April 2008
Monthly Archive
Tue 29 Apr 2008
Raz som písal , že možno na tom ľudia v starých časoch — alebo čo aj samuraji — boli na tom lepšie, lebo žili v nebezpečnejšom svete, a teda museli byt viacej “v strehu”…
Myslím, že to nie je také zlé…
V istom zmysle, aj keď žijem v relatívnom bezpečí, v meste, jeden nebezpečný faktor tu neustále existuje, a tou je vlastná myseľ. Keď si človek neuvedomí — ako že si to v 99% neuvedomuje –čo sa v nej deje, ľahko sa stane jej otrokom, a dostane sa do jej vleku.
Z celkom hlbokej podobnosti fungovania (mám na mysli hlavne na jednej strane chaotičnosť, na druhej strane opakujúce sa vzorce udalostí) mysle a sveta z toho vyplýva, že v istom zmysle vonkajší svet je možné považovať za extenziu, rozšírenie mysle: svet je ako “myseľ vo veľkom”, myseľ je “svet v malom”.
Teda, je na čo dávať pozor, byť v strehu: aj keď nehrozí prepadnutie tigrom, prepadnutie “chúťkami” hrozí neustále — počnúc primítívnymi lákadlami napr. stánky s jedlom v centre mesta, a končiac Internetom.
Mon 28 Apr 2008
O význame tapasu som už písal a jednoznačne ho považujem za jeden z najdôležitejších predpokladov úspechu na Ceste vedúcej k Prebudeniu, ktorá je jedna z mála, ktoré máme pod svojou vlastnou kontrolou a naviac, voči ktorej najviacej hrešíme; je to ostatne súčasťou niyamy. Tieto rady sa mi zdali zaujímavé preto, lebo sú realistické, t.j. môže ich ku svojmu prospechu dodržiavať i obyčajný človek.
Sádhu Mouni: Samádhí
Za prvé, zvolte si své „činky“, tj. žádosti nebo návyky, které potřebujete odstranit nebo potlačit. Nevybírejte si nic užitečného nebo dobrého, protože tím byste se oslabovali. Je spousta nežádoucích návyků, na kterých si můžete ostřit břit své vůle. Posaďte se jednoho dne, když jste si vyšetřili pár hodin pro svou první bitvu a udělejte si přehlídku svých užitečných a neužitečných návyků. Můžete si je i vypsat na papír. Vyberte z nich ty, které by již podle prostého rozumu měly být v první řadě překonány a odstraněny. Kouříte, například? Jestliže ano, pak vězte, že tato slabost vám zatarasí cestu k samádhi, budete-li se jí stále poddávat. Budete-li potřebovat vyvinout větší úsilí, vyžadující značnou sílu vůle, promrháte ho v obláčcích kouře z vašich cigaret. Je zvláštní psychologická zkušenost, že když opravdu potřebujeme, aby naše vůle byla silnou a pronikavou silou, naše nepřekonané záporné (jinými slovy zlé) žádosti pozdvihnou své ošklivé hlavy jako šakalové v poušti a zakousnou se do našich slabých rozhodnutí. Ale každé vítězství nad nimi je oslabí a vás posílí. Mějte to stále na mysli, až budete doplňovat svůj „seznam zákazů“. Až bude hotov, začněte s jeho nejmenší položkou, jinak nebudete mít úspěch. Před mnoha lety jsem začal s tak bezvýznamným návykem, jako překládáním pravé nohy přes levou při sezení na židli. To mi doporučil jeden starý okultista, kterého jsem znal ve svém mládí. A nebylo to tak snadné, jak by se to mohlo mnohým čtenářům zdát. K „velké hře“ v tomto směru došlo později.
