December 2007
Monthly Archive
Mon 31 Dec 2007
V zásade majetok a všetko, čo je človeku dané – teda aj iné dary, ako sú inteligencia alebo nejaké zvláštne nadanie – sú človeku prepožičané a človek sa za ne musí zodpovedať. Všetko je len požičané. Ja som to tiež v živote zažil – majetky boli, potom zase odišli. Človek sa má k tomu správať so zodpovednosťou a nebrať to ako náplň života.
Z rozhovoru s Karlom Schwarzenbergom
Tento postoj je síce hlboko kresťanský, ale myslím, že je zároveň podobný postoju buddhizmu ktorý sa díva na ľudské vtelenie ako na mimoriadne vzácny a šťastlivý zjav, ktorý treba čo najlepšie využívať.
Kresťanská verzia tejto myšlienky je podľa mňa nasledovná (Mat 25,14-30):
Podobenstvo o hrivnách
14 Bude to tak, ako keď si človek pred odchodom na cesty zavolal sluhov a odovzdal im svoj majetok. 15 Jednému dal päť talentov, inému dva a inému zas jeden; každému podľa jeho schopností. A odcestoval. 16 Ten, čo dostal päť talentov, hneď odišiel, obchodoval s nimi a získal iných päť; 17 podobne ten, čo dostal dva, získal iné dva. 18 Ale ten, čo dostal jeden, odišiel, vykopal jamu a skryl v nej peniaze svojho pána. 19 Po dlhom čase prichádza pán tých sluhov a účtuje s nimi. 20 I prišiel ten, čo dostal päť talentov, priniesol iných päť a povedal: Pane, päť talentov si mi odovzdal, ajhľa, získal som iných päť! 21 Povedal mu pán: Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána! 22 Podobne prišiel ten, čo prijal dva talenty, a povedal: Pane, dva talenty si mi odovzdal, ajhľa, získal som iné dva! 23 Povedal mu pán: Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána! 24 Prišiel aj ten, čo dostal jeden talent, a povedal: Pane, vedel som, že si tvrdý človek, ktorý žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. 25 Bál som sa, preto som išiel a skryl som tvoj talent do zeme. Ajhľa, tu máš, čo je tvoje! 26 Odvetil mu pán: Ty zlý a lenivý sluha, vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal. 27 Mal si teda peňažníkom odovzdať moje peniaze, a ja pri svojom návrate aj s úrokmi by som si bol vzal, čo je moje. 28 Preto mu vezmite ten talent a dajte tomu, ktorý má desať talentov! 29 Lebo každému, kto má, bude dané a bude mať hojne; ale tomu, kto nemá, aj čo má, bude odňaté. 30 Onoho neužitočného sluhu však vyhoďte do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.
Budhistická verzia (tiež uvádzané Dógenom) hovorí (slovami Shushóugiho, neviem nájsť pôvodné Buddhove slová), že
Být pro život obdařen lidským tělem je velice obtížné, natož pak ještě přijít do styku s buddhismem. Mocí našich dobrých činů v minulosti jsme nicméně byli nejen schopni narodit se jako lidské bytosti, ale také setkat se s Naukou.V království zrození a smrti by tedy měl být náš současný život chápán jako ten nejlepší a nejznamenitější ze všech. Nepromarňujte nesmyslně své vzácné lidské tělo, ponechávaje je ve větrech nestálosti.
Tento postoj sa mi veľmi páči a vidí sa mi veľmi férový, pokorný a realistický. Aj keď popravde až teraz, v staršom veku — keď vidím, ako okolo mňa umierajú ľudia, občas i rovesníci, ktorých som poznal celé roky — sa nad ním začínam zamýšľať, a uvedomovať si, jednak, ako je táto myšlienka pravdivá, ale tiež aj ako proti tejto myšlienke hreším. Ani nie tak, že by som život a to, čo som od neho dostal — nadanie, inteligenciu, sociálne zaradenie apod.– nejak zneužíval, skôr tým, že som to vždy bral ako normálnu vec, a ľahkomyselne som podceňoval fakt, že je to skôr šťastná výnimka, a že drvivá väčšina ľudí nie je šťastná, nežije v blahobyte, nie je ani inteligentná, ani pekná ani nadaná, a svoj život prežije v jednom kruhu s minimálnymi príjmami, minimálnymi možnosťami rozvoja a často i s minimálnou slobodou o niečom vo svojom živote rozhodnúť.
