May 2007
Monthly Archive
Wed 30 May 2007
Myslím, že “operačne” najpoužiteľnejšie chápanie bdelosti, “bytia tu a teraz” je, že je to dynamické vyvažovanie všetkých rušivých vplyvov pochádzajúcich ako z vonkajšieho prostredia človeka, tak i z jeho vnútorného prostredia tak, aby bol človek v každom okamihu jasne vedomý zmyslových pocitov (najlepšie od všetkých piatich, alebo aspoň väčšiny zmyslov) a dychania.
Teda, nejedná sa o premýšľanie o nich, nejedná sa o zafixovanie mysle tak, aby sa nehýbala, a nejedná sa ani o “umanutú” snahu “byť bdelým bez prívlastkov”, zaslepene.
Bez jasného vnímania zmyslových pocitov niet bdelosti; existuje len upadnutosť do niektorej krajnej polohy mysle či mechanické myslenie, fungovanie mysle po vychodených dráhach, ba priam vzoroch, prípadne tupá bezmyšlienkovitosť.
Jednou celkom dobrou ilustráciou nebdelosti, ktorú každý môže u seba zbadať, je, keď hľadá niečo na stole (prípadne v miestnosti) a nevidí to; v okamihu keď ten predmet zbadá, a medzitýmsa nestratil duševný odtlačok stavu, keď ten predmet nevidel, zažije rozdiel medzi zaslepenosťou a bdelosťou. Len sa pri tom netreba ponáhľať ale poriadne to zažiť…
Alebo ide nepozorný po chodníku a náhle sa potkne, ale nespadne, “uhrá to”: je to také maličké “prozření”, satori.
Možno že život poskytuje i viacero takýchto príkladov.
Tue 29 May 2007
„
Tu a teraz je existencia – a teda myslím“ (str. 50-51) – „Tu a teraz“ je nielen zahrnuté v mojom vedomí, ale je s „mojím vedomím“ zámenné. Ak „tu a teraz existujem“, znamená to, že „ja existujem“, že „som vedomý“. „Subjektivita“ mojej existencie je iba jediný spôsob vyjadrenia pre „tu a teraz“. Podstatou každého vedomia je existovať tu, a naopak, každé existujúce tu je vedomím – vedomím v prvej osobe oznamovacieho spôsobu, presnejšie v jeho trvácej forme (I am thinking). „Vedomie tu“ a „moje vedomie“ sú zámenné. Odtrhnutie „ja existujem“ a „som vedomý“ od priestoru je tým prekvapivejšie u filozofie, u ktorej by človek skôr očakával, že odtrhne čas než priestor. V istom zmysle „teraz“ skutočne je, alebo sa zdá byť menej viazané na „ja existujem“ ako na „tu“. Spomienka (reálne) a predvídajúca nádej (ideálne) ma skutočne oddeľujú od „teraz“. Slovesá majú časy, ale nemajú „miesta“. Každý jazyk má niečo ako minulý a budúci čas prvej osoby. Každý je presvedčený, že sa môže prechádzať svojou minulosťou, mimo „teraz“, kdežto existencia mimo „tu“ sa vyskytuje len v dávnych mýtoch. Zatiaľ čo „ja som vždycky tu“ a „tu“ je vždycky „ja“ – „on“, „ty“, „tamto“ je vždycky „tam“ alebo „inde“. Spojenie „ja“ s „inde“ môže sprostredkovať iba čas – buď fyzický, alebo jazykový: „zajtra budem v Paríži“. A každé „inde“ sa nutne stáva „tu“, akonáhle sa tam ocitnem.
Recenzia o knihe Raymonda Ruyera “Paradoxy Vedomia”
Mon 28 May 2007
Ryleov paradox (str. 57) – Ryle tvrdí, že problém tělo-duch je iba logická hádanka. Stačí vyjasniť logickú gramatiku týchto dvoch pojmov, ktoré patria do dvoch rôznych konceptuálnych kategórií. Duch je pojem dispozičný, kdežto telo je pojem substantívny. Telo označuje fyzickú štruktúru, duch označuje štruktúru logickú, tj. funkčnú dispozíciu jeho fyzickej štruktúry. Duch je výraz obdobný ako „presnosť hodiniek“. Svedčí o zlej logickej gramatike, ak ho ľudia spájajú do viet ako „ako pôsobí duch na telo?“, „kde v tele sídli duch?“, alebo „ako chápanie používa mozog?“. Je to ako otázka „kde sídli presnosť hodiniek, v ktorom koliesku?“ - To je správna kritika „schopností“, ktorá je vždy na mieste. Ale moje vedomie iste nie je „schopnosť“ ani „funkčná dispozícia“ môjho tela. Určite neplynie zo štruktúry, z makroskopického rozvrhu môjho tela. Naopak práve ono drží a udržiava pohromade poslednú štrukturálnu jednotu mojej mozgovej kôry.
