Lucida Intervalla

Žijeme v dobe, v ktorej sa nosí individuálne rozhodovanie, individuálna aktivita a individuálne prijímanie zodpovednosť; rubom tohto individualizmu — ktorý mi bol vždy sympatický a prirodzený — je ale to, že skutočne relevantné skúsenosti, na základe nemusí človek tápať, ale sa môže pohybovať s akou-takou istotou nazbiera človek až keď je omnoho starší (kdesi som čítal vonkoncom nie hlúpu myšlienku, že sami sebou sa stávami len po päťdesiatke, dovtedy sme len výsledkom výchovy našimi rodičmi a spoločnosti) — ale na druhej strane je už za zenitom svojich fyzických a psychických síl a tiež to, že sa mi zdá pochybné, či sa za jeden ľudský život dá nazbierť dostatok životných skúseností.

Chvíľku sa mi zdáalo že je celkom výhodné spoliehať sa na tradíciu — najjednoduchšie tú, v ktorej sa človek narodil — pretože to je podobné, ako ísť po vychodenej cestičke namiesto aby človek namáhavo prešľapával vlastnú. Keď idem po vychodenej ceste, tak aj keď nevidím jej vyústenie, cieľ, viem s dobrou pravdepodobnosťou predpokladať že ten cieľ existuje, pretože ináč by túto cestičku neboli mnohí iní používali a už dávno by bola zarástla. Zdalo by sa teda, že pridŕžanie sa cesty povedie k cieľu rýchlejšie.

Problémom ale zase je, že až pričasto sú dobre vyšliapané cestičky cestami, ktoré vedú k nesprávnemu cieľu. V okamihu, keď nechcem slepo nasledovať tú alebo onú tradíciu, som vlastne tam, kde som bol predtým: pri slobodnom rozhodovaní v podmienkach nedostatočných informácií.

Doposiaľ som veľké tradície s ktorými som sa stretol– yoga, rôzne odnože buddhizmu, ale koniec koncov i kresťanstvo a európsku vedu — hlavne (povrchne) študoval a kde tu z nich niečo previedol do svojho života. Ale možno som mal urobiť omnoho viac; mal som daktorú z nich nasledovať…

P.S. Tiež by mohli veľký prínos znamenať rodové/rodinné tradície, avšak tu v strednej Európe boli podľa mňa — až na výnimky — za posledných cca 200 rokov prakticky všetky zničené.

Podobne ma inšpiruje i programovanie; v programovaní vlastne robím podobnú činnosť akú robil kedysi Boh: povedal čo sa má stať a ono sa to aj stalo… podobne ako pri programovaní. Programovanie však predpokladá existenciu procesora, ktorý vykonáva moje príkazy. A prečo by i svet nemal povahu procesora, akurát, že neviem ten správny programovací jazyk, prípadne, ten čo máme k dispozícii je veľmi nedokonalý, a preto sa nám nedarí naozaj “čarovat”… A možno nám naviac chýba tá “medzivrstva” ktorá postupne prevádza naše koncepty na úroveň “strojového kódu”.

Pôvodne ľudia považovali svet za oduševnelý: víly, škriatkovia, duchovia, Manitou, bohovia, to všetko tu bolo, aby nám pomáhalo plniť si naše túžby. Bol to svet príjemný a útulný, žiaľ, škriatkovia i bohovia príliš často zlyhávali. Po Newtonovi sa kyvadlo vychýlilo do opačného extrému: svet sa stal mŕtvym, hluchým k našim túžba i našim prosbám. Jediná zmysluplná stratégia sa stala ono mičurinovské: “Nečakajme od prírody milosť, vezmime si od nej, čo potrebujeme”. Tento svet nie je útulný, a naša činnosť v ňom vedie k jeho devastácii, rozhodne je však táto paradigma veľmi účinná v dosahovaní výsledkov.

Inými slovami, nemá nádej na úspech žiaden podnik, ktorý jeho vykonávateľ nedokáže udržať jasne v mysli. Teda, presnejšie nie celý projekt, samozrejme, ale jeho akýsi súhrn: “a fair idea of the topic”. Synopsis. A toto sa dá len s vyrovnanou a jasnou mysľou, nie s takou, ktorá sa utápa v chaose.

Tuším o Eisenhowerovi sa tradovalo, že nikto u neho nemal žiadnu šancu s nejakým projektom, pokiaľ ho nebol schopný zhrnúť na pol stránke A4…inými slovami, potreboval mať v mysli jasný a úplný obraz toho, čo sa malo dosiahnuť, aj keď nie nutne so všetkými detailami. Dôležitá je tá úplnosť — samozrejme, na istej úrovni abstrakcie.

Sám na sebe vidím, že najhoršie je, keď nemám pred sebou žiaden jasný cieľ: vtedy strácam čas… akonáhle mám jasný cieľ — a je jedno či je náročný alebo nie — tak sa veci hýbu dopredu.

