Lucida Intervalla

Cirkev (akákoľvek, nielen katolícka) môže mať zmysel len ako neformálna podporná organizácia ľudí, čo majú živú vieru, a v žiadnom prípade nie ako hierarchická organizácia, ktorá dokonca využíva štátny aparát na vynucovanie svojich cieľov. Takáto cirkev je zdanlivo úspešnejšia, lebo zástupy “veriacich” sa utešene rozširujú, avšak to čo sa šíri je vlastne modlárstvo — z toho jednoduchého dôvodu, že pre širokú verejnosť musí byť Boh definovaný jednoducho, zrozumiteľne a názorne. Nie nadarmo je pôvodne v Biblii zakázané akékoľvek zobrazenie Boha — dodal by som, že aj teologické snahy o Jeho popis sú vlastne modelom, zobrazením Boha.

Preto si ozaj myslím, že sekularizácia je dobrá — aj pre náboženstvo; možno preto ešte dnes v Európe existuje.

Otázkou ale je, že takáto “mäkká” cirkev, ako ju tu popisujem, obstojí v zrážke s “tvrdými” cirkvami; varovným príkladom môže byť osud buddhizmu v Ázii tvárou v tvár islámu. A je to smutné, že najhnusnejší fanatici sú teraz tam, kde sa predým rozprestieral tolerantný buddhizmus: Afganistan, Pakistan… Toto nie je celkom radostná perspektíva.

Ten skutočný dôvod nemám z vlastnej hlavy; kedysi dávno ma inšpiroval Erich Fromm, svojím krásnym vysvetlením zmyslu sabbatu.

Ide o to, že pri Vianociach sa jedná o široko prijímanú príležitosť zastaviť šialený beh života, udalostí, stíšiť sa a takto stíšený sa podívať zoči-voči životu, že čo to vlastne značí žiť. Nie premýšľať o ňom, len si ho uvedomovať. V istom slova zmysle meditovať. V posledných rokoch sa Vianoce šialene skomercionalizovali a premenili na honbu za darčekmi, ale myslím, že je ešte stále živá tá myšlienka (a dokonca začínam mať dojem, že stále silnie), že sa jedná o obdobie, kedy by sme sa mali stíšiť, stať sa bdelými voči svojej situácii, životu — a aspoň nakoľko sa to dá — dobrými. Samé náročné veci… A preto aj pre mňa, ako agnostika, je toto skvelé obdobie roka; naviac, s Kristom nemám žiadne rozpory, takže si veľmi rád pozriem betlehemy, maľby, vypočujem vianočnú hudbu či si zájdem do kostola; ale to sú len čerešničky na torte.

A vidím ešte i inú dôležitú dimenziu Vianoc: že by to ozaj mohli byť sviatky pokoja a mieru; hlási sa k nim dostatočne mnoho ľudí, ktorí by ich chceli dodržiavať. Niečo ako boli v starovekom Grécku Olympijské hry: počas nich sa nesmeli viesť vojny. A že sa to ozaj dá, o tom svedčí historka z prvej svetovej vojny (mám dojem, že práve pri Verdune), keď vojaci na OBOCH stranách sa dohodli na tom, že tento sviatok sa nebude bojovať — a to i napriek opačným rozkazom, ktoré dostali. Takže túžba po takomto období mieru je silná… A prispieť k tomu by mohlo i to, že i iné náboženstvá slávia v tomto období podobný sviatok, ktorý ich vediet k stíšeniu a mieru aspoň v tomto období, takže by to mohol byť univerzálny sviatok. Aj keď by si ho každý nazýval po svojom.

Kdesi som čítal, že “múdreho Život vedie, nemúdreho vlečie”, a tiež u Marca Aurelia som sa dočítal, že “človeka, čo sa vzpiera svojmu osudu si predstavuj ako prasa, ktoré sebou zmieta a kvičí, keď ho vedú na oltár”.

Nemôžem povedať, že by som mal pocit, že by ma Život nejakým spôsobom vliekol, naopak, myslím, že s ním mám celkom priateľské vzťahy, našťastie. Je však pravdou, že keď veľa váham, tak to občas zariadi za mňa, tak, že už nemám na výber.

Presne niečo podobné sa mi stalo tento rok.

V prvom rade si myslím, že v mojej profesii je optimálne zostať na jednom mieste 3-5 rokov, nie viac, pretože sa potom človek začína opakovať, práca prestáva mať kúzlo nového a čo je najhoršie, hrozí, že odborne začína zaostávať pretože sa ustáli na určitom type a okruhu problémov, a nové neprichádzajú resp. prichádzajú, ale len z daného okruhu. Nové veci sa dajú naučiť len na novom poste — pretože si vyžadujú plné nasadenie a občas dokonca zaškolenie.

Toto mi je teoreticky jasné. Prakticky je však problém v tom, že od určitého veku (obvykle sa uvádza 40tka) nemusí byť jednoduché nájsť novú prácu; a ja ten kritický vek mám dávno za sebou, a skôr sa musím dívať na to, koľko budem zarábať aby som mal rozumný dôchodok, a nemôžem si dovoliť príliš riskovať napr. nezamestnanosť. Alebo príliš nízky príjem. Toto je silne obmedzujúci faktor, a tak sa stalo to, že podľa mňa minimálne o dva roky presluhujem. Skôr o tri… Videl som to, ale som sa nevedel odhodlať na rozhodujúci krok, skôr len “športovo” som sledoval možnosti.

A tak zasiahol Život.

Keď som sa vrátil z nemocnice, prvá vec čo som sa dozvedel je, že bude prepúšťanie, firma musí prejsť na iný spôsob existencie (t.j. zamestnávať na živnostenský list). Nevyčítam to manažmentu: myslím, že sily, ktoré tento stav vyvolali boli príliš veľké, aby to mohli uhrať — niekedy sú okolnosti silnejšie, ako akákoľvek snaha.