Keď si to človek takto uvedomí, na chvíľku sa zarazí, a musí si položiť otázku, čo som urobil s tými darmi, ktoré som — nech už pochádzajú od kohokoľvek, Boha či Prírody — dostal? A moja osobná odpoveď musí byť, že som sa nepretrhol pri ich zveľaďovaní, vylepšovaní, a pri prelínaní sa so svetom. Bolo to niečo podobné, ako máme vzťah ku vzduchu či vode: máme pocit že je ich dosť a tým pádom nemajú žiadnu cenu. Len keď sa začínajú tenčiť zásoby, človek začína rozmýšľať, čo a koľko toho používa.
A podobne, ako prebieha tenčenie zásob vody, podobne i u mňa prebieha “tenčenie zásob života”: proste by som musel byť slepý, keby som nevidel, že to všetko speje k (mojmu osobnému) zániku, a vynára sa otázka, prečo som vlastne bol taký šťastlivec, že som od života dostal tak veľa dobrých vecí — a čo som za to poskytol ja? K čomu som to všetko využil? Aký úžitok z toho — minimálne pre mňa –vzišiel? Odpoveďou je, že so si žil ako dobre situovaný dedič, ktorý bez vlastného úsilia prišiel k majetku, a spokojne si ho užíva… Niečo ako rentiér…Je to dobre, či zle? Nech je to akokoľvek, vo svetle tých citátov vidím, že v každom prípade by som sa mal správať zodpovednejšie k tomu, čo z toho “majetku”, čo som dostal do života, zostalo, a mal by som sa aspoň pokúsiť hľadať správne spôsoby jeho “investovania”.
Nie je to však len jednoduchá logická či účtovnícka úloha: má dať-dal; žiada si to siahnuť hlbšie do duše — len neviem ako. Najskor je to niečo podobné, ako v boji, keď sa nečakane dostanem do výhodnej situácie, a okamžite sa ju musím snažiť využiť, lebo nie je isté, že ako dlho potrvá, a či sa ešte znova zopakuje…
Tue 25 Dec 2007
Na Jitrní zemi som našiel zábavnú, ale celkom výstižnú zmluvu:-), preloženú anonymným čitateľom.
Smlouva o vtělení
Je dobré zauvažovat jednotlivě o každé větě…
§1) Obdržíte tělo. Toto tělo je nové a jedinečné. Nikdo jiný nedostane totéž tělo.
§2) Obdržíte mozek. Může být výhodné ho používat.
§3) Obdržíte srdce. Nejlepších výsledků dosáhnete, když se mozek a srdce používají vyváženě.
§4) Obdržíte lekce. Nikdo jiný nedostane přesně tytéž lekce jako Vy ani je od Vás nemůže přebrat.
§5) Můžete dělat, cokoliv chcete. Všechno, co uděláte druhým, se k Vám vrátí zpátky.
§6) Lekce se opakuje tak dlouho, dokud se nepochopí. (I přes více vtělění.)
§7) Tato smlouva je pro všechny stejná. Neexistují výsady, i když to někteří tvrdí. (Ručně připojené změny nemají platnost.)
§8) Dostanete zrcadla, abyste se mohli učit. Mnohá zrcadla vypadají jako jiná těla. Jsou tu k tomu, aby Vám ukazovala, co je ve Vás.
§9) Pokud se Vaše tělo zničí nebo přestane fungovat, dostanete nové. (Může dojít k čekacím lhůtám.)
§10) Smlouva o vtělení vyprší teprve tehdy, když všechny lekce dospěly k uspokojivému výsledku.
§11) Co je uspokojivé, to určujete Vy!
Užitečné pokyny a tipy:
– Není cílem, mít při opuštění těla pokud možno co nejvíce peněz.
– Za slávu či oblíbenost se neposkytuje žádný bonus.
– Nemusíte se řídit chybami ostatních.
– Pravidla tu jsou od toho, aby se přezkoumala.
– Tvrzení druhých o cíli mohou svádět z cesty.
– Nemůžete nic udělat špatně. Nanejvýš to může trvat déle.
– Čas je iluze!
