August 2007



Dočítal som sa, že je možné experimentálne vyvolať dojem, že je človek niekde mimo svoje telo, teda, “out of body experience“.

Při … experimentech měly subjekty nasazené brýle, v nichž byla videoobrazovka zvlášť pro každé oko. Na obou obrazovkách bylo vidět záběry ze dvou samostatných kamer, umístěných za účastníkem testu. Protože oba obrazy se spojily v trojrozměrný vizuální dojem, účastníci testu viděli trojrozměrný obraz vlastních zad.

Dr. Ehrsson se pak dotkl tyčí z umělé hmoty místa těsně pod kamerami a zároveň se někdo na stejném místě dotkl prsou účastníků testu. Účastníci svědčili, že stojí tam, kde jsou umístěny kamery, a že se dívají na tělo, které patří někomu jinému.


Teda, vlastne sa jedná o zmätenie zmyslov.
Dokazuje to podľa mňa to, že skutočne je svet — včítane vlastného tela — konštruovaný mysľou; a prakticky bez prerušenia sa s týmto obrazom stotožňujeme. Stotožňovanie je súčasťou tejto ilúzie. Pripomína mi to analogický jav, ktorý som si mnohokrát uvedomil v autobuse či vlaku.

Ale komu je to všetko “filmové predstavenie”, vlastne určené? A prečo?

P.S. Zdá sa, že to nie je kačica: Google ukázal na túto tému viacero článkov.

P.S. Považujem za dobrú zprávu, že sa tento jav podarilo experimentálne vyvolať: môže to predstavovať začiatok seriózneho výskumu, a teda dozvedieť sa o týchto veciach niečo naozaj solídne.


nikdo neřekl květinám aby rozkvetly nikdo
je nepožádá aby odešly až skončí jaro

Ikkjú


Toto mi došlo minule mailom:

Jednoho dne se v zámotku objevil malý otvůrek; člověk seděl a několik hodin pozoroval motýla, jak se usilovně snaží protlačit tělo tímto malým otvůrkem ven.

Pak se zdálo, jako by byl stále na jednom místě.

Zdálo se, že se dostal tak daleko, jak mohl a že se už dále dostat nemůže.

Člověk se tedy rozhodl motýlovi pomoci: vzal nůžky a zámotek rozstříhl.
Motýl se z něj pak snadno dostal.

Měl však scvrklé tělo, byl drobný a měl svraštělá křídla.

Člověk pokračoval v pozorování, protože čekal, že se křídla každou chvíli rozevřou, zvětší a rozšíří, aby byla schopna nést tělo motýla a aby byla pevná.

Nic z toho se nestalo! Motýl ve skutečnosti strávil zbytek života lezením se scvrknutým tělem a svraštělými křídly. Nikdy nebyl schopen létat

Člověk ve své laskavosti a dobrém úmyslu nepochopil, že omezující zámotek a zápas nutný k tomu, aby se motýl dostal přes drobný otvůrek, je způsob, jakým příroda vytlačuje tekutinu z těla motýla do jeho křídel, aby byl schopný létat, až se jednou ze zámotku osvobodí.


Toto je podľa mňa typicky európsky, pozitívny pohľad na problémy; nepovažujem ho však za nesprávny.

Problémy sú — aj podľa mňa — potrebné pre rozvoj človeka; aspoň u mňa pri spätnom pohľade sa vždy ukázalo, že čo aký nepríjemný problém som musel riešiť, nakoniec to prispelo k tomu, že som sa “stal lepším” či pružnejším.

Na rozdiel od bezbrehého optimizmu v tejto veci si však myslím, že problémy by mali byť ako soľ či korenie v jedle: nesmie ich byť priveľa, či neúmerné sile človeka, lebo potom ho môžu — zlomiť.


Celkom pekne zhrnutá podstata zenu (ale celý článok je dobre a čtivo napísaný):

Hovorí sa, že Zen je stav, kedy človek vhupne do svojej prirodzenosti, že je vtedy programovo nastavený zažívať sa ako skutočný, pravdivý, prítomný a nerozptýlený. Človek sa bez odporu naladí na fakt, že všetko sa v každom okamihu mení. Zažíva seba ako to, čo v skutočnosti je, bez predsudkov alebo uvažovania o tom, čo by mal byť alebo čo by nemal byť. Človek praktizujúci zazen začne postupne chápať, že je len zrnkom na pieskovisku a pritom nestratí sebaúctu. Pomáha to k vyrovnanosti.

