Lucida Intervalla

Púšťam si na počítači kurzy z odboru — po anglicky. ANi nie tak preto, aby som sa to naučil, ale skôr preto, aby som pravidelne počúval angličtinu (čo aj takúto nehovorovú, perfektnú) a naučil sa vnímať čo sa v nej hovorí. Nemám totiž problémy so slovíčkami, ani s gramatikou (do istej miery) ale hlavne s tým, že keď na mňa spustí domorodec — hlavne, tou ich hatlaninou “na pol úst”– tak hlavným problémom pre mňa je, že počujem niečo iné, ako čo hovorí. Proste tú ich výslovnosť nerozumiem. Takže predpokladám, že keď to budem pravidelne počúvať, tak sa to zlepší; ideálne by pravda bolo tam medzi nimi žiť, ale keďže to momentálne nejde, tak aspoň takto; z toho hľadiska je počítač hotové požehnanie.

A zistil som, že keď sa nesnažím porozumieť, len “jednoducho počúvam” tak sa “prepnem” do určitého vnútorného stavu, takého, že rozoznávam jednotlivé slová. Akonáhle sa o to snažím, tak je s porozumením koniec, pretože sa pristavím pri niektorom slove, a vypadnem z tempa, vypadnem z rytmu.

A presne to isté platí o technikách aiki: čím viac sa snažím, a dávam pozor, tým horšie. A naopak, keď sa uvoľním, a “dovolím telu” jednať, tak je to dobré.

Zaujímavé na tom je aj to, že nie je tak jednoduché sa takto uvoľniť a “oddať sa tomu”: stále mám tendenciu “ja” jednať.

A čo to má spoločné s bdelosťou? Práve to, že je to vlastne taký stav “bez myšlienok”, “bez vôle prejaviť sa “, keď je človek úplne prirodzený a “splýva”, ktorý zodpovedá bdelosti.

Nie je to vlastne popretie aktivity, je to len “bytie v zhode s procesom existencie”. Ja viem, že to znie krkolomne ale neviem dosť dobre vyjadriť čo chcem povedať. To je asi taký rozdiel, ako keď má niekto nadanie povedzme na spev, a tak mu nerobí prirodzene vystúpiť a krásne zaspievať. A na druhej strane iný človek, ktorý toto nadanie nemá, ale závidí tomu prvému jeho úspech, a tiež sa snaží napodobniť jeho vystupovanie a chovanie, vedome reprodukovať to, čo tomu prvému ide “samo od seba”…. len samozrejme bez tej pozitívnej odozvy. A čím viac sa snaží, tým je to horšie. Jeho kŕčovitá snaha prejaviť sa zodpovedá obvyklému, a bežnému chovaniu, kdežto prirodzené chovanie onoho speváka zodpovedá bdelosti, uvoľnenosti.

P.S. 26.4.2007 Je celkom možné, že stav ktorý popisujem je vlastne tranz, resp. tranzu-podobný. Za predpokladu, že tranzom nerozumieme vytrhnutie, odtrhnutie sa od reality, ale naopak, splynutie s ňou. Možno v podobnom stave sa pohybujú tí tibetskí mnísi, o ktorých písala A. David-Neelová.

Zase sa tu musím vrátiť k sebe; stokrát, možno tisíckrát som skonštatoval, že mi aikido telesne i duševne nehorázne prospieva. Rovnako, ako meditácia, alebo yoga. A predsa musím mať nemalú sebadisciplínu, aby som neskysol na internete, alebo len tak pri počítači, alebo si rozvrhol jedlo tak, aby som nejedol krátko pred cvičením, a nie veľa, aby som išiel včas spať a nie aby som zbytočne ponocoval, aby som nedohodol s niekym stretnutie na úkor cvičenia, resp. aby som toto obetovanie udržal v rozumnej miere. Toto všetko je už stokrát “proven fact”, ale napriek tomu musím byť na seba (neustále, pretože pohodlnosť a pasivita sú neustále pripravené zaútočiť:-) — najčastie porušením rozumnej životosprávy — či už jedlo alebo spánok –a okamžite sa rozbehne zostupná špirála).

Na druhej strane poznám kopu ľudí, ktorí dajú na marihuanu, cigarety či alkoho aj posledné peniaze, ich pohybová aktivita je cca 10 metrov denne, alebo sa neustále ľutujú alebo si niečo vyčítajú. Alebo — ináč aj pozitívnu aktivitu — preháňajú, takže sa ich celková situácia nakoniec zhoršuje.