– Máte přístup ke všem odpovědím přes speciální spojení ve Vašem srdci. Všechno v učebním prostoru reaguje na vyzařování srdce.
– Pokusy poškodit učební prostor vedou k omezením.
– Nikdo Vám nemůže odebrat zodpovědnost.
– Násilí nikdy nevede k řešení.
– Může být užitečné sledovat, jaké situace se opakují.
– Drogy (legální i ilegální) mohou zkreslit vnímání lekcí.
– Když si všichni počínají určitým způsobem, nemusí to znamenat, že to je správné.
– Zřídkakdy existuje jen jediné správné řešení.
– Můžete podat žádost o odpuštění.
– Pro nikoho neexistují zvláštní dodatky.
– Jste milováni. (I když jste v Bronxu nebo v Somálsku.) Všechno ostatní je klam. Lekce jsou zvláštní příležitosti k vývoji a nemají špatné záměry.
– Může být riskantní svěřit své tělo někomu jinému.
– Bránit druhým ve vývoji nepřináší výhody.
– Dostáváte příležitost (především v nočních hodinách) tělo opustit. Vzpomínky na zkušenosti mimo tělo se neukládají v těle respektive v mozku. Pohrávat si se svým tělem je Vaše právo. — Pohrávat si s tělem ostatních vyžaduje jejich souhlas.
– Snažit se opisovat nemá smysl!
– Ten, kdo Vám nabízí životní pojištění, je podvodník.
– Svévolné ukončení vtělení vede ke spoustě zbytečného papírování.
– Vědecká dobrozdání a svaté knihy slouží zmatení.
– Nejde o to, být první.
– Nejde o to, vypadat chladně a odměřeně.
– Nikdo ve Vaší situaci nevypadá lépe než vy.
– Nejste jediný, kdo pochybuje o smyslu smlouvy o vtělení.
– Jelikož jste s touto smlouvou souhlasili, je zbytečné stěžovat si na to, že jste tady.
(Jo Conrad, 15.3.2002)
Mon 24 Dec 2007
Posted by Arjuna under
NezaradenéNo Comments Sun 16 Dec 2007
Dobre; chápem že v človeku je určitá — dokonca veľká — dávka deštruktívnosti. Vždy to tak bolo, ináč by nemuselo byť vytvorené Desatoro (resp. jeho druhá časť), aby sa nejak ureguloval.
Už dlhšiu dobu si však uvedomujem, že človek (t.j. včítane mňa) má v sebe určitú väčšiu či menšiu dávku autodeštruktívnosti: vačšinou je pre každého omnoho jednoduchšie jesť nezdravé veci, jesť ich nadmerné množstvo, minimálne sa hýbať, ponocovať, opíjať sa, huliť alebo dokonca brať i tvrdé drogy, pozerať bez miery televízor, či hrať (počítačové, či dokonca hazardné) hry, viesť virtuálny život na Internete.
Myslím, že dokonca niet ani človeka čo by aspoň niečo z toho čo aj v minimálnej miere nerobil… Najlepšie to vidieť na toku peňazí: na tom, ako ľahko vydá človek peniaze za zábavu, alkohol, drogy, a ako so zaťatými zubami vydáva peniaze za zdravú stravu, alebo zdravý spánok; ako ľahko vydá peniaze za hazardné hry či futbalový zápas, kdežto prechádzka v prírode (ktorá je zatiaľ zadarmo) len málokoho napadne.
Ako je to možné, že práve takéto chovanie je prirodzené pre človeka? Prečo človek dobrovoľne škodí sám sebe, keď je jasné, že určité vzorce chovania vedú nie k škode pre druhého, ale dokonca k škode pre neho samotného? Kde je tu zdravý rozum? Pud sebazáchovy?
Ja na to mám len jednu odpoveď: nejasná, zmätená myseľ. Dokonca nielenže nejasná, zmatená myseľ, ale bdelosť ktorá je úplne vypnutá. Je mi však hádankou, že prečo je aj autopilot takto autodeštruktívne nastavený? A čo sú to za sily, ktoré aj úprimne mienenú snahu o bdelosť a neautodeštruktívny život dokážu zvrátiť?
P.S. Je to vlastne podobné ako otázka, že “prečo voda dole kopcom tečie sama, ale hore ju treba pumpovať?”