Recenzia o knihe Raymonda Ruyera “Paradoxy Vedomia”
Sun 27 May 2007
Vedomý život nemá okraje (str. 11) – a platí to aj pre celok individuálneho vedomia. Nevideli sme sa narodiť a neuvidíme sa umrieť. Nevidíme sa zaspávať či omdlievať. Nevieme že zabúdame. Vedomie je videnie samého seba, nevidí však samé seba ako časť nejakého celku. Náš vedomý život nie je ničím ohraničený. Pre “ja” ktoré je jednotou tohto vedomia je vedomý život všetkým. “Ja” nemôžem opustiť svoje vedomie, nemôžem z neho omylom vypadnúť. Smrť sa netýka “ja”.
Recenzia o knihe Raymonda Ruyera “Paradoxy Vedomia”
Páči sa mi toto výstižné zhrnutie nášho vedomého života: vedomie, to sú vlastne také “ostrovčeky vedomia”, s nejasnými hranicami. A popravde ani v tých ostrovčekoch väčšinou nejde o “slnečný jas” všedomia, ale skôr o také prízračné šero, s ktorým neustále zápasíme.
Zaujímalo by ma však, či sa dá ešte jedným dychom pridať k tomu, čo tu bolo vymenované, i to, že “nevideli sme sa v minulých životoch, ani sa neuvidíme v budúcich životoch”…
Fri 25 May 2007
Udržiavanie bdelosti (=približne cvičenie bdelosti, napr. chôdza pozornosti alebo satipattána) sa najviac podobá šoférovaniu auta, či riadeniu lietadla. Na chvíľku abstrahujme od toho, že cesta má obvykle nejaký cieľ.
Volant (= myseľ) je vystavený počas jazdy rôznym viac-menej náhodným (ale pokiaľ je tam v tom aute porucha, tak to ani nemusia byť náhodné, ale systematické) vplyvom, ktoré spôsobujú, že keď by pohybujúce auto bolo ponechané na seba, tak by jeho pohyb bol veľmi kľukatý, a najpravdepodobnejšie by skončil v priekope, alebo na strome.
Pokiaľ sa má auto pohybovať rovno, resp. žiadaným smerom, mesí byť neustále prítomná bdelá pozornosť, ktorá reaguje na tieto výkyvy a odchýlky. Čo zodpovedá “rovnému pohybu” auta? “Rovnému pohybu” auta zodpovedá to, že človek plne a bdelo vníma svoje telo a okolie všetkými svojimi zmyslami čo najjasnejšie; dôležité je práve to zmyslové uvedomovanie telesných pocitov a vnemov. Ale nič viac. Ako povedal Buddha:
“V tom, co je viděno, by mělo být jen viděné. V tom, co je slyšeno, jen slyšené, v tom, co je vnímáno (jako vůně, chuť nebo dotek), jen vnímané. V tom, co je myšleno, jen myšlené.”
Vnímanie by malo byť jasné, ale ani nie násilné, ani nie konfúzne. Svet sa pri takomto vnímaní ocitá v celkom inej perspektíve.
Dôraz je na tej neustálosti pozornosti. Chaos má tú vlastnosť že neustále číha na svoju príležitosť, a akonáhle poľaví pozornosť, okamžite sa automaticky presadí. “Bez prodlení”, bez zľutovania a bez výnimky.
Je tu istá analógia aj v charaktere pozornosti: šofér-začiatočník, alebo taký, ktorý je príliš úzkostlivý či bojácny, kŕčovito zviera volant a ztuha sa snaží udržať smer; opakom je bezstarostný a nepozorný šofér, ktorý venuje malú pozornosť riadeniu. Správne je niekde uprostred: ako povedal Buddha, struna nesmie byť ani príliš napätá, ani príliš uvoľnená.
