Keď bol Buddha požiadaný, aby stručne vyjadril podstatu, esenciu svojho učenia, vyslovil jediné slovo: “sati” …t.j. “jasné uvedomovanie”. Názov tohto blogu je lekársky výraz, znamenajúci chvíľky jasného vedomia v celkovom šialenstve. Zmnoženie, rozširovanie a postupné zlievanie okamihov “jasného vedomia” — a to vo všetkých štyroch stavoch: bdelom stave, meditácii, spánku i v barde — je možno jediná pekná a užitočná vec v “šialenstve” existencie, ktorú človek môže pre seba (a možno aj pre druhých) urobiť; dokonca i v našej kultúre… A preto súvislosť s bdelosťou, luciditou mysle je to, čo spája všetky príspevky tohto blogu, bez ohľadu na to, z akej oblasti vedy či ezoteriky ten ktorý poznatok pochádza….V užšom zmysle si blog kladie otázku, či je možné použiť svoju prácu, profesiu ako prostriedok Prebudenia, a keď, tak ako?
Len krátko chcem zaregistrovať, že dalajláma (ktorý je v Prahe, ale žiaľ som nemal času na jeho prednášku) absolvoval operáciu žlčníka. Tzn. že uprednostnil západnú medicínu, pred tradičnou. A ukazuje to, že ani meditácie človeka neuchránia pred chorobami,a ani tradičná medicína.
Na choroby sme všetci prikrátki; aj keď sme takí meditační majstri ako on. Myslím, že medzi ľuďmi, zaoberajúcimi sa ezoterikou sa orientálna medicína preceňuje.
Treba ale dodať, že si myslím, že prežil (a vlastne aj žije) dostatočne stresový život, takže má právo (naviac, v jeho veku) aj na takúto chorobu. Ale sú to prirodzené procesy, a nikto nemá v rukách zázračný kľúč.
Myslím, že musí to byť pre neho zvláštny a frustrujúci rozpor v tom, že na jednej strane zrejme verí, že je Avalókitešvarom (resp. jeho inkarnáciou), na druhej strane však nemá žiadnu nadprirodzenú schopnosť; ba dokonca ani prirodzenú, ktorá by mu prislúchala ako hlave Tibetu.
Ctí ho však, že to berie s humorom; viď jeho výrok “Jsem stejný jako dřív, jen už nemám žlučník”…
P.S. Ostatne, podobne pesimistický záver mi vychádza aj voči (hatha) yoge: aktívnym cvičením môže človek nepatrne spomaliť starnutie, či predísť chorobám. Žiaľ ale, necvičením a nesprávnou životosprávou ich môže enormne urýchliť a prehĺbiť.
Je to zaujímavá (a veĺmi zlomyseľná) asymetria ľudského údelu, platná možno dokonca i obecnejšie, na naše dobré a zlé činy.
Včera som čítal u Gyalpa článok o Abhidharme; uvedomil som si, že možno ešte zaujímavejšia otázka než či je človek (podľa buddhizmu) stroj alebo niečo viac, je otázka, či premýšľanie o tejto otázke napomáha k Prebudeniu, alebo nie.
Samozrejme, chápem, že k Prebudeniu ma nedovedie žiadne samotné premýšľanie o akejkoľvek otázke (aj keď to môže byť užitočné pre zdisciplinovanie mysle, ale skôr ani na to nie: otázky takéhoto typu majú tendenciu eskalovať), k tomu ma dovedie meditácia a určitý vyrovnaný a etický štýl života.
Ale každá naša ľudská aktivita je akýmsi spôsobom “zarámovaná” v určitej “filozofii”, a veci ktoré do takéhoto zarámovania sa nehodia, robíme len veľmi neradi, alebo ich rovno sabotujeme.
Ak som presvedčený, že katolícky Boh alebo Kršna neexistujú, tak môžno budem žiť podobným štýlom ako katolíci alebo krišnovci, ale určite čas na bohoslužbách budem považovať za stratený a budem sa mu vyhýbať.
Ak považujem meditáciu za ničneprinášajúcu stratu času, tak sa budem možno venovať užitočnejšej činnosti, napr. hraniu na automatoch…
Z tohto hľadiska uvažovanie o tejto otázke (pokiaľ sa považujem minimalne za sympatizanta buddhizmu, keď už nie priamo za buddhistu) je opodstatnené. Pretože, ak som stroj, tak čo také by sa malo na mne oslobodiť? A zenový prístup, ktorý takéto špekulácie odmieta, môže byť síce užitočnou skratkou (za predpokladu, že učenie buddhizmu plus-minus je pravdivé a naviac, že som viac než len stroj), ale práve tak môže viesť len k slepému (a možno zaslepenému) vykonávaniu rituálov a meditácií.
