September 2007


Hus je uznáván jako reformátor. Ovšem v jeho učení je spousta nepřijatelných tezí. Příkladně neplatnost úkonů těch kněží, kteří žijí v rozporu s evagelii. V důsledku by to znamenalo třeba neplatnost svadeb a tím i dědického práva, které udělil nehodný kněz. Jenže to, jak jistě uznáte, by znamenalo rozpad společnosti. Proto církev, stejně jako kterákoli státní správa v minulosti i dnes, učila a učí, že právoplatnost úkonů spočívá v důstojnosti úřadu a ne v případné nehodnosti člověka. To, mimo jiné, Hus nechtěl uznat.


Toto som vypísal z jednej diskusie o Husovi. Je tu celkom dobre vyhmatnutý jeden z ústredných problémov našej civilízácie: tým, že už dlhšiu dobu (dávno pre Husom) ideme cestou že “právoplatnost úkonů spočívá v důstojnosti úřadu” dostávame sa na scestie, pretože tolerujeme politikov - a vôbec, verejných činiteľov -ktorí nemajú morálnu integritu.


Našiel som jednu z vrcholných scén zo Zeffirelliho filmu o sv. Františkovi.

Jedná sa o scénu, keď tatkovi sv. Františka došla trpezlivosť so synovou dobrotou a naivitou, a rozhodol sa predostrieť celú kauzu biskupovi. Pri tej príležitosti aj sv. František nahliada, že takto ďalej nemôže pokračovať — a rozhodne sa odísť (buddhisticko-hinduisticko povedané) do bezdomovia.

Doporučujem si všímať i reakciu ostatných ľudí, včítane biskupa: nerozumejú síce deju čo vidia pred sebou, ale predsa len cítia akúsi bázeň a úctu. Neviem, neviem, ako by prebehla podobná situácia dnes; pravdepodobne by skončila kvílením sanitky, a vybehnutí dvoch svalnatých mužov v bielom, v rukách so zvieracou kazajkou… a potom dlhý pobyt na psychiatrii, až kým by neuznal, že sa nesprávne choval. No, neviem, či je dnešná doba lepšie ako stredovek v úplne každom ohľade…

Mimochodom, sv. František (spolu so sv. Augustínom, ale ten trochu menej) patria medzi mojich obľúbených svätcov: rozhodne v ňom vidím tie najlepšie stránky kresťanstva, aj keď je otázne, že keby všetci kresťania boli takíto, či by sa stalo svetovým náboženstvom…


Zase tu čítam, že barmskí mnísi demonštrujú proti vláde; neviem presne, aký je tam režim (mám dojem, že tam vláadne akási vojenská junta) ale mi to pripomína časy, keď sa vo voľakedajšom južnom Vietname tiež upaľovali buddhistickí mnísi na protest snáď proti vláde. Myslím, že potom keď tá vláda padla, a Američania odtiahli, tak tí šťastnejší, čo to prežili, si v pracovných táboroch a väzeniach smutne spomínali na svoju naivitu — ale to im bol už vtedy celý buddhizmus nanič.

Nie nadarmo Buddha varoval svojich následovníkov, aby sa nemiešali do vecí kráľov a vladárov, lebo z hľadiska Oslobodenia a Prebudenia, sa jedná o aktivity, ktoré nepredstavujú žiaden prínos.

Duchovní — akejkoľvek denominácie — by sa nemali miešať do politiky… Prinieslo to vždy len problémy. Aj politiku majú robiť hlavne odborníci…a nie naivní amatéri.

První příběh jsem si vyslechl od vysokého komunistického funkcionáře, kterého uprostřed pracovního dne zastihl těžký infarkt myokardu. Nevěřil v boha a o nějakém tunelu se světelnou postavou na jeho konci nikdy neslyšel. Svůj zážitek mezi životem a smrtí mi vylíčil asi takhle:

