Lucida Intervalla

Keď som pred časom citoval úžasný obraz Višnua z Bhagavadgíty, dopísal som postscriptum, že celkom rád by som videl animáciu, ktorá tieto nádherné verše zviditeľní.

Ani som si nemyslel, že sa mi to tak skoro vyplní…isté je, že naozaj platí, že na Internete možno nájsť všetko. Tak som na youtube našiel presne toto zviditeľnenie .

Doporučujem si ale NAJPRV prečítať verše, a až potom si to pustiť… je to úžasné, ale aj tak mám pocit, že tie verše z Bhagavadgíty sú omnoho lepšie…

Teória spravodlivej vojny má svoje korene v 4.storočí, v úvahách sv. Ambroža, biskupa v Miláne a jeho žiaka, sv. Augustína. Tí argumentovali, že ak človek odpustí svojmu nespravodlivému trýzniteľovi z dovodu lásky k blížnemu a jeho násilie mu neodpláca svojim násilím, je to jeho mravne ušľachtilá voľba. Situácia je však dramaticky odlišná, ak nespravodliví trýznitelia ubližujú bezbranným, nevinným obetiam. Vtedy moja nečinnosť, moja neochota silou ochrániť trpiacich nevinných pred nespravodlivými agresormi, nie je príznakom lásky k blížnemu, ale sebelásky, tj. neochoty riskovať svoj život na ochranu nevinných. Láska k blížnemu ma má viesť k ochrane nevinných trpiacich pred nespravodlivými. Ak ubližujú len mne, je správne trýzniteľom odpustiť a je možné neprotiviť sa im násilím. Ak však ubližujú iným nevinným, je správne vystúpiť na ich ochranu a silou ich ochrániť pred nespravodlivými agresormi. Spravodlivá vojna je vždy právom, a niekedy aj mravnou povinnosťou - ak tí nevinní sú mi zverení do starostlivosti. Vtedy je vlastná neochota zúčastniť sa spravodlivej vojny na ochranu nevinných rovnakým zlom a hriechom, ako aj samotná agresívna vojna nespravodlivých trýzniteľov. Napr. vtedy, ak dobrovolne vydám nevinných katanom a nebránim ich.

Citované z: Roman Joch: Vojny

S týmto postojom sa viem len stotožniť, a považujem ho za najlepší a najvyčerpávajúci, spomedzi tých ktoré som dosiaľ poznal. Tento triezvy, a pomerne realistický pohľad môžem snáď dokonca považovať za jeden z prínosov kresťanstva.

P.S.
Mimochodom, sv. Augustína mám rád aj kvôli jeho modlitbe, ktorú sa vraj modlieval zamlada (keď ešte zďaleka nežil svätým, a hlavne cnostným životom; citujem popamäti): “Pane Bože daj, aby som sa stal svätým, ale nie hneď”. Toto nie je anekdota, to som skutočne čítal v jeho vyznaniach, a je mi to veľmi sympatické; je to ľudské:-) A najviac sa mi páči, že to priznáva…:-)

O podobných veciach, ako v článku “Muž s dutou hlavou” som už čítal ale som to považoval za “rybársku latinu”, resp. skôr “medicínsku latinu”. Pokiaľ je to však ozaj pravda, potom mi vychádzajú dve možné vysvetlenia:

Tak ako je to vlastne?

Každý problém ma své logické, snadno pochopitelné nesprávné řešení.


P.S.: Nemám to z vlastnej hlavy, mal to niekto na Internete ako motto. Najskôr by to mohlo pochádzať od Murphyho. Ale aj tak je to skvelé.

V podstate som nemal problém s pochopením — uznaním etických princípov yogy (yam a niyam) s výnimkou jedného, a tým je svadhyaya, obvykle sa to prekladá ako štúdium Písiem (pravdou je, že ešte väčší problém mám s Íswara pranidhánou, ale to teraz nechcem riešiť). Myslím, že tradičný pohľad je zhrnutý v nasledujúcej vete:

A continuous reading of, and sincere reflection upon the traditional texts of Wisdom, prepares the way for experimenting through personal practice the higher levels of knowledge and awareness.

Chápem, že čítanie o téme napomáha dosahovaniu výsledkov — jednak oboznámením sa s technikami, možno i zvýšením motivácie — ale aj tak mi pripadalo divné, že toto dali do zakladov yogy.

Včera som sa však oboznámil so zaujímavým psychologickým javom, ktorý som predtým nepoznal: primingom, v recenzii o knihe Malcolma Gladwella: Mžik - jak myslet bez přemýšlení a došiel som k tomu, že vec môže mať i hlbší význam.

Takto nemeditujte — a ked ano, tak myslite na to, ze na magiu potrebujete nadpriemernu inteligenciu, aby ste posudili vedľajšie účinky svojich prianí… Starí Gréci hovorili, že keď chcú bohovia potrestať človeka, splnia mu priania:-)

Martin Buber: Cesta človeka podle chasidského učení:

Jednoho dne Svátku světel přišel rabi Nachum, syn rižinského rabiho, neočekávaně do učebny a našel žáky hrát dámu, jak to v tyto dny bývalo zvykem. Když shledali, že vstoupil cadik, byli zmateni a zaraženi. On jim však přátelsky pokynul a zeptal se: „Znáte i zákony hry v dámu?“ A když se z ostychu nezmohli na slovo, dal si odpověď sám: „Řeknu vám pravidla této hry.
První je, že nelze dělat dva tahy najednou. Druhé: může se jít jen dopředu a nikoli zpátky. A třetí: je-li někdo nahoře, smí již jít, kam chce.“


Ďalšie pekné zhrnutie “zákonov vývoja”… podobné niečo sa traduje i ohľadne nácviku pranayamy: na začiatku a počas nácviku sa tvrdo vyžaduje bramačarya, ale po dosiahnutí cieľa už je to jedno… A aj keď mi pripadá, že je ťažko robiť nejaký rating, ktoré z týchto pravidiel je dôležitejšie, predsa len by som za najdôležitejšie považoval to druhé…

Toto mi pripadá pozoruhodné: Při meditaci mozek vykazuje stejnou aktivitu jako ve stavu ostražitosti. T.j. bdelosť a ostražitosť spolu súvisia.

Otázka: Opravdu je to tak, že za člověka myslí jeho geny? Jeho vychování, kultura, svědomí, to není nic?

Odpoveď: Geny za nás nemyslí. Strategie chování lidí i zvířat se ale dají studovat tak, jako by za nás myslely. Ve službách našich genů maximalizujeme jejich zastoupení v dalších generacích. Je to jako když házíme kamenem do okna. Také nepočítáme balistickou křivku. I tak to okno často zasáhneme. Naše chování vypadá, jako by bylo geny řízeno, náš hod kamenem vypadá, jako bychom si spočítali balistickou dráhu

Rozhovor s psychiatrom Cyrilom Höschlom.

Možno v podobnom zmysle, ako je tu spomenuté o genoch, sa dá hovoriť o duši, o átmane?