Keď bol Buddha požiadaný, aby stručne vyjadril podstatu, esenciu svojho učenia, vyslovil jediné slovo: “sati” …t.j. “jasné uvedomovanie”. Názov tohto blogu je lekársky výraz, znamenajúci chvíľky jasného vedomia v celkovom šialenstve. Zmnoženie, rozširovanie a postupné zlievanie okamihov “jasného vedomia” — a to vo všetkých štyroch stavoch: bdelom stave, meditácii, spánku i v barde — je možno jediná pekná a užitočná vec v “šialenstve” existencie, ktorú človek môže pre seba (a možno aj pre druhých) urobiť; dokonca i v našej kultúre… A preto súvislosť s bdelosťou, luciditou mysle je to, čo spája všetky príspevky tohto blogu, bez ohľadu na to, z akej oblasti vedy či ezoteriky ten ktorý poznatok pochádza….V užšom zmysle si blog kladie otázku, či je možné použiť svoju prácu, profesiu ako prostriedok Prebudenia, a keď, tak ako?
Väčšinou si ľudia pod dokonalosťou predstavujú určitý ideál, ktorý či už reálne alebo konceptuálne existuje, a voči ktorému sa pomeriavajú či už sami seba, alebo svoje činy.
Myslim, že dokonalosť by sa nemala brať ako ideál; ako ukazujú dejiny i prax monoteistických náboženstviev (včítane sekulárnych), výsledkom je totiž buď idealizmus (v zmysle túžby dosiahnuť nedosiahnuteľné), alebo pokrytectvo; toto druhe nepomerne častejšie.
Dokonalosť by sa mala brať ako ako spôsob jestvovania a fungovania človeka, len tak sa mi to javí ako prínos pre osobný život. Človek “vie”, že to, čo robí je správne a dokonalé a keď nie je, tak si to tiež uvedomuje.
Faidros také nyní mohl odpovědět na věčnou otázku studentů” “Jak to mám udělat?”, která ho dříve deprimovala do té míry, že uvažoval o konci své učitelské dráhy, slovy: “Nezáleží na tom, jak to uděláte. Jen aby práce byla dobrá”. Váhavý student se ho v hodině mohl zeptat: “Jenže jak poznáme, co je dobré?”, než však stačil otázku vypustit z úst, uvědomil si, že odpověď zná. Jeho kolega mu většinou odpověděl: “Kvalitu prostě vidíš”.
Pre chvíľou sa mi prihodila zaujímavá vec: pripravoval som sa na meditáciu (samatha-vipassana), a ako som tak sedel, napadlo ma vyskúšať vyslovovanie/spievanie ÓM.
Praktizovanie mantrayógy som už pred dlhými rokmi zavrhol ako pre mňa nevhodné, a nikdy sa mi žiadna praktika mantrayógy, teda ani spievanie ÓM nepodarilo k mojej spokojnosti. Možno som bol nejak inšpirovaný pozeraním včerajšieho videa o tume, alebo bol nejaký iný dôvod, neviem, dosť na tom, že som to po dlhých rokoch skúsil znova.
ÓM sa má končiť dlhým M, ktoré rozvibruje telo (a podľa všetkého od hĺbky tónu závisí, ktorá časť tela). A hneď sa mi ukázal zmysel onoho “Nejde o vítězství, jde o dokonalost…“. Rozloženie vibrácií v tele (a hlave) nebolo symetrické, ani dokonalé: niektoré časti (celá ľavá strana hlavy) vôbec nevibrovali. Skúsil som sa so zvukom trochu pohrať, a napodiv, trochu sa to vylepšilo, pripadalo mi to lepšie. Dlho som sa tým síce nehral, ale predsa len dosť dlho na to, aby som pochopil, že problém bol jednak v tom, že som (v tých časoch, keď som to pôvodne skúšal) nikdy nepočul reálne ten zvuk, ale čo bol asi omnoho dôležitejší faktor, že som sa s tým zvukom nepokúšal “hrať” (t.j. ho ináč vyslovovať, v rozličných hĺbkach a pod.) tak, aby som mal pocit, že som ho vyslovil/zaspieval dokonale….