„Z ničehož nic se mi v kanceláři zatmělo před očima a ucítil jsem na prsou palčivou bolest. Asi jsem pak začal ztrácet vědomí , protože se mi zdál velice divný sen. Náhle jsem si uvědomil, že sedím ve svém služebním voze, který se řítil nedovolenou rychlostí někam do neznáma. Než jsem stačil na to upozornit řidiče, tak vůz s velmi pronikavým pískotem zastavil. Já jsem v ten okamžik více cítil nežli slyšel, že mám vystoupit. Nějakým zvláštním způsobem jsme se ocitli i se šestsettřináctkou (automobilem) uprostřed velkého dobře osvětleného sálu. Přímo přede mnou zářila naše pěticípá hvězda se srpem a kladivem. Pod tímto proletářským znakem seděl v předsednickém křesle sám soudruh Lenin. Přivítal mne se zdviženým prstem a zle mi vyčinil, že se nedostatečně věnuji stranické práci a prý dávám soudruhům velmi špatný příklad. Rázně mi vysvětlil, že ještě nenastala doba, kdy usednu v ústředním výboru KSČ. Mám se zatím vrátit na své místo a zlepšit se ve své činnosti. Pak jsem se ke svému velkému překvapení probudil v nemocničním sále. Dodnes nemohu pochopit , že jsem mněl tak velmi živý sen, který si dodnes pamatuji!“ Od té doby mněl tento soudruh jasnovidné schopnosti až do své smrti. Dokázal vidět dovnitř lidského těla.


Prečítal som si to tuto.


No, pokiaľ je toto pravdivý popis, a nie nejaká mystifikácia, tak to len naznačuje, že v priebehu smrti sa všetko “bortí”, a má to podobný priebeh, ako hocktorý sen, do ktorého zasahuje realita (napr. zvuky, dotyky, zima): všetko sa spolu skomponuje tak, aby to dalo snívajúcemu zmysluplný obraz, ale v skutočnosti je to len sen… A také tie moodyovské historky o tuneloch mi len naznačujú, že ľudia už takéto zážitky majú “štandardizované”, a ťažko možno od nich očakávať nezávislý a objektívny popis toho čo sa deje, alebo presnejšie nezávislé, a originálne snívanie. Štandardizovanosť týchto popisov mi naznačuje i to, že napr. v Tibetskej knihe mŕtvych sa možno dočítať štandardizované popisy úplne iného druhu.

Inými slovami neviem nič, a jediná rozumná aktivita je zachovat bdelosť a prijať všetko, čo príde, ničoho sa nezľaknúť a dôverovať (to pravda, môže len ten, kto “nepácha ťažké hriechy”) že sa to dobre skončí, a že to s nami “To” myslí dobre…


Jedna z veľmi, veľmi mála Nobelových cien za mier, ktoré sa ocitli v správnych rukách, je tá, ktorú vlani obdržal Muhammad Junus za založenie banky, poskytujúcu mikropôžičky, t.j. maličké pôžičky chudobným ľuďom (hlavne ženám, tie sú zodpovednejšie) k rozbehnutiu malého podnikania. V Bangladéši aj suma, ktorá je u nás smiešna, môže znamenať pre tamojších ľudí veľmi veľa.

Trúfam si tvrdiť že toto je dokonca niečo viac, ako to, čo robila Matka Tereza, aj keď mediálne asi nie tak atraktívne.

Prečo si myslím že je to viac: preto, lebo na to, aby bol človek aspoň minimálne dobrý musí mať určitú životnú úroveň, ktorá mu dovoľuje, aby myslel nielen na seba a svojich najbližších, ale i na širšie okolie. Životná úroveň samozrejme nezaručuje, že človek má dobré srdce, a pomôže iným, ale na druhej strane je pre to nutným predpokladom. Tým, že Junus svojimi mikropôžičkami pomáha ľuďom vymaniť sa z biedy, robí pre mier na svete a medzi ľuďmi viac, ako mnohí politici či svätci.