Predsa mi však vychádza, že Tibet skutočne bol feudálnym štátom, “se vším všudy”, a to napriek mnohostoročnej buddhistickej tradícii. Aj keď, ako to ironicky zmäkčujú na tejto stránke, friendly feudalism, predsa len faktom je, že náboženstvo tu tiež bolo pravdepodobne zneužívané podobným spôsobom, ako tu v Európe kresťanstvo v záujme udržania spoločenskej nerovnosti. Vlastne sa ukazuje, že ani buddhizmus nedokáže vypestovať “nadľudí” imúnnych voči zvodom bohatstva, zneužívania moci a tiež vedie vo svojich domovských krajinách k zadebnenosti: určite nenahradzuje moderné, kritické poznávanie.

V tomto zmysle tu vzniká otázka — v úzkej paralele s Irakom — či má niekto “právo” zvonka skúsiť silou meniť historicky zabehané vnútorné vzťahy. Situácia je zjednodušená tým, že samozrejme, v skutočnosti to nie je otázkou práva, ale možností toho ktorého štátu takýmto spôsobom zasiahnuť , a takéto veci sa jednoducho “dejú” — a tak sa otázka redukuje na to, že ako sa máme my, ako tí, ktorí stoja “mimo” problému, stavať napr. k otázke Tibetu či Iraku (alebo, ako to bolu u nás v roku 1968, k zahraničnej invázii).

Myslím, že takéto “facky” vladnúcej vrstve (ako ju dostali napr. v Tibete) vedú obvykle k “prebudeniu sa do reality” — a dalajláma a jeho spolupracovnící pravdepodobne skutočne už neusilujú o návrat feudalizmu takého, aký bol; aj keď nútene, predsa len vidí, že svet je už niekde inde. A Čínu nikto nedonúti opustiť Tibet, čiže môže s nimi len koexistovať. A že pri tejto koexistencii sa buddhizmus v Tibete zmení na púťovú atrakciu? Asi áno — a to tá vonkajšková vrstva, ktorí z toho mali aj predým biznis, aj keď iného druhu. Tí však, ktorí mu zostanú verní, budú buddhistami úprimne, bez deformujúceho vplyvu bohatstva: ako to vlastne učil Buddha (a ovšem tiež Kristus, ktorého učenie tiež týmto procesom prešlo).

Pri každom takom spoločenskom prevrate aký nastal v Tibete a v Iraku niekto na tom získa a niekto doplatí. Nie je v tom žiadna spravodlivosť, je to len otázka vlastnej sily režimu a jeho spojencov v porovnaní s protivníkmi. Takže pokiaľ vyvesujem na tomto blogu tibetskú vlajku,rozhodne sa nejedná o oplakávanie — možno dobrej, možno zlej, ale v každom prípade nepredvídavej, krátkozrakej a do seba zahľadenej — vládnej tradícii, ktorá dopustila svoju slabosť a izolovanosť.

Jedná sa o protest voči barbarským a kolektivistickým metódam Číňanov, ktoré skutočne podľa všetkého likvidujú kultúru a národ. A proti tomuto musí byť preto namierený protest, pretože neviem o tom, že by Tibeťania používali násilné metódy pri svojom odpore voči Číňanom, a tak nevidím ani žiaden dôvod na používanie násilia voči nim — na rozdiel od Iráku (ostatne i tam je otázne, nakoľko je nositeľom odporu vlastné obyvateľstvo).

V Tibete umiera, či skôr je vraždená, buddhistická tradícia, ktorá zrejme dosiahla veľké úspechy na svojej ceste; nemala by zaniknúť, len by malo byť umožnené, aby sa jej venovali tí, čo to dobrovoľne chcú robiť, a nie sa tým živiť.

Príjemný pocit z tejto pohodovej existencie mi kalí len to, že si myslím, že je to jednak prejav začínajúceho úpadku civilizácie ako takej, a jednak že táto “miernosť” (prinajmenšom tá jej zložka, ktorá súvisí s ľuďmi) je žiaľ len povrchná, či skôr povrchová, a nepochádza z hĺbky ľudí, ktorí tu žijú.

Tým úpadkom sa teraz nechcem zaoberať, chcem sa zamerať na povrchnosť.

Čo mám na mysli?

Mám na mysli to, že morálka je nahradená hojnosťou, tolerantnosťou a pomerne účinnými (a neustále sa zlepšujúcimi) metódami zisťovania pravdy.

Napríklad, to, že “nepokradneš” nie je všeobecne dodržiavané preto, že by si všetci ľudia mysleli, že je to principálne zlá vec (naviac, teraz už existuje pomerne veľa šedých zón, kde kde si mnohí subjektívne myslia že nekradnú aj keď je opak pravdou) ale preto, že väčšinou na to nie je nikto odkázaný, a i s minimálnymi príjmami je možné rozumne prežiť, keď má človek tým príjmom adekvátne požiadavky.

