Lucida Intervalla

Táto formulka, teda „klidně a bezstarostně spočinout v trávě” sa mi teraz už zdá ešte omnoho dôležitejšia, ako pôvodne; pretože predstavuje OPAK dvoch známych zábran bdelosti i meditácie, a to strachu a obáv na jednej strane, a nedostatok prirodzenosti na strane druhej. Dokonca, možno by som to mohol úplne zredukovať na ten “inherentný strach”, pretože nedostatok prirodzenosti je vlastne tiež produktom strachu byť sebou, autentickým, byť prirodzeným.

Všechno, co přispívá k poznání vesmíru,
všechno, co objasní, kdo jsme,
by mělo být v tomto světě hádanek vítané.

Aleister Crowley, Magie

Keď som svojho času uvádzal túto peknú historku, mal som na mysli to, že v skutočnosti je slovo “viera” asi príliš zaťažené negatívnymi konnotáciami, a možno by bolo treba hľadať vhodnejšie slovo, ako napr. “dôvera” (čo sa mi vidí vcelku omnoho výstižnejšie), alebo nejaký podobný opis, ako je v tej historke.

Ešte malá technická poznámka: bdelosťou tu rozumiem onen stav, o ktorý sa jedná v tomto blogu, meditáciou postup (”formálna meditácia”) ktorá k nemu vedie.

Sú určité vlastnosti, o ktorých si väčšina ľudí myslím, že sú vyslovene “ľudské”. V knihe Mareka Petrů: Možnosti transgrese som našiel zaujímavé príklady, že to vôbec nemusia byť “výhradne ľudské” vlastnosti.

Spektakulární příklad sebeovládání a lsti byl pozorován De Waalem taktéž v arnhemské kolonii: Šimpanz, který odhalí své zuby a udělá určitou grimasu, projevuje neklid. Jestliže samec při demonstraci své síly provede tuto grimasu, riskuje, že neuspěje. Šimpanz, o kterého se jedná, seděl ke svému rivalovi otočen zády. Když uslyšel svého protivníka zařvat, vylezly mu v grimase hrůzou zuby. Pomocí prstů si sevřel rty a zuby schoval. Toto gesto musel opakovat třikrát, než grimasa nadobro zmizela. teprve pak se otočil k protivníkovi a ohromil ho demonstrací své odvahy. (str. 65)
…

Lana, samice cvičená v Yerkeském oblastním středisku primátů v Atlantě, v záchvatu uražené pýchy vykázala svého cvičitele z místnosti a signalizovala (to bola opica, ktorú naučili znakovej reči): “Ty zelené hovno!” (str. 67)
…

Šimpanzice Viky hrozně ráda třídila různé věci. Jednou tak třídila fotografie na dvě hromádky. Na jednu dávala lidi, na druhou zvířata. Když přišla na svůj obrázek, položila ho na stejnou hromádku, jako Eisenhowera a Roosveltovou, ale když narazila na obrázek svého šimpanzího otce, odložila ho mezi kočky, psy a koně. Když Washoe, nesjlavnější “mluvící” (tzn. používala znakovú reč) šimpanzice, poprvé uviděla své “druhy”, na otázku “Co oni?” signalizovala odpověď “Černí brouci”. Černé brouky Washoe hrozně ráda rozmačkávala a představovali v jejích očích nejnižší formu života, nepředstavitelně nižší než člověk, a tedy i než ona.
Není divu, že když mají byt tito “opolidé” vráceni zpět mezi šimpanze, dochází u nich k těžkým psychózám. U šimpanze Allyho se tak jako reakce na brutální přesazení ze světa lidí do světa šimpanzů vyvinula hysterická paralýza, takže mu ochrnula pravá paže. (str. 69)

Čo to vlastne dokazuje? To, že celá psychika je vlastne stroj (až na ten “kúsok”, o ktorom som hovoril v súvislosti s Gödelovou teorémou), alebo naopak, že i zvieratá obsahujú niečo “vtelené”, avšak čo má (na rozdiel od nás) len nedokonalejší stroj a pohybujú sa v primitívnejšom prostredí?

Kde to vlastne žijeme? V džungli alebo v laboratóriu?

Celkom by ma zaujímalo, čo je pravdy na tomto pokuse.

O mikrovlnkách už dosť dlho čítam nejasné zlé chýry… akurát že ju normálne nepoužívam, tak som sa tomu prílis nevenoval.

Keď tak čítam text o Rámovi, zase sa ma chytá nostalgia, a taký menší smútok, že kde sme sa to vlastne dopracovali. Aj keď som si vedomý, že sa (pravdepodobne) jedná o literárnu fikciu a hlavne idealizáciu, tak ešte aj keď toto odčítam, tak mi zostáva rozdiel medzi vtedajším politok a dnešným v šírke niekoľkých svetelných rokov.

Tu skutočne vidno, že ľud má takú vládu, akú si zaslúži, a naopak, kráľ vládne takému ľudu, aký si zaslúži.

