August 2008
Monthly Archive
Wed 20 Aug 2008
Teraz trošku z iného súdka:
Našiel som pár Solženicynových myšlienok (pôvodne uverejnené tuto). Už som písal, že zďaleka so Solženicynom nemôžem vo všetkom súhlasiť, ale napriek tomu ho dokážem rešpektovať, pretože dnes len málokedy vidím takúto vážnosť a mravnú konzistentnosť.
Ako základná niť sa v týchto myšlienkach vinie myšlienka, že dnes nikto nie je ochotný obetovať život za nejakú ideu, či spoločenstvo. Popravde povedané, má pravdu. S nadsázkou možno povedať, že posledný človek jeho razenia, posledný idealista, zomrel na Západe počas prvej svetovej vojny, pár zabudnutých indivíduí (ale v tom čase to už bol prejav miernej retardovanosti) najneskoršie počas druhej. A v Rusku? Tak asi poslední umierali v Gulagoch — o tom by predsa mal niečo vedieť aj on. A u nás v mučiarňach a pracovných táboroch 50tych rokov. Ostatne vývoj po páde komunizmu v Rusku i u nás ukazuje, že takíto ľudia sú naozaj minulosťou.
Je to dobre, alebo nie?
Pri všetkej úcte k Solženicynovi, asi je to skôr lepšie ako horšie, prinajmenšom “vnútropoliticky”. Pretože ľudia tohto razenia, “idealisti”, neboli len obete, ale ešte omnoho častejšie spôsobovali všetky tie nešťastia, ktoré ľudstvo postretli od Veľkej francúzskej revolúcie. Z vojenského hľadiska je to pravdaže zle: nie je tak ľahké masovo presvedčiť ľudí aby išli umierať za nejakú ideu… aj keď ktovie, keby sa naplno rozkrútila propagandistická mašinéria. Isté je len jedno, tento individualizmus môže obstáť len v mierovom prostredí, nie v konfrontačnom (viď napr. rýchla kapitulácia Francúzov pred Hitlerom). Jediná nádej je, že udrží konfrontáciu na takej úrovni, že bude postačovať technický prístup ku nej, a nie osobný heroizmus; viď. napr. ako Američania prevalcovali Saddámovu armádu. Ale to sa nedá zaručiť, keď sú sily vyrovnané, ako sa to ukázalo počas druhej svetovej vojny, keď všetky strany museli nakoniec siahnuť aj k osobnému hrdinstvu.
Z hľadiska tohto blogu však musím zdôrazniť ešte jednu vec, u takého “idealistu”; nebýva to človek s jasnou mysľou, ale samotná taká ochota položiť svoj život (pokiaľ nemá priamo osobné dôvody, povedzme, že mu nepriateľ vyvraždil blízkych) predpokladá zúženie mysle, zaslepenosť, obmedzenosť. Predsa je jasné, že aj keď sa podarí danú ideu nastoliť, časom z nej vyprchá život a ona uschne, stane sa mŕtvou. Tak aký to má zmysel? Čomu to prospeje?
Ale ako najzaujímavejšia mi pripadá zaujímavá pasáž, začínajúca slovami: „Nezbývá tedy, než hledat chybu u samého kořene, v samých základech novověkého myšlení”. …„…přiznávaly první demokracie, včetně začínající americké, všechna práva lidské osobě jakožto obrazu Božímu. Jinými slovy, svoboda byla člověku svěřena jen pod podmínkou a za předpokladu trvalé náboženské odpovědnosti.” Treba súhlasiť s tým, že “v člověku zcela zakrnělo vědomí jeho odpovědnosti před Bohem a před společností.” – a toto by som možno považoval za nadôležitejšie poučenie toho článku: pretože bez zodpovednosti –prinajmenšom voči spoločnosti, keď už človek neverí v Boha — sa i tento relatívne blahobytný svet stane nepríjemným a neuspokojivým. To je zmysel jeho postrehu, ktorý som od neho citoval minule.
Sun 17 Aug 2008
Time does not change us. It just unfolds us.
Toto je zvláštny a pravdivý postreh neznámeho autora, a kedykoľvek sa pozriem na seba a na svoj život, tak vidím, že v zásade je osobnosť človeka načrtnutá už v detstve, a problémy (ale i prednosti), s ktorými zápasí počas školskej dochádzky, a mladosti s ním verne pôjdu až do staroby, akurát sa ináč oblečú a namaskujú, aby to nebolo nápadné a raz sa aktivujú jedny, raz druhé, podľa aktuálnych životných okolností.
Je to zvláštne, že je človek až natoľko rezistentný voči poučeniam, ktorých sa mu v živote dostáva, a neustále a donekonečna opakuje tie isté chyby, len v nových podmienkach. A napriek tomu, že keď má šťastie, tak sa v živote aj niečo naučí, tak napriek tomu pristupuje k tým problémom tými istými metódami a prístupmi.
Jediná nádej, ktorú má nie je vtom, že by sa zmenil, ale že by lepšie vnímal svoje chovanie “v reálnom čase” a lepšie mu porozumel.