Zdá sa, že myšlienka sa ujala: na Internete je vraj už v súčasnosti možné si “adoptovať” takého “mikropodnikateľa” v rozvojovej krajine, a pomôcť mu. Toto — spolu s “adopciou detí na diaľku”, za účelom financovania ich vzdelania — považujem za najlepšie dve myšlienky za posledné desaťročia. Žiadne vládne pomoci, ktoré len podporujú korupciu nie sú potrebné: potrebná je takáto zacielená pomoc. Možno nakoniec aj pre našich Cigánov takáto pomoc, namiesto zaručených dávok, rastúcich s počtom detí, by bola účinnejšia a prínosnejšia; len potom, kde by sa podeli bojovníci za ich práva — nakoniec by sa museli aj oni živiť poctivou prácou.:-)

Môže vzniknúť otázka, aký to má súvis s týmto blogom. Súvis to má ten, že aby človek mohol sa snažiť byť bdelý, na to potrebuje určité prostredie — a tým prostredím nie sú miesta, kde sú neustále vojny, nenávisť, hlad a bieda. U mňa si zaslúži úctu každý, kto nájde spôsoby, ako tieto zlá redukovať: a Junusov spôsob je mimoriadne prínosný, lebo tí ľudia sa vymania z biedy vlastnou aktivitou, a preto nemusia závidieť (čo žiaľ neznačí, že im nebude závidené) a nenávidieť.

Popravde, neviem, či možno jeho chovanie/zmýšľanie považovať za zenové či bdelé; asi nie. Ale v každom prípade ho možno považovať za citlivé voči utrpeniu a beznádeji — a ktovie, možno je to nakoniec i viac…


Nedávno som dospel k prekvapujúcemu záveru: moja profesia (programovanie, ale určite to platí i o iných profesiách) o ktorej som si myslel, že je prekážkou v sústredení — v tom zmysle, že si vyžaduje príliš turbulentnú prácu mozgu — a z hľadiska praktikovania je de facto strateným časom, je v skutočnosti pravdepodobne výhodou, len si to žiada odvahu sa oň oprieť.

V mnohom mi to pripomína stav niekde na rozhraní piateho a šiesteho obrázku hľadania byvola, t.j. že byvol ktorého hľadám, vlastne nikdy nebol stratený (Obrázek “zkrocení buvola” už ilustruje začínající vztah. Hledač se tu učí zbavovat se zlých návyků, které byly v předchozích stádiích užitečné. Buvol se stává spíše přítelem a společníkem, ne nástrojem pro zorání pole osvícení. Ve stadiu “návrat domů” na buvolu dřívější žák, nyní světec a mistr, ví, že osvícení tu vždy bylo po ruce.).


Ako to myslím: raz som písal, že jedným z príznakov rozptýlenej mysle, je, že hľadám predmet, povedzme na stole, a napriek tomu, že ho mám pred očami, ho nevidím. Je to neuveriteľný fakt, ktorý už určite každý mnohokrát zažil: predmet je pred očami, a nevidíme ho.

Programovanie má dva aspekty: jeden je taký ten tvorivý, t.j. vlastné písanie programu: tu je hlavným problémom neprepednúť vzrušeniu z tejto krásnej činnosti; touto témou sa ale teraz nechcem zaoberať, aj keď by si to možno zaslúžila.

Ale druhý aspekt je práve hľadanie chýb — v drvivej väčšine vlastných — v programe: to je presná analógia toho, čo som spomínal: chyba je vo väčšine prípadov priamo pred očami, len ju človek nevidí, lebo je sústredený na niečo iné, alebo je jednoducho rozptýlený. Riešenie je podobne, ako pri hľadaní predmetu na stole: relax, odstup a nestotožňovanie sa s činnosťou mysle. Čo je na tomto ale zvlášť dobré, že vlastne mám pred sebou 8 hodín denného cvičenia, len som o tom vôbec nevedel, vôbec som to nevidel…:-)

Pravdepodobne ozaj je to tak, že tento svet, tento život, nám nebol daný na prekážku, a ako utrpenie, ale ako niečo, o čo sa môžeme opriet; ako kotva.


Vždy ma zaráža — už som si to niekoľkokrát uvedomil, a myslím, že to nie je len môj problém — že vedomie sa “zdržuje” akoby v priehradkach, alebo miestnostiach nejakého veľkého domu. Alebo možno lepším názvom je “ohnisko osobnosti”…

Keď sa nachádza v jednej priehradke či miestnosti, úplne zabúda, čo si predsavzalo, alebo sa rozhodlo konať, keď bolo v inej priehradke/miestnosti. Toto preklápanie zo stavu do stavu sa v priebehu dňa deje mnohokrát, a to je pravdepodobne to, čo spôsobuje, že bežný človek veľmi ťažko uskutočňuje svoje predsavzatia: kým je v jednej priehradke, zdá sa mu jeho uskutočnenie veľmi žiadúce, živé a jasné; ale akonáhle sa “preklopí” do inej priehradky, do iného stavu, dôležitými a živými sa stávajú iné veci, a pôvodné predsavzatie v lepšom prípade vybledne, stane sa mŕtvym, formálnym — alebo sa naň úplne zabudne.