P.S. Nemyslím, že tu porovnávam realitu s ideálom, pretože i literárne spracovania hovoria o niečom podobnom.

Dnes je výročie 21.8.1968.

V skutočnosti aj na tejto udalosti jediné, čo ma zaujíma je, že v čom vlastne spočíva “životnosť” tejto udalosti. Spomínam si, ako vtedy, v tom čase, keď ľudia “ožili”, vyrastali nádeje, a keď “bolo po všetkom” sa niektorí, ako napr. Palach boli schopní na protest spáchať samovraždu (pravdepodobne inšpirovaný buddhistickými mníchmi v južnom Vietname, kde to vtedy bolo moderné).

A smútkom ma napĺňa, že sa to všetko vlastne vyparilo, všetko je to dnes už minulosť, a že to vlastne “bolo o ničom”. A podobne sú minulosťou obe svetové vojny, tridsaťročná vojna, križiacke vojny; zmizlo sovietske i britské impérium; i Tisícročná i Maova ríša . To všetko boli veci, ktoré vo svojej dobe vyvolávali nadšenie (aj keď prinajmenšom v minulom storočí asi kašírované a cynicky vypočítané), sebaobetavosť ľudí, veľké nádeje i obavy — a hory mŕtvol. Vtedy sa zdalo, že ide o bytie a nebytie. Vtedy sa zdalo, že to je jediná pravda, a keď sa to vyrieši, tak už bude budúcnosť pekná a nebo bez mráčku.

A teraz keď je po všetkom, sú to v lepšom prípade stránky histórie, v horšom prípade pre mnohých spomienky, na ktoré by najradšej zabudli.

A medzitým znova žijeme v období, keď sa zdá, že ide o všetko, a sme ohrozovaní: to je prebúdzanie sa radikálneho islámu. Zdá sa to rovnako reálne a živé, ako všetky nebezpečia, ktoré mi boli servírované predtým. Koľko z toho bude živé o 50 či 100 rokov?

Na jednej strane, pociťujem odzbrojujúci pocit, že takýchto nebezpečí tu už bolo veľa, a dnes sú to len mŕtve idey.
Na druhej strane si však uvedomujem, že všetky tie predošlé nebezpečia nezmizli len tak, samy od seba, bez aktívnej snahy kompetentných ľudí. A že nadmerná tolerancia a naivita umožní Európe vmašírovať do islámskeho sveta uplne rovnako jednoducho, ako sa to Československu podarilo demokratickými voľbami, v ktorých zvíťazili komunisti. Dnu bola cesta jednoduchá, ale von nesmierne ťažká. A v prípade islamu skombinovaného s modernými technikami ohlupovania a propagandy by bola este niekoľkonásobne ťažšia. Samozrejme, toto ešte nie je “na pořadu dne”, ale o takých 50 rokov to kľudne môže byť.

Rok ‘68 mi symbolizuje, ako ťažko je napraviť vlastné hlúpe rozhodnutie, spred mnohých rokov, keď väčšina demokraticky rozhodla že chce ignorovať skutočnosť a radšej sa poddať ilúziám.

Samozrejme, ako buddhistický sympatizant by som sa na toto mal dívať z nadhľadu. Aj sa dívam — ale to mi nebráni smútku z toho, že ako neustále žijeme v (politických) ilúziách. Kráľovstvá a ideológie prichádzajú a odchádzaju; každé prináša (a zanecháva) svoju ilúziu. A východisko nevidno. Asi je to ľudský údel.

V čom teda tkvie “životnosť” takej udalosti: asi rovnako, ako životnosť akejkoľvek ilúzie. Sú to starostlivo dávkované informácie, emocionálnosť ľudí a túžba byť v raji už v tomto živote, náchylnosť ľudí chcieť ísť skratkou. Ignorovanie Popperovho varovania: “Nedôverujte všetkým, ktorí vám ako konečný cieľ predostierajú šťastie, a nasledujte tých, ktorí vám sľubujú zlepšenie, ktoré možno dosiahnuť postupne”. Dá sa povedať, že je to preto, lebo sme obyčajní ľuda….a teda, to nikdy nebude ináč. Je to skeptický, a zarmucujúci záver.

„Ticho je o tolik mocnějším zdrojem moudrosti
a jasnosti zření než myšlení…“

Prevzaté z dlhšieho textu.

A to je vlastne rozdiel medzi múdrosťou a intelektuálnosťou: v múdrosti je prítomné niečo “naviac”; aj keď to formálne vyzerá ako intelektuálny výkon, a samozrejme, musí to byť aj logicky konzistentné. V intelektuálskych táraninách je to všetko naleštené, blyštiace sa — ale chýba zakotvenosť; presne ako v paranoi.

Prečo teda považujem Gödelovu teorému za tak dôležitú, že som jej venoval toľko miesta?

