Lucida Intervalla

Na každom kroku (a samozrejme to vidím aj u seba) vidím, že problém, ktorým trpí človek (teraz nehovorím o akútnych bolestiach, alebo o neznesiteľnom utrpení, len také tie životné nepríjemnosti), dokonca i v prípade, že subjekt verbálne hovorí, že by sa ho chcel zbaviť, mu v skutočnosti vyhovuje , a trpí ním dobrovoľne; keby tým problémom netrpel, mal by pocit, že mu “niečo chýba”. A potom aj tie snahy o odstránenie tohto utrpenia sú polovičaté, t.j. navonok tu aj sú pokusy, ale vždy sa nájdu tisíce výhovoriek, že “prečo to nejde”.

Nie je to vecou slabej vôle (aj keď je to často používané ako výhovorka), ale je to niečo hlboko v nás, čo chce žiť s tým ktorým problémom a celkom úspešne sabotuje jeho riešenie.

Zašiel som aj dnes na demonštráciu na podporu Tibetu (aj keď som stihol len koniec) a zapálil sviečku; viac sa momentálne nedá urobiť. Ako som povedal, ľudsky je mi ich ľúto, ale momentálne nič pre nich nemožno urobiť.

Definitívne som došiel k názoru, že žiadne pacifistické názory, nech sú už motivované kresťanstvom, buddhizmom či obyčajnou hlúposťou nemôžu byť oporou štátu; že politika štátu musí byť robená prostriedkami aké sú obvyklé v politike, aj keď nad nimi má človek tendenciu ohŕňať nosom. A že štát musí byť silný a mať silných spojencov, ináč je bezmocný a neužitočný, pretože neplní svoju primárnu funkciu, a nechráni svojich občanov. Morálka je politike v podstate na obtiaž (stačí si prečítať Macchiavelliho) a je to v podstate luxus, ktorý je možné si užívať, keď sú časy pomerne bezpečné, a stabilizované. Ako je to napríklad v súčasnosti v Európe. A dokonca i benevolentné vládnutie je možné len vtedy, keď je dobre zorganizované “šmírovanie” občanov, v opačnom prípade nastupuje teror; stačí pozrieť dejiny.

Buddhizmus je na druhej strane prísne INDIVIDUÁLNA záležitosť, prostriedok vedúci k Prebudeniu človeka, a na nič iné nie je vhodný, najmenej na to, aby sa na jeho zásadách založil štát. Nenahradzuje ani politiku, ani vedu. Ani Ašókov príklad nie je relevantný, pretože sa síce nakoniec priklonil (aj so svojou ríšou) k buddhizmu, ale to po dlhých rokoch veľmi úspešnej výbojnej politiky; dá sa povedať že už ho vtom čase nikto neohrozoval.

Ostatne sám Buddha ukázal príklad: hoci sám bol pôvodom kšatrij, a bol predurčený vládnuť, toto všetko (a naviac i rodinné zväzky, v čase odchodu bol už ženatý a mal syna) dobrovoľne odvrhol a tým vlastne povedal, že keď sa človek chce radikálne vybrať na Cestu, musí za sebou zanechať obyajný život. Nakoniec, veď ani pojem bodhisattvu neimplikuje, že má pomáhať ľuďom v “civilných záležitostiach”, ale im má pomáhať k Prebudeniu.

Niekde som kedysi čítal, že násilie je akási “skratka”, keď nevieme korektne riešiť situáciu. Niečo podobné, ako chirurgické odstraňovanie všelijakých výrastkov, nádorov a podobne: na chvíľku to pomůže od najhoršieho, ale po čase sa výrastky a nádory objavia znova, pretože nebola odstránená príčina. Korektným riešením je len zdĺhavé liečenie, idúce na koreň problému. Lenže, skúste niečo takéto vysvetliť človeku, trpiacemu akútnou bolesťou.¨

Viem si predstaviť že dalajláma a tí najpokročilejší mnísi to chápu.

Ale to zlo v Tibete trvá už vyše polstoročia, a nevidno mu konca. V takomto prípade človek má sklon prikloniť sa k “chirurgickému riešeniu”, pretože pravdou je, že niekedy i chirurgické riešenie vedie k prijatěľným výsledkom.

