Dnes ma na aikide celkom zaujala veta trénera: aki technika nie je len vec rúk, ale celého tela. Má to samozrejme viacero významov (aj čisto mechanických, že zaangažovanie tela nielen rúk zvyšuje účinnosť techniky), ale hlavne mi to pripomína dôležitosť ukotvenosti vo fyzične, čo je základom satiterapie. Rovnako pocit ukotvenosti dáva i chôdza, a nemusí to byť rovno chôdza pozornosti; už chôdza v duchu japonského príslovia “pri chôdzi sledujte nohy”, t.j. človek vníma dotyk chodidiel o zem považujem za úplne skvelú vec na zostabilizovanie normálne rozlietanej mysle v bežných podmienkach.
November 2007
Monthly Archive
Fri 30 Nov 2007
Tue 27 Nov 2007
Ďalšia pekná úloha, ktorá má podobný potenciál ako autobus, t.j. “je na polceste ku koanu”. Myslím, že toto sú úlohy ani nie na logiku, ale skor na pružnosť myslenia. Pretože riešenie sa logicky zdovodniť, dá, ale až vtedy, keď ho človek “nahliadne”.
Osvietenie sa tentoraz nekonalo, lebo hneď tam bolo riešenie, ale ja túto chybu neurobím, tak možno ho niekto zažije…
Takže:
Stojí dom, dom má štyri steny, každá stena má jedno okno, všetky okná sú obrátené na juh, okolo ide medveď. Akú farbu má medveď?
Sun 25 Nov 2007
Často jsou citovány „axiomy“ Igora Aleksandra pro vědomé prožívání.
… Je jich pět a v novější verzi, mírně upraveny (a nikoliv náhodou v gramatické první osobě) znějí takto:
Prezence. Mám pocit, že jsem entitou ve vnějším světě.
Imaginace. Mohu si vybavit dřívější smyslové prožitky, byť v poněkud vybledlé podobě. Díky jazyku si mohu představit i něco, co jsem nikdy nezažil.
Pozornost. Selektivně vnímám vnější svět a mohu si vybírat, co si chci smyslově představovat.
Vůle. Dovedu si představovat důsledky svých akcí a vybírat si ty akce, které chci realizovat.
Emoce. Události a očekávané důsledky svých akcí hodnotím na základě kritérií, jimž se říká emoce.
Je to celkom zaujímavé vidieť pohromade to, čo predstavuje vedomie…
A pripadá mi zaujímavý i nasledovný názor:
Převládá názor, že k tomu, aby cokoliv mělo vědomí, je nutné, aby to mělo vlastní tělo. Nemusí to být biologické tělo, ale něco, co je schopno sledovat své okolí, pohybovat se v něm a zasahovat do něj. Například robot. Toto vnímání a aktivita jsou spolu silně provázány (enaktivní princip, už jsem o něm jednou psal). Právě tato senzomotorická provázanost je podstatná. Nejen zahlédnu a rozpoznám komára, já i vím, kde se nachází, a to vzhledem k tomu, kde se nacházím já sám (jsme oba v mém světě – prezence). K tomu někdy stačí pohnout očima (přesunout pozornost), přičemž již sám pohyb očí je svého druhu aktivitou. A navíc se mohu rozhodnout (vůle), co s komárem udělám (věren svým emocím). A to vše si mohu pamatovat, vybavovat, představovat, popřípadě o tom i vyprávět (imaginace).
Otázkou je, či týchto 5 axióm vyčerpáva pojem Vedomia… Ja mám dokonca pocit, že postačuje sama axióma prezencie, aby niekto/niečo malo vedomie. Dokonca táto axióma mi pripadá tautologická: keď mám pocit, že som entitou vo vonkajšom svete, tak mám vedomie, a naopak, ak mám vedomie, tak mám pocit, že som entitou vo vonkajšom svete….
Osobne si myslím, že dôležitým faktorom vzniku vedomia je “intersubjektivita”:
… třetí přístup přesouvá důraz ze subjektivity na „intersubjektivitu“: teprve kolektiv, societa, vytvoří podmínky pro vzájemnou interakci, komunikaci, koordinaci a konsenzualitu. To pak recipročně formuje u každého též individuální pojetí sebe
Inými slovami Solaris, Lemova planeta, ktorá mala vedomie podľa mňa nemôže existovať…
A ešte by ma zaujímalo, či Boh — keby existoval — by mal v zmysle týchto axióm vedomie?