Wed 12 Dec 2007
Takéto zamyslenie nad jedlom mi pripadá užítočné a rozumné i vtedy, keď človek nie je žobravým mníchom. Pretože také to bezhlavé zjedenie jedla, ako je to obvyklé, (v lepšom prípade ako spoločenský akt, v horšom ako predĺženie pracovnej schôdzky) podľa mňa je nezdravé — a vedie k obezite:-), ale čo je dôležité, nie je to príležitosť vybočenia z rutiny, z autopilota, ale práve naopak, ešte hlbšie upadnutie do nej.
Hlavne ako cenné mi pripadá “I use it not to distract my mind”…
Wisely reflecting on this alms-food
I use it not to distract my mind
Nor to gratify desire,
Not to make my form impressive,
Or to make it beautiful,
Simply to be sustained and nourished
And to maintain what health I have
To help fulfill the Holy Life;
With this attitude in mind,
“I will allay hunger without overeating
So that I may continue to live blamelessly and at ease”
Ajahn Sumedho: The Way It Is…. str. 63
P.S. Musím skonštatovať, že nie je celkom jednoduché “zastaviť vlak” a pred jedlom si spomenúť na Sumedhove slová: to len potvrdzuje to, ako každý aj najbanálnejší aspekt nášho života je podriadený autopilotovi, t.j. robíme všetko bezmyšlienkovite a duchom neprítomne, automaticky.
Sun 9 Dec 2007
Ideál bódhisattvu je teda postavený na rozhodnej snahe dosiahnuť najskôr najvyššie osvietenie a potom pomáhať druhým.
Na celkom kompetentných stránkach o tibetskom buddhizme som našiel správne vysvetlenie pojmu “bódhisattva”, ktorý ruší moje problémy, ktoré som mal s tým, že počúvam napravo-naľavo že ľudia “skladajú bódhisattvovské sľuby”.
Vtip nie je v tom, že pomáhať bytostiam k Prebudeniu, až kým sa neoslobodí aj posledná… To rovnako neúčinné, ako keby som sa ja pokúšal niekoho liečiť. Vtip je v tom, že “musím vyštudovať medicínu”, t.j. sám dosiahnuť Prebudenie, aby moja pomoc bola účinná. Dovtedy môžem byť len solidárny, a súcitný… a aj to je otázne, keď vidím, že takéto zaslepené pomáhanie vedie len k ešte väčším problémom, viď. napr. lekárska pomoc tretiemu svetu, a následná populačná explózia spojená s chudobou a agresivitou.
Z tohto hľadiska i tieto stránky by bolo chybou viesť, keby som ich mal koncipované v tom duchu, že s nimi chcem pomáhať. Ja sa na to ale dívam tak, že tieto stránky sú primárne pre mňa, lebo mi pomáhajú pochopiť veci na Ceste a pomáhajú mi udržať pozornosť na nej, a len že si myslím, že podobnú pomoc by mohli poskytnúť aj niekomu inému, tak som ich sprístupnil. Ak niekomu pomôžu, je to len nezamýšľaný side-effect.
Sat 8 Dec 2007
“Řekněme to asi takhle: mohl by don Genaro například někoho zabít sto mil daleko tak, že by to za něj provedl jeho dvojník?”
Don Juan se na mně podíval. Zavrtěl hlavou, a potom odvrátil pohled.
“Ty jsi plný historek o násilí. Genaro nemuže nikoho zabít jednoduše proto, že ho jeho bližní už vubec nezajímají. Než bojovník dokáže zdolat vidění a snění, a dosáhnout vědomí své světelnosti, dávno už ho takové věci přestanou zajímat.”