Thu 14 Aug 2008
Největším nepřítelem vědění není nevědomost, ale iluze vědění.
Stephen Hawking
P.S.
Pozoruhodné je, že tá ilúzia vedenia má obvykle veľký akčný náboj, rozhodne nepomerne vačší, ako skutočné vedenie.
Neviem o tom, že by akúkoľvek vedeckú pravdu (povedzme Newtonove zákony alebo teóriu relativity) niekto bol presadzoval ohňom a mečom (nanajvýš pasívne, ako mučeník, povedzme taký Koperník, Galilei, alebo Vavilov) ale náboženstvá — a to ako klasické, tak aj novodobé ateistické (nacizmus, komunizmus)– to robili a robia neustále.
Fri 8 Aug 2008
Posted by Arjuna under
Vlastná praxNo Comments
Včera som musel niečo súrne dokončiť, tak som pracoval celu noc, a dve noci predtým som spal po tri-štyri hodiny. Včera som potom išiel do práce (samozrejme som nečakal od seba nejaké omračujúce výkony), a potom som sa vrátil domov a ešte som trochu popracoval, pretože som našiel správne riešenie.
Zaujímavé bolo pozorovať ako sa táto nevyspatosť prejaví. Samozrejme, niečo podobné som zažil mnohokrát i predtým (som nočný typ), ale teraz som sa na to cítil predsa len trochu lepšie pripravený: som schopný to čiastočne i pozorovať, nielen živočíšne prežívať; som schopný sa s tým nestotožňovať.
Bolo zvláštne vidieť, ako sa mi kláti vedomie (a moja duševná rovnováha či sila spolu s ním), podobne, ako opilec, keď sa za každú cenu snaží udržať zvislú polohu. A každú chvíľu hrozilo “implóziou”, t.j. vonkajšia fasáda zostávala zachovaná, ale “zvnútra” sa to akoby vyprázdnilo a fasáda (t.j. “vonkajšia strana osobnosti”, voči okoliu) mala tendenciu sa “bortiť”. Naopak, keď som dnes vstal (po cca 10 hodinách spánku), mal som pocit, akoby som bol nafúknutý balón, t.j. tá fasáda tam bola tiež, ale vytláčaná z centra navonok, podobne, ako v balóne roztláča vzduch steny balóna na všetky strany a tým vnútorným tlakom akoby sa vyrovnala a spevnila. Ale ten tlak pochádzal zvnútra, “z centra”.
Prekvapivé bolo, že kým celý deň prebiehal boj s jedným atakom túžby spať za druhým, večer nastúpila krásna vyrovnanosť, a veľmi v pohode a kľude som potom dokončil vec, u ktorej som predtým nevedel nájsť riešenie.
Tie ataky túžby spať sú tiež zaujímavé: tak nejak muselo posobiť na človeka vábenie Sirén…je krásne, a keď človek čo len na chvíľku podľahne, je stratený, a spamatá sa možno až za pár hodín…Tieto ataky poznám i z ranného vstávania (keď som išiel pozde spať), a je to lákanie na kompromisy, typu podať malíček čertovi. Ale človek je v takýchto chvíľach tak slabý (v zmysle odolávať pokušeniu)…
Čo nebolo ale prekvapením, že som bol bez sily, slabý: možno takto vyzerá staroba…
Thu 7 Aug 2008
Toto je jediný komentár — vypožičaný z nadpisu rovnomenného článku — ktorý ma napadá v súvislosti s odštartovaním Olympijských hier. Podrobnejšie v článku, nemá význam to opakovať.
Wed 6 Aug 2008
Premýšľal som trochu nad tým opisom mysle:
„Obvykle jsou naše mysli enormně komplexní kompozicí myšlenek, pocitů, vnímání, chtění, písniček, bolestí, snění a samozřejmě vědomí samotného, ať už více či méně vědomého toho všeho.“
a uvedomil som si, že myseľ je pravdepodobne akýsi autonómny podsystém, niečo ako napr. dýchanie alebo tlkot srdca, resp. veci, závislé od hladkých svalov. Vegetatívny nervový systém. Funguje to podľa vlastných zákonov a cieľov, nevieme to vôľou ovládať a do vedomia sa nám dostáva len výsledok ich činnosti, akási obálka mnohých drobných dejov.
Podobne, ako (hatha)yoga umožňuje sa naučiť vôľou ovládať činnosť týchto autonómnych podsystémov, pravdepodobne i u mysle je možné dostať pod vedomý dohľad myšlienok. Oboje ale za cenu obrovského a vytrvalého úsilia….