Wed 21 Nov 2007
1. Ak neexistuje “Ja”, duša, tak kto/čo potom má byť oslobodený od utrpenia?
2. Ak neexistuje “Ja”, duša, tak potom kto/čo tak usilovne medituje, a usiluje sa oslobodiť? A prečo?
3. Ak je utrpenie ilúziou, nie je ilúziou aj snaha oslobodiť sa od utrpenia? Alebo utrpenie je výnimkou, a je to jediná neilúzia vo svete ilúzie?
4. Čo mám spoločné s tými minulými vteleniami, ktorých karmu teraz prežívam? Mám so svojím “budúcim vtelením” viacej spoločného, ako s akýmkoľvek iným cudzím človekom? Tak ako ja nemôžem prežívať jeho pocity, rovnako nemôžem preživať ani pocity svojho budúceho vtelenia. Obaja sú z môjho hľadiska samostatné a uzavreté Vesmíry, do ktorých vnútra nemůžem nahliadnuť. V akom zmysle sa jedná o “moje” vtelenie?
5. Existuje ilúzia tam, kde neexistuje subjekt, “Ja”?
P.S. 22.11.2007:
6. Ak neexistuje Ja, a pritom človek funguje, ilúzia je vlastne len chybné fungovanie senzorov, je človek vlastne robot?
Sat 17 Nov 2007
Moderná vs. tradičná spoločnosť
Posted by Arjuna under Spoločnosť, politika , V+T, aplikácieNo Comments
V jednej diskusii som videl odkaz na jeden podstatný znak rozlíšenia tradičnej a modernej spoločnosti, ktorý si všimol Max Weber: moderná spoločnosť (”Gesellschaft” ) je založená na neosobnosti vzťahov, na plnení rolí, namiesto spontánneho, “úprimného” chovania v tradičnej spoločnosti (”Gemeinschaft”).
Toto rozlíšenie sa mi vidí dosť podstatné a trefné, skúsim si k tomu príležitostne niečo nájsť. Myslím, že s tým súvisí i postreh o Janovi Husovi.
Fri 16 Nov 2007
Bezchybné chovanie
Posted by Arjuna under Spoločnosť, politika , Bojovník a čarodej , Aikido & Budo prax , Haiku a pod.No Comments
Našiel som skvelú scénu z Posledného samuraja (aj keď mám dojem že nakoniec nebola vo filme, vôbec si na ňu nespomínam).
Táto scéna by mohla zodpovedať aj reáliám: pokiaľ viem, samuraj mal právo, pokiaľ sa mu niekto postavil do cesty, toho človeka zabiť, a vlastne o toto právo (spolu s ďalšími právami) prišli až počas reformy Meidži; scéna sa odohráva v tom čase, a tí dvaja, čo sa mu postavili do cesty boli podľa mňa policajti.
Ešte prv, ako mi niekto vytkne lásku k násiliu, chcem povedať, že vôbec to nie je to, o čom chcem písať. Nejde o schvaľovanie či neschvaľovanie toho chovania — tam a vtedy boli také zvyky, tu a teraz sú iné, dnešnými očami nemôžeme odsudzovať či schvaľovať vtedajšie maniere.
Iné dve veci chcem spomenúť.
Jednak, chcem upozorniť na to, AKO to prebehlo: samuraj nebol agresívny, nevyhľadával príležitosť niekoho zabiť, a snažil sa tomu vyhnúť. Ale keď sa to už muselo stať, prebehlo to čisto, elegantne a efektívne, v plnej duševnej prítomnosti, bez zbytočných okolkov. Nejak podobne ako je to v tomto Bašóovom haiku:
Sněm samurajů
slova ostrá
jako čerstvá ředkev
Nevyčkával, kým sa vyskytne príležitosť či zámienka k tomu, aby zaútočil, a keby sa nebola vyskytla, tak by bol kľudne pokračoval vo svojej ceste ďalej. V každom okamihu boli obe varianty otvorené. Ale keď došlo ku provokujúcej udalosti, prebehlo to podobne, ako keď sa človek dotkne nechráneného elektrického vodiča: okamžite a neodvratne dostane elektrický úder. Hotová ilustrácia Takuana.