Carlos Castaneda: Příběhy síly, str. 53
Tento postreh sa mi páči, lebo vidím, že presne k tomuto vedú po čase všetky cvičenia bdelosti a budo: nevedie to k nejakej veľkej láske k ľuďom či ľudstvu (keď už k nejakej emócii to vedie, tak to je súcit a rezignovaný povzdych) ale človek sa dostáva “mimo dobro a zlo”: človek sa “ocitne na ceste”, po ktorej kráča, a počas tohto kráčania sa k nemu pripoja iní ľudia, chvíľku idú spolu, a potom za zase odpoja, a idú svojou cestou a tomu sa nedá zabrániť. Po čase pochopí, že áno, treba ľuďom pomôcť (pokiaľ teda majú o to záujem) ale skutočne nemožno namiesto nich odkráčať ich cestu, to musia urobiť sami. Nemá význam sa nich ani hnevať, keď robia niečo, s čím nesúhlasíme alebo nám škodia, jediné čo má význam je investovať čas a námahu do vytvorenia obrany voči ich prípadnému škodlivému pôsobeniu. A naopak, keď sú nám milí a rozumieme si s nimi, tak si musíme byť vedomí, že to raz skončí (dobre či zle) len my budem musieť kráčať ďalej. Výsledkom toho je, že po dostatočne dlhom čase nás absolútna väčšina ľudí prestane zaujímať, lebo bude jasné, že je to strata času sa s nimi zaoberať, a že nepomerne dôležitejšie je pracovať na schopnosti jasne vidieť a uchovať si jasnú myseľ: lebo len toto budeme mať k dispozícii v okamihu smrti. V horšom prípade možno ani to…
Je jasné, že s takýmto postojom nemožno robiť politiku či obchod. Dokonca ani obrániť svoju rodinu, krajinu či bydlište. Myslím, že pokiaľ niekto v histórii dosiahol nesmrteľnosť tak žije presne takýmto spôsobom život: je neviditeľný, v zmysle nenápadný. Nie preto, že by sa bál ale skôr preto, lebo sa tej maškrády zvanej politika či obchodn nechce zúčastniť. Nemá záujem.
Pochybujem dokonca, že má rodinu: na krásnej scéne z Highlandera vidieť, že ako to je keď je jeden Nesmrteľný a druhý nie (pre info: v Highlanderovi I vystupuje hlavný hrdina ktorý je jedným z niekoľkých Nesmrteľných, a v tejtol scéne je zachytený jeho život so ženou, ktorú miloval od jej mladosti, až do umierajúcej stareny, pričom on zostával po celý čas nezmenený). Ale rovnaké je, keď jeden je Bdelý, a druhý nie. Možno raz-dvakrát sa takéto súžitie dá skúsiť, a môže byť i pekné, ale je len dočasné, a po čase človek musí nahliadnuť márnosť snahy byť šťastným. A skutočne vidí, že jediné, čo môže robiť je prestať sa o nich zajímať. To neznačí nepomáhať, ľahostajnosť, necitlivosť: skôr to je o tom, nečakať od ľudí nič…ani dobré, ani zlé, len s tým počítať.
P.S.
Niečo podobné tvrdím o výchove detí: človek do toho musí “dať všetko”: spústu času, lásky, námahy, peňazí. A musí to dávať rád, a neľutovať to všetko vynaložené. Ale nesmie za to očakávať nič. A vtedy má nádej, že nakoniec to všetko nebude ľutovať…dokonca v optimálnom prípade to bude dostávať naspäť. Ale väčšina ľudí dáva, ale zároveň očakáva vďačnosť (to v tom lepšom prípade) alebo v horšom prípade si dokonca myslí, že dieťa sa musí nechať od nich riadiť.Výsledkom je pocit, že je nevďačné (v horšom prípade nevďačné naozaj je, ale to je dôsledok takéhoto odmeňovacieho prístupu)
Sat 8 Dec 2007
Posted by Arjuna under
NezaradenéNo Comments
na zaujímavú stránok so spústou zaujímavých textov.
Tue 4 Dec 2007
Kedysi som čítal taký vtip, či bonmot: “Pane, to čo tvrdíte, je len pravda, a nič viac…”
Prečo sa vlastne neuspokojíme s “pravdou”, a prečo chceme niečo “viac”?
Toto všetko súvisí s jednou veľkou nejasnosťou, ktorú mám: prečo sa — prinajmenšom vo východných — ezoterických smeroch zdôrazňuje, že koreňom všetkých problémov je rozlišovanie duality (dobré vs. zlé, svetlo vs. tma), prečo zanový majster hovorí, že skrížené paličky sú len skrížené paličky a nie písmeno “T”?.