A nakoniec sa vráťme k cieľu cesty; bez ohľadu na to, či existuje cieľ cesty, má zmysel udržiavať auto v priamočiarom (resp. pohybe, ktorý kopíruje cestu) pohybe. A ak naviac cieľ existuje, tak je to taký bonus za to, že sme cestou nehavarovali…
Až keď je človek schopný udržať auto na ceste, môže uvažovať o tom, že kam vlastne chce ísť.
P.S. Toto čo som písal ale nemá byť návod k tomu aby človek za reálnym volantom trénoval bdelosť… tam treba sledovať iné veci.
Sun 20 May 2007
Posted by Arjuna under
Who am I?No Comments
Ešte ďalší výňatok z Oshovej prednášky
TAK I Z PŘIROZENOSTI, KTERÁ JE JEDINEČNÁ…
TANTRA VŠAK TVRDÍ DALŠÍ VĚC. Musíš to pochopit naprosto přesně. Přirozenost je dvojí: může to být impulsivní jednání, které není příliš neobvyklé, nebo přirozenost vědomá. Potom je její kvalita jedinečná - je to Buddhův stav.
Mnohokrát, když jsi mě poslouchal, myslel sis, že se přirozenost projevuje jednoduše impulsivním jednáním. Jaký je rozdíl mezi impulsivním jednáním a přirozeným projevem? Využíváš v sobě dva aspekty osobnosti: tělo a mysl. Mysl je kontrolována společností a tělo tvým biologickým potenciálem. Mysl kontroluje společnost kolem tebe, protože do tvé mysli vkládá myšlenky, a tvé tělo je podmíněno milióny let biologického vývoje.
Tělo je nevědomé, i mysl je nevědomá. Ty jsi pozorovatel za nimi. Pokud přestaneš naslouchat mysli a společnosti, může se stát, že začneš poslouchat jen svou biologickou podstatu. Tak někdy budeš mít pocit, že bys nejraději někoho zabil. Řekneš si: “Chci být spontánní - Osho přece řekl: “Buď přirozený!” tak to udělám. Budu přirozený”. Nepochopil jsi však, o co jde. Tento způsob realizace nevede ke šťastnému a blaženému životu. Budeš opět stále žít v rozporu - v rozporu s lidmi kolem sebe.
Přirozenost, kterou má tantra na mysli, je přirozenost plně vědomá. Je potřeba nejprve pochopit, že spontaneita vyjadřuje dokonalé uvědomění. V okamžiku, kdy jsi vědomý, nemůžeš být chycen do léčky mysli ani těla. Potom z tvé podstaty duše plyne opravdová přirozenost - z oblohy, z oceánu plyne tvoje přirozenost. Můžeš však stále měnit svého mistra: jednou ti bude mistrem tělo, potom zase mysl a naopak.
Tělo se rychle ponoří do spánku. Následovat tělo je jako následovat slepého člověka. Přirozenost tě tak přivede přímo do slepé uličky. Nepomůže ti. Impulsivnost není přirozenost. Ano, je to jistý druh přirozenosti, je to vyšší spontaneita než běžný projev mysli. Nemá však takovou kvalitu, jakou by ti tantra ráda umožnila nasát.
Proto Saraha tvrdí: TAK I Z PŘIROZENOSTI, KTERÁ JE JEDINEČNÁ… Přidal slovo “jedinečná”. “Jedinečná” neznamená impulsivnost, ale uvědomění.
Žijeme nevědomě. Ať žijeme v mysli nebo v těle, není v tom velký rozdíl - žijeme nevědomě.
“Proč jsi vyřízl zadní pasáž této nové knihy?” zeptala se ustaraná žena roztržitého lékaře. “Promiň, drahá,” odvětil slavný chirurg, “pasáž, o které hovoříš, je označena jako appendix (dodatek) a já jsem ji bezmyšlenkovitě vyoperoval.”
Celý svůj život tento chirurg vyjímal appendix (slepé střevo) z těl pacientů, až se tato činnost pro něj stala nevědomým zvykem. Jakmile uvidí APPENDIX, automaticky ho vyřízne.
Tak vlastně existujeme a pracujeme. Žijeme nevědomý život. Nevědomá přirozenost není příliš spontánní.
Opilec, který vrávoravě vyšel z hospody, kráčel jednou nohou po silnici a jednou nohou po chodníku. Po chvíli ho zpozoroval policista. “Hej”, zavolal na něj, “jsi opilý!”