Ano. Dokonca história ukazuje, že proti násiliu sa dá bojovať len násilím, najlepšie ešte väčším. Nespomínam si z dejín žiaden prípad, keď boli nájazdníci zastavení dobrým slovom — ale vojenskou porážkou áno, takých prípadov je bezpočet. My tu máme veľké šťastie, že patríme do civilizačného okruhu, ktorý je tak dobre vyzbrojený, že priamou vojenskou akciou ho nemožno zničiť: z toho vyplýva pacifistická a appeasmentovská ilúzia, ktoré je tu hodne rozšírená. Ale túto ilúziu si netreba pliesť s buddhovským nenásilím; je to len len pomätenie mysle, ktoré za daných šťastlivých okolností nie je okamžite potrestané realitou.

Lenže, schopnosť ubrániť sa násilím nie je (len) otázkou hrdinstva, ale hlavne otázkou vojenskej sily, a tá nevzniká zo dňa na deň (preto ma tak vytáčajú jalové debaty o radare), a nie je to lacný špás.

Toto, teda vybudovanie obranných síl, Tibet z historických a náboženských (povedal by som, že sa jednalo o zle pochopené, resp. príliš absolutizované nenásilie) dôvodov zanedbal, a teraz to už nejde dobehnúť. Takže nielen snaha o nenásilnosť, ale je tu aj objektívna nemožnosť sa ubrániť silou je príčinou jeho smutného stavu. Pretože používať násilie vtedy, keď na to človek nemá prostriedky môže vyzerať hrdinsky, ale je to v podstate hlúposť: len sa zhorší stav.

Vzniká otázka, čo robiť so situáciou, v ktorej sa nám dlhodobo nedarí nájsť riešenie. Nezostáva asi nič iné, ako priradiť ju medzi “neliečiteľné choroby”, t.j. do dlhého radu ľudských nepríjemností a ťažkostí, ktoré nám, ako ľuďom, nezostáva nič iné, len pretrpieť. Pre buddhistov je tu ešte nádej — učenie o pomíjajúcnosti. Teda, že žiaden stav nie je definitívny, ale po čase zanikne a bude nahradený iným stavom. Len pre tých konkrétnych jednotlivcov, ktorí momentálne najviac trpia, to je len slabá útecha. Alebo začať drobnou každodennou prácou, ktorá nie je taká efektná, ale ako sa hovorí, kvapkajúca voda prerazí aj kameň.

P.S. Pre záujemcov pripomínam že v stredu (19.3.2008) večer o 18:00 by mala byť pred čínskym veľvyslanectvom ďalšia demonštrácia. Aj keď si o tom myslím, že je to približne tak účinná pomoc, ako zariekávanie, predsa len asi to je jediná možnosť, ako prejaviť, čo si o tom ľudia myslia a snáď trošilinku zmierniť brutálnu reakciu Číňanov. Aj keď na tom tiež málo záleží…. prichádza mi na um niečo o štekajúcich psoch a karaváne…

Podľa toho, čo viem o Ćíne, situácia v Tibete začína byť vážna a celkom si cením, že Strana Zelených organizuje demonštráciu na podporu Tibetu

P.S. Prvý raz za svoj život som porušil svoje nepísané pravidlo, a zúčastnil som sa demonštrácie. V týchto veciach som totiž úplne skeptický, a som presvedčený, že je to vždy zneužité a manipulované. A to, že som tento svoj nepísaný zákon porušil bolo preto, lebo mi je jednoducho ľudsky ľúto Tibeťanov; niečo som o minulosti — dávnej i nedávnej — Číny čítal, a nepochybujem o tom, že sa skutočne jedná o genocídu (nielen kultúrnu, ako to spomínal dalajláma, ale aj skutočnú) a že tí ľudia, ktorí tam padnú do rúk polície, sú skutočne mučení, a to úplne barbarským spôsobom. Žiaden waterboarding, ale skutočná a reálna nevratná deštrukcia tela a psychiky; klasické mučenie. Takže voči Číne tu nemožno mať žiadne ospravedlnenie. A pre Tibeťanov mám len pochopenie — po 50 tich rokoch hrôzostrašnej okupacie (absolvovali ešte aj “kultúrnu revolúciu”, podobne ako celá Čína). A je hrozné, že si vlastne nikto netrúfa sa ich zastať

Prekvapivo tam bolo pomerne veľa ľudí (čakal som len hŕstku, preto som tam išiel), nakoniec dokonca došiel i Havel. Dokonca v tejto veci vraj vydalo vyhlásenie i české ministerstvo zahraničia — skoro by som povedal, že Schwarzenberg je prvý český minister zahraničia, čo si zaslúži toto označenie.

