druhej polovici života, len výnimočne skôr. Niekde som čítal taký dobrý postreh, že človek sa stáva sám sebou až niekedy po päťdesiatke — dovtedy len pokračuje po koľajniciach, ktoré mu nalinkovala výchova, hlavne rodičia.

Ja patrím do tejto druhej skupiny.

Myslím, že som pochopil problém, ktorý som si prvý raz nejasne a hmlisto uvedomil snáď ešte v stredoškolských časoch: nestabilita mysle, ľahko ju možno vyviesť z miery, “vypadnutie” z prítomnosti, “vypnutie” prítomnosti; blúdenie myslie, ľahko nastane “kolaps do seba”; dlhé obdobia “bezvedomia”, keď navonok pôsobím ako ktokoľvek iný, reakcie sú tiež adekvátne…. akurát, “nikto nie je doma”, t.j. chýba prebudené vedomie.

A podvedome som bol potom vedený k takým záujmom ktoré by pomohli tento problém “priviesť do vedomia”: yóga, meditácia, alebo napriek tomu, že nemám žiaden pozitívny vzťah k športu, aikido. Ale aj voľba profesie, t.j. programovanie, Cítil som, že namôžem byť napr. chirurgom, lebo tu je zodpovednosť obrovská, a potreba pozornosti enormná. Ale nemôžem robiť ani humanitné záležitosti, pretože tie sú príliš “mäkké”, t.j. ľahko možno zakryť nedostatky mysle.

Nemôžem povedať, že by som bol dosiahol v riešení tohto problému nejaké oslnivé výsledky; jediné čo ma potešuje že sa mi zdá, že to zlepšovanie je exponenciálne, akurát len s veľmi malou exponentou.

Až dnes, keď som zhliadol toto videjko som pochopil čo mi na nich a na tej kultúre vadí najviac: je to absolútna bezohľadnosť voči utrpeniu ľudí či zvierat. Pojem empatie sa tam asi tiež nepestuje… Proste si tvrdo a bezohľadne idú za svojím cieľom. To je asi to, čo mi na nich vadí najviac…. napriek tomu, že je to najväčšia buddhistická krajina. To videjko veľmi výrečne ilustruje tento ich postoj.

Inými slovami, alternatívny spôsob detekcie prítomnosti mysle, t.j. či ju mám prítomnú je, že vnímam každý jednotlivý “atóm času”.

Nejde samozrejme o to, či vnímam 6 400 099 180 okamžikov alebo 86 400 sekúnd. Podstatné je, že vnímanie času nie je občasným vynorením sa v rieke času, ale plávaním v nej, na nej.

To som chápal, že účelom aikida nie je zdevastovať protivníka (aj keď je otázne, nakoľko je v reáli takáto stratégia účinná), ale nikdy sa mi to v hlave nespojilo s tým, že je to vlastne — aplikácia ahinsy. Pretože kto neovláda bojové umenie, je odkázaný len na dve krajné varianty: zabiť alebo byť zabitý; na útek taký človek obvykle nemá potrebnú kondíciu.

P.S. No, šaolinská tradícia hovorí, že Bódhidharma začal učiť mníchov sebaobrane nielen kvoli tomu, aby sa ubránili, ale i kvoli tomu, že boli v biednom fyzickom stave…

Z historky o Bahíjovimi Buddha zo srdca hovoril, keď podotkol:

“Mnichové, Báhija byl moudrý člověk. Sledoval správně Dhammu a navíc mne neobtěžoval disputacemi… Mnichové, Báhija Dáručírija dosáhl konečné Nibbány.”

Keďže od tých čias ubehlo 2500 rokov, a vieme, že dišputácie nikam neviedli, hlodá vo mne pri vedení tohto blogu jedna podstatná námietka, a to, že sa tu veľa hovorí, premýšľa. Ako protiargument voči jeho zameraniu by sa dal uviesť aj Satyanandove slová: “uncia praxe je dôležitejšia, než tony teórie”.

Lenže takáto námietka je nie je veľmi namieste: keď o tom, čo robíme nebudeme premýšľať, a dávať tomu obsah vhodný pre nás a pre našu dobu, pre naše pomery, tak je to ekvivalentné prevádzaniu “cargo cultu“, t.j. vonkajškovému napodobňovaniu niečoho, čo síce funguje u tých, ktorí tomu rozumejú, ale nie u nás. Zdalo by sa že dodržiavanie presné popisov techník a ich vykonávanie postačuje. Myslím však, že nie, pretože človek nie je stroj, a potrebuje i určitú perspektívu, “klenbu učenia”, niečo, čo je schopné poskytnúť len systematické Učenie, ako boli napr. Védy. Niečo čo prepojí jednotlivé fragmenty zážitkov do uceleného systému.

Pravda, riešením by bolo plne si osvojiť učenie “tých, ktorí tomu rozumejú”. Lenže to by nesmeli byť príslušné texty v dávno minulom sanskrite či páli, ktorým už dnes skoro nikto nerozumie, dokonca možno ozaj nikto, lebo som niekde čítal že všetky súčasné sanskritské slovníky pochádzajú z jednej práce z cca 18 storočia. Inými slovami máme síce zachované texty, ale nevieme presne čo hovoria (myslím, že niečo podobné platí i pre Bibliu). Naviac, väčšina tejto literatúry je aj tak dostupná len v anglických prekladoch.

Preto jediné rozumné riešenie, ktoré vidím je dať zmysel tým pojmom na základe vlastnej skúsenosti, a dokonca, možno i len pre seba. Aby to neboli mŕtve pojmy, ale živé, ktoré mi niečo hovoria.

Preto podľa mňa treba o týchto veciach diskusia, a premýšľanie v dnešných pojmoch – lebo iné koniec koncov ani nemáme. To čo je spojovníkom medzi dnešnými pojmami a tými pôvodnými je podľa mňa vlastná skúsenosť, zážitky, lebo fungovanie človeka sa podľa všetkého za tie tisícky rokov nezmenili.

Bol som pozrieť tú avizovanú demonštráciu — par slov o nej z idnes je tuto — aj keď som už došiel ku koncu, lebo som tam išiel po práci, a je to odo mňa dosť ďaleko.