Popravde povedané, skôr som to bral ako vyslobodenie z danej situácie a novú príležitosť. Vekovým handicapom som sa netrápil, naopak, v sprievodných listoch aj životopise som túto okolnosť zdôraznil: nestál som o to, aby až pri pohovore zistili, že nemajú pred sebou mladého človeka. Totiž na túto profesiu podľa mňa netreba príliš dlhá prax — stačí 5-7 rokov (tak rýchlo sa menia technológie) takže väčšinou firmám postačujú mladí ľudia.

Výsledok je po každej stránke vynikajúci a presne ten, ktorý som si prial: finančne, odborne, i “stabilitou” novej firmy: je to veľká loď, nie malá loďka. Zaujímavé je, že od počiatku som si prial, aby mi práve táto možnosť vyšla, a sem som poslal materiály hneď ako prvý pokus.

Príčina, prečo to tu popisujem je tá, že skutočne mám vo svojom živote pocit, že istým spôsobom mi Život pomáha riešiť moje problémy, a keď priveľa váham, tak ma jemne, ale energicky dotlačí k riešeniu.

Je to na jednej strane príjemný pocit, na druhej strane to však vyvoláva otázku: je to len moje zdanie, alebo je to nejaký reálny mechanizmus, či dokonca nebodaj pomoc nejakej Bytosti? Pretože sa to nestalo prvý raz v mojom živote; a stalo sa to nie raz aj v opačnom garde: keď som sa pokúšal o niečo, na čo som nemal, tak ma pekne jemne ale energicky pridržal pri zemi. Jednoducho ma “to niečo” udržiava v určitom “letovom koridore”, ktorý je primeraný mojim danostiam.

Prečo takto spolupracujem so životom? Jedná sa o “lokálny” jav, alebo je to “crossinkarnačný” jav? Mám za sebou inkarnácie, v ktorých som “nespolupracoval” a následky mi pomohli nahliadnuť, že najlepším riešením je spolupráca? Alebo je takáto “uzmierenosť” vykúpená utrpením v iných inkarnáciách? Prečo ma nechávajú chladné iné životy a mám pocit že robím dobre, že kráčam svojou cestou, svojou rýchlosťou, svojím smerom, ako keby iní ľudia okolo mňa neexistovali? Vonkoncom ma neovplyvňujú ich názory, ani módne tendencie (a to ani zamlada), rovnako, ako pri kráčaní po ulici mi je jedno, že iní ľudia kráčajú iným smerom. Pričom všeobecná tendencia v súčasnosti je, aby sa ľudia pokiaľ možno unifikovali, zapojili do nejakých hnutí (minimálne konzumentských) a mali “vhodné” túžby a postoje; aby kráčali v sprievode…

To sú otázky, na ktoré neviem odpoveď, len udržujú vo mne také tiché všeobecné povedomie v hĺbke duše, že som akoby v nejakom širšom priestore, nielen v tom, ktorý mám každodenne pred sebou. Som síce oficiálne agnostik, ale ten agnosticizmus má priveľa podozrení a matných tušení o tom, ako sa veci majú, vyvolaných aj takýmito zážitkami.

Jediný, o kom viem, že o tejto veci explicitne písal, je Castaneda; žiaľ, nezdá sa mi, že by popisoval nejaké spôsoby na to, ako ju zvýšiť — skôr sa mi zdá, že jej množstvo považoval za dané, a viac menej sa sústredil na to, aby ňou zbytočne nemrhal. To je ten jeho pojem “bezchybného konania”. Ale v tomto smere pôsobí aj správna životostpráva (najmä množstvo a kvalita stravy), fyzické cvičenie (napr. budó) ako aj jógové šatkarmy. Dokonca si myslím, že podobne pôsobí i dodržiavanie etických príkazov (yama, niyama a pod.) lebo myseľ sa musí menej zaoberať sebaospravedlňovaním a bojom so sebou samým.

Ale predsa by ma zaujímalo — čo aj opierajúc sa o iné zdroje — či neexistuje nejaký spôsob toto množstvo vnútornej energie, životnej sily nejako zväčšiť, zvýšiť.

Na základe literatúry sa mi zdala na toto vhodnou pranayáma — lenže to ju treba cvičiť hodne hodne intenzívne, aby sa popisované účinky prejavily, a tak sa mi to nezdá bez rizika.

Čítal som o mozgových nutrientoch, smart drugs a podobne, ale ich užívanie mi tiež neprichádza rozumné, pretože mi to pripomána barličky, a keď si na ne telo navykne, pravdepodobne si od nich bude ťažko odvykať. Navyše to považujem za výkrik posledných rokov, a tých výkrikov, o ktorých sa potom potichu ukázalo že sú zdraviu škodlivé bolo v posledných desaťročiach priveľa.

Potom som čítal o niektorých drogách; údajne za druhej svetovej vojny používali Nemci benzedrín, vďaka čomu vojaci mohli niekoľko (málo) dní bojovať bez potreby spánku. Lenže toto vlastne asi nie je to o čo mi tu ide: tu mi ani nejde o to, aby telo fungovalo pár dní z rezerv, ktoré má nastrádané, ale o to, či je možné celý život posunúť na “vyššiu hladinu energie”.

Takže otázka trvá: je nejaká možnosť reálne zvýšiť hladinu životnej sily, alebo je v podstate daná, a všetko čo môžeme robiť je ňou neplytvať?

Nesľubujem si od meditácie nič mimoriadneho ani na tomto ani na onom svete, avšak keby som ju nerobil, necítil by som sa v zhode so sebou; mal by som pocit, že nerobím niečo, čo by som mal robiť.