Platón kedysi tvrdil, že tá naša časť, ktorá môže poznať matematiku, je časť, ktorá prežije našu telesnú smrť. Keby som parafrázoval Platóna, tak by som mohol povedať, že tá naša časť, ktorá je (na základe Gödelovej teorémy) to “naviac” oproti obyčajnému — i keď zložitému a výkonnému stroju — je časť, ktorá prežije našu telesnú smrť. Toto samozrejme trochu preháňam. Možno ani tá časť neprežije našu telesnú smrť. Ale isté je, že tu v nás niečo je, čo je “naviac” oproti stroju.

V konečnom dôsledku vidím širší význam Gödelových viet (okrem prvej existuje aj druhá) v tom, že sa dá vďaka nim pomerne smelo tvrdiť, že nie sme len stroje. A nie je to len nejaká vágna domnienka, tvrdenie mystikov či šialencov, náboženstvo či poézia, ale je to tvrdý fakt. Aj keď 99 percent nášho chovania sa dá vysvetliť či dokonca simulovať počítačom, vždy tam niečo zostane, čo sa takto vysvetliť či simulovať nedá. Tu je teda miesto pre dušu, či niečo podobné.

Tento optimizmus je podľa mňa dokázateľný i z iného konca: existuje situácia (no, situácia, je to choroba) keď sa naša myseľ správa “ako stroj” — je to paranoia (mimochodom, považujem za celkom zaujímavé a signifikantné, že Gödel zomrel práve na ňu, resp. na jej dôsledky). Paranoia značí, že myseľ človeka je schopná vytvoriť celkom rozsiahle a konzistentné myšlienkové konštrukcie, dokazujúce, že jej nositeľ je prenasledovaný či už Marťanmi, alebo cudzími rozviedkami, alebo čo len nepriateľskou susedou. A tieto konštrukcie vôbec nie je možné tomu človeku vyvrátiť. Pozorovateľ (t.j. nezainteresovaný človek) “vidí”, že sú to PRÁZDNE logické konštrukcie, že im chýba “obsah”, že nie sú zakotvené v skutočnosti, ale sám postihnutý to vôbec nie je schopný postihnúť. Tu perfektne funguje odvodzovanie a logické konštruovanie, ale chýba to “niečo”, nielenže intuícia, ale akási “zakotvenosť v realite”, ktorá by pomohla postihnutému nahliadnuť fantómovosť jeho konštrukcií.

Takže vyzerá to tak, že tieto dve entity — logická myseľ a “niečo naviac” — sú (síce voľne ale predsa) prepojené, a jedna alebo druhá môže byť potlačená. Nie je mi síce jasné, načo ono “naviac” potrebuje logický stroj, ale asi nejaký dôvod na to predsa len je. Ale isté je, že to “niečo” drží ten logický stroj “pri zemi”: bez toho by fungoval ako neriadená strela.

Takže Gödelovej teoréme som tu venoval toľko miesta, pretože tu vidím JEDINÝ vedecký dôkaz, že by MOHLO — nezabúdajme, že sa jedná o MATEMATICKÚ vetu, t.j. hovorí o formálnych systémoch a nie o realite — v nás existovať (teda, prinajmenšom u matematikov:-) )niečo viac, ako len stroj.

A to ďalej naznačuje, že meditácia by mohla byť viac, ako len príjemné trávenie času, či psychologická liečebná metóda; táto myšlienka silne opodstatňuje venovanie sa meditácii, či bdelosti, t.j. kultivácii onoho “naviac” a to vo všetkých štyroch ríšach nášho bytia: dennom živote, spánku, meditácii a barde.

************
predošlá časť

V predošlom zápise bola popísana Gödelova teoréma. Je to matematická veta ako každá iná, t.j. opiera sa o nejaké definície, predpoklady a v tomto rámci niečo tvrdí. V tomto prípade pojem, o ktorom veta niečo tvrdí je formálny systém.

Na konkrétny príklad, čomu by mohol zodpovedať formálny systém prišli už iní predo mnou: je to počítač.
.

Formální systém se skládá ze stanovených pravidel, jež specifikují symboly (”abecedu”) systému, říkají nám, jak můžeme symboly vzájemně kombinovat abychom získali matematické konfigurace (formule duf) a jakým způsobem můžeme z fomulí odvodit další formule (odvozovací pravidla). (str. 112)

Řídit se pravidly formálního systému — a formální systém nesestává z ničeho jiného, než z pravidel — znamená provádět kombinatorickou proceduru, jež se skládá čistě z rekurzivních funckí (přibližně řečeno, funkcí, jež vám říkají, jak dojít k výsledku, pomocí výsledků jiných rekurzivních funkcí, anebo opravdu jednoduché, základní funkce), a bylo by tedy možné ji naprogramovat do počítače, t.j. byla by vypočitatelná. Tato činnost znamená, že řešíme problémy pomocí ALGORITMU, sekