Lucida Intervalla

V skutočnosti si myslím, že neschopnosť efektívne sa presadiť v spoločnosti vedie nielen k mystike, ale i k práci vo vede: obvykle sú i vedci úplne nepraktickí v živote a naopak, tí, čo sa spoločensky dobre uplatnia, obvykle o vede majú len vágne (skôr žiadne) predstavy.

V skutočnosti čím viac o tom premšľam, tým viac som presvedčený, že “práca na sebe” má zmysel len vtedy keď život nekončí smrťou. Pretože povedzme bdelosť môže prispieť ku zlepšeniu kvality života, ale postup po tejto linke je tak strašne pomalý, že sa kľudne môže stať že adept dosiahne použiteľné výsledky až v dôchodku. Je síce pravda, že je to neskonale lepšie, ako dožívať s Alzheimerom, ale predsa len je to už pomerne pozde, v dôchodkovom veku zbierať ovocie. Alebo nie?

Takže, aby som zhrnul: je pravdepodobné, že existuje korelácia medzi slabou spoločenskou adaptáciou a “prácou na sebe ” (v extrémnom prípade mystikou) ale nemusí to byť príčinný vzťah. Môže to byť napr. len znechutenie z tienistých stránok spoločenského života, alebo jednoducho schopnosť (čo aj matne, nepriamo a v náznakoch) vidieť za horizont aktuálneho života. Pretože sily vrodených schopností, rodinnej výchovy, škôl, miesta, kde človek žije svoj život a spoločenskej vrstvy sú tak silné, že až na výnmiky (napr. vojny či revolúcie) je prakticky nemožné čokoľvek zmeniť na behu života.

Pripadajú mi dokonca celkom buddhistické: je to taký vecný, technický pohľad na svet, umožňujúci žiť bez zbytočného utrpenia. A nielenže buddhistické, oni sú v súlade s castanedovským znižovaním vlastnej dôležitosti: nie všetky problémy sú vyvolávané zámerne a špeciálne proti mne…

Chápem že zďaleka nie všade a vždy tieto predpoklady platia, ale našťastie, vo väčšine situácií môjho života platia, takže ich používam. Už strašne dávno. A dokonca som zistil, že pomáhajú pacifikovať i celkom vyostrené situácie.

Keď som pred pár dňami chatoval s jednou známou, skonštatoval som že sa fyzicky i duševne cítem v pohode; odpovedala, že sa nediví, keď je telo trénované aikidom a jógou.

No, ja to tak nevnímam; nemyslím si, že moja pohoda je (len) dôsledkom cvičenia: je v tom veľká dávka šťastia a prírodou daných predpokladov.Cvičenie len napomáha udržiavať či trochu rozvíjať prírodou dané danosti — ale ozaj len trošičku. Rozhodujúce je, čo poskytla Príroda. Podľa mňa sú úplne nezmyselné bombastické titulky typu “večná mladosť pomocou jógy”, alebo “mladnutie s piatimi Tibeťanmi”. To všetko môže len trošičku zbrzdiť nevyhnutný úpadok, ktorý vedie k starobe, a trošičku dlhšie udržať telo v relatívnom počiadku.

Môj životný pocit je, ako keby sme v živote stáli na bežiacom páse, ktorý nás unáša — dozadu. Najpohodlnejšie a najjednoduchšie je stáť; to je pohodlné a príjemné, ale začneme byť unášaní dozadu, teda, upadať. Paradoxne, musíme bežať zo všetkých síl, aby sme zostali stáť namieste, alebo aspoň aby sa to unášanie trochu spomalilo. A nakoniec to aj tak neuhrajeme…

