Keď bol Buddha požiadaný, aby stručne vyjadril podstatu, esenciu svojho učenia, vyslovil jediné slovo: “sati” …t.j. “jasné uvedomovanie”. Názov tohto blogu je lekársky výraz, znamenajúci chvíľky jasného vedomia v celkovom šialenstve. Zmnoženie, rozširovanie a postupné zlievanie okamihov “jasného vedomia” — a to vo všetkých štyroch stavoch: bdelom stave, meditácii, spánku i v barde — je možno jediná pekná a užitočná vec v “šialenstve” existencie, ktorú človek môže pre seba (a možno aj pre druhých) urobiť; dokonca i v našej kultúre… A preto súvislosť s bdelosťou, luciditou mysle je to, čo spája všetky príspevky tohto blogu, bez ohľadu na to, z akej oblasti vedy či ezoteriky ten ktorý poznatok pochádza….V užšom zmysle si blog kladie otázku, či je možné použiť svoju prácu, profesiu ako prostriedok Prebudenia, a keď, tak ako?
Ešte jedna vec ktorú som si uvedomil: v skutočnosti sa netreba snažiť priamo o bdelý stav, pretože to jednak vedie ku kŕčovitej snahe, a jednak je výsledok extrémne nestabilný. To, o čo ide, je v skutočnosti udržať pozornosť (počas cvičenia) na dychu, alebo ak sa robí cvičenie pri chôdzi, tak na pocit, ktorý vzniká na chodidlách počas kráčania. Teda, bdelosť je len side effect, vzniká ako vedľajší produkt zamerania pozornosti na chôdzu a dýchanie. A vtedy je tá bdelosť správna, lebo je zároveň i uvoľnená, ale len tak akurát, nie príliš.
A čo sa týka cvičenia počas dňa: rozlišujem vlastne dva extrémne prípady. Jeden je bežný stav človeka, zasnívaného, či zamysleného, duchom neprítomného, nevnímajúceho nič okolo seba. Druhým extrémom je človek ktorý práve praktikuje satipatthánu.
Pre bežný život samozrejme nie je použiteľné ani jedno. Prvý extrém je apriori zlý, druhý, je síce dobrý, ale dá sa praktikovať len za presne stanovených okolností. Za bežných okolností však sa treba starať i o iné veci, a naviac človek, čo by praktikoval satipatthánu medzi ľudmi by pôsobil ako podivín: čo je z hľadiska cvičenia úplne kontraproduktívne, lebo generuje vnútorné pnutie.
Ale medzi týmito extrémami sú medzistupne (napr. niekde na strane satipatthány je chôdza pozornosti), a jeden medzistupeň mi pripadá úplne skvelý a kedykoľvek (mám na mysli bežné kráčanie ulicou) realizovateľný — a naviac nenápadne. Je to ten medzistupeň ktorý sa dá vyjadriť japonským príslovím “Pri prechádzke sledujte nohy”. Teda nie je to také dôkladné sledovanie, ako je to pri satipattháne či kinhine, ale je to taká “hrubšia rozlišovacia úroveň”: sledovať len pocity na chodidlách. A pri sedení (napr. v autobuse) sledovať dýchanie. A podobne ako pri meditácii, neustále si uvedomiť, keď sa myseľ zatúla, a dobromyseľne navracať myseľ k tomuto sledovaniu.
V skutočnosti totiž toto zavracanie je účasný vynález: myseľ je za normálnych okolností ako list vo vetre, ako kus handry: nevypočitateľne poletuje, podľa poryvov vetra. Ale keď sa robí dôsledne toto zavracanie (úplne ideálne je torobiť vo formálnej meditácii), tak je tá myseľ podobná, ako zástava: vietor síce fúka, zástava sa trepoce, ale zostáva na mieste, pripevnená k stožiaru. Myslím, že aj dosiahnutie takéhoto stavu je veľký pokrok — a úľava.
P.S.: 30.1.2008 Tento spôsob neustáleho navracania mi pripadá dokonca lepší, ako pomerne podobná direktná technika , ktorú som raz popisoval, práve preto, že produkuje uvoľnenejšiu bdelosť. Tá direktná technika riskuje prílišnú snahu, čo zase môže viesť k nedostatočnej uvoľnenosti.
Malá technická pripomienka k robeniu samathy/vipassány: súčasťou tejto techniky je “pomenovať”, akonáhle sa myseľ zatúla (”myšlienka”, “zvuk”) a vrátiť pozornosť k sledovaniu dýchania. Toto je skvelé, ale som si všimol, že pokiaľ to rozbúrenie mysle je príliš veľké, tak sa mi síce darí diagnostikovať situáciu a pomenovať ju (t.j. “myšlienka”, “zvuk”) ale akosi si nespomeniem (alebo len veľmi letmo) že sa mám vrátiť k sledovaniu dýchania. Preto som si toto pomenovanie upresnil na “myšlienka a vrátiť sa k dýchaniu”, “zvuk a vrátiť sa k dýchaniu”) , aby sa vytvoril akýsi podmienený reflex pre ten návrat. Zatiaľ sa mi to celkom dobre osvedčuje.
