Keď bol Buddha požiadaný, aby stručne vyjadril podstatu, esenciu svojho učenia, vyslovil jediné slovo: “sati” …t.j. “jasné uvedomovanie”. Názov tohto blogu je lekársky výraz, znamenajúci chvíľky jasného vedomia v celkovom šialenstve. Zmnoženie, rozširovanie a postupné zlievanie okamihov “jasného vedomia” — a to vo všetkých štyroch stavoch: bdelom stave, meditácii, spánku i v barde — je možno jediná pekná a užitočná vec v “šialenstve” existencie, ktorú človek môže pre seba (a možno aj pre druhých) urobiť; dokonca i v našej kultúre… A preto súvislosť s bdelosťou, luciditou mysle je to, čo spája všetky príspevky tohto blogu, bez ohľadu na to, z akej oblasti vedy či ezoteriky ten ktorý poznatok pochádza….V užšom zmysle si blog kladie otázku, či je možné použiť svoju prácu, profesiu ako prostriedok Prebudenia, a keď, tak ako?
Keď nebudem príliš úzkostlivý na pojmy, že tento blog je možné chápať i ako druh — síce nehlbokej a málo systematickej, ale predsa len –svádhyáye.
Myslím, že pravý význam požiadavky praktikovať svádhyáyu je jednak v motivovaní jogína, jednak v prehlbovaní a stále lepšom orientovaní sa v tom, že čo je vlastne život, prečo sme tu.
Bez motivácie sa nedá vydržať na Ceste, a bez zlepšujúceho sa poznania sa zase dá celkom dobre zblúdiť.
Popravde, svádhyáyu (sporu s Ísvara pranidhánou) som považoval za najspornejšie zložky svojej praxe, z toho jednoduchého dôvodu, že to predpokladalo určitú vieru, a ja som na túto Cestu chcel vstúpiť a postupovať po nej bez predsudkov a predpojatosti. V tomto zmysle svádhyáya zostáva pre mňa naďalej sporná, ale v zmysle VLASTNÉHO, POSTUPNÉHO poznávania Cesty, premýšľania o jej aspektoch a živote (či už vlastné myšlienky, alebo vyslovené niekým iným s tým, že vo mne zarezonovali) nech už je akokoľvek povrchné a v počiatkoch, sa mi vidí svádhyáya veľmi užitočná.
Yoga of Division between Divine and Demonic Qualities/Cesta sil božských a démonských
Said the Supreme Lord:
“Fearlessness, excessive Sattva (purity), preoccupied with knowledge and yoga, charity, self-control, rituals and worship, study of scriptures, penance and simplicity.”
[Bhagavadgítá, Chapter 16 verse 1]
1. Opět promluvil Vznešený:
“Neohroženost, čistota srdce, vytrvalost ve cvičení a vědění, velkodušnost a dokonalá vláda nad smysly, oddanost, čtení svatých písem a sebekázeň,
2. trpělivost, pravdivost, jasný klid, sebezapření, mírumilovnost, soucit, laskavost, pokora, pevné předsevzetí a neznalost škodolibosti a závisti,
3. velkomyslnost, statečnost, čistota a přátelskost - toto, ó potomku králů, jsou vlastnosti předurčené pro stav božský!
Z tohto výpočtu vlastností — s ktorými možno len súhlasiť (všetky sú potrebné na Ceste)– sa mi vidí zaujímavé, že na prvom mieste je neohrozenosť. Dôraz na tomi pripadá celkom pozoruhodný (hlavne keď to ešte porovnám so štyrmi dôstojnosťami tibetského buddhizmu) a významný: žiada si istú odvahu na Cestu nastúpiť, a ešte väčšiu odvahu na nej zotrvať, hlavne keď sa dlho neukazujú výsledky, ktoré by povzbudili a stáli za reč.
Buddha pri svojom prebudení, sa prebudil zo sna, že je tým, o ktorom veril, že ním je. Buddha skúmal sám seba, skúšal nájsť odpovede. „Ako môžem rozvinúť odvahu a jasnosť, aby som čelil skutočnosti, že ten, kto som veril, že som, nie som skutočne ja? Tento dom, táto identita, ktorá mi bola daná okolnosťami, je nespoľahlivá. Staroba, choroba a smrť prídu. Nie som ten, kto myslím, že som.“
Tak na jednej strane sa mi toto páči… na druhej strane ale: kto je tým, čo sníva? Je možné snívať bez toho, aby tu bol nejaký “pravý”, “skutočný” subjekt, v porovnaní s ktorým blednú snové postavy?