Naučte se odříkat si nepodstatné žádosti. Chcete-li se večer dívat na film, který vás zajímá, pomyslete si: „Je to nutné? Přidá to hodně k zásobě mých znalostí a zkušeností?“ Odpovězte si nestranně a jednejte pak podle toho. Chce se vám bavit se s někým o něčem nepodstatném? Postavte to před váš vnitřní soud! Spěcháte dnes domů? Prodlužte si cestu do tramvaje (nebo do vašeho auta) o tři až pět minut malou zacházkou. Po každém takovém „vítězství“ si řekněte: „Dokázal jsem to. Mám sílu dokázat i větší věci, cokoliv budu chtít.“
Jíte rádi moučníky po jídle? Pak si je na několik dní odřekněte. Buďte ale rozumní a netrýzněte tělo, neboť ani pravý asketismus duchovních gigantů nebyl zbaven jasného názoru a znalosti, co může tělo vydržet a co ne.
.
.
.
…za žádných okolností si nesmíte uložit příliš mnoho úkolů. To znamená, že se nesmíte pokoušet vykořenit, obětovat nebo potlačit příliš mnoho věcí najednou. Budete-li chtít například zastavit ode dneška kouření, pití, jedení moučníků a sladkostí, překřižování nohou, prohlížení každého výkladu na cestě domů a ujít denně po práci pět kilometrů, skončí to všechno nakonec neúspěchem a vám se ve skutečnosti nic nepodaří. Pouze se unavíte a ztratíte energii, potřebnou ke každému úsilí. Mimo to, zapomenete prostě, co teď máte nebo nemáte dělat. Jste-li na tomto stupni poraženi i v jen jednom z vašich původních rozhodnutí, oslabí to vaši vůli, místo aby ji to upevnilo a musíte začít s prací znovu od počátku s dodatečným břemenem otřesené sebedůvěry. Tomu se musíte za každou cenu vyhnout. Největší část těch, kdo neuspěli, patří právě k těm, kdo chtěli dělat všechno najednou a kteří neudělali nakonec nic, kromě toho, že se zklamali, což jim znemožní na dlouhou dobu jakýkoliv další pokrok.
Proto musíme být rozumní a uložit si zpočátku jen lehký úkol, úspěšně ho vyřešit a pak teprve přejít na jiný, třeba o trochu těžší. V takovém případě budete v lepším postavení a vaše sebedůvěra bude působit a sílit úměrně s vašimi úspěchy.
Teraz akurát neviem, či Sadhuove rady nie sú toho typu, že “keď ťaháme zub, netreba ho vytrhnúť, ale každý deň kúsok povytiahnuť”… ale na výber nemám, pokiaľ nechcem odísť z ľudskej spoločnosti…
Sat 26 Apr 2008
Našiel som zaujímavý obrázok (v článku na celkom inú tému), ktorý celkom dobre vystihuje môj pocit keď sa mi podarí navodiť zvýšenú bdelosť a prítomnosť ducha (napr. v električke, metre, či na ulici):
Vlastne mi to tak trochu pripadá, ako keby sa človek nejak “vydelil” z okolitého sveta: okolitého mumraja, a mravčieho pobehovania. Náhle sa na ten pohyb díva — presne ako keď som sa ako dieťa díval na mravenisko — a diví sa, že na čo je to vlastne dobré? A kto som vlastne ja, čo sa na to pozerá? … aby za chvíľku do toho zapadol naspäť. A zapadne naspäť nielen pre nedostatok energie (aj keď to je asi hlavný dôvod) ale tiež preto, že sa NECHCE vydeľovať…
Ale kým je bdelý, presne takto kráča životom….