Pre dalajlámu to musí byť príšerná situácia: nemôže nijak pomôcť ľuďom, ktorí si ho ctia skoro ako boha, ´a nemôže ich dokonca ani dosť dobre povzbudiť, keď sa nechce spreneveriť buddhizmu. Pre pre buddhistu to musí byť strašná a neuveriteľná dilema: nechce sa miešať do behu sveta, lebo ho považuje za ilúziu, ale svet sa mieša — a to mimoriadne hrubo — do jeho života, čo by tiež mohol považovať teoreticky za ilúziu, a nemusel sa o to starať ale — prakticky to ilúziou nie je, pretože to znemožní (alebo aspoň nesmierne oddiali) jeho vystúpenie zo samsáry. Včil babo raď. Rozhodne chcieť spájať v jedných rukách svetskú i duchovnú moc je ťažké. Iné by bolo, keby sa podarilo vybudovať medzi Tibetom a Čínou podobný vzťah ako medzi Vatikánom a Talianskom. Čisto teoreticky by to šlo, pretože v Číne žije najviac buddhistov na svete — lenže to by tam nesmela byť taká polofašistická vláda.

Je to skutočne nespravodlivé, že taký mierumilovný národ/náboženstvo je zadupávaný do zeme takým brutálnym režimom, zatiaľ čo s teroristami bojuje Amerika — v rukavičkách . Veľa spravodlivosti na svete ozaj nemožno nájsť.

Inými slovami by sa to možno dalo nazvať aj pokorou. Od tvrdošijnosti a nepružnosti sa to však líši tým, že sa človek aspoň trocha poučí, takže najbližší pokus prebieha (aspoň občas) už trochu ináč.

Je integrálnou súčasťou ľudského údelu chybovať. a opakovane chybovať, a napriek tomu v sebe nájsť dosť síl pre nový začiatok.

Vlastne to vyzerá tak, že jediným kľúčom k bdelosti pri bežných činnostiach je — samotné pozorné a starostlivé vykonávanie práve tej-ktorej činnosti! Bdelosť vzniká ako vedľajší produkt takejto pozornej, láskavej, starostlivej činnosti: “dó” je vlastne TAKÉTO vykonávanie činnosti. A naopak, najväčším nepriateľom bdelosti je nepozornosť pri činnosti.

Odtiaľto, z bezpečia strednej Európy je ťažko posúdiť v čom je vlastne podstata veci: či sa jedná len o čisto politickú záležitosť (anektovanie územia) alebo či ide o náboženské prenasledovanie (celkom drastickým spôsobom prenasledujú buddhizmus bez ohľadu na školu) alebo kombinácia oboch, vzhľadom na to, že Tibet bol jednou z mála teokracií, ktoré som poznal (bonbónik: výnos, podľa ktorého čínska vláda je jediná kompetentná rozhodnúť o tom, kto je prevtelením a kto nie…to je najsmiešnejšie politické rozhodnutie za posledných niekoľkosto rokov, čo som zaregistroval).

V každom prípade moje sympatie sú na strane Tibeťanov, aj keď nie je celkom jasné, aký režim by tam vznikol, keby náhodou uspeli. Som skôr skeptický: všetko, čo sa odtiaľto z Európy nejakým spôsobom v Ázii a Afrike podporovalo, viedlo ku krvavým a násilným režimom, nech už jeho predstavitelia vyzerali predtým akokoľvek mierumilovne a bezbranne. Proste sme vo svojich sympatiách a averziách príliš naivní…a jednoducho sa v nich nevyznáme. No a v prípade Tibetu, — duchovné výsledky pravdaže neviem posúdiť — pozemské výsledky vlády “vtelených bodhisattvov” neboli nijak zvlášť omračujúce — bol to pravdepodobne stredovek so všetkým čo k tomu patrí…