Tue 5 Aug 2008
Je na čase, aby Západ bránil ani ne tak lidská práva, jako lidské povinnosti. (Solženicyn)
Nie som si istý, či by som súhlasil so všetkými Solženicynovými názormi, ale isté je, že svojimi kniham urobil veľkú vec: kopa ľudí, ktorá by žila v blaženej nevedomosti (napríklad ja) sa vďaka nemu dozvedela o tak otrasných veciach, že aj ja som svojho času, po prečítaní Suostrovia Gulag mal niekoľko dní doslova depku; a to aj po niekoľkom prečítaní. Je to proste údesné. Vlastne čo sa tomu približovalo bol len Orwellov 1984 a Pasternakov Doktor Živago. Nočná mora je oproti takým veciam maličkosť, a človek musí myslieť len na to, ako ľudia môžu takéto veci robiť…toto je zhmotnené, vtelené, inštitucionalizované Zlo. Popravde, keď čítam o takýchto veciach, nutne ma napadá, že nebo i peklo je v skutočnosti tu, na Zemi, nie niekde mimo tohto sveta. A diabli a anjeli sú tiež tu.
Solženicynovu jasnozrivosť, to že napriek svojmu veku a drsným zážitkom neustrnul v Gulagu, ukazuje aj tento citát, ktorým som uviedol túto pripomienku na neho: u nikoho som zatiaľ nevidel takto plasticky povedané, kde robí v súčasnosti Západ hlavnú chybu.
A tento skvelý chlapík v týchto dňoch zomrel.
Mon 4 Aug 2008
Jsou lidé, kteří si myslí, že potom není nic. A tak se dívají do budoucnosti jako do tmy. Já taky nevím, co bude. Ale dívám se do budoucnosti jako do světla. Neznámo je veliký prostor plný naděje.
Z rozhovoru s I. Medkom
Sun 3 Aug 2008
Za časů Buddhy se jeden muž odebral vysoko do hor, aby si tam našel místo, kde by ukáznil své tělo a porozuměl své mysli. Při tomto hledání náhodou potkal jednoho z Buddhových žáků.
“Odkud jdete, pane?” zeptal se. Žák odpověděl: “Přicházím ze svého obřadního místa.” Když si muž uvědomil, že tento člověk zná místo, které on sám hledá, požádal ho: “Hledám pane, také takové místo. Vezměte mne tam s sebou!” Žák odpověděl: “Takové místo se nachází v čisté a spravedlivé mysli, vníž není žádná faleš a samolibost.” Tak udivený muž poznal, že místo obřadu a kázně nelze spatřit zrakem. Místo obřadu je mysl. Mysl, která hledá své osvícení. Vůbec nezáleží na tom, zda jde o místnost, v níž se koná čaj, nebo v které se přemítá. Místem, v němž naleznete svou mysl, je jakékoliv klidné místo.
Sóšicu sen XV: Cesta čaje, mysl čaje
Zaujala ma táto historka, a páči sa mi; niekedy mi pripadá, že vonkajší svet je len extenziou sveta v mojej mysli. Nie v zmysle solipsizmu, ale v tom zmysle, že vonkajší svet je niečo také beztvaré a neurčité, ako napríklad oblak, alebo atramentová škvrna, a naša myseľ v tomto nerozlíšenom materiáli vytvára zmysluplné obrazy, zážitky, príhody: t.j. môj reálny svet. Pravdepodobne aj preto má vonkajší svet podobnú kvalitu, ako je myseľ toho ktorého človeka, a je podobne turbulentný a menlivý.
A rovnako, ako nemožno ovládať lietadlo tak, že budem rukami natáčať jeho riadice plošky, ale musím sedieť za riadiacou pákou, podobne nemožno meniť svet častí, ktoré sú na konci reťazca, ale je treba ovládať to, čo je na začiatku, t.j. myseľ.
Preto aj určitý obradný a úctivý prístup k svojmu telu a mysli má opodstatnenie (aj preto si myslím, že Shen Xiu nemal celkom nepravdu, a určite aspoň v počiatočných štádiách leštenie zrkadla má svoj význam) a v tomto zmysle je dobré ich považovať za obradné miesto.
A vlastne z tejto historky vyplýva, že požiadavky na to, aby myseľ bola obradným miestom, nie sú nijako prehnané, požaduje sa vlastne dodržiavianie yam a niyam v živote, alebo v buddhistickej verzii “Päť predpisov“. Dokonca mám dojem, že stačia základy akejkoľvek morálky, napr. i z monoteistických náboženstiev (po vyfiltrovaní tých, ktoré sa týkajú vzťahu človeka a Boha, a tiež tých, ktoré požadujú, aby človek bojoval za to, čo by mal robiť ich Boh, napr. šírenie náboženstva a dohliadanie na mravopočestnosť svojich blizkych).
Výhodou takéhoto “miesta obradu” je, že je stále poruke, a naviac je umiestnené priamo “v centre diania”…
P.S. V kontexte tej knihy, t.j. v kontexte čajového obradu, táto historka hovorí približne to, čo hovorí najlepší výrok o odtučňovaní, čo som čítal, totiž, že “Hubnutí začíná v hlavě”. T.j. musí byť najprv odstránená príčina v mysli, musí tam byť urobený poriadok, a potom sa to prejaví v žiadúcich dôsledkoch.