Táto vydelenosť sa týka i najbližšieho okolia… Pamätám, ako ma prekvapilo, keď som v ktoromsi dieli Castanedovej ságy čítal o don Juanovom — teda, čarodejovom — synovi, ktorý žil životom mexického chudáka medzi alkoholom a ťažkou prácou. A ako ma zarazilo, že vlastne don Juan nič nepodnikol v tejto veci…a vysvetlil to v podstate tým, že každý má vlastnú cestu. Ale vlastne podobne som bol i ja — i keď môj syn je skôr slovenský yuppie ako slovenský chudák — nemohol som nič robiť len ho nechať ísť vlastnou cestou, a počkať až teraz, na prahu tridsiatky začína chápať že tá yoga (reč je o hathayoge) je vlastne aj pre neho skvelá vec, možno dokonca lepšia ako squash:-) A možno ešte potrvá ďalších šestnásť rok kým pochopí význam aikida, a potom nakoniec, i bdelosti. Ale tak je to správne: nikoho nemožno dokopať do raja, a každý sa musí individuálne dopracovať… Ako hovoril Tathágata: on len ukazuje Cestu, ale prejsť si ju musí človek sám.
P.S. 27.4.2008 Najskôr sato podobá pocitu “byť hlavným hrdinom vo svojom filme života”.
Mon 21 Apr 2008
Posted by Arjuna under
Dó ,
Haiku a pod.No Comments
… Základy Cesty čaje jsou postaveny na estetice wabi, což je slovo, které se někdy překládá jako venkovský, rustikální. Tuto estetiku si však nesmíme plést s láskou k venkovu. Wabi je totiž především stav mysli. Je tedy lépe jej vyjadřovat slovy jako střídmost, prostota a skromnost.
Jak chápali wabi velcí čajoví mistři minulosti? Sen Rikjú by zřejmě neměl žádné námitky proti následující básni, která postihuje klidný stav mysli, jakého lze dosáhnout Cestou čaje:
Rozhlížím se kolem, nikde květiny ani podzimem zbarvené listí, jen chýše s doškovou střechou stojí osamělá nedaleko na pobřeží v podzimním šeru.
Tento výjev s osamělou a skromnou chýší, s krajinou, postrádajcí barevný jas květů či podzimního listi, plně vystihuje naprostou jednoduchost a zálibu v tichu Takeno DŹóa….
Z knihy Sóšicu Sen XV: Cesta čaje, mysl čaje
Táto myšlienka sa mi veľmi páči, a takýto sklon mysli k jednoduchosti či skromnosti je podľa mňa tiež nevyhnutnou podmienkou pre bdelosť: rozhodne “rozevlátá”, “baroková”, výbojná myseľ zabraňuje bdelosti. Takéto wabi zo mňa občas dýchne i z niektorých obrázkov bódhisattvov (ako napríklad z Ajanty). Pravdu povediac myslím, že pravidelná meditácia (v zmysle šamatha-vipaššána) vedie tiež týmto smerom, lebo sám vidím, že stíšenie, ktoré sa takto podarí vyvolať vedie k práve k takémuto “jen chýše s doškovou střechou stojí osamělá ” — pričom tou chyžou som … ja sám.
Sun 20 Apr 2008
Po dlhošom čase som znova našiel rozhovory Květoslava Minaříka; ako autor kníh ma sice nejak zvlášť nezaujal, ale tieto rozhovory mi pripadajú celkom kompetentné a myslím, že K.M. vie, čo hovorí. Trošku mi vadí mystický opar, ale ináč sa mi to páči.
Čo ma najviac zaujalo — a o čom som presvedčený aj ja, — je to, že bdelosť nie je len izolovanou vecou mozgu či mysle, ale je to vlastne jednota s celým telom:
K: Problém je v tom, že se to má žít celou bytostí. Když má člověk jen bdělost samu o sobě, vytvoří se vlastnost - kvalita, která s tělem nemá nic společného, a nakonec to člověk neudrží a všechno co vybojoval může člověku utéci. To by byl člověk na dně a výsledek by nestál za nic.
M: Když si neustále jasně uvědomujeme tělo, pronikáme hmotou; jas vědomí se stupňuje, jeden pól se začne přibližovat ke druhému, tj. fyzičnost se přibližuje k vědomí.