To, že je všeobecne dodržiavané “nezabiješ“, t.j. že tu nie je pravidlom prenasledovať a vraždiť gayov, čarodejnice, odpadlíkov, neverné ženy, politických nepriateľov (počnúc triednymi nepriateľmi, končiac komunistami), t.j. zabíjať z iracionálnych dôvodov, ba čo viac, nevraždiť vôbec (mám na mysli snahy zrušiť trest smrti) nie je preto, že by sa tu nenašlo dosť ľudí, čo by to veľmi radi urobili, ale preto, že je tu určitá “politická úroveň”, ktorá nastolila také pomery, že je to nepriechodné. ”

Neklamanie” je vyvolané ani nie tak tým, že by sme všetci chceli hovoriť pravdu, ako tým, že metódy na zisťovanie pravdy sú stále dokonalejšie a účinnejšie (počnúc psychologickými, končiac kamerovými systémami, Echelonmi a obrovskými evidenciami ľudí a faktov v počítačoch).

Chcem teda povedať to, že to, že sa tu podarilo nastoliť pomerne rozumné pomery nepochádza z toho, že by sme sa my ľudia čo tu žijeme stali lepšími, ako boli naši predkovia, či ľudia, čo žijú inde vo svete, že by sme sa vo svojej podstate zmenili. Dá sa tu žiť rozumne preto, že táto civilizačná úroveň nás nenúti siahať pri každej príležitosti k našim “zlým” vlastnostiam, t.j. sebectvu, nenávisti, privlastňovaniu si cudzích vec, klamstvu a začína mať účinné prostriedky na lokalizáciu takýchto prípadov. Pokiaľ sa tieto vyskytnú, tak už nie ako existenčná nutnosť, ale ako ozajstný defekt povahy či duševného vybavenia jednotlivca, a je ich možné pomerne účinne detekovať, izolovať a škodu napraviť.

Potiaľto mali pravdu všetci tí (t.j. nielen socialisti i komunisti ale i tí politici, čo presadzovali slobodné podnikanie a slobodný obchod), čo sa snažili zmeniť spoločenské pomery, zaviesť ozaj všeobecné a každému dostupné vzdelanie a zvýšiť životnú úroveň ľudí a zvýšiť bohatstvo celej spoločnosti.

Ale tá povrchnosť so sebou nesie to, že tento stav je veľmi krehký a “metastabilný”: akonáhle zlyhajú kontrolné mechanizmy spoločnosti, sme tam, kde sme boli na začiatku, ako to názorne ukázali veľké výpadky prúdu v New Yorku alebo hurikán Katrina: t.j. akonáhle vypadne spoločenská kontrola a štandardná distribúcia “dobier”, tak zistíme, že sa vlastne nič nezmenilo.

V tomto zmysle mali pravdu náboženstvá (i niektoré politické filozofie, dokanca i fašizmus a komunizmus), ktoré tvrdili že treba zmeniť človeka: nedocenili len to, že človek je vystrúhaný z ozaj tvrdého dreva, a ani 70 rokov (ako sa to ukázalo v prípade komunizmu) vonkajšieho nátlaku nestačí na jeho trvalú a stabilnú zmenu. Ba v prípade kresťanstva nestačilo na to ani 2000 rokov (aj keď treba uznať, že nemalo vhodné technické prostriedky).

Za týchto okolností má možno naozaj pravdu “kapitalizmus” (nech ho už chápeme akokoľvek, t.j. ktorúkoľvek jeho akceptovanú politickú filozofiu alebo skôr technokratov) ktorý nerieši zmenu povahy človeka, len sa snaží, aby nemusel siahať k svojim zlým stránkam (a keď siahne, tak tomu účinne brániť) a zamestnať ho kopou zaujímavých vecí (počnúc televíziu a končiac hviezdnou kariérou manažéra či vedca), aby na také veci ani nemal dôvod myslieť. Výsledkom bude stav, že “nebude možné zhrešiť bez toho, aby sa o tom vedelo”.

Suma sumárum: je stále menej a menej dôvodov chovať sa v reále nemravne — a je to stále ťažšie a ťažšie . Menej dôvodov je preto, že sa objavujú — ekonomicky povedané — substitúty pôvodného nemravného konania, a ťažšie v tom zmysle, aby sa “neprevalilo”. Nie je to zlá stratégia…hlavne, keď vezmem do úvahy alternatívy. Tá “krehkosť” takto nastoleného stavu však zostáva, a je otázkou, nakoľko odolné sú tieto naše spoločnosti v prípade ozaj veľkej katastrofy.

P.S. Takto (t.j. že sa tam nikto nesnaží zmeniť povahu “klientov”, len je im zabránené konanť podľa svojej prirodzenosti) si približne predstavujem, že to funguje v pekle: pretože aj v pekle musí platiť, že sa tam nesmie klamať, ubližovať si, kradnúť a podobne, t.j. musí tam fungovať určitá morálka, lebo bez nej by sa aj peklo “rozsypalo”, alebo prinajmenšom nefungovalo; lenže bude tam natoľko účinný dohľad, že akákoľvek takáto snaha bude odsúdená na neúspech.:-)