Nechápem, prečo je človek takto usporiadaný; ale vidím na každom kroku, že je to tak. Ako keby to bolo zámerne takto usporiadané, aby človek takto bojoval.

Pritom to nie je vôbec beznádejný boj. Väčšinou nejde o boj s objektívnymi prekážkami: obvykle sa ukáže, že keď si človek na niečo “zasadne”, tak sa to pohne dopredu správnym smerom. Skutočným problémom sa ukazuje mať potrebnú odhodlanosť (a u niektorých pravdaže motiváciu). Niečo podobné sa mi deje i s prácou; niekedy som unavený, alebo jednoducho neviem do toho dať tú energiu. A pritom sa mi stane, že na druhý deň prídem ráno do práce, a viem, že dnes to vyriešim. A skutočne to vyriešim. Jednoducho, musí tu byť také vnútorné odhodlanie — a vtedy to všetko postupuje. Niečo, čo by sa dalo nazvať “zmužilosť”.

Kedysi v rozprávkach Tisíc a jednej noci som čítal jednu rozprávku, v ktorej sa hrdina (nepríde mi na um jeho meno) ocitne v podzemí, kde na neho útočia rôzni hrôzostrašní bojovníci; jeho úlohou je nevyľakať sa, a ísť vpred. A vždy, keď zotne hlavu útočiacemu bojovníkovi, ukáže sa, že to bola len vidina. Nakoniec sa pred ním objaví vlastná matka, a prosí ho, aby nešiel ďalej. Ale keď — verný inštrukciám, ktoré dostal, a odhodlaniu — aj jej zotne hlavu, ukáže sa, že aj to je vidina.

A presne takto funguje život: stavia pred nás problémy — ale nielen problémy, ale aj lákadlá, a občas veľmi silné — o ktorých sa vždy ukáže, že sú to len iluzórne problémy, ktoré svoju dôležitosť, naliehavosť a nevyhnutnosť len simulovali, ale v skutočnosti akonáhle človek preukáže odvahu a zmužilosť, ustúpia. Až je človeku ľúto, že ako naliehavé sa to javilo — a ono to v skutočnosti nič za tým nie je.

Celkom často sa stretávam (a možno takýto pocit mohol vzniknúť i na tomto blogu), že účelom je zbaviť sa myslenia, že je to niečo čo len “prekáža”.

Práve naopak, myslím si že nielen si nemôžem dovoliť (ak chcem prežiť v spoločnosti) potláčať či eliminovať myslenie, ale dokonca i na Ceste (k bdelosti) sa nedá zbaviť sa podpornej činnosti rozumu.

Dôvod nie je ani tak pozitívny (t.j. pochopiť návody), ako skôr negatívny: pri pokusoch udržať lucidnú myseľ dôjde skôr či neskôr k neúspechu napr. strate motivácie, prehreškom voči životospráve či jednoducho prevalcovaniu mysle problémami každodenného života. A v takýchto prípadoch kvalitná myseľ, vytrénovaná na analýzu problémov, zvyknutá pátrať po príčinách môže byť celkom významným pomocníkom, pri snahe “dostať auto zo závozu”.

Ide ale o to, “pridržať ju k práci“, t.j. zameriavať ju len také činnosti, ktoré vedú k rozumným výsledkom; každé iné blúdenie mysle je nielen kontraproduktívne, ale rovno nebezpečné. Tá nebezpečnosť nekontrolovanej a zdivočenej mysle väčšine ľudí nie je zjavná, uvedomí si to človek len v takých extrémnych prípadoch, ako bol nedávno ten vraždiaci kórejský magor v USA; alebo v trochu civilnejšom vydaní by o tom vedeli svoje povedať bojovníci s nadváhou. A práve bdelosť voči mysli, je prvým krokom k tomuto “pridržaniu k práci”.

Napriek tomu, že si myslím, že so starým pánom nemám v pohľade na svet a vo vzťahu k životu nič spoločného, predsa len musím priznať, že to, čo sa mi od neho dostalo do rúk, ma zaujalo (teda, okrem jeho básní…:-)).

Myslím, že tu v Čechách a na Slovensku je veľmi málo takých samorastlých autorov, ktorí aj niečo povedali…. nielen hovorili.

Jeho (údajný) epitaf je tiež pozoruhodný: “Teď už ležím v hrobě, teď už je pozdě”…:-)

Inými slovami, keď sa stretnú dvaja ľudia, tak v pozícii autority sa ocitne ten, ktorý dokáže zostať “tu” a “teraz”, a v podriadenom postavení sa ocitne ten, komu sa myseľ zatemní, bdelosť zmizne a myseľ blúdi. A to samé platí aj o odvahe.