Lucida Intervalla

Tak tento rok zostávam pri Ducciovi di Buoninsegna

A ako hudobný doprovod, je to Kánon D-dur od Johanna Pachelbela: a teraz neviem, či je to krajšie zaspievané, alebo samotný kánon je tak nádherný.

Takže najprv ho prikladám zaspievaný (a trochu zmodernizovaný), a pre porovnanie prikladám v znení, ktoré som si zamiloval pôvodne.

Nie je to v tom, čo často vidím popisované v niektorých knihách, tzn. že sa napr. pri sarvángásáne stimuluje štítna žľaza, alebo pri nejakej inej ásáne niečo iné, a to že blahodarne pôsobi tak alebo onak. To je typicky chybný západný postoj, nazval by som ho”partikularistický” postoj, t.j. myslieť si, že stačí riešiť/vyriešiť nejaký čiastkový problém. Je možné že takáto stimulácia či masírovanie nejakého vnútorného orgánu je blahodarné (príjemné to v každom prípade je), ale je to len čiastková odpoveď. A to si myslím napriek tomu, že najmä v Indii sú snahy (napr. Iyengar) používať yógu ako liečebnú metódu. Môj názor je, že môže pomôcť, ale keď ide “do tuhého”, tak aj tam musia siahnuť po západnej medicíne.

Skutočná odpoveď je podľa mňa v tom, že hathayoga nejakým spôsobom obnovuje rovnováhu v organizme: a to je aj príjemné aj dobré aj nesmierne dôležité. Pretože všetko v našom okolí sa snaží tú vnútornú rovnováhu narušiť alebo rovno zabrániť jej nastoleniu. A prípady, keď yoga zafunguje ako liečebná metóda sú práve tie, keď choroba vznikla ako následok naozaj rozsiahleho porušenia vnútornej rovnováhy organizmu; a to je možno dokonca väčšina prípadov, pretože život to je neprestajné narušovanie vnútornej rovnováhy organizmu.

Nedá sa však povedať, že samotná hathayoga postačuje na udržanie psychofyzickej rovnováhy; práve preto v áštangajóge boli pridané yamy a niyamy, pretože je potrebné celkové skľudnenie života, a to sa bez nich (a bez životosprávy) nedá dosiahnuť.

Je ilúziou si myslieť že bez psychofyzickej rovnováhy je možná bdelosť, či (kvalitná) meditácia. Je pravdou, že meditácia má spätný dopad na vyrovnanie psychickej rovnováhy, ale fyzické (a životné) problémy dokážu celkom spoľahlivo deštruovať výsledky meditácie, hlavne v našich podmienkach, keď tá meditácia predsa len nie je veľmi intenzívna. Preto starostlivosť o fyzickú stránku človeka, presnejšie starosť o jej rovnáhu, je kľúčovou požiadavkou. Kto to popiera, tak si pletie meditáciu so snívaním, modlitbou či túžením.

Zaujímavé, že aj mechanizmus fungovania hathayogy je podobný ako pri meditáciii (šamatha/vipaššána): rovnako ako pri meditácii nemá zmysel prvoplánovo sa snažiť o bdelosť ale omnoho lepšou stratégiou je je čo najdetailnejšie a najdôkladnejšie sa sústrediť na pocity spojené s dýchaním, ani pri hathayoge nemá význam prvoplánovo sa sústreďovať tam alebo onam. Omnoho lepšia stratégia je pozorne a do detailov dokonale urobiť ásanu. A ona psychofyzická rovnováha sa dostaví (alebo presnejšie emerguje) sama a spontánne.

Ale spät k “fantómom”. Týmto slovom som chcel vyjadriť, že tieto pohnútky, ktoré nás ťahajú “dole”, a odvádzajú od dôležitých vecí, nie sú v skutočnosti reálne, a teda, nezaslúžia si, aby sme sa k nim ako k reálnym problémom stavali.

Majú “fantómy”znaky, ktoré by umožňili ich “v reálnom stave poznať”?

Myslím si, že, majú. Aj keď si teraz naraz neviem na všetky spomenúť, niektoré predsa len viem uviesť ihneď:

Prvým príznakom takého “fantómu” je jeho NALIEHAVOSŤ. To je podobné, ako keď sa podvodníci snažia svoju obeť domanipulovať k tomu, aby nevýhodnú zmluvu podpísali čo najskôr, naajlepšie okamžite. Vedia totiž, že čas hraje proti nim. Podobne je to aj s týmito “fantómami”: nech sa mi javili akokoľvek naliehavé, nespomínam si žiaden prípad, že by sa boli objavili nejaké problémy, keď som ich uspokojenie odsunul. Proste tá naliehavosť je len fiktívna, zdanlivá, a zameraná na to, aby človek nemal času zvážiť veci, a aby urobil niečo, čím zabráni niečomu užitočnému, napr. cvičeniu.

Duhým príznakom je zatvrdilé ODMIETANIE pozrieť sa zoči-voči realite, ktorá by nás priviedla k “prezreniu”, napr. pozrieť koľko je hodín, koľko času som tomu venoval, aké následky bude mať, keď podľahnem, prípadne čo je to, čo NAOZAJ treba robiť. Také to “sefpredlžovanie”, sebou samým generované trvanie. Dobrým symbolom sú tie slávne tri opice: nevidiaca, nepočujúca a nehovoriaca.

Tretím príznakom je SMER, smerovanie: smer je vždy taký, aby znemožnil alebo aspoň oddialil prospešnú činnosť, či už pre telo, alebo pre ducha. Toto je tiež celkom spoľahlivé kritérium.