„Ahoj doktor! Krásne ráno! Mám si sadnúť do tohto kresla?“ vysypal zo seba srdečným a veselým tónom Jimmie G. pri svojom prvom stretnutí s doktorom Oliverom Sacksom. Písal sa rok 1975 a doktor Sacks, dnes profesor klinickej neurológie a klinickej psychiatrie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, bol vtedy (a dodnes je) konzultujúcim neurológom v nemocnici Beth Abraham v Bronxe. Jimmie G. bol novoprijatým pacientom oddelenia pre starých a chronicky chorých. V jeho lekárskom sprievodnom liste sa písalo „bezmocný, dementný, zmätený a dezorientovaný“. Jimmie G. mal vtedy takmer päťdesiat, mal prešedivené vlasy, vyzeral zdravo a pôsobil veselo a priateľsky. S doktorom Sacksom bol okamžite ochotný hovoriť veľmi otvorene o svojom živote, o mestečku v štáte Connecticut, kde sa narodil, o svojich priateľoch a svojej láske a schopnostiach pre matematiku a elektroniku, o tom, ako ho v sedemnástich v roku 1943 odviedli k vojnovému námorníctvu, kde sa rýchlo vyškolil za radistu na ponorke, o ponorkách, na ktorých slúžil v 2. svetovej vojne. Pamätal si ich mená aj bojové misie, pamätal si mená námorníkov, s ktorými slúžil, stále skvelo ovládal morzeovku. Jeho pamäť bola jasná, živá, s autentickými citmi. Medzitým spomenul aj svojho staršieho brata, ktorý je zasnúbený s krásnym dievčaťom z Oregonu a Dr. Sacks spozornel – Jimmie použil prítomný čas. „Ktorý rok sa píše, pán G.?“ opýtal sa akoby od veci Jimmieho. „Štyridsiaty piaty, človeče. Prečo sa pýtate? Vyhrali sme vojnu, FDR je mŕtvy (prezident Roosevelt, poznámka autora), v úrade je Truman. Čakajú nás výborné časy,“ povedal bez zaváhania Jimmie. „A vy, Jimmie, koľko rokov máte?“ pýtal sa ďalej Dr. Sacks. „Prečo? Myslím, že mám devätnásť, doktor. Budem mať dvadsať,“ povedal po kratučkom zaváhaní Jimmie.
Dr. Sacks, vidiac pred sebou toho sivovlasého zrelého muža, impulzívne urobil niečo veľmi kruté, o čom neskôr napísal, že si to nikdy neodpustil – strčil Jimmiemu pred tvár zrkadlo a povedal: „Tu. Pozrite sa do zrkadla a povedzte, čo vidíte. Pozerá sa na vás zo zrkadla devätnásťročný?“ Jimmieho tvár spopolavela a on sa chytil operadiel kresla. „Ježišu Kriste,“ zašeptal. Potom úplne spanikáril: „Kriste, čo sa deje? Čo sa mi to stalo? Je to nejaká nočná mora? Zbláznil som sa? Alebo je to nejaký vtip?“ Dr. Sacks rýchlo odložil zrkadlo a začal Jimmieho upokojovať. Odviedol ho k oknu, ukázal mu tam slnkom zaliaty jarný deň a hrajúce sa deti, a Jimmiemu sa vrátila do tváre farba, začal sa usmievať. Dr. Sacks sa vytratil a o dve minúty sa vrátil do miestnosti. Jimmmie ešte stál pri okne a keď Dr. Sacks vošiel, zvrtol sa a povedal veselo: „Ahoj doktor! Krásne ráno! Chcete so mnou hovoriť – mám si sadnúť do tohto kresla?“ – ani známky toho, že by Dr. Sacksa spoznával. „Nestretli sme sa už?“ opýtal sa Dr. Sacks opatrne. „Nie, nemôžem povedať, že by sme sa stretli. Máte poriadnu bradu. Vás by som nezabudol,“ odpovedal úprimne Jimmie.
.
.
.
Niekedy presvitla tragická pravda do Jimmieho vedomia aj takmer úplne nepriehľadnou oponou kontinuálneho zabúdania. „Ste nešťastný?“ opýtal sa jedného dňa Dr. Sacks Jimmieho. „Nemôžem povedať, že áno,“ odvetil Jimmie. „Baví vás život?“ pokračoval Dr. Sacks. „Nemôžem povedať, že áno,“ opakoval Jimmie. Dr. Sacks chvíľu váhal v úzkosti, že ďalšou otázkou môže Jimmieho uvrhnúť do okamihu akéhosi neznesiteľného zúfalstva, ale nakoniec sa predsa opýtal: „Neteší vás život, tak čo vlastne cítite v súvislosti s vaším životom?“ „Nemôžem povedať, že by som vôbec niečo cítil,“ odpovedal Jimmie. „Ale cítite sa živý, nie?“ pokračoval Dr. Sacks. „Cítiť živý? Ani nie. Necítil som sa živý už veľmi dlhý čas,“ povedal Jimmie a Dr. Sacks videl, že jeho tvár mala výraz nekonečného smútku a rezignácie.