Podľa mňa prejavil bezchybné chovanie a to nielen v etickom (mám na mysli samurajskú etiku) ale i v Castanedovom slova zmysle. Povedzme si úprimne, väčšina z nás by sa bála takto chovať, tak silné máme už dnes zábrany — a tiež nejasné, roztekané a nerozhodné duševno. A tí, čo by ho zabili, by to pravdepodobne urobili preto, že nemajú potrebnú duševnú a etickú úroveň;ako povedal Pope, vrúbali by sa v zablatených čižmách tam, kde aj anjeli chodia po špičkách. Samotný akt by prebehol možno rovnako (ale skôr primitívnejšie), ale by chýbalo niečo, čo by ho očisťovalo.
Ale možno by som chcel v tejto súvislosti fixovať ešte jednu inú vec: niekto (myslím, že to bol Jan Doležal) povedal, že úpadok európskej civilizácie sa začal vtedy, keď bolo mužom zakázané nosiť meč. Myslím, že trafil klinec po hlavičke: veľká časť dnešného marazmu spoločenského a politického života podľa mňa pochádza z toho, že nie je možné vyzvať toho, kto urazil či ublížil, na súboj, na život a na smrť.
Ja viem, že sa to tiež zneužívalo na úkladné vraždy, ale v tomto prípade sa zrejme s vaničkou vylialo i dieťa. Potom je možné, že sme sa dostali do stavu, popisovaného slovami:
Největším zločinem na lidstvu vždy bylo nepotrestání zločinů. V současné postmoderní době se to stalo téměř zákonem, že zločin není řádně potrestán, zločinec má práva přesahující do značné míry práva oběti. Navíc zločinec je ve vězení přítěží společnosti, a tak je snaha jej co nejdříve propustit. Odčinění zločinu a upřímná lítost se nekoná.
Myslím, že ani nemusím uvádzať konkrétne príklady na to, čo sa v tomto citáte uvádza; “humanisti” si myslia, že toto je dobrý stav, ja si myslím, že nie. Táto civilizácia je ako prešľachtený pes. Liekom nie je lynč, ako by mi asi ihneď podsunuli; naopak, nech vyšetrovanie súd sú tak dôkladné, ako je to len možné — justičný omyl, dokonca ani zlovôľa sa nedajú vylúčiť. Ale keď to všetko prebehlo tak ako treba, tak má prísť trest, čo aj tvrdý trest, a má to byť skutočný trest a nie rekreačný pobyt. A to všetko by malo prebehnúť rýchlo.
Tak by sa dalo aspoň čiastočne napraviť to, čo sa pokazilo zákazom nosenia meča; lebo návrat už asi nie je možný.
Thu 15 Nov 2007
Udržiavanie vzdialenosti ako invariant
Posted by Arjuna under Bděni, toť vše , Aikido & Budo prax , Vlastná praxNo Comments
Po par mesačnej prestávke som znova začal chodiť na aikido. Občas prestávka (aj keď len sčasti dobrovoľná) je dobrá, lebo človek trochu zabudne na nesprávne stereotypy, a vie sa pozriet na vec “po novom”.
Tak sa aj stalo, že som si uvedomil, čo je to, na čo mám sústrediť svoju pozornosť.
Čo mám na mysli.
Ako pomôcka na uchovanie bdelosti sa odporúča (tiež odporúčam) sústrediť sa na niečo: pri šamathe na dych, pri chôdzi pozornosti (hlavne) na dotyk chodidiel o zem, pri satipattháne na pohyb atď. Ja to nazývam “invariantom”: t.j. sústrediť sa na niečo, čo je relatívne stále, alebo aspoň neustále rovnako/podobne sa opakujúce počas časového obdobia, keď sa snažím udržiavať bdelosť.
Otázkou teda bolo, na čo sa sústrediť pri aikide, aby to pomohlo udržaniu bdelej pozornosti. Čo je tým “invariantom” pri aiki technike? Pôvodne som si myslel, že by človek mal vnímať celý pohyb, podobne ako pri satipattháne alebo aspoň na dýchanie. Ale nakoniec som stále dospel k tomu, že je to všetko umelé, nevyrastá to z podstaty aikida, a vlastne to prekáža technike, lebo to odvádza pozornosť. Ono dobrým invariantom by bola i harmónia, čo je vlastne podstatou aikida, ale to si podľa všetkého vyžaduje hodne vysokú úroveň.
