Lucida Intervalla

Vlastne ma zaujal preto, lebo pri svojom normálnom životnom štýle — t.j. pozde chodiť spať a pozde vstávať — sa mi často stáva, že idem spať unavený, a potom zrejme nemám dostatok energie pre lucidné snívanie.

Proste — držať sa pri zemi, to je osud človeka.

P.S.30.4.2006: Ešte by som sem zaradil Buddhu, ktorý odmietol odpovedať na otázky, týkajúce sa vzniku sveta, jeho usporiadania a pod. s tým, že sú z hľadiska oslobodenia od utrpenia nepodstatné.

P.S. 1.11.2006: A s dobrým svedomím by som sem zaradil aj vedecké myslenie, ktoré síce funguje “nad svůj pozemský los”, ale len zdanlivo, pretože používa prístroje, ktoré akoby rozširujú možnosti človeka.

Problémom však je, že mi nie je jasná interpretácia pojmu “dať zmysel”: čo to znamená že bdelo pozorujem okolitý svet a svoje stavy a dávam im zmysel?

Keby som bol pravekým lovcom, tak si to viem predstaviť — aj keď vysvetlenie by bolo možno trochu príliš materialistické. Pozoroval by som stopy v snehu, či blate, odlomený či nalomený konár, to by mi naznačovalo, aká zver a kade sa pohybuje, či čo sa asi stalo tam, kde som. Pozoroval by som hviezdy, mach na strome a iné veci, to by mi pomohlo pri orientacii. Pozorne by som sledoval rastliny, aby som našiel vhodné bylinky na liečenie. Pre takéhoto človeka je príroda, jeho okolie ozaj otvorená kniha, ktorú nielenže má zmysel čítať (t.j. byť prítomný tu a teraz a zároveň to interpretovať, “dať tomu zmysel”).

Ale keďže som urbánnym bojovníkom, mystikom či jogínom, čo vlastne má zmysel sledovať — a nedajbože interpretovať — v mojom prípade? Prečo mám bdelo pozorovať (teda, odhliadnuc od samoúčelného účelu: cvičenia bdelosti) tie davy ľudí ktorí ide oproti mne na chodníku, a ktorí ma v podstate nezaujímajú, ani nepriťahujú ani od nich nič nepotrebujem, ani nepotrebujem o nich nič vedieť, ani ma v podstate neohrozujú, ani sa o mňa nezaujímajú? A čo už by sa mal v nich a ich chovaní interpetovať, čomu by som mal dávať zmysel?

O koľko ľahšie by sa cvičila i bdelosť keby existoval dôvod pre takú bdelosť? Primitívne národy mali dôvod — šlo vlastne o ich prežitie — byť bdelými a interpretovať; samuraji tiež. Možno i v dnešných dobách sú také povolania a okolnosti, keď je toto žiadúce — napr. keby som bol ostreľovač. Ale v bežnom občianskom živote to vlastne neexistuje: za bežných okolností je ten život pomerne bezpečný, rozhodne tu nestoja výzvy na každom rohu a v každom okamihu. Tento život je vlastne úplne podobný tomu, ako keď kravy žijú v kravíne: nič sa nedeje, len treba aby splnili určité normy; výsledkom je však tupá bezpečnosť.

Teoreticky by som si vedel i za takýchto okolností predstaviť určitý dôvod: a to je estetický. Musím (znovu) povedať že bdelo a pozorne vnímaný svet JE KRÁSNY. Dokonca i ľudia, pokiaľ sú bdelo vnímaní, nie sú síce vyslovene krásni (a keď hej, tak to obyčajne má za následok stratu bdelosti pozorovateľa) ale v každom prípade zaujímaví a individuálni. Problémom je, že nie som až taký estét, aby som toto vedel urobiť zmyslom svojho života.

Raz som už tu písal o synchronicite, resp. love na ňu, ako o možnom riešení tejto otázky. Tam som citoval celkom zaujímavý Jungov pohľad na rozdiel medzi naším kauzálnym a orientálnym “symbolickým” myslením. Tá otázka “čo to znamená, že sú tieto veci pohromade?” je to, o čom tu píšem. Problémom je, že neviem dostať od okolitého sveta na túto otázku žiadnu rozumnú odpoveď. Možno že sa o to snažím príliš sporadicky a možno s príliš veľkou vervou. Toto by nebolo zlé, lenže, jednak mám kauzálny spôsob uvažovania príliš hlboko zažratý pod kožou, jednak nie som si celkom istý, či onen “symbolický” prístup je vôbec užitočný — ostatne sami Číňania ho húfne opustili v prospech kauzálneho prístupu.

Takže táto otázka je zatiaľ otvorená, a určite sa k nej ešte vrátim.

Zaujímavé, toto som si nikdy takto samostatne neuvedomoval, vždy som to bral akosi spolu, jedno bez druhého som si nevedel ani predstaviť. Nie že by sa to nevyskytovalo samostatne aj v minulosti, ale skôr ide o to, že som si to jednoducho nevšimol, že tieto dve veci nie sú jedno a to isté (aj keď je vysoko pravdepodobné, že prvé podmieňuje druhé). Keď don Juan hovoril o potrebe “bezchybného chování”, mohol mať na mysli hlavne tú druhú zložku…

Liečenie bude pokračovať, a už vidím, že najväčším trestom bude pre mňa dodržiavanie prísnej diéty:-) Tú som mal dodržiavať aj doteraz, ale keďže sa nestravujem nejak enormne nezdravo, tak som vyradil len “profláklé” jedlá, ale čo som možno urobil chybu, tak som nevyradil ovocie a syry.

Tak musím povedať že nakupovať v sámoške, keď človek vie, že nič zo toho naokolo NESMIE zjesť či kúpiť nie je celkom triviálna záležitosť. Ale zase, keď sa na to podívam z iného konca, toto je INÁ príležitosť, ako pristihnúť tie mocné karmické sily “pri čine”, t.j. v akcii. A musím povedať, že sú ozaj MOCNÉ. Sú mocné, ale našťastie zvládnuteľné, t.j. nepresahujú moje možnosti ich zvládnuť. Naznačujú mi však, že ako sú asi mocné tie o niekoľko rádov silnejšie sily (napr. drogová závislosť, alebo nejaké úchylky) ktoré je ich obeť neschopná zvládnuť (a obvykle ani netuší, že by to snáď išlo). Kombinácia sily a rýchlosti musí byť prakticky nezvládnuteľná. Celkom by ma zaujímalo, či môžu byť až také silné, že ich tá obeť Z PRINCÍPU nemôže zvládnuť….

Už som kedysi písal, že najväčší problém — a v tom je vlastne význam snahy o bdelosť pre každodenný život — je pristihnúť karmické sily (a ich lokálneho agenta, t.j. moju myseľ) “pri čine” pretože fungujú rýchlo (skôr ako si to človek stihne uvedomiť — nanajvýš sa občas podarí pozdná ľútosť), presne, a na ten okamih kým zafunguje jednoducho “vypnú” bdelosť. Takže svojím spôsobom je takýto vonkajší tlak vlastne mojím spojencom v bdelosti. Ale tu ma napadá závažná otázka:

Je možné, že rýchlosť a spontánnosť požadované v zene sú vyvolané vlastne týmto charakterom (t.j. rýchlosť a zúženie vedomia) “karmických síl”?

Popravde povedané, hlavný dôvod, prečo som tam išiel napriek tomu že to bolo v basketbalovej hale, bol, že som ho chcel vidieť “naživo” , t.j. chcel som vidieť jeho chovanie, gestikulácia, spôsoby, to, že akým dojmom bude na mňa pôsobiť. Šanca bližšieho kontaktu bola nulová, ako je to evidentné z tohto obrázku.

Samotná prednáška ma zaujímala len sekundárne, pretože takýchto vecí som už čítal dosť veľa, a keď chcem, môžem si z nich kedykoľvek dopriať ďalšiu porciu.

Preto sa obmedzím skôr na ten prvý okruh záujmu.

Suma sumárum, musím sa priznať, že na mňa zapôsobil dobre.

Jeho príchod na pódium bol taký rozpačito nekoordinovaný — pravdou je, že toto bol jediný okamih, keď sa prejavil jeho vek. Prejavil sa v chôdzi, takej trochu nesmelej, zmätenej, akoby bol vstal po poldňovej meditácii a ešte nemal “rozchodené” nohy. Proste sa tak bezbranne tam tmolil, a pribatolil sa ku kreslu — ovšem netrovalo to dlho, takže si to asi všimol len niekto ako ja, čo ho chcel poznať ako človeka (čo aj na diaľku); zaujímavé je, že podobný spôsob príchodu — t.j. žiadne fanfáry, hrdinský postoj a pod. — som zaregistroval aj u Ayukusálu Théru.