Opilec si s úlevou povzdechl. “Sakra! To je ten problém! Já jsem si myslel, že jsem chromý.”
Pokud jsi pod vlivem svého těla, jsi pod vlivem chemických procesů. Dále…vymaníš se z jedné léčky a padneš opět do jiné. Z jedné jámy se vyhrabeš a do jiné spadneš.
Chceš-li SKUTEČNĚ vystoupit ze všech pastí a žít svobodně, musíš se naučit pozorovat svoje tělo i mysl. Jsi-li pozorný, a při tom se chováš přirozeně, potom je to jedinečná přirozenost.
Sat 19 May 2007
Posted by Arjuna under
Who am I?No Comments
Saraha hovoří ke králi: Podívej se na oblohu. Jsou tam vidět dva úkazy - obloha a oblaka. Oblak přichází a odchází, obloha zůstává v nezměněném stavu. Mrak se objeví občas, někdy vůbec - je symbolem času, je dočasný. Obloha je vidět vždy - je symbolem bezčasovosti, věčnosti. Oblaka, ani černé mraky, nemůžou narušit oblohu. Neexistuje žádná možnost, jak narušit oblohu. Její čistota je dokonalá, je nedotknutelná. Čistota oblohy je vždy panenská - nikdy ji neznesvětíš. Oblaka můžou přicházet a odcházet, a ony přicházejí a odcházejí, obloha zůstává však stále čistá bez nějaké stopy po nich.
Tak se v životě objevují dva aspekty: něco, co je jako obloha a něco jako oblak. Tvoje činy jsou jako oblak - přicházejí a odcházejí. A Ty? - ty jsi oblohou: Ty nikdy nepřicházíš, ani neodcházíš. Tvoje narození a smrt, jsou jako oblaka - stanou se. A Ty? - ty se nikdy nestaneš. Jsi stále tady. Události se dějí v Tobě, ty se nikdy neděješ.
Události se stávají jako oblaka, která se objevují na obloze. Ty jsi jen tichý pozorovatel veškeré hry oblaků. Někdy jsou bílá a nádherná, jindy zase tmavá, ponurá a velmi ošklivá.. Někdy jsou obtěžkána deštěm, jindy jsou tak lehká a prázdná. Někdy přinášejí zemi veliký prospěch, jindy velkou pohromu. Někdy způsobí záplavy a ničení, jindy přinášejí život, více zeleně a více úrody. Obloha však zůstává po celou dobu stejně dobrá i špatná, božská i démonická a oblaka ji nemůžou narušit.
Činy jsou mraky, konání jsou oblaka, bytí je oblohou.
Saraha říká: Dívej se na mou oblohu! Nepozoruj moje činy. To vyžaduje posun vědomí - nic jiného, než posunutí vědomí. Vyžaduje to změnu chování. Obvykle pozoruješ mraky, zaměřuješ se na oblaka a zapomínáš na oblohu. jakmile si oblohu uvědomíš, přestaneš se zaměřovat jen na mraky a obrátíš svou pozornost na oblohu. Potom pro tebe budou oblaka nepodstatná, a uvědomíš si tak naprosto odlišnou dimenzi existence.
Náhodou som narazil na túto peknú Oshovu prednášku.
Svojím spôsobom je táto analógia veľmi útešná
A ešte záver:
Uvědomuji si, že nejsem oblak - jsem oblohou.
P.S. 20.5.2007: Musím ale spomenúť Achillovu pätu tohto prirovnania: samotná obloha je len — ilúzia. Zdá sa byť trvalou, všepokrývajúcou — ale v skutočnosti nie je ničím, nie je za ňou nič. Môžeme akokoľvek dlho pokračovať — na žiadnu oblohu nenarazíme. A sme pri buddhizme…a jeho učení o neexistencii átmanu.
Je to možno symptomatické pre celý ten článok. Je písaný z hľadiska “naivného realizmu”, t.j. že verím, čo vidím. Ale všetko, celý náš svet, okolie, my sami je niečo iné, ako sa nám to javí….Tak ako keď sa teraz dívam na monitor, sú to len svietiace a tmavé body; to čo tomu dáva zmysel, čo vidí obrázok nie je jedným z tých bodov, ale niečo, čo stojí mimo. POdobne svet: je to zbierka chaotických javov, ktoré samy osebe nemajú zmysel: zmysel im dávame my. Bez nás je to len — čo vlastne?