Táto historka (použitá bola v celkom iných súvislostiach) mi hovori, alebo skôr potvrdzuje dve vec:
1. to, čo nazývame osobnosťou nie je nejaká jednoliata vec, ale systém, pozostávajúci z viacerých podsystémov
2. žiť, to znamená mať pamäť; a naopak, tie historky o “strašiacich duchoch” a “bielych paniach” mi pripomínajú presne niečo podobné: je tu niečo, čo nemá pamäť a preto je odsúdené opakovať dookola stále tie isté úkony a žiť v prítomnosti.
Aj keď predmetom tohto blogu je “život tu a teraz”, v prítomnosti, rozhodne tým nemyslím takýto druh života v prítomnosti — bez pamäti.
P.S. Zvláštne na tom je, že pri druhom raze Jimmy G. použil na zahájenie konverzácie tie isté slová. Ako si to mám vysvetliť Vyzerá to skôr tak, ako keby poznal budúcnosť, t.j. čo sa má odohrať…
P.S. 29.5.2008 A ešte z tohto vyplýva, že pamäť NIE JE súčasťou najvnútornejšieho jadra osobnosti, atmanu, toho, čo sa inkarnuje.
Vtipy milujem, pretože umožňujú sprostredkovať informáciu bez použitia slov, či racionálneho myslenia. Do značnej miery mi to pripomína rozprávku o slepcovi a bielej farbe: aj bielu farbu treba vidieť, nedá sa popísať.
Akurát majú spoločný problém napr. s esejami a podobnými literárnymi útvarmi, že sa to málokedy podarí urobiť stručne a výstižne.
Ale jeden vydarený je tu:
V mojom videní znázorňuje spôsob, ako niektorí ľudia diskutujú. Česky je na to dokonca aj pekný výraz: že si pletú hodinky s holínkami.
Tento spôsob uvažovania a diskutovania sa ako mor šíri na Internete (a zrejme nielen na Internete), a mám obavy, že hrozí, že zahltí akúkoľvek zmysluplnú komunikáciu. Podľa mňa to súvisí to s upadajúcim školstvom (hlavne stredným), teda že strednú školu opúšťajú ľudia, ktorí nevedia udržať líniu komunikácie.
Wirth kedysi povedal, že programovať, to je ako písať básne — len na rozdiel od poézie to musí fungovať. Tak presne to je tento vtip: poézia, ktorá nefunguje. A presne taká je väčšina debát na Internete: ľudia plácnu čokoľvek, a vôbec im nevadí, že porušujú nejaké pravidlá logiky, etiky, ba obyčajnej slušnosti a zamieňajú sezónu s fazónou. A množia sa ľudia, ktorí si myslia, že tvorivé myslenie je takéto bezbrehé plácanie: Internet k tomu dáva pekné možnosti, lebo je tam možnosť jednoducho publikovať svoje názory (príklad za všetky: osud.cz). A obvykle vehemencia obhajovania názorov je v nepriamej úmere ku vzdelaniu a faktickým znalostiam danej problematiky.
Ale i v politike sa to rozmáha — Meči a Slota sú už týmto povestní. A to že majú toľko voličov značí, že nie sú sami. Alebo aktivisti všelijakých ekologických, menšinových a podobných organizácií. To bolo samozrejme i v minulosti, len neboli také bezbrehé možnosti prezentovať svoje nezmysly, a teda, povrchné a konfúzne názory mali len okrajový vplyv.
Nie je to dobré smerovanie.
Upozorňovať na súvislosť takéhoto typu jednania a diskusie a konfúznosti myslenia, matnosti bdelosti snáď ani nemusím upozornt…
Zase jedna pekná ilúzia: keď sa sústredíte na prostredný bod, zdá sa, ako by mizli žlté body v trojuholníku. Ale nemiznú; stačí sa sústrediť na hociktorý z nich, a je to úplne jasné.
Smutne ma naladila nasledovná filmová ukáža: vlastne mi ukazuje, že na tomto svete sme pravdepodobne všetci obete; dokonca i tí, ktorých konvenčne vnímame ako zločincov.