Myslím, že základnou našou charakteristikou je, že potrebujeme viac než len vidieť skrížené paličky: my potrebujeme vidieť vo veciach ZMYSEL. Toto zrejme nie je len povrchný civilizačný zvyk: aj náš zrak funguje tak, že keď sa dívame na obraz, nevidíme len zmäť farebných škvŕn, ale mozog si z nich vytvorí jednotlivé predmety. A robí to sakra rýchlo a kvalitne, ako to vidíme, keď sa pozeráme na televíziu, a nemáme problém vidieť nielen obrazy. Mám osobne podozrenie, že niečo podobného robí aj s realitou: t.j. on VYTVÁRA konvenčný obraz nášho okolitého sveta, a bez nášho pohľadu, by to bola len “zmäť farebných škvŕn”. Inými slovami, odpoveď na starý kóan, či počuť v lese padnutie šišky, keď tam nikto nie je, je podľa mňa v tom, že nielenže nemožno nič počuť, ale neexistuje ani ten les. Existuje len niečo, na čo keď sa podívame, zrak a mozog z toho urobia obraz lesa.
Deje sa to dokonca na ešte vyššej úrovni: keď pozerame film, nevnímame len sled obrazov, ale dej.
Iným dobrým príkladom je história: nikoho nezaujíma história, ktorá by bola len pevnými historickými dátami; ale interpretovaná história, to už je niečo iného.
Úplne skvelým a gigantickým príkladom je umenie čítať (a písať). Písmená samy osebe sú len nezmyselné znaky; dokonca i slová sú len zmäťou písmen. A predsa: kto ovláda význam písmen, vie dať slovám zmysel — vie čítať. Neschopnosť dať zmysel písmenám nedáva človeku nič…naopak ich znalosť mu umožňuje komunikáciu cez veľké časové i priestorové vzdialenosti.
A posledný príklad je trochu degeneratívneho charakteru, t.j. keď vyhľadávanie či dávanie zmyslu sa dostalo mimo akúkoľvek kontrolu: je to paranoia (ktorá ma vždy fascinovala): takéhoto človeka už vôbec nezaujíma skutočnosť, ale len to, aký zmysel jej dáva.
Táto kultivácia schopnosti vidieť zmysel ide naprieč všetkými civilizáciami, takže je to zrejme niečo, čo je ozaj podstatné a hlboké. Vlastne len v jednej civilizácii — a to japonskej — som videl aj prakticky kultivovať v bežnom živote nielen “rozlišovanie”, ale aj “nerozlišovanie”, a aj tam len v určitej konkrétnej oblasti: mám na mysli, schopnosť samurajov nebáť sa smrti, ktorá nepochádzala z toho, že by boli presvedčení, že pôjdu po smrti do raja, ale z toho, že boli vedení k tomu, aby neprikladali životu väčší význam, ako smrti, a naopak. Proste sa vo svojom rozlišovaní zastavili ešte predtým, ako by toto rozlíšenie, a následne priradenie hodnoty či zmyslu, boli urobili.
Myslím, že aj v našich končinách začíname vidieť, že bezuzdné spoliehanie sa na dávanie zmyslu nie je celkom to pravé orechové. Napr. v psychoterapiách (teda, pokiaľ sa neuspokoja s medikáciou) je celkom rozšírená nejaká varianta podobného prístupu, ako v satiterapii, t.j. zakotvenie sa vo fyzických pocitoch, a teda, v istom zmysle sa zastaviť ešte pred dávaním zmyslu tomu, čo prežívame.
Sun 2 Dec 2007
Posted by Arjuna under
Jógová praxNo Comments
Představte si nekonečný provaz, na kterém jsou smyčky. Každá smyčka začíná a končí v uzlíku, pochopitelně. Ty smyčky, to jsou jakoby stvořené individuality a uzlík představuje jejich nevědomost o tom, že jsou součástí nekonečného provazu. Teprve když se uzel nevědomosti na provazu rozváže a smyčka splyne s nekonečným provazem, z něhož byla vytvořena, pozná se, že oddělenost smyčky byla jen zdánlivá a provázek že je vlastně jednotný, nekonečný, univerzální. Oddělenost byla nejen zdánlivá, ale také jen dočasná. A stejné je to, přátelé, s námi: Klid a pohyb v jednotě, rub a líc jedné mince.
Toto pekné prirovnanie je z článku o Eduardovi Tomášovi.
— Next Page »