Druhá pripomienka sa týka toho, že sa mi ozaj javí, že pre určité typy pováh (také, ako ja, t.j. introvert, a v žiadnom prípade nie hyperaktívny typ) je pomerne nebezpečné robiť iba koncentráciu/meditáciu, pretože to môže viesť k akejsi letargii, stuhnutosti. Práve naopak, pre takéto typy je veľmi dôležité robiť — ale čo najbdelejšie a najvedomejšie — niečo podobné, ako je napr. aikido, kde sa telo a myseľ neustále ocitajú v nových a nových, naviac občas i fyzicky náročných situáciách, a práve sa snažiť o to, aby tá bdelosť mysle bola invariantnou voči akejkoľvek fyzickej polohe či pohybu. Teda, neustále prispôsobovanie sa realite, fyzickej polohe, zmene apod.
P.S. Ešte by som dodal, že najvýstižnešie, ako viem nazvať duševný postoj spojený so sledovaním dychu (najlepšie na nozdrách) je “starostlivý“: t.j. starostlivo, láskavo sledovať ten dych, pocit na nozdrách, podobne ako starostlivo a láskavo sledujem malé dieťa, keď sa batolí pri hre. Teda, nie je to napätá, prísna, odosobnená pozornosť, skor uvoľnená, láskavá, starostlivá pozornosť.
Toto je nádherná skladba: Miserere od Allegriho. Doporučujem ju ale počúvať až po meditácii:-)
Traduje sa, že Mozart túto skladbu (je pre 9 hlasov, ak sa dobre pamätám, jej notový zápis bol tajný mimo Vatikán) po jednom počutí zapísal bez jedinej chyby:-)
P.S. 27.1.2008: Na Wikipédii je toho o tejto Allegriho skladbe napísané viacej, včítane tej historky s Mozartom.
Jestliže se lidé reinkarnují na zemi, pak by měli jistě touto dobou být již super-chytří a vše-moudří. Tak jak je tedy možné, že mnoho z nás zemřelo v jiných životech… a přece se stále chováme stejně jako před mnoha eony?
Túto zaujímavú otázku som našiel v ináč nie veľmi obsažnom článku.
Pravdu povediac odpoveď mi nie je celkom jasná; jedna odpoveď je že zmyslom reinkarnácie nie je poučiť sa, len si odtrpieť/užívať karmu. Druhá možná odpoveď ktorá ma napadá je, že tí “super-chytří a vše-moudří” sa už neinkarnujú na Zemi, ale niekde inde. A ešte iná možná odpoveď, čo ma napadá, že nejaký pokrok tu asi je (prejavuje sa však nie jasnými myšlienkami, ale skôr tušeniami, celkovou životnou orientáciou prípadne z sklonmi povahy, nadaním, schopnosťami), a tí, čo spôsobujú, že sa zdá akoby sme sa nezlepšovali sú v podstate inkarnáti, ktorí sa ako ľudia inkarnujú prvý raz, prípadne prvých niekoľko raz.
V každom prípade však, to, čo sa inkarnuje je asi z poriadne tvrdého, ťažko opracovateľného materiálu, že to potrebuje toľko trpieť…
Tak musím oznámiť úžasnú novinku: buddhizmus sa dostal do dobrej spoločnosti! Medzi Židov, slobodomurárov, jezuitov, iluminátov, Bilderberg, Skull and Bones, medzinárodných bankárov, rímskokatolícku cirkev, nadnárodné spoločnosti, plutokratov, boľševikov, Trilaterálnu komisiu, CFR….nevynechal som niekoho? Áno. Budhizmus (prinajmenšom tibetský) sa usiluje o ovládnutie sveta! No, pri kormidle sveta musí byť poriadna tlačenica!
Je pravdou, že neviem presne čo je to kálachakra, a už vonkoncom nie, čo si pod tým ten autor predstavoval. Aj keď je pravdou, že jedine snáď v Tibete došlo k preľnutiu štátu a buddhizmu, predsa mi len vychádza, že samotná podstata učenia sa nehodí pre uvedený účel. Je to ako chcieť urobiť tank z papiera. Samotné učenie je na to nevhodné: je orientované dovnútra a nie navonok, na jasnú myseľ a skúsenosť z prvej ruky, a nie na predsudky a vynucované dogmy.
P.S.
Ten názov je zámerne tak senzačný, aby “sadol” k duchovnému bulváru, v ktorom som túto idiotinu čítal.