Žijeme v končinách, kam sa podľa všetkého Majstri nehrnú, a pokiaľ by sa aj hrnuli, tak by sme sa na nich dívali s podozrením. A tí čo sa hrnú, sú väčšinou “profíci”, t.j. živia sa tým, čo vyučujú — a ja som sa sám pre seba už ujasnil, že takýchto nechcem –človek, ktorý chce takéto veci vyučovať, by mal mať civilné povolanie, ktoré ho užíví, a ktoré mu vyhovuje. Neodsudzujem “profíkov”, len isi myslím, že príliš ľahko sa môžu dostať na scestie, takže predstavujú pre úprimne hľadajúceho človeka riziko…
Myslím, že kedysi — ešte pred technickým a informačným vekom — to bolo tak, že Majster zabezpečoval, aby žiak zbytočne neblúdil a nestrácal čas skúšaním chybných ciest. Ľudia (až na výnimky) neboli zvyknutí konzekventne a vecne rozmýšľať a bolo málo verejne prístupných informácií o problematike.
Čo sa týka vecného rozmýšľania, myslím, že rozšírenie techniky urobilo obrovský a nedocenený kus práce: súčasného, moderného človeka poznať podľa toho, že keď sa mu pokazí auto, nevytiahne bič a nezačne ho šľahať, ani sa nezačne modliť k nejakému bohu, aby sa pohlo, ale skontroluje benzín, elektrínu, podíva sa do motora, aby našiel príčinu, prečo nefunguje. Toto (keď sa podívam na históriu, a niektoré zaostalejšie časti sveta) považujem za obrovský pokrok.
Čo sa týka informácií, to sa tiež zmenilo. Informácií je až nadbytok, len žiaľ nie je celkom jednoduché vybrať si tie správne; je v tom kus náhody a osobného šťastia. Je to aj otázka vzdelania a schopnosti kriticky myslieť.
Dnes sa už nájde pomerne veľa ľudí, trénovaných v rozmýšľanía, potrebným rozhľadom a takých, že můžu myslieť aj na niečo iné, než že čo budú jesť, a kde budú spať, takže to, že človek nemá svojho Majstra, nemusí byť úplne fatálnou okolnosťou.
Môže si totiž zvoliť za svojho “Majstra” prežívanie svojho vlastného života.
Situácie nie je nepodobná tomu, ako funguje moderný štát: kedysi Kráľ stelesňoval štát (Ľudovít XIV to dokonca povedal rovno: “Štát som ja”). Dnes je jadrom štátu Ústava. Tá má veľkú výhodu v tom, že neumiera každú chvíľu a je relatívne stála, na rozdiel od vrtkavých kráľov. V tom sa hodne podobá na Boha. Ale je bezbranná voči zlovoľným a plíživým zmenám, či svojmu zrušeniu: právny štát může vlastne fungovať len “bona fide”, je to vlastne také “sprisahanie slušných ľudí”, že dobrovoľne budú zachovávať pravidlá hry. A to je zase jej slabosť.
Podobne pozornosť k svojmu vlastnému Životu má na jednej strane tú výhodu, že Život je vždy prítomný a absolútny: čo sa stalo, to sa stalo, a žiadne obkecávanie nepomôže. Na druhej strane však pri intelektuálnej nepoctivosti voči sebe je možné ho pomerne jednoducho falšovať.
Nie je to cesta pre každého. V žiadnom prípade nie je to cestou, pre príliš egocentrických ľudí, ani tých, čo sú príliš vláčení svojimi vášňami. S takými by si Majster ľahko poradil — keď nie ináč, tak aj “zenovým spůsobom”, t.j. pretiahnutím bakuľou cez chrbát… Pokiaľ však Majster nie je, značia takéto osobnostné charakteristiky dlhé blúdenie a pravdepodobne vačšinou aj zablúdenie, prípadne dezerciu z Cesty.
Z tohto hľadiska sú dobré zamestnania, ktoré vedia človeka rýchlo ukázať, aký je omylný a jeho schopnosti aké sú obmedzené. Ideálne je napr. programovanie (ktoré človeka raz-dva vyfliaska pri nedostatku pokory), ale aj vačšina ostatných odborných, technických profesií je dobrá. Najhoršie sú z tohto hľadiska profesie, kde sa pracuje s ľuďmi, a vôbec, všelijaké humánne obory; tu trvá spatná vazba obvykle veľmi dlho, a naviac, neúspech sa dá vždy zvaliť na iných alebo zahladiť výrečnosťou. A naviac, dlho trvá definitívne rozhodnutie, že sa jedná o neúspech, príliš dlho sa to dá okecávať.
V prípade, že človek je dostatočne často uzemňovaný svojou profesiou, takže sa nevznáša príliš vysoko na zemou, môže risknúť vybrať sa samostatnou cestou; ináč je lepšie sa k týmto veciam nepribližovať.
V prípade súhry šťastných okolností môže nakoniec nastať to, niečo podobné, ako som raz čítal vo forme výroku (už neviem od koho, a ani si nepamatám presné znenie): “Bol raz jeden mladík, ktorý tak dlho túžil nájsť svojho Majstra, až sa nakoniec sám stal Majstrom”.
Citát je z pekného filmu Dračí život Bruce Lee
Toto je ináč pohľad, ktorý je presne opačný, než ako sme zvyknutí tu v našich končinách. Vlastne, v skutočnosti je to vlastne podstata “Dó”, nech sa už týka akejkoľvek činnosti.
Mne to pripadá ako zmena paradigmy; je to rovnako dôležité.
P.S. 21.9.2008 Istým spôsobom je to aj odpoveď, na otázku, ktorú tu v diskusii položil Robert, totiž, či existuje postup, návod na získanie bdelosti. Myslím, že odpoveďou je práve tento citát. Voľba tej-ktorej techniky je vecou vkusu, ale podstatou je snaha o jej dokonalé prevedenie. Aj u formálnej meditácie. Aj keď u nej je práve akási “singularita”: pravidelné sedenie dáva silu, k dokonalému vykonávaniu nielen všetkých ostatných činností, ale aj jej samej.
Jeff Cooper devised a colour coding system to help recognise, evaluate and subsequently avoid potential threat. The codes are a yardstick designed to measure rising threat and, if adhered to, make most situations become avoidable. Cooper designed the codes of awareness to allow people a 360 degree environmental awareness. What I would like to add to this, with respect to the great man, is also awareness of attack ritual, physical reality and of bodily reactions to confrontation -after all awareness is a complex thing.
Code White is known as ’switched off’, unaware of environment, inhabitants and their ritual of attack. Code White is the victim state that all attackers look for. They usually don’t have to look far because most people are completely switched off most of the time.
Code Yellow is threat awareness. Known as ’switched on’, this state of perception allows 360 degree peripheral awareness of environmental vulnerability. For example the awareness of secluded doorways, entries etc. and the psychological dangers of untested physical artillery (selfdefence techniques that have not been pressure tested) adrenal dump, attackers rituals etc. Initially, Code Yellow is similar to commentary driving, where you talk through and describe, as you drive, everything you can see around you. Similarly, as you walk, run a subconscious commentary of everything that is happening in your locale, ultimately, with practice, managing the same without verbalising the commentary. Code Yellow is the state of mind which everyone adopts whilst crossing a busy road. It is not a state of paranoia, rather a state of heightened observance.
Code Orange represents rising threat, allowing evaluation if circumstances in your locale deteriorate. For instance, you may, as you walk, notice a couple of suspicious-looking men over the road from you. If they begin to cross in your direction with menacing intent, and you feel there is a possible threat, Code Orange will allow assessment and evaluation of the situation.
Code Red is the final stage. You have evaluated the situation in Code Orange. If there is a threat, prepare to fight or run. Never stand and fight if there is a possibility of flight. If no threat presents itself, drop back to Orange and Yellow.
Never lose your awareness and drop to White -many people have been beaten in real situations because they have lost their zanshin (awareness). Stay switched on.
Of course this whole system works on the premise that you are in Code Yellow in the first place. You cannot go into an evaluation state on a situation that you have not noticed developing, equally you cannot prepare for fight or flight if you have not seen and evaluated the same. In this case the first you are likely to know of the situation is when it is too late. The same applies with the following rules, if you are ’switched off’ none of them are likely to apply, you need to be in Code Yellow (switched on) to make any use of them at all. So in all cases, ‘Code Up’.
Citát je z knihy Art Of Fighting Without Fighting (zaradil som i do Kniznice I.), ktorá mi pripadá pozoruhodná okrem iného i tým, že o ahinse nielen kecá, ale ukazuje konkrétne stratégie preto, aby ju človek mohol uplatniť bez toho, aby na to hneď v prvej minúte doplatil.
Ale teraz nie o tom chcem písať; ale to, že ma zaujala škála bdelosti, ktorá je tu navrhnutá. A zdá sa mi, že by pre začiatok celkom postačovalo dosahovať stupeň Žltej: ” Code Yellow is the state of mind which everyone adopts whilst crossing a busy road”. Takáto škála sa mi vidí celkom užítočná pre uvažovanie o bdelosti, a je to zatiaľ jediný pokus tohto druhu, ktorý som zaregistroval.