Fri 18 Apr 2008
Ešte by som nadviazal na minulý zápis: pravdupovediac, bdelosť — aspoň v tom ponímaní, ako o nej tu píšem — sa najviac podobá plameňu sviečky, ktorá sa pri akýchkoľvek zmenách začne chvieť a blikať, a pokojne a jasne horí len keď okolo nie je žiaden pohyb ani prievan: t.j. v stave meditácie. Teda, nie je to nejaká veľmi praktická vec. A ak by som mal pokračovať v prirovnávaní (na základe samurajských spisov, ako napr. Musaši, Minamoto alebo Takuan), potom udržiavanie bdelosti, pokojného plameňa, si žiada veľmi mobilné telo a myseľ: to ich bojové umenie mi pripadá podobné, ako keby som ma tu sviečku v prievane, a hýbal ňou tak, aby som kompenzoval pohyb vzduchu tak, aby vo výsledku sa plameň nehýbal. Alebo alternatívne, že by som ten plameň uzavrel do lampy, v ktorej by bol chránený pred pohybom vzduchu.
Po pravde, je mi ľúto tibetských mníchov: snažia sa udržať plameň sviečky vo víchre…
Wed 16 Apr 2008
Z emailu, ktorý mi na túto tému došiel:
V rámci zmiňovaného setkání od 14.oo do 21.oo hod zahraje většina hudebních seskupení, které v uplynulých 20 letech vystoupily na akcích upozorňujících na porušování lidských práv v Číně a Tibetu. Program a další podrobnosti o aktuálním dění v Tibetu najdete například na internetových stránkách www.lungta.cz www.potala.cz nebo www.protibet.org
K problému Tibetu som už napísal, čo k tomu viem povedať, a nechcem dookola opakovať to isté. To však neznačí, že neupozorním na akcie k tomuto problému, to je totiž jediné, čo môžem momentálne pre nich urobiť. Snáď by som len zopakoval, že podľa mňa je v nepráve ten, kto sa pokúša zahmlievať situácie, obmedzovať informačné a komunikačné toky a mučiť ľudí: a nejde len o Tibeťanov, ale aj o Falun a pravdepodobne mnoho ďalších, o ktorých nevieme sčasti kvôli jazykovej bariére, ale hlavne aj kvôli tomu, že Čína aktívne potláča informácie na takéto témy. Mimochodom, emblém pre OH 2008, ktorý na plagáte vymysleli mi pripadá celkom výstižný.
Tue 15 Apr 2008
Minule som si všimol veľmi prekvapujúci jav: podobne, ako telo dokáže byť neuveriteľne neohybné, napr. počas choroby či vyčerpania, podobné niečo existuje i na psychickej úrovni. Nehovorím teraz o vyčerpanosti (to je ďalšia analógia medzi telesným a duševným), ale o akejsi stuhlosti, neohybnosti, nepružnosti.
Prejavuje sa to počas meditácie, či napr. pokuse o sústredenie počas chodze; nech sa snažím ako sa snažím, to, čo mi pri plnom zdraví a primeranom vyspatí ide v pohode, náhle počas choroby (asi som mal ale ľahkú horúčku, keď som to skúšal) nejde.
Toto jednak spochybňuje význam bdelosti pre stavy ťažkej chorby či umierania: proste prostriedok, ktorý ba sa v tej dobe mimoriadne hodil, zlyháva. A jednak spochybňuje, že by bolo možné psychiku považovať za niečo oddelené od tela, prípadne parazitujúce na ňom.
Wed 9 Apr 2008
Posted by Arjuna under
AboutNo Comments
“Uvěřitelné se dá vymyslet, neuvěřitelné se musí stát”
Niekde som čítal tento zaujímavý postreh a musím povedať že mám presne tento pocit: svet je skonštruovaný tak, aby sa v ňom mohli udiať aj tie najnepravdepodobnejšie možnosti. Je to taký generátor aj nepravdepodobných udalostí. Neviem síce, prečo je to tak, ale skutočne, pravdepodobne niet takej nemožnosti, ktorá by sa nemohla uskutočniť, alebo sa už rovno neuskutočnila.
P.S. Pripomína mi to, ako sa šíri svetlo, resp. vlnenie obecne. Vzruch sa šíri do všetkých strán, a každý bod na vlnoploche je zdrojom vlnenia, pričom každý bod na tejto novej vlnoploche je zdrojom ďalších vlnení atď až do nekonečna. Názorne viď. na Wiki (alebo tiež Huyghensov princíp).
Wed 9 Apr 2008
Čína sa zo všetkých síl snaží o propagandu v súvislosti s Tibetom.
Neviem, ako to zaberá na Západe, alebo u iných, ale ja som kedysi ako študent získal vakcínu: preštudoval som si Rudé právo z obdobia procesov so Slánskym a spol. Vyžadovalo to silný žalúdok; získal som skepsu voči ľuďom, a tiež rozšírenie rozhľadu — teraz už nadosmrti viem, že keď narazím na určitú dikciu, určitý slovník, jedná sa o lož. Nadbytok expresívnych a odsudzujúcich slov je vždy jasná indikácia — a tým čínske “informácie” prekypujú.
Ale pravdou je, že sa vůbec nenamáham čítať čínsku propagandu ohľadne Tibetu. Pretože keď sa ten problém niekto snaží riešiť netransparentne t.j. nepustí tam novinárov, filtruje informácie, tak to je jasná indikácia podvodua vôbec nie je potrebné strácať čas skúmaním, že ako je to argumentačne podložené. Ak mám s niekým spor, a on namiesto riešenia na verejnosti, alebo pred súdom navrhne riešenie v tmavej odľahlej uličke, budem mať asi málo dôvodov dôverovať čestnosti a úprimnosti jeho návrhov.
A ono aj pokusy o “transparentné” riešenie treba brať opatrne: sú známe príklady zo stalinových a nacistických koncentrákov, na to, ako robili inšpekcie dámy z Červeného kríža: pár väzňov dozorcovia vopred nachovali, vytvorili pre nich ukážkové ubytovanie, a dámy a páni chodili po vyznačených cestičkách so starostlivým doprovodom celí uveličení, z toho, ako slušne si vazni žijú. A od väzňov taktiež dostávali nacvičené odpovede, ako sa majú fajn — lebo vedeli, čo by ich čakalo, keby povedali pravdu. Tak toto nie, aj keď je to veľmi lákavé, a takéto uľahčovanie si práce zo strany medzinárodných organizácií je dodnes veľmi živé.
A popravde, nevyčítam Tibeťanom, že si na protesty zvolili olympijský rok: kedykoľvek inokedy by sa búrili, nikto by si to ani nevšimol…
Možno závažnejšou otázkou však je, aký dej tam vlastne prebieha. Našiel som pomerne solídny článok o definách Tibetu. Aj keď jeho autor je podľa všetkého ľavičiar ako repa (videl som ho dokonca jedným dychom spomínaného s Noamom Chomským), fakty, ktoré spomína a literatúra snáď sedia. Problém může byť jedine, že niektoré nespomenul, a hlavne v ich interpretácii — z článku jasne vidieť, že voči iným ako hmotným veciam je absolútne necitlivý. No, nič lepšie zatiaľ nemám v rukách.
Z týchto dejín vidno, že — prinajmenšom z hmotného a svetského hľadiska — Tibet nepredstavoval žiadne mimoriadne príjemné miesto k životu a nezaujímal žiadne popredné miesto ani z kultúrneho, ani z hospodárskeho, ani z technického hľadiska. Pravda, nebolo to ani ich cieľom; nebolo to “kráľovstvo z tohto sveta”.