Keď sa pozriem izolovane na osud rodiny Romanovovcov, tak je to smutný osud štyroch mladých dievčat, malého chlapca , krásnej matky a bezmocného otca, ktorý nevedel ochrániť ani svoju rodinu. Napriek tomu je však isté, že boľševici (nech už o tom rozhodol ktokoľvek) ich museli zabiť, pretože keby sa ktorýkoľvek z nich zachránil, tak by tu boli bývali donekonečna snahy o reštauráciu monarchie, ako sa podobné veci už nie raz stali v dejinách, a nekonečné preťahovanie občianskej vojny. Na jednej strane sa dá povedať, že dostali okúsiť medicínu z “Krvavej nedele”, na druhej strane šlo o osobne nevinných ľudí, prinajmenšom v prípade detí, a asi aj cárovnej.
Najhoršie je, že takých ako oni umrelo v Rusku miliony… len sa o nich nevie.
Na druhej strane keby Osud a štastie boli vytvorili opačnú situáciu, nepochybujem, že rovnako alebo ešte horšie by bol dopadol aj Lenin a jeho spoločníci. Pretože v politike to ináč nejde (z tohto hľadiska momentálne prežívame dejinnú anomáliu), a nakoniec musí dôjsť k jednoznačnému víťazstvu jednej strany.
Ale má to i širšiu platnosť. Väčšina vrážd je vykonaná ľuďmi, ktorí sami prežili neradostné či nenormálne detstvo, často sami vedeli, že to čo robia, je zlé, a predsa sa tomu nevedeli vzoprieť. Nakoľko možno takto predisponovaného človeka považovať za skutočného pôvodcu zločinu?
Vychádza mi to tak, že človek je postavený do situácií, v ktorých nemôže jednať ináč, ako jedná…a spoluvytvára tú situáciu. Od malička je vmanévrovaný do nejakej ROLY, v rámci ktorej je schopný jednať, a z ktorej sa prakticky nedá dostať von… Tá mu umožňuje, aby niekoho vnímal ako nepriateľa, ako niekoho koho treba zničiť, aj keď pri triezvom pohľade to tak nie je. A to hranie rolí je obojstranné, na oboch stranách barikády, a človek je v nej okrem iného držaný tým, že keby zo svojej roly vystúpil, tak by vlastne zjednodušil protivníkovi víťazstvo…
P.S. Toto, čo som písal, nepovažujem za argument proti trestu smrti, pretože ten má podľa mňa hlavne zabrániť recidíve. Je to len také smutné zamyslenie, že aký to má všetko zmysel?
P.S. 19.5.2008: Problém totiž nie je len v zaslepenosti (samozrejme tiež, ale nie len) ale v tom že objektívna situácia je taká, že nedovoľuje únik…viď. napr. situacie vo vojne. Resp. unik je možný len vtedy, keď je človeku naozaj úprimne ľahostajné, s akým výsledkom situácia skončí — a toho je schopný len málokto…
Dzogčhen: našiel som jeho peknú definíciu u Tenzina Wangyala Rinpočheho: Tibetská jóga snu a spánku, Dharmagaia, Pha 2002.
Jeho ústřední myšlenkou je , že skutečnost, včetně jednotlivce, je už sama o sobě úplná a dokonalá, že nic není třeba transformovat (tak jako v tantře) ani se čehokoli zříkat (tak jako v sútrách), Jediné, co je třeba, je poznat a uvědomovat si vše takové, jaké to opravdu je. Základním cvičením dzogčhenu je “osvobozování sebe sama”, t.j. zanechat vše, co vyvstává při prožívání, aby to existovalo tak, jak to je, aniž je to jakkoli zpracováno pojmovou myslí, lpěním či odporem.
Pravdu povediac, občas po/počas meditácii (napr. počas chôdze pozornosti), keď aspoň na chvíľku prežijem ono “tu a teraz” sa mi zdá, že majú pravdu: správne a pekné je to práve tak, ako to je… ale to sa mi možno zdá preto, že žijem v “miernom pásme” (nemyslím to len klimaticky)… možno celkom ináč by som to vnímal na Antarktíde bez kožušinovej podšívky, alebo v tropickej džungli ozbrojený len svojimi zubami a nechtami….alebo v Darfúre či inej podobne príjemnej africkej končine.
Celkom zaujímavé: Dunkelterapia (zatiaľ pokiaľ viem, len v Nemecku). Trochu mi to pripomína ozveny Castanedu a tibetské postupy (tuším v bone existuje technika pri ktorej sa adept na dlhší čas “zamuruje” do malej miestnosti, akurat len jedlo dostáva cez okienko; ak sa dobre pamätám, zmysel toho bol pri myšlienkovom vytvaraní bytosti (tulpu), ale to už nie som si celkom istý).
Myslím, že podobný dobrovoľný pobyt môže mať celkom významý vplyv na psychiku, zrovnateľný s psychodelickými látkami.
P.S. 12.5.2008: Ondrej upozornil, že sa to dá aj u nás…