A ešte jedna poznámka: je možné že tá analógia duše a oblohy má hlbší význam: i v buddhizme (mahajánovom, a vadžrajánovom) sa popisuje, že najhlbšia podstata človeka je najpodobnejšia priestoru, žiarivému priestoru: t.j. nie je tu nič (hmatateľného), ale predsa to dáva možno vzniku ďalším javom…
A ešte niečo: oblaky, ich vznik, chovanie, pohyb, to je teória chaosu v praxi. Pokiaľ sa chovajú chaoticky(rovnako naše činy). dá sa od nich odosobniť. Ale čo ak v našich činoch vzniká niečo ako atraktor? Má to človek nechať alebo sa snažiť s tým niečo robiť?
Thu 17 May 2007
Posted by Arjuna under
Haiku a pod.No Comments
Přijít bylo pěkné, a pěkné je i odejít;
plynoucí voda, letící mrak — a osamělý
žebravý mnich.
Proč se nechat vodit za nos jinými lidmi?
Přijímám věci, tak jak jsou, a dnes opět
vyrážím na cestu.
Majster Tenkei
Thomas Cleary: Zenová hůl
Tieto pekné slová mi pripomínajú starú — nielen buddhistickú (viď ono starogrécke “Panta rei”) — pravdu, že všetko sa mení, a človek najlepšie čo môže urobiť je tieto zmeny prijímať, plynúť s prúdom… nebrániť sa tomu. Vtedy to dokonca môže byť i pekné… Ako povedal Buddha: všetko čo má začiatok, má i koniec.
Tue 15 May 2007
Zaujímavé zamyslenie aspoň na Neviditeľnom psovi, keď už nie v bežnej tlači. Ale je zaujímavé aj to, že autor si trúfa len položiť otázku, či je to správne alebo nie…neodvažuje sa však ju zodpovedať…
No, keď si netrúfa zodpovedať odpoviem aspoň ja, na tomto mieste: nie, nie je správne, že sa novinári idú pretrhnúť pri popularizácii vraha, ale obetiam sa neujde žiadna pozornosť.
Ano, aj tento stav ukazuje úpadok, zdetinštenie tejto civilizácie…:-(
Mon 14 May 2007
Knowledge is that area of ignorance that we arrange and classify. —Ambrose Bierce
Túto peknú sentenciu som našiel napodiv v oraclovskom manuali, ale vystihuje podľa mňa veľmi dobre našu ľudskú situáciu.
Všetko naše vedenie je v podstate triedenie, a klasifikácia nejakých pojmov, ale čo sa fakticky skrýva za týmito pojmami, to v skutočnosti nevieme.
Máme nejaké zmyslové dáta, ktoré nejakým spôsobom dávame dohromady, aby to dávalo zmysel, ale v skutočnosti nevieme, čo sa za nimi skrýva. To je presne to, čo metaforicky naznačil Platón. Niečo vidíme, ale nevieme, čo je za tým. Sme v jaskyni, a vnímame len tiene, nie to, čo tie tiene vrhá.
Celá fyzika odpovedá vlastne na otázku “ako”, ale nie na otázku “čo”. Nevieme, čo je fakticky hmota, čo je fakticky sila. Ale je nad týmito abstrakciami vybudovaná celá nádherná klenba fyziky, napriek tomu, že vlastne nevieme, čo to je.
A len tak mimochodom, tento citát mi pripomína dona Juana, a jeho rozdelenie skutočnosti na tonal a nagual. Použil vlastne túto istú definíciu.
P.S. 15.5.2007 v tejto súvislosti by som pripomenul starú indickú rozprávku o slepcovi a pokuse vysvetliť mu, čo je to biela farba.
A ešte jedna vec ma napadá v tejto súvislosti: euklidovská geometria korení v pojmoch, o ktorých si myslíme, že “vieme, čo to je”, pretože máme pre ne názornú predstavu. Avšak v skutočnosti, pre rozvinutie euklidovskej geometrie vôbec nie je potrebné “vidieť”, čo tie základné pojmy a axiómy znamenajú, treba ich mať len dostatočne jasne definované, a je možné ju odvodiť čisto logicky, bez akejkoľvek názornej predstavy. Ostatne, neeuklidovské geometrie boli odvodené práve takto. Názorná predstava má len historický a heuristický význam. Na veľmi podobnú cestu sa kedysi dávno vydala aj fyzika.
— Next Page »