Tzv. individuální nesmrtelnost skutečně existuje, musíme si ji však skutečně zde na zemi vytvořit. Jsme tvůrci své nesmrtelnosti. Musíme se zde na světě zindividualizovat k nesmrtelnosti, stát se individuálním opravdovým obrazem božím, jenž se už nemůže rozplynout v kosmické duši. Staneme se krystalem, jenž vykrystalizuje z tohoto roztoku. To je cíl naší životní cesty. To je ta naše vědomá reintegrace, jíž se odlišujeme od kolektivu. Vytváření nesmrtelnosti se děje různým způsobem: cestou vědění, cestou víry atd. Ovšem různé, různě kvalitní cesty mají také za následek hierarchické rozvrstvení nesmrtelných.

Ukážka z knihy HOVORY S LASENICEM

Takúto alebo podobnú verziu riešenia nesmrteľnosti považujem za najpravdepodobnejšiu.

Zhuangzi [Čuang-c’], jeden z najznamejsich predstavitelov tzv. “filozofickeho taoizmu” pise v svojej knihe (Zhuangzi, kap. 19):

Ji Shengzi [Ťi Šeng-c’] trenoval pre krala kohuta na kohutie zapasy. Po desiatich dnoch sa kral opytal, ci je kohut uz pripraveny na boj.
“Este nie, je prave v stadiu prazdnej/marnivej arogancie a pysny na svoju vlastnu silu.”
Po dalsich desiatich dnoch sa kral opytal opat a Ji Shengzi odvetil:
“Este nie, kohut este stale reaguje na zvuky a pohyby.”
Po dalsich desiatich dnoch sa kral opytal opat. Ji odvetil:
“Este nie, jeho pohlad je stale prilis plny/napaty/sustredeny a je plny energie [qi].”
Po dalsich desiatich dnoch sa kral opytal opat a Ji odvetil:
“Takmer je hotovy/pripraveny. Iny kohut moze kikirikat a on neprejavi ziadnu zmenu [v spravani]. Navonok sa javi, akoby bol [vyrezany] z dreva. Jeho cnost je dokonala. Ine kohuty sa neodvazia mu postavit/celit, ale sa otocia a zutekaju.”

Zdroj: diskusia.


Na jednej strane je to pekná historka, ale na druhej strane … neviem.

Pripomína mi to historku o Ježišovi, ktorý keď chceli Židia kameňovať cudzoložnicu, im povedal, nech ten, kto je bez viny hodí prvý kameňom… a oni zahanbene odišli. Na toto hovorievam, že keby sa to stalo dnes, tak nielenže by ľudia nepoložili dole kamene, ale naopak, hneď prvý kameň by letel k nemu — tak veľmi upadol svet od biblických čias.

V dnešnej dobe by som sa rozhodne nespoliehal na to ako pôsobím, dôležitejšie je, čo viem. Pravda, ja si myslím, že tá historka je v tomto duchu: t.j. že predpokladom dokonalosti v bojovom umení (a možno v každom umení) je dokonalá “nevychýliteľnosť z rovnováhy”; neviem však prekonať v sebe pocit, že by som tým niečo ľudského zo seba stratil….

Duch dnešných čias je presne opačný: byť čo najvychýliteľnejší a najemocionálnejší…a ja som dieťaťom svojej doby; keby som bol celkom taký, tak by som si pripadal v určitom zmysle “neľudský”; jediné čo ma “udržiava nad hladinou” je moja povaha, a to, že už pomerne dlho meditujem.

Možno je môj záujem o takýto druh wu-wei je vlastne akousi ozvenou niečoho v mojej duši, možno z minulých životov… keď som to praktikoval…

P.S. Ale tie etapy vývoja sú naozaj výstižne popísané:-)

Všimol som si jeden jav, ktorý mi možno vysvetľuje, prečo má človek s pribúdajúcim vekom pocit, ako keby sa čas zrýchľoval, doslova akoby letel.