Dneska som si však uvedomil onen invariant cvičenia aikida, ktorý vyrastá prirodzene z jeho podstaty, vedel by som ho azda aj usledovať, a naviac, pre úspešné vykonávanie techniky je nevyhnutný: a tým je udržiavanie vzdialenosti alebo trochu širšie ma’ai. Z definície sa jedná o nasledovné:
Dosl. “harmonie vzdálenosti, harmonie načasování.” Jeden z nejdúležitějších principů v aikidó. Znamená správně odhadnutou (tedy harmonickou vzdálenost) takovou, která poskytne obránci dostatek času na obrannou akci. S tím souvisí správné načasování této akce - tedy obrana musí začít nejpozději současně s útokem a k tomu je zapotřebí určitá minimální vzdálenost.
Myslím, že tento invariant by nebol na prekážku technike, naopak, by jej prospieval.
Ešte niekoľko námatkou vybraných technických postrehov ku vzdialenosti:
1. Při útoku na vzdálenost dochází k pohybu obránce současně s útokem a k vyrovnání situace. Vzdálenost neutralizuje sílu. Útočník se stává orientačním bodem. Pak se stává obránce středem pohybu a pohybuje se daleko méně než útočník, který je veden kolem - obránce působí na to, aby se pohyboval on.
2. Vzdálenost - každý zápasník má svuj vlastní Ma-Ai neboli vzdálenost od svého protivníka pro vedení útocných ci obranných akcí. Výhoda Ma-Ai spocívá v tom, že je nutno, resp. možno protivníka vylákat ze zamýšleného odstupu a udržovat ho ve vzdálenosti
výhodné pro útok. Na první pohled kolizním taktickým úkolem je udržovat protivníka blízko a soucasne být co nejdál od neho. Tohoto postavení je dosahováno dodržením správného postoje (bojového strehu) a v prípadech kdy se používá ruzných zbraní - správnou manipulací držené zbrane (napr. hole nebo mec). … Ma-Ai má v bojových umeních rozhodující význam. Príliš velká vzdálenost od protivníka neumožnuje správne zasáhnout a kontrolovat jeho pohyby, príliš malá vzdálenost omezuje rozsah pohybu a obránce muže být tzv. uzavren. Ve výcviku bojových umení je to vždy ucitel nebo trenér, jenž se brání útoku protivníka, protože méne zkušený žák nedokáže okamžite reagovat a prizpusobit situaci své Ma-Ai.
2. Kisshomaru Ueshiba: Narozdíl od Judo, kde se s oponentem perete, tak v Aikido skoro vždy podporujete nějakou vzdálenost. Proto je možný volný druh ukemi. Místo padání s bouchnutím jako v Judo, děláme kruhové pády, velmi přirozenou formu ukemi. Tak pilně cvičíme tyto čtyři elementy.
3. Príkladom tohoto tréningu je výuka toho, ako sa vyhnúť útoku do vertikálnej stredovej osi tela. Veľa z bojových umení učí presun po priamke alebo oblúku na vyhnutie sa útoku na stred tela. Vo väčšine prípadov tieto techniky nie sú zlé, len potrebujú veľa miesta. Väčšinou obsahujú veľa pohybu a tým vytvárajú veľa miesta medzi útočníkom a obrancom. Skutočnou podstatou je spraviť iba malý pohyb. Pochopiť využitie geometrie tela je veľmi jednoduché. Ak je vzdialenosť medzi ramenami bežného človeka približne 45cm, potom sa stačí pohnúť iba o 22,5cm od stredu na to, aby sa človek vyhol útoku na strednú os tela. Tento princíp funguje, pretože v bežných prípadoch sú ramená širšie ako boky a stačí, aby sa z dráhy útoku dostala polovica ľudského tela.
P.S. 16-11-2007 Žiadúce ovšem je, aby ten invariant bol nejak spojený s nejakým fyzickým pocitom…
Wed 14 Nov 2007
Myslím, že na začiatku (a nie na konci, t.j. disciplína nie je výsledkom, ale predpokladom bdelosti) Cesty za bdelosťou je schopnosť disciplíny, resp. sebadisciplíny.
Každý individuálne má nejaký druh slabosti, ktorú keď nekontroluje, tak nemože ani dúfať, nielenže v to, že dokáže byť bdelý, ale ani v to, že sa o to dokáže pokúšať.
U mňa je to množstvo spánku, jedla a kávy; akonáhle sa mi ktorékoľvek z týchto troch dostane spod kontroly, tak cvičenie ide dole vodou; a naopak, keď to držím pod kontrolou, tak vidím, že má aspoň zmysel sa pokúšať o bdelosť. Hlavne u jedla je to dosť problém, pretože som zistil, že (možno vekom, možno to má iné príčiny) mi stačí polovičná dávka jedla, na ktorú som bol zvyknutý. Takže mi nezostáva nič iné, len skutočne bedlivo a neustále sledovať pocit najedenosti (presne podľa jógových zásad) a neprešvihnúť ho. Svojím sposobom je to vlastne tiež cvičenie bdelosti — len predtým som sa o to vobec nemusel starať a vobec ma nenapadlo sa o to starať.