Vzniká tiež otázka, či je žiadúce byť neustále na “maxime”; v tejto súvislosti si spomínam na jedno staré pravidlo pre organovú hru, podľa ktorého sa má používať “organo pleno” len výnimočne a krátko, lebo ináč si na to poslucháči zvyknú, a prestane byť zaujímavé. Možno podobná adaptácia by mohla vzniknúť pri permanentnom “Red code” …
Chcel by som sa pristaviť pri otázke, prečo považujem zazen, formálnu meditáciu za takú dôležitú pre zvyšenie bdelosti.
S bdelosťou, je totiž podobný problém, ako s pokusom vysvetliť slepcovi, že čo je to biela farba. Môžeme to opisovať ako chceme, v skutočnosti dozvedieť sa, čo je to biela farba sa dozvedieť len jediným spôsobom: uvidieť ju.
Môžeme donekonečna diskutovať o tom, že čo je bdelosť, a ako ju dosiahnuť, ale kým človek nemá tento zážitok bdelosti, tak jednoducho nevie, o čom hovorí.
Bežný život nie je ideálnym miestom na pestovanie bdelosti: na to je príliš turbulentný, a pre mnohých aj príliš ťažký — alebo ubíjajúci. Za normálnych okolností je na “duši” (nechcem tu rozvirovať debatu, že čo to je, berme to ako akési “jadro osobnosti”) vytvorená akási kôra, ktorá umožňuje prežiť ťažkosti života bez prílišných rán na nej.
Je vlastne akoby zalezená do ulity, či do nejakej skrýše. A až počas meditácie je šanca, aby táto “duša” opatrne vystrčila najprv čumáčik a potom prípadne i veľmi opatrne vyliezla zo svojej skrýše a opatrne zotrvala vonku. A keď sa toto u nej zostabilizuje, vzniká pocit slobody a bezpečia.
Žiadne zvieratko nevylezie zo skrýše, kým vetrí nebezpečie. A zazenom, meditáciou v sede takéto bezpečné podmienky vytvoríme, pretože prijememe všetko, čo nám v mysli vytanie, a nielenže sa tým netrápime, ale to ani neriešime, a vrátime sa k dýchaniu.
A o to vlastne ide pri celej tejto snahe o bdelosť.
No a keď sa toto “vylezenie zo skrýše” bude opakovať mnohokrát, vznikne pocit, že vlastne vo svete ani žiadne “nebezpečie pre dušu” neexistuje, a vôbec nie je potrebné zaliezať.
A to je potom začiatok bdelého, pevného sebavedomého jednania….
P.S. 16.9.2008: K téme som našiel pekný citát:
In order to see birds its is necessary to become a part of the silence. - Robert Lynd
Moderní teisti priznávajú, že ak ide o Baala a zlaté teľa, Thora a Wotana, Poseidona a Apolla, Mitru a Amona Ra, sú v týchto prípadoch ateistami. Všetci sme ateistami pokiaľ ide o väčšinu bohov, v ktorých ľudstvo kedysi verilo. Niektorí z nás jednoducho idú o jedného boha ďalej…
Na Robertovom blogu sa objavila podľa mňa významná formulácia jedného z príznakov bdelosti: “Pokiaľ je naše telo a myseľ v rovnováhe, sme v prirodzenom stave. ” t.j. v stave bdelosti.Akonáhle je táto rovnováha porušená, t.j. telo je niekde inde, ako myseľ a naopak, bdelosť absentuje.
Teda, bdelosť nie je obsedantné opakovanie si, že som bdelý, som prítomný, ani zúfalé snaženie sa o to, ale rovnováha mysle a tela, To okrem iného znamená i zdravé a pevné telo, lebo málokto chce asi byť v rovnovahe s telom ktoré trpí bolesťami či slabosťou– od takého tela asi myseľ bude utekať, a musí byť hodne pokročilá, aby to nerobila.
A znamená to i zdravú a pevnú myseľ, teda nevyčerpávanú nedostatočným spánkom, či používaním povzbudzujúcich prostriedkov, či dokonca drog, aby sa vedela “postaviť” všetkému okolo, a podívať sa na okolitý svet. Tu by som možno ešte zdôraznil “podívať sa” (t.j. aktívny postoj, výsledok rozhodnutia), namiesto prostého “dívať sa”, čo je “pasívum”.
NAjviac sa mi pačilo, že počkal na semafor, a len potom išiel pozbierať rozbitý orech:-) Fakt je otázka, kde je hranica medzi zvieraťom a človekom, čo sa týka inteligencie.