Čím viac nad touto otázkou premýšľam, tým viac ma zaráža, ako dokázal Buddha nad v podstate materialistickou doktrínou (pretože neexistuje atman, a bohovia sú v podstate zoologická skupina, nič viac) vybudovať takú nádhernú klenbu učenia.
Vlastne chápem: tým, že by na túto (a podobné) otázku odmietol odpovedať pripustil tretiu cestu, totiž že skutočnosť NEVIEME opísať slovami. Je to ako chcieť kladivom vytvoriť švajčiarske hodinky. Ale zrejme ju nejak NAHLIADOL — mimo diskurzívneho myslenia– a to mu dalo opodstatnenie pre jeho činnosť. A to nahliadnutie určite nespočívalo v jednej z tých dvoch krajností, známych v jeho dobe, nebolo to ani ich kombináciou či vylúčením (to ostatne on sám explicitne poprel) ale bolo to NIEČO ÚPLNE INÉ. Niečo ako tretí rozmer pre dvojrozmernú bytosť. Akokoľvek by sa totiž snažila, v pojmoch geometrie dvojrozmerného priestoru by nevedela ten tretí rozmer vysvetliť ani zažiť… na to treba totiž z neho vystúpiť.
Naviac, viem si predstaviť že podobné otázky (nie priamo táto, v jeho dobe stroje boli príliš primitívne, než aby ich niekto porovnával s človekom) ho zaujímali, a nejakú odpoveď na ne dostal. Len žiaľ, tá odpoveď sa dokonca aj do našej súčasnej reči dá preložiť len slovami umierajúceho rabína: “Všetko je inak”.
Ale späť k otázke: uvažovanie o tejto otázke je hlavne zaujímavé z hľadiska motivácie a tiež opodstatnenosti buddhizmu. Pretože, nech bol Buddha akokoľvek oslňujúci jav, to neznačí, že učenie ktoré zanechal má opodstatnenie v dnešnej dobe, keď sme predsa len zvyknutí samostatne rozmýšľať a vieme toho nepomerne viac — a keď málokoho by uspokojovalo len bezduché opakovanie sútier.
Teda, má zmysel takéto uvažovanie — keď chceme mať buddhizmus živý a zasadený do dnešnej doby … a nie nejaké nostalgické staromilstvo, ktorému ani celkom dobre nerozumieme.
Otázky a odpovede, ktoré postavil buddhizmus by sme mali vedieť preformulovať do dnešného jazyka a znalostí, lebo ináč by to bolo mŕtve a zle pochopené učenie — v podstate obdoba cargo kultu –, pretože i tie staré jazyky (sanskrit, pálí) už dnes rozumieme len obmedzene.
Riešením je ozaj reformulovanie či preformulovanie, len nám k tomu chýba Buddha, ktorý by sa vyznal v modernej vede, a naviac v meditovaní.
¨
Táto zpráva ma trochu prekvapila: som už zvyknutý, že je možné napr. umelú ruku pripojiť k nervom, alebo som čítal aj o možnosti nahradenia zrakových nervov a ich pripojenia k mozgu (vo všeobecnosti sa tomu hovori BCI: Brain computer interface) ale že by priamo časť mozgu (hippocampus) mohla byt nahradená čipom je pre mňa novinka.
Trochu mi to pripomína meditáciu “Who am I”: keby sme robili myšlienkový pokus a analogicky nahradzovali časti mozgu čipmi, je niekde nejaká hranica, za ktorou by príslušný človek “prestal byť človekom”, aj keď by naďalej fungoval?
Je možné, že taká hranica neexistuje, alebo len kdesi v limite, podobne, ako pre teplotu absolútna nula?
Občas mi príde na um buddhistická teória o tom, že neexistuje žiadna trvalá podstata človeka, že je to len ilúzia. Z môjho pohľadu to vlastne značilo, že sme vlastne roboti, automaty; s “umelou inteligenciiou”.
Silným protiargumentom mi pripadalo to, že stroj nemôže trpieť ilúziou, že je to len čisto ľudská schopnosť.
Dnes som si však uvedomil, že to nie je pravda. Stroj vlastne tiež môže trpieť ilúziou. Pretože čo je to vlastne ilúzia? Je to vlastne nesprávne vyhodnotenie situácie, napr. vidím niečo niekde, kde nič takého ako vidím nie je. A či môže trpieť stroj ilúziou? Čo iné sú napr. falošné hlavice na balistických raketách, ako nástroje na vyvolanie ilúzie u obranného systému s úmyslom, aby nesprávne zareagoval?
V podstate každý systém, ktorý VYHODNOCUJE informácie (napr. systém na rozoznávanie obrazov či obličajov) môže podľahnúť ilúzii. Neviem síce ako to cíti ten systém (ale to koniec koncov neviem ani u iných ľudí, len u seba), ale výsledok je rovnaký, ako keď človek podľahne ilúzii: neadekvátna reakcia.
A ilúzia sa podľa mňa nemusí týkať len vyhodnocovania nejakých senzorických vnemov — môže vzniknúť i počas samotného prosesu “myslenia” v príslušnom stroji.
Mimochodom, pripadá mi v tejto súvislosti zaujímavé, že niečo ako “osobnosť” (tento pojem považujem za akýsi “prototyp”, z ktorého boli potom odvodené predstavy o duši, duchu, átmane ) vzniká už u pomerne jednoduchých systémov.
Čiže zase bod pre buddhistickú teóriu….len človeka štve, že by mal priznať, že je strojom. Že by ďalšia ilúzia?
Vzhľadom na to že sa blíži weekend, a je trocha kľudu, chcem doporučiť článok Konráda Lorenza — áno, to je ten starý pán, ktorého čerstvo vyliahnuté kačiatka považovali za svoju mamičku a kráčali všade za nim, áno, ten zakladateľ etológie– “Osm smrtelných hříchů“. Pod každú jednu jeho vetu som schopný sa s kľudným svedomím podpísať. Je až s podivom, že toto dielko nie je známejšie….
Spomenul som si ale že raz v živote som nieco podobné, ako chodenie po žeravých uhlíkoch, absolvoval: to keď som sa kúpal pri -20 stupňoch v prielube na jazere v Bukovci. Tiež (jasným sa to stalo ale až potom, keď som to absolvoval) to bol len celkom iracionalny strach z nevyskúšaného; ale ukázalo sa, že voda bola príjemne teplá, a celé to máchanie bolo veľmi príjemné. Nehovoriac o satisfakcii z toho, že som sa prekonal. Vlastne, nebolo to len raz; podobné bolo behanie naboso po snehu. Tiež sa mi to zdalo nemožné — a potom sa ukázalo, že sú to vlastne len fantómy mojej mysle, a skutočnosť je omnoho priateľskejšia, ako by sa to zdalo. A iné…
Kedysi ako dieťa som čítal rozprávky Tisíc a jednej noci, a tam bola jedna o mládencovi (nepamatám si jeho meno, asi nejaký Abdulláh), ktorý išiel za pokladom, a tam naňho útočili rôzne hrôzy, počnúc bojovníkom s mečom, cez vojsko, džinov, a ako bonbónik sa ho pokúšala vlastná matka odhovoriť od ďalšej cesty. A on mal tieto zjavenia preseknúť svojím mečom, zjavne na dôkaz toho, že ich prekonal. A keď to urobil, vždy sa ukázalo, že sú to len bezduché vidiny. Včítane tej “vlastnej matky”.
Takéto premáhanie rozhodne posiľňuje, aj keď si myslím, že jeho účinok časom vyprcháva; asi ho treba neustále opakovať, a toto robí s nami život, keď nás neustále vkladá do problémových situácií. Keď vydržíme a nevzdáme sa, odchádzame posilnení, v opačnom prípade zoslabení.
Presne rovnako funguje myseľ. To sú tie reči, že “to sa nedá”, “odložíme to na zajtra”, “ja na to nemám”, “nechce sa mi”. Rovnako ako Život, produkuje fantómy, a skúša nás, či máme dosť odhodlania ich rozseknúť. U väčšiny v mojom živote sa ukázalo, že toho odhodlania som mal dosť, a som tomu rád; ale chodenie po žeravých uhlíkoch tam nepatrí…. zatiaľ.