Konkurentem dvorské šlechty a novými mocenskými centry se začaly stávat také buddhistické kláštery, které v tomto období jako první část společnosti prošly rozsáhlou militarizací. V první fázi se klášterní armády střetávaly především mezi sebou, brzy ale začaly hrát roli i v celostátním měřítku
Toto je pre mňa celkom zaujímavá info, i z toho dôvodu, že obdobie, v ktorom sa toto údajne dialo bolo vcelku mierové (ako to vyplýva z článku). T.j. skutočne to vyzerá, že to bol “ťah na moc”. Inými slovami, ani buddhizmus sa proti takejto svojej “aplikácii ” nedokázal ubrániť.
Našiel som peknú animáciu toho, čo sa deje pri meditácii:
K tomu, čo je tu povedané, by som dodal azda to, že ten mier sa rozlieva po človeku zvnútra, ruka v ruku s tým, ako sa začína spovrchňovať dych. Je to veľmi pekné a príjemné, a ja to používam ako indikáciu toho, že som na správnej ceste (samozrejme až ex post, počas meditácie to neriešim, myslím, že aj k tomuto pocitu sa treba stavať ako ku akémukoľvek inému “distraction”). Tú samu poslednú etapu — s tou kozmickou energiou — som nezažil. Ale ktovie, možno aj: pamätám, že kedysi pred rokmi som sa nechal napojiť na prístroj, čo ukazoval, či som v alfa stave. A vysvitlo, že som tam celkom ľahko a často upadol, len som nevedel, že je to alfa stav:-) Naviac, toto (teda Kozmickú Energiu) očakávať mi pripadá tiež “nebudhistické” a zbytočné:-) O čo ide je Prebudiť sa a nie prežívať extatické stavy.
Pekne zobrazili aj myšlienky: presne tak mi (po prekonaní počiatočných štádií, keď sa s nimi človek ešte stotožňuje) pripadajú.
Zaujala ma, a páčila sa mi veta: “observation is the nature of the Self”; to síce znie skôr nebudhisticky (yoga, Bhagavadgítá), ako buddhisticky, ale istým spôsobom naozaj vystihuje jeho podstatu. Ono “Self”, je ako zvieratko, ukryté v nore. Keď je naokolo rucho, skryje sa hodne hlboko. Akonáhle ruch utíchne, začne najprv opatrne vystrkovať čumáčik z nory, ale bleskovo sa skryje, ked myšlienky začnú znova víriť. Ale keď sa rozhostí ticho, tak to zvieratko opatrne vylezie z nory, a pohybuje sa vonku, vždy však pripravené rýchlo znova zaliezť. Ktovie, čoho sa bojí?
Táto animácia je podľa mňa veľmi inštruktívna, a dá sa použiť aj ako návod.
Čisto technická poznámka: neviem, či uloženie rúk, ktoré je tu zobrazené je OK: všetky popisy ktoré som poznal, hovorili o spojení palcov a vložení jednej ruky do druhej.
P.S.: 13.1.2008: Myslim, že tá animácia vynechava fázu, ktorá je predtým, ako sú tie myšlienky “mimo mňa”: to je fáza, keď sa ešte stotožňujem so svojimi myšlienkami, a preto ich nemožno zobraziť ako tie gule. Až keď prekonám túto ťažkú fázu, som schopný na myšlienky “nahliadať”, a vtedy tá situácia zodpovedá tým guliam.
Začnem trochu zoširoka: kedysi dávno som uvádzal bushido, teda, samurajský kódex. Niektoré časti (ktoré som pochopil), sa mi veľmi páčili ale špeciálne tieto:
Nemám strategii — SAKISU JIZAI (osvobození od snaženízabíjet nebo chránit život) je mojí strategií
Nemám podstatnou ideu, princípy — RINKI OHEN -přizpůsobení se každé situaci je mojí podstatnou ideou
Nemám taktiku — KYOJITSU - prázdnota a naplnění je mojí taktikou
a špeciálne:
Nemám plány, zámery — KISAN - uchopení první dané příležitosti je můj plán
Nechcem tu naznačiť, že by sa mi nejak mimoriadne darilo v minulosti naplňovať tento kódex — ostatne dozvedel som sa o ňom dosť pozde — a hlavne som ho vnímal ako samurajskú — síce poetickú, ale predsa len — minulosť, ktorá sa v mojom živote nedá aplikovať. A vôbec som si explicitne neuvedomil jeho súvislosť a význam pre bdelosť. Napriek tomu, zo všetkých životných stratégií mi pripadal najpraktickejší a najrozumnejší. Jediný problém bol a je v tom, že nie som samurajom, a teda, potreboval by som kódex vhodný pre život “urban professional”-a, ktorým de facto som.