Výrok ktorý tu uvádzam tiež nie je bohvieako originálny, doporučuje sa vo všetkých príručkách: totiž to, že ak človek praktikuje, nemal by sa o tom baviť s ľuďmi, ktorí nie sú tak isto na Ceste. V ideálnom prípade nikto nemá vedieť že praktikujem, a to ani vtedy, keď zhodou okolností robím nejaké cvičenie v spoločnosti iných ľudí. Je to len a len moja vec. Do istej miery si myslím, že čiastočne možno zdieľať TECHNICKÚ stránku veci s ľuďmi podobného zmýšľania, napr. v meditačnej skupine a podobne, ale žiadne veľké debaty a analýzy o tom, čo človek zažil nemajú veľký zmysel, dokonca sú možno výslovne kontraproduktívne. Ale s ľudmi, ktorí nepraktikujú to sčasti nemá zmysel rozoberať a sčasti je taký rozhovor (nemalá) strata energie. Podobne, ako sa v zene nedoporučuje venovať nejaký zvláštny význam makyu: nie že by sa o tom nedalo hodiny rozprávať, ale sú to len hry mysle, nič viac. Alebo ako to písal jeden iný autor: “Zabi Buddhu!”, t.j. neurobiť zážitky z meditácie ani predmetom zbytočného premýšľania, či pýchy ani rozhovorov.

Proste si myslím, že čím nenápadnejšie sa darí človeku praktikovať tým je to pre neho a pre jeho prax lepšie. Rozprávanie o tom odoberá energiu — a tej človek ozaj nemá nazvyš.

Takže už teraz viem, ako je to byť žabou…. a je to ďalšie poučenie k tomu, že zrejme ozaj nie je problém niekde vidieť to, čo tam nie je, alebo naopak, nevidieť to, čo tam je. Naše vnímanie je fakt divné…

P.S. Už viem, čo mi ten duševný pocit pripomína: je to podobný pocit, ako keď pri prebúdzaní mizne spomienka na sen…. Alebo ešte lepšie prirovnanie: keď ešte ráno mám čerstvú spomienku na sen a ona mizne čím viac, čím viac viem ten sen popísať slovami. Slovami síce popísaný nakoniec bude, ale z toho popisu sa vytratí akási esencia, ktorá v tom sne, resp. v čerstvej spomienke naň bola prítomná. Presne to je dôvod prečo ma neuspokojuje zapisovanie snov.

P.P.S. A podobne je i, keď si náhle na niečo spomeniem, ale ono sa následne temer okamžite znova stratí; tá márna snaha spomenúť si potom je úplne podobná, ako márna snaha nájsť toho vtáka. To mi pripomína jednu možnosť: naša myseľ za bežných okolností je rovnako náhodná, chaotická, ako to pozadie na tom obrázku, a preto vlastne “strácame myšlienku”; keby sa myseľ podarilo “vyčistiť”, t.j. by bola ako prázdny list papiera, kapacita pamate by bola doslova nekonečná.

P.P.S.2 Zaujímavé mi pripadá i to, že chvíľku trvá, kým ten vták zmizne, a tá chvíľka sa dá pozorovať. Chvíľku je to vnímanie akoby “doznieva”…

Čo mám na mysli pod konzistentnosťou chovania? Väčšina z nás sa za určitých okolností chová jedným spôsobom, za iných okolností iným spôsobom. Občas sú tie spôsoby chovania tak nespojité, že to vyzerá, ako keby tie konania mali na svedomí dve rozlíčné osobnosti.

Neviem, prečo to tak je, ale je to tak. Možno na počiatku v sebe obsahuje človek viacero osobností, a len postupne sa ich darí integrovať; ale to je len moja domnienka.

Otázkou je, či je vôbec žiadúce aby bol človek integrovaný, dokonca autentický. Napr. u Castanedu — s jeho propagovaním hrania rolí — som mal pocit, že za správne považuje práve schopnosť fungovať ako viacero osobností. Bezpochyby takéto vnútorne nekonzistentné chovanie má isté “výhody”: sú ľudia čo páchajú zločiny, ale potom majú pocit, že nie sú vinní, ale že vinným bolo ich “druhé ja”. Tento príklad naznačuje iný súvis: súvis bdelosti, konzistentnosti chovania a (morálnej) integrity.: toto je možno ešte dôležitejší súvis: človek nemôže mať morálnu integritu, pokiaľ nie je bdelý, a to plne bdelý.