Celkom zaujimavý rozhovor sa hercom Jaroslavom Duškom; mňa najviac oslovila pasáž:
Jeden skeptik mi tvrdil, že k chození přes žhavé uhlí žádná meditace není potřeba, že se prostě musí jít rychle. Pro mě přechod ohně není nic teoretického, ale osobní věc. Jdete udělat něco, o čem část vaší bytosti pochybuje, že je možné. Překonáváte strach. A v tom právě spočívá ta událost, ne jestli to někdo vědecky vysvětlí. A jestli si ten člověk opravdu myslí, že se nespálí, no tak ať to udělá.
Totiž, áno, cez žeravé uhlie by som sa asi nepokúšal chodiť, pretože nie som schopný presvedčiť sám seba, že by to zafungovalo. A to napriek tomu, že mám známu, ktorá to vraj absolvovala. Pritom ale je možné, že takéto prekonanie seba (alebo presnejšie povedané, časti seba) je potrebné, aby sa človek pohol z miesta… Ale k tomu je asi ozaj potrebné od základu zmeniť CELKOVÝ pohlad na svet… až potiaľ, že (ako hovorí Dušek) ” měla byste zachovat respekt vůči ohni” a nedívať sa naň len ako na fyzikálny jav.
Tak to som celkom zvedavý, ako skončí táto historka; či to vyústi do najakého sai-babovstva, alebo to bude niečo viac? Aj keď — pokiaľ tomu dobre rozumiem — nemôže byť reinkarnáciou historického Buddhu (lebo od toho je Buddha Buddhom, že sa už neinkarnuje), ale teoreticky by mohol byť novým Buddhom. Buddha Ram Bahadur Bamjan? Aj keď– ľudia sú nepoučiteľní, a akonáhle niekde zaňuchajú objekt potenciálneho uctievania, hneď sú celí bez seba… No, počkáme… Nepovažujem ale za dobré predznamenanie, že požehnáva, namiesto aby učil….
Vrátim sa ešte k (stupnici pozornosti či stupnici bdelosti, písal som o tom dvakrát, a len dodatočne som zistil, že to pochádza z toho istého zdroja)
Bílá – vypnuto, 95% lidí tráví 95% svého času s „hlavou v oblacích“. Lidé chodí, aniž by si uvědomovali své okolí, a jsou slepí k hrozícímu nebezpečí. Jsou duševně i fyzicky nepřipraveni na útok. Nejsou schopni se vzpamatovat ze své překvapivé reakce, když dojde k útoku.
Žlutá – nepřetržitě zapnuto, podvědomá pozornost, plně si uvědomujeme své okolí s jeho možným nebezpečím a možnými změnami, v klidu, ale neustále pozorní, část podvědomí je neustále „na stráži“.
Naša schopnosť efektívne a účinne fungovať v tomto svete výrazne závisí od schopnosti pomenovať javy, udalosti, všetko okolo seba. S istou nadsádzkou možno povedať, že pre čo nemáme pomenovanie, to jednoducho neexistuje, resp. aby som bol presný, to “nevidíme”.
Toto neplatí len pre našu bežnú činnosť či vedu/techniku, ale, — a to mi pripadá zaujímavé — aj pre cestu k bdelosti (či už formou meditácie, alebo aj v každodennom živote). Konkrétnou aplikáciou tohto faktu je práve satipatthána, ktorá vlastne stojí práve na pomenovaní stavov mysle. Pre pomenovanie používajú síce buddhisti používajú pomerne hrubú kategorizáciu (teraz mám na mysli počas cvičenia), zrejme preto, aby pomenovávaním negenerovali ďalšie a ďalšie myšlienky ale to pomenovanie tu neustále je prítomné.
Stále viac a viac sa kloním k tomu, že cesta pre bdelosť v dennom živote vedie cez to, že sa niekde (v mysli, mozgu alebo neviem kde) “vyprofiluje” akási “inštancia”, ktorá je schopná zbadať, rozoznať a pomenovať minimálne tie dva stavy mysle: t.j. “bielu” a “žltú” a je schopná (pomenovaním) zvrátiť “biely” stav na “žltý” (či dokonca viac).
Musí to skutočne dojsť až po schopnosť pomenovať, aj keď na konkrétnom pomenovaní podľa mňa nezáleží; na pre “bielu” používam skor názov “screenserver”, lebo ten režim fungovania mi pripomína screenserver, t.j. “mlynček melie naprázdno”. Ale po pomenovanie musí dôjsť, lebo samotná snaha pomenovať stav si vyžaduje, aby sa myseľ “vrátila naspať”.