Mezitým sa ovšem stalo to, že keďže sa pomerne systematicky zaoberám bdelosťou a cestou k nemu, pomaly som pochopil, že sa k Nej nedá dôjsť bez toho, aby sa človek aktívne snažil zmeniť svoje zmýšľanie, životné priority, hodnoty. Nestačí sa len spoliehať na cvičenia a meditáciu, akokoľvek je to dôležité, ale je potrebné mať určitý štýl, či stratégiu v osobnom, ale hlavne profesionálnom živote (v ktorom trávim cca 8-10 hodín denne) mať určité životné i pracovné hodnoty, ktoré túto snahu podporujú. Ako predbežná podmienka pre akékoľvek pravidlá mi vychádza, že musia byť hodne “aktívne”, lebo z hľadiska bdelosti je (aspoň pre mňa) najhoršie, keď sa nič nedeje: vtedy dostane myseľ “voľno”, obráti sa do seba a začne blúdiť. Preto sa mi napr. chôdza pozornosti najlepšie osvedčovala medzi ľuďmi v centre mesta, alebo niekde v obchodnom dome.
Ale prednedávnom, keď som si dal tú námahu, a prečítal som si “Manifesto for Agile Software Development” som došiel k tomu že pre moju profesiu tento prístup — agilné programovanie — je to správne. Ostatne si myslím, že nielen pre túto profesiu.
Nechcem tu odcitovať celý tento manifest, len uviesť, že vidím určitý súvis s bushidom — a to práve v tej agilnosti, teda, dôraz na tu a teraz sa dejúce udalosti.
… we have come to value:
Individuals and interactions over processes and tools
Working software over comprehensive documentation
Customer collaboration over contract negotiation
Responding to change over following a plan
A niektoré princípy z pozadia:
Our highest priority is to satisfy the customer
through early and continuous delivery
of valuable software.
Welcome changing requirements, even late in
development. Agile processes harness change for
the customer’s competitive advantage.
Deliver working software frequently, from a
couple of weeks to a couple of months, with a
preference to the shorter timescale.
…
Working software is the primary measure of progress.
Agile processes promote sustainable development.
The sponsors, developers, and users should be able
to maintain a constant pace indefinitely.
Continuous attention to technical excellence
and good design enhances agility.
Simplicity–the art of maximizing the amount
of work not done–is essential.
“Agilné programovanie” je spôsob ako zabrániť skysnutiu projektu na jednom mieste, a zároveň zohľadniť to, že užívateľ je najmúdrejší na konci projektu, a nie na začiatku, keď sa veci zadávajú, a pritom nie je možné ab bol projekt úspešný bez toho, aby bol užívateľ spokojný. Ale je to i spôsob práce, poskytujúci mysli dostatok podnetov, aby bola v pohybe, ale kontrolovanom pohybe, nie v chaotickom “bloumání”.
Uvedomil som si, že bdelosť a konzistentnosť chovania sú dve stránky jednej mince; kto je bdelý, ten má aj konzistentné chovanie, a kto má konzistentné chovanie, je aj bdelý. A teda, jedno je mierou druhého.l
Čo mám na mysli pod konzistentnosťou chovania? Väčšina z nás sa za určitých okolností chová jedným spôsobom, za iných okolností iným spôsobom. Občas sú tie spôsoby chovania tak nespojité, že to vyzerá, ako keby tie konania mali na svedomí dve rozlíčné osobnosti.
Neviem, prečo to tak je, ale je to tak. Možno na počiatku v sebe obsahuje človek viacero osobností, a len postupne sa ich darí integrovať; ale to je len moja domnienka.
Otázkou je, či je vôbec žiadúce aby bol človek integrovaný, dokonca autentický. Napr. u Castanedu — s jeho propagovaním hrania rolí — som mal pocit, že za správne považuje práve schopnosť fungovať ako viacero osobností. Bezpochyby takéto vnútorne nekonzistentné chovanie má isté “výhody”: sú ľudia čo páchajú zločiny, ale potom majú pocit, že nie sú vinní, ale že vinným bolo ich “druhé ja”. Tento príklad naznačuje iný súvis: súvis bdelosti, konzistentnosti chovania a (morálnej) integrity.: toto je možno ešte dôležitejší súvis: človek nemôže mať morálnu integritu, pokiaľ nie je bdelý, a to plne bdelý.
To bolo vlastne všetko čo som v tomto momente chcel v tejto veci povedať. Pridám ešte definíciu integrity, ako som ju našiel na Wiki:
Integrity is the basing of one’s actions on an internally consistent framework of principles. Depth of principles and adherence of each level to the next are key determining factors. One is said to have integrity to the extent that everything he does and believes is based on the same core set of values. While those values may change, it is their consistency with each other and with the person’s actions that determine his integrity.