Myslím, že to pozná každý: ako dieťaťu ide čas neskutočne pomaly, skoro by som povedal, že stojí. Ale s dosiahnutím dospelosti sa to zrýchľuje, a to neustále: človek registruje len začiatok a koniec týždňa, a neskôr už iba — s istou, ale nie príliš veľkou dávkou nadsádzky — Nový rok…

Myslím, že to súvisí s vnemom prítomnosti: keď je človek “tu a teraz”, má na všetko čas, všetko do seba prirodzene zapadá, všetko stíha. Keď je “mimo”, t.j. jeho pozornosť nie je upretá ne prítomnosť, ale na nejaké iné ciele, lebo len tak bezcieľne blúdi, vtedy na nič nemá čas, nič nestíha, ba dokonca nič nestíha ani prežiť.

Paradoxne, jeden z dôvodov, prečo väčšina z nás nie sme v realite je práve strach z toho, že je to strata času, a že to alebo ono dôležité kvôli tomu nestihneme.


Keby to neprinieslo tragédie do životov mnoho ľudí, tak by som sa musel váľať od smiechu:

Všetky budúce inkarnácie žijúcich Budhov, ktoré sa týkajú tibetského budhizmu, “musia dostať vládne schválenie,” oznámila oficiálna agentúra Sinchua s odvolaním sa na štátnu administratívu pre cirkevné záležitosti.


Na jednej strane mi to pripomína boj o investitúru z európskych dejín, ale na druhej strane celkom tak symetrické to nie je: žiaden tulku sa nesnaží získať právo schvaľovať čínsku vládu.

A zásah svetskej moci do “metafyzických” mechanizmov (pokiaľ teda ozaj existujú aj inde ako vo fantázii veriacich) je podobne smiešny ako pokus scháliť newtonove zákony alebo teóriu relativity vládou….aj keď možno raz dôjde aj k tomu: arogancia a velikášstvo politikov je nekonečná.

Ale čínski vládcovia boli vždy v dejinách povestní svojou aroganciou a velikášstvom… tam sa snáď v dejinách ani nevyskytol slušný a ľudský vládca…

Tibeťania majú ozaj smolu, že ich protihráčom je Čína… nezaslúžia si to (azda).


Ďalšia častá dezinterpretácia autorov sa týka sľubu bódhisattvov a ich ideálu. Neviem kde sa dostali k názoru, že princíp bódhisattvu spočíva v sľube, že počká, kým všetky bytosti nedosiahnu osvietenie a až potom ho dosiahne on sám. To je úplne mylná inerpretácia.

Historicky vzaté, táto tradícia pochádza tiež od samotného Buddhu. Je vyjadrená v jeho motivácii, prečo sa vydal na cestu hľadania. Buddha prežil svoju mladosť v prepychu paláca, netušiac o utrpení a smrti. Keď však pri svojich slávnych vychádzkach mimo palác objavil utrpenie ľudí, bol zdesený osudom, ktorý je nevyhnutný pre každého z nás. Urobil teda sľub, že dosiahne oslobodenie, pre blaho a úžitok všetkých ľudí, aby ich mohol potom túto objavenú cestu učiť. V náuke sa obecne dáva často príklad slepca, ktorý vedie slepých, až všetci padnú do jamy. To znamená, že človek sa musí najskôr uzdraviť sám, kým môže pomáhať ostatným. Alebo iný príklad: máte ťažko chorého priateľa, ktorý leží v nemocnici. Prídete ho pozrieť. Stená v bolestiach. Ale vy, pokiaľ nie ste sám doktor, nedokážete urobiť vôbec nič, len tam stáť a pozerať sa. Takisto ľudia, ktorí neprešli duchovnou cestou až k jej koncu, nemajú schopnosti účinne pomáhať duchovne druhým. Sľub je teda postavený na uvedomení, že naša snaha nemá byť egoistická, pretože je to práve ego –ilúzia ja- čo chce byť slobodné a večne šťastné, hoci aj pomocou duchovných metód. Tento koreň sa snažíme vyvrátiť od samotného počiatku cesty a praxe. Ideál bódhisattvu je teda postavený na rozhodnej snahe dosiahnuť najskôr najvyššie osvietenie a potom pomáhať druhým. Skutočný preklad slova bódhisattva je literárne „veľký hrdina“, pretože sa nebojí túto cestu abslovovať v prospech ostatných bytostí. Tu sa na veci ale už pozerá inak, pretože z pohľadu buddhu, nie je nič reálne, večne existujúce, a tak, hoci sa buddha narodí trebárs v oblastiach pekla, nie je tam v dôsledku svojej karmy a teda nie je podmienený jeho utrpením, to treba mať na pamäti. Je tam len vďaka nesmiernemu súcitu a spojeniu, ktoré má s niektorými bytosťami tam žijúcimi a trpiacimi. Len na základe týchto druhotných príčin sa dokáže rozhodnúť ďalej rodiť, ale ako som už napísal, jeho zrod nie je výsledkom jeho karmy, ktorú už na ceste prečistil, ale naopak, zažíva tzv. absolútnu pravdu prázdnoty všade kde je a netrpí.