Číňania argumentujú hospodárskym rozvojom Tibetu, ktorý za ich vlády vznikol. Pravdepodobne oprávnene. Ide však o cenu, ktorú za to zaplatia.
Ponúka sa tu však analógia s tým, ako Angličania ovládli kedysi Indiu. Ich indické působenie (aj keď to nebolo zrejme žiadne ľudomilstvo) patrí ku svetlým stránkam jej dejín a i dnešná štátna správa Indie, školstvo, zdravotníctvo a mnoho ďalšieho stojí na tomto dedičstve. A takisto množstvo starobylých zvykov, pravidiel, tradícií bolo — a to často násilne a nevyberaným spôsobom — potlačené; a neboli to vždy len dobré a pekné veci; stačí sa podívať na Manuove zákony (van Lysebeth má o tom peknú knihu) alebo také iracionálne zvyky ako bolo upaľovanie vdov.
Napriek tomu však (a napriek tomu, že si Indovia veľmi nemohli vyberať, lebo alternatívou bolo definitívne poislámštenie celej Indie a naviac Angličania mali v rukách kardinálny argument — vojenskú prevahu) sa Angličania vďačnosti nedočkali, a museli sa Indie vzdať. Aj keď je pravdou, že to nebolo celkom dobrovoľne — po II. svetovej vojne príliš vyčerpaní, a tiež sa zmenila “duchovné klíma” v Anglicku t.j. nemali už žalúdok na ďalšiu vojnu.
Analógia s Tibetom spočíva v tom, že prebehla — proti vôli miestneho obyvateľstva — civilizačná zmena, ktorá zmenila pôvodnú tvár Indie. Analógia však kríva v tom, že Angličania tvorili úzku vrstu — traduje sa, že vo vrcholných dobách ovládali celú Indiu s pár desaťtisíc úradníkmi Východoindickej spoločnosti, čo je úžasný výkon. Práve preto indická kultúra dokázala prežiť a prevziať si dobré veci z koloniálnej minulosti (aj keď nie priveľa), a nakoniec sa dá povedať že im to prospelo.
Žiaľ, bližšia analógia bude asi osud amerických Indiánov; títo boli prišelcami prečíslení, prevalcovaní, zdecimovaní chorobami a alkoholom, a živoria (mám na mysli kultúrne, nie materiálne, materiálne majú plno výhod — náplasť na zlé svedomie Američanov) v rezerváciách a skanzenoch pre radosť turistov. Títo teda, z násilnej civilizačnej zmeny nemali nič, a presne týmto smerom tlačia veci Číňania v Tibete. Jedinou nádejou Tibeťanov je, že sa za tých cca 300 rokov predsa len niečo vo svete zmenilo.
Otázkou je, či takáto násilná zmena kultúry je ozaj taká veľká tragédia? Prečo vlastne o tom píšem?
Nie kvôli ľudským právam, tie považujem za politickú fikciu a každý má toľko práv, koľko si vydobyje alebo ubráni. Skôr sa snažím pochopiť, čo sa tam vlastne deje, lebo neviem prehltnúť fakt, že táto kultúra by mala jednoducho zmiznúť či zdegenerovať na púťovú atrakciu. Ja viem, že z buddhistického hľadiska sa nedeje nič viac, než zničenie mimoriadne krásnej mandaly…ale aj s týmto mám problém. Alebo, že by sa dialo viac? Napr. že milióny ľudí následkom tohto činu nastúpia cestu do pekiel a utrpení resp. sa im táto cesta omnoho pretiahne? Aj keď viem, že z nášho hľadiska je to len špekulácia, ktovie, či práve toto nie je pravý zmysel boja za slobodný Tibet?
P.S.
Myslím, že je namieste uviesť odkaz na dalajlámovo vyjadrenie ktoré mi pripadá veľmi vecné a mierne — len žiaľ uši, ktoré by to mali počuť sú upchaté: nečistotou.
— Next Page »