Ešte raz chcem zdorazniť, že to, čo treba dostať pod disciplínu, je individuálne, a každý si musí zrejme sám vysledovať ktoré jeho aktivity dokážu či už priamo, alebo svojimi následkami zabrániť bdelosti.
A ešte jedna vec: dodržiavanie disciplíny je nutná, ale nie dostatočná podmienka pre udržanie sa na Ceste….
P.S. Technická poznámka: dobré je každý deň zapisovať výsledok udržiavania disciplíny vo zvolených oblastiach, minimálne v rozlíšení splnené/nesplnené. Je to smiešne, ale pomáha to… Výsledky sú prekvapivé, a pamať klame. Rozhodne nie je naším spojencom…
Tue 13 Nov 2007
Je potrebný koncept Boha ako základu mravnosti?
Posted by Arjuna under Spoločnosť, politika , V+T, aplikácie[5] Comments
Už niekoľkokrát som písal, že pre mravné chovanie nevidím vôbec žiadnu potrebu, aby existoval Boh… stačí k tomu pud sebazachovy a vôľa prežiť u danej komunity. Na podporu tohto tvrdenia som našiel pekný experiment:
….uspořádala Elinor Ostromová se svými kolegy zajímavý pokus. Rozdala osmi studentům po pětadvaceti žetonech, které si studenti mohli po dvou hodinách “investování” vyměnit za skutečné peníze. Studenti investovali na jednom ze dvou trhů simulovaných počítačem. První z trhů zajišfoval fixní výnos závislý pouze na počtu investovaných žetonů. Na druhém trhu byly výnosy variabilní a jejich výše závisela na celkovém počtu žetonů, který na tento trh vložilo všech osm studentů. Pokud sem bylo vloženo jen málo žetonů, vynášel trh hodně, mnohem víc než trh s fixními výnosy. Jakmile však investovaných žetonů přibývalo, výnosy se snižovaly a při vysokých investicích studenti dokonce přišli o své peníze.
Hra měla napodobit ekologický zdroj otevřený pro každého, například rybolovný revír nebo pastvinu. Takový zdroj slušně vynáší, dokážou-li se všichni uskrovnit, ale vůbec nejlepší zisk z něj dostanete, jestliže se uskrovní všichni kromě vás, a vy se zachováte jako sobecký vyžírka. Otázkou bylo, jak se studenti zachovají. V nejprostší verzi hry, tj. při anonymním a neregulovaném investování, byl společný zdroj doslova vyjeden. Studenti dosáhli na konci hry jen 21 % maximálního možného zisku. Ve druhém případě vědci studenty v polovině hry vybídli, aby si pohovořili o svých investičních strategiích. Studenti se pak vrátili k počítačům a dál anonymně investovali. Výsledný zisk vyskočil na 55 % dosažitelného maxima. Možnost opakované komunikace mezi studenty zvýšila výnosy až na 73 % maxima. “Obyčejné klábosení” mezi investory, kteří neměli možnost potrestat narušitele pravidel, dokázalo odvrátit ekonomickou katastrofu.
Když Ostromová se svými kolegy studentům naopak umožnila, aby vyžírky trestali pokutami, ale zakázala jim domluvit se na investiční strategii, nebyly investiční zisky nijak oslnivé: pouhých 37 %. Byl-li ten, kdo udělil pokutu, současně “zdaněn”, dosáhly pouhých 9 %. Jakmile však studenti dostali šanci smluvit se jak na strategii, tak i na společném trestání vyžírků, začal systém fungovat téměř bez chyby: účastníci pokusu si vydělali 93 % maximální možné hotovosti. Studenti se v tomto případě dohodli, kolik žetonů každý z nich vloží na variabilní trh, a pouze čtyři procenta pokusných osob porušilo přijaté dohody.
Na základě svých pokusů dospěla Ostromová k závěru, že pouhá komunikace může zásadně zvýšit naši ochotu k obětem ve prospěch udržitelného využívání přírodních zdrojů. Ba co víc, komunikace je důležitější než trest.
Ako vidno z pokusu, pokiaľ je umožnené subjektom slobodne komunikovať (princíp homeostatu!), a vzájomne sa ovplyvňovať, potom sa pomerne rýchlo ustanoví rovnováha, a účinne vedia postihovať nemorálne chovanie, bez toho, aby k tomu potrebovali Boha. Čisto len preto, aby mali lepší život…
Pravda, reálny život je zložitejší, a nie všetci ľudia sú rovnako slušní a inteligentní ako študenti, a tak na vynútenie vhodného chovania tu príde vhod koncept Boha; ale je to len utilitárna potreba.
V uvedenom článku som dokonca našiel i pekné príklady zo života…
Napr.:
Poblíž španělské Valencie se na 15 000 farmářů dělí o vodu z řeky Turia podle pravidel, která jsou stará nejméně 550 a možná ještě víc let. Každý farmář, když na něj přijde řada, odčerpá ze zavlažovacího kanálu tolik vody, kolik potřebuje, a pečlivě s ní hospodaří. Od podvádění jej odrazuje pozorný dohled jeho sousedů žijících po proudu a proti proudu kanálu. Pokud dojde ke sporu, odvolají se farmáři k soudu Tribunal de las Aguas, který se schází ve čtvrtek ráno před apoštolským portálem valencijské katedrály. Záznamy z jeho jednání, jež se dochovaly nepřetržitě od 15. století, dokazují, že ke sporům dochází zřídka. Valencijské uspořádání přenesli Španělé při zachování shodných pravidel i do Nového Mexika, kde dodnes prosperují samosprávné zavlažovací systémy.
Je však pravdou, že spoločenstvo, ktoré chce takto fungovať musí byť živé, eager, a nesmie sa mať príliš dobre. A tiež nemôže byť príliš veľké.´
Degenerácia spoločnosti začína, keď sa jej nedarí udržať vyžírkov na uzde…
Spoločnými zdrojmi totiž nie sú len vzduch či pastviny, ale aj — dôvera medzi ľuďmi.
Fri 9 Nov 2007
Kľud a bdelosť
Posted by Arjuna under Bděni, toť vše , Haiku a pod. , Zenové záhrady a iné krásne veciNo Comments
Našiel som scénu z Kill Billa, ktorá sa mi skutočne páčila — samotný film nebol zlý, skôr dobrý, ale toto je o triedu lepšie ako všetko ostatné v ňom ale aj v porovnaní s inými filmami…
Páči sa mi z viacerých dôvodov: v prvom rade je úžasná tá zimná záhrada, v ktorej sa dej odohráva. Kĺud, pokoj, stála prítomnosť: skoro by som povedal, že stelesnené haiku. Napr. Bašóovo (aj keď nepojednáva o zimnej záhrade):
Nad vysokou horskou stezkou
vychází pomalu slunce
A kolem voní višně.
Nejak tak, ako tú zimnú záhradu si predstavujem bdelú a pozornú dušu….
Takisto sa mi páčilo, ako si tá Japonka vyzúvala topánky (resp. to, čo nosia, neviem, ako sa to volá): pozorne, starostlivo…poriadne, presne… A ako odkráčala: medzi kráčaním a bdelostou existuje veľmi jemné, intímne prepojenie… a tu to vidno…
Potom, čo sa mi páčilo, bol spôsob boja tej Japonky: prirodzený, ako keby pozorne a starostlivo robila nejakú bezpečnú, mierovú prácu, napr. hodinára — vôbec to nevyzeralo, že jej ide o život. Nebála sa zabiť, ale ani umrieť… bolo to pre ňu ako dve strany jednej mince.
Ďalšia vec: fantastický kontrast medzi bojom a kľudom predstavuje tá — ja neviem presne čo to je, je to asi nejaký dekoratívny prvok v tej záhrade– drevená rúra s prekvapkávajúcou vodou, a sama sa preklápajúca… Aj toto mi pripomína haiku.
Napr. zase Bašóovo:
Nesmírné ticho.
Skalami ke mně proniká
jen cvrkot cikád.
alebo
Jak je tu ticho!
Slyším, jak datel
ťuká do stromu.
To občasné preklopenie a klepnutie bolo, ako keby ten jednoduchý mechanizmus odčítaval — Večnosť.
P.S. Možno si mohol Tarantino odpustiť hudbu do tej zahrady…keď bolo ticho, bolo to omnoho lepšie. Vždy keď prestala hrať hudba, tak to ticho a kľud sa prehĺbili a zvýraznili…