Možno by sa to mohlo zdať slovíčkárením, no javí sa mi to dôležité rozlíšenie, ako to autor popisuje v článku “Veril Buddha v Boha?”.

Aj preto mi pripadalo nezmyselné, že v skupine do ktorej chodím údajne niektorí skladajú sľuby bódhisatvu. Pripadá mi to podobné, ako keby trojročné dieťa uzatváralo právne záväzné zmluvy napr. darovanie domu.

Myslím, že bódhisatvovský sľub je taký sľub, ktorý má dopad na množstvo inkarnácií, nielen na tú aktuálnu; dokonca možno na všetky zostávajúce.

Všetci, čo tu žijeme v týchto končinách, sme tak ďaleko od úrovne, keď by sme mohli zodpovedne vysloviť takýto sľub, že takýto sľub nemá zmysel; zmysel môžu mať sľuby v rámci tejto inkarnácie, nič viac. Dokonca si myslím že i tulkuovia, keby ich neobjavili ich spolubratia, by sa v novom zrodení, keby neprešli potrebnou výchovou, ale ocitli sa niekde uprostred “zúriaceho kapitalizmu” keď by sa museli starať o živobytie, by prišli minimálne o časť svojich schopností. A najskôr by ich čakal pekne dlhý rad nesprávnych zrodení, t.j. takých, keď by neprecitli k uvedomeniu, kým vlastne sú…


Třetí brána:

Song An volá Mistra

Mistr Seong Am Eon na sebe každý den volal: “Mistře!”
A taky si odpovídal: “Ano?”
“Buď stále bdělý!”
“Ano”
“Nikdy se nenech zmást, ve dne ani v noci!”
“Ano, ano.”


Priznám sa, že som tejto zenovej historke (je ale uvedená v zbierke kóanov, takže je to viac než historka) nerozumel, keď som ju prvý raz čítal, dokonca mi to pripadalo smiešne — rozprávať sa sám so sebou? Teraz ju vnímam už trošku ináč.

Pred časom ma Ondrej upozornil na jednoduché cvičenie od Gregoriana Bivolarua (Ondrej to i preložil, až to uverejní, tak sem hodím odkaz). Podstatou cvičenia je, že sa človek snaží udržiavať bdelosť niektorým svojím obľúbeným spôsobom, a sčasu na čas, keď sa mu zatúla myseľ, a potrebuje sa vrátiť k reality, si sám sebe položí otázku, a hneď si ju i zodpovie:

Kde som? Tu!
Kedy? Teraz!

Ja si tiež si túto otázku položím vždy v 5 minútových intervaloch, keď cvičím niektoré cvičenie bdelosti, prípadne ásany (kde som mal odjakživa problémy so sústredením); dokonca zdá sa že i pri šamathe má takéto pripomenutie si reality miesto.

Je prekvapivé, ako takéto jednoduché opatrenie zlepší kvalitu cvičenia; pravdu povediac, ani nerozumiem, že prečo sa to deje. Asi sme vnímavejší voči informáciám či príkazom ktoré prichádzajú “zvonka” (dokonca i vtedy, keď “na druhom konci drôtu” sme my sami — viď autohypnóza) ako keď sa snažíme presadiť niečo vo vnútornom chaose, mitote, ako jeden z jeho účastníkov.

P.S. Pre tých, ktorým sa moja verzia otázky zdá príliš stručná, uvádzam originálne znenie:

Ask yourself:”where am I?”
Answer yourself: “HERE”.
Ask yourself then: “In what moment am I?”
Answer yourself: “NOW”.


P.S. 4.8.2007
Možno že mechanizmus pôsobenia toho Bivolaruovho cvičenia spočíva v neustálom pripomínaní si onoho faktu, t.j. že si na to mozog zvykne. Možno keby som si stále opakoval že “som krásny” alebo “mám krídla”, nakoniec by som akceptoval aj to…:-)

P.S. 30.1.2008 Viď tiež tento zápis.

TOPlist