Štvrtým prízankom, ktorý by som uviedol, je ĽÚTOSŤ ODMIETNUŤ tento “fantóm”. Ľútosť prudko rastie, čím bližšie sme k rozhodnutiu, či pokračovať alebo nepokračovať. a ovplyvňuje nás tak, aby sme pokračovali v neprospešnej činnosti. Pokiaľ sa ju však podarí prekonať, ukáže sa, že aj tá ľútosť bola fiktívna, a niet tu nikto ani nič, čo by bolo treba ľutovať. A naviac sa aj vyparí… až do najbližšieho ataku

A konečne, posledný znak, ktorý sa dá zistiť až “ex post” — ÚĽAVA, ked podarí toto “makyo”, tento “fantóm” mysle prekonať.

Tieto príznaky je ozaj možné zbadať, pokiaľ človek má aspoň minimum bdelosti, a je to hodne podobné, ako pokušenia mysle, ktoré človek zažíva počas meditácie.

Čo sa s tým dá robiť?

Z mojej skúsenosti mi vychádza že pasívna snaha zvládnuť tieto fantómy je málo úspešná — a u drvivej väčšiny prípadov vonkoncom nestačí. Zostáva aktívna snaha sa s nimi popasovať — a veľkou okľukou sme sa ocitli pri askéze, tapase.

Aktívne čeliť “fantómom” mysle, to je podľa mňa vlastný zmysel askézy. Teda nejde o to, aby sme sa k smrti uhladovali, trpeli zimou, bičovali alebo podobné prevarené spůsoby. Nejde o deštrukciu tela, či nenávisť k telu.

Je jedno ktorý “fantóm” si (pre účely askézy) zvolíme, dôležité je, aby sme niektorý zvolili, a aktívne sa mu bránili a hlavne ubránili. Je pravda, že najčastejšie si ľudia predstavujú pod askézou fyzické utrpenie: ale to platí len na tých, ktorých “fantómy” sú tohto druhu. Kto ich má iných, tak takáto klasická askéza je u nich málo prínosná. Možno je vhodná iná stratégia askézy, t.j. “riešiť” každé pokušenie, ktoré sa objaví.

Úplne najdôležitejšie je, aby človek s týmito “fantómami” nebojoval ako s rovnocennou realitou, ale im prikladal len takú cenu, akú majú “fantómy”, totiž nijakú; presne ako to robí v meditácii s myšlienkami, tiež im netreba prikladať žiadnu cenu. Tie “fantómy”sa môžu zdať akokoľvek silné či intenzívne, ale v skutočnosti neexistujú, len v našej mysli. A to nám dáva nad nimi prevahu, len treba byť ochotný ju využiť.

Mára vie, že mňa by neoblafol ponúkaním vlády nad svetom, ale taká odpoveď na otázku, či som človek alebo stroj, no to už za hriech stoji:-) Tiež dobre zaberá Internet… Alebo dokončiť nejaký program, do fungujúceho stavu a kvôli tomu obetovať cvičenie a to dokonca i v jeho minimálnej verzii …

Viem, že najjednoduchšie pre mňa by bolo ho rovno odmietnuť; ale to by som nebol ja… A viem, že je nebezpečné mu podať prst, lebo ma potom bude držať aj počas meditácie, ak mi vôbec dovolí meditovať.

Všetko čo sa tu dá urobiť je, vytrvalo postupovať smerom, aby som “u mňa v dome bol pánom ja”…a to napriek všetkým zakopnutiam a zlyhaniam.

Vždy sa mi na kresťanstve videlo najkrajšie a najväčší prínos to, že prinieslo “odpustenie” .

Nie je to ľahké, ani tak, ako je to v tom texte zamýšľané, t.j. voči svojmu blížnemu, ale možno ešte je to ťažšie voči sebe. Ale vlastne iná cesta ani nie je — ak len človek nechce zatvrdiť dušu… Proste po každom neúspechu, každom zlyhaní si odpustiť, a poučený pokračovať ďalej.

A hlavne — pre budúce výskyty týchto “pokušení šitých na mieru”– je dobré si uvedomiť, že ide fakt len o skúšku a nie o skutočnú reálnu a dôležitú vec; o fantómy, a nie o realitu. To najlepšie vidieť, ak sa taká “dôležitá vec” nepodarí; len výnimočne nie je možné napr. posunúť termín, alebo prepracovať či redefinovať situáciu. Vlastne sa dá povedať, že s výnimkou existenčného ohrozenia všetko ostatné sú len preludy, dôležitosť prikladaná veciam v živote je vždy viac-menej prelud.

Takéto poučenie skutočne môže pomôcť pri budúcich pokušeniach…

Podľa mňa totiž najväčší problém nepredstavujú pokušenia počas prebiehajúcej meditácie; s tými je počítané, a lepšie — horšie ich človek uhraje, lebo vie, že “o tom to je”. Najväčší problém predstavujú pokušenia, ktoré prináša reálny, bežný život; pretože o nich sme presvedčení, že sú reálne, že sú dôležité, a málokedy sa k nim postavíme práve ako k nejakému “makyu”, ktorým však v skutočnosti sú. Proste, Mára funguje preventívne, nečaká, kým si sadnem meditovať, a už vopred naaranžuje veci tak, aby k tomu vôbec podľa možnosti ani nedošlo.

Pozn1: “Makyo je japonský zenový termín označujúci bludy, predstavy a ilúzie, ktoré spočiatku vytvára naša myseľ pri dlhšej meditácii.”

Pozn2: Dúfam, že je jasné, že o Márovi hovorím obrazne; všetky tie situácie si v skutočnosti aranžujem ja sám, resp. určitá časť mňa.