Mal skvelý — hlboký a autoritatívny (nemyslím vojenského typu, skôr autorita, ktorú je človek dobrovoľne ochotný počúvnuť) — hlas takže ho bolo príjemné počúvať aj keď mi nie je celkom jasné, nakoľko dobre hovoril anglicky, pretože som ho skoro vôbec nerozumel. Nechoval sa ako nejaká ikona, naopak, predviedol všetky hriechy verejného vystupovania, počnúc škrabaním sa všade, kde to potreboval, a keď to potreboval (celkom by ma zaujímalo, nakoľko to robil bdelo:-) ), kývaním sa dopredu a dozadu, podupávaním nohou či klepanie rukou (keby to nebol on, možno by som to rovno prehlásil za neurotické prejavy…) až po nenápadné zívnutie (ovšem počas prekladu) a “robenie opičiek” (párkrát si zaclonil si oči a díval sa po publiku či bokoch sály, zase počas prekladu; toto si mohol odpustiť, lebo to rušilo preklad, aj keď to malo úspech u obecenstva). Proste žiadne hranie sa na Veľkého Gurua alebo Vteleného Boha sa nekonalo.

Čo sa týka prednášky, tak — čo sa týka mysli a potreby jej kľudu a jasnosti — to bolo v intenciách toho, čo sa píše aj na tomto blogu. Čo však bolo naviac — a čomu sa tu na tomto blogu ozaj okrajovo venujem, čo je ale chyba! — je motivácia, ktorá stojí za našimi činmi a za činnosťou našej mysle. A u tej nie je jedno, aká ja, či dobrá alebo zlá, a pomerne dobre vysvetlil, že motivácia dobrom (t.j. súcit a láska ku všetkým tvorom, nestačí len k najbližším, kde to je naviac deformované práve blízkosťou ľudí) je predpokladom kľudnej mysle. Čo je fakt. A nestačí sa v tejto veci spoliehať na prirodzené danosti, ale treba to kultivovať.
Toto som si vlastne tiež uvedomil pri cvičení napr. štyroch brahmavihár a ešte jedného podobného cvičenia; zaujímavé je, že tieto cvičenia milujem, lebo sú krásne a vznešené, ale sa mi nepodarilo ich presadiť (dokonca ani v rudimentárnej forme) do môjho denného rozvrhu.

Omnoho lepšia a živšia mi pripadala časť otázok a odpovedí; tu sa mohla najviac prejaviť jeho príjemná a zrejme i veselá povaha. A špeciálne u mňa zabodoval pri jednej otázke. Akási — predpokladám, že nejaká poblúznená ženská, ktorá sa tam prišla pozrieť na aktuálneho Spasiteľa — mu položila otázku, či by nemohol prítomných požehnať, aby sa im darilo v bdelosti a súcite (detaily otázky si samozrejme už nepamätám, ale približne nejak tak to znelo).

Tak som našpicoval uši, a tešil som sa na krásne divadlo, ako nás bude požehnávať; predsa je to len nejaký vtelený bódhisattva, tak by sa dalo čakať, že to urobí:-) Aj keby som asi bol udržal vážnosť, asi by si to bol u mňa pokazil… Ale nie. Odpoveď bola dobrá, ale neverím, že to tú dobrú ženu potešilo: žiadne požehnanie nepomôže a jediný spôsob ako dosahovať výsledky na tejto ceste je práca a zase práca. Tak to bola odpoveď dôstojná Dalajlámu:-)

Ešte zlá správa pri sympatizantov buddhizmu, ako som aj ja: úplne na konci prednášky spomenul, že najlepší jazyk na vyjadrenie buddhizmu je tibetština. Čiastočne vzal ešte na milosť sanskrit, ale to je mŕtvy jazyk. Moderné jazyky považuje za príliš mladé, a terminológiu v nich považuje za ešte vo vývoji; s čím môžem len súhlasiť keď vidím pokusy o preklad niektorých pojmov. A zlou správou je to preto, lebo (ako mi to svojho času povedal jeden môj známy, ktorý je momentálne mníchom kdesi na Tchaiwane, a ktorý sa naučil čínsky ale tibetštinu musel vzdať) tibetština je údajne omnoho omnoho ťažšia ako čínština — a už čínština je z nášho pohľadu úplne šialený jazyk. Takže ozaj nezostáva, len sa spoliehať na vlastnú prax, a teória má len pomocný význam, a treba k nej pristupovať veľmi kriticky.

Mimochodom, včera som v televízii videl kúsok celkom zaujímavého filmu, kde padla otázka: “čo ak si to všetko, s čím som sa doteraz STOTOŽŇOVAL si vlastne v skutočnosti len PREDSTAVUJEM?”. Keď som si tú otázku skúsil položiť sám sebe, bol to celkom intenzívne nepríjemný pocit, ktorý som pre istotu rýchlo zahnal….:-)

P.S. 11.10.2006: Ešte o tejto téme článok z LN.