Udržiavanie bdelosti je proces presne proti tomuto prirodzenému behu udalostí, až nato, že sa dosť často a rýchlo stane, že udržiavanie pozornosti zostalo uväznené v jednej priehradke, a medzitým sa človek ocitol v inej.

Keď vidím tento druh fungovania, ani ma neprekvapuje možnosť prevteľovania, len tie priehradky sú v tomto prípade o trochu väčšie, resp. dlhotrvajúcejšie.

P.S. Otázkou je, čím je meditácia, či bdelosť v tejto analógii: pôvodne som si myslel, ze sa človek dostáva “nad” priehradky, ale to by potom musel získať prehľad o všetkých priehradkách. Teraz to vidím tak, že sa jedná o “ustálenie” sa v jednej priehradke, t.j. ukončenie, alebo aspoň zredukovanie prechodov medzi priehradkami. Tá “meditačná priehradka” je možno pekná, ale je to tiež jedna z priehradiek.


Perfection is reached, not when there is no longer anything to add, but when there is no longer anything to take away.

Antoine de Saint-Exupery

Včera som si pozrel film The Exorcism of Emily Rose (česky “V moci ďábla”; žiaľ nie je to TEN Exorcista, ako som sa spočiatku domnieval)– údajne podľa skutočnej udalosti.

Nemôžem povedať že by ma to bolo presvedčilo. Sám z vlastnej skúsenosti viem, ako sa človek sám seba dokáže vohnať do strachu — a keď sa mu poddá, je stratený. Zažil som to pred rokmi, keď sa ešte sladinka predávala v bandaskách, a ja som jednu takú mal v predizbe. Už bola skoro prázdna. Raz v noci som sa prebudil, na tupé buchnutie, nebolo jasné odkiaľ. Ako som tak ležal v posteli, tak som premýšľal čo to bolo, a tak nejak zo srandy som si povedal, že to boli asi duchovia, alebo rovno diabol. Chvíľu som sa pohrával s touto myšlienkou, až som zistil, že sa ozaj začínam báť. A keď som začul druhé buchnutie, to to začalo byť so strachom vážne — pritom som ale mal zachovaný jasný rozum. Tak som si povedal, že keď tak tam budem naďalej ležať vo tme, tak sa ten strach môže stať nezvládnuteľným, tak som sa donútil vstať a zapáliť svetlo. Potom po chvíľke pátrania som dospel k záveru, že najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že sa nejak vyrovnával tlak vzduchu v bandaske, a tak vznikol ten buchot. Ale na ten pocit strachu, a to, ako som videl že by to eskalovalo, keby som sa neovládol a nevstal — na to nezabudnem. Ale ma to tiež poučilo, že odvaha je mimoriadne dôležitá vec v živote.

P.S. Popravde ale nerozumiem, prečo by sa mali diabli či démoni (presný rozdiel neviem) chovať tak šialene a bláznivo. Myslím, že to vôbec nie je v súlade s Bibliou (tam mi skôr pripadali inteligentní, akurát sa nezhodli so svojím Šéfom) ale skôr poplatné ľudovej tradícii a naivnej viere. Ale to je potom zase mínus v neprospech vierohodnosti takéhoto javu.

P.P.S.: Tu je ukážka.

P.P.S. 2: Podzrivé je, že existuje aj islamsky exorcizmus. Ak je to tak, tak voči KTORÉMU Bohu sa búri ten diabol? Alláhovi alebo kresťanskému, prípadne Jehovovi? Pretože títo traja nie sú to isté…aspoň si myslím. Asi je to fakt len neadekvátne ošetrovaná duševná choroba.

Doporučujem si pozrieť sériu krásnych zenových záhrad; žiaľ nedajú sa stiahnuť…tak nie je isté, ako dlho budú prístupné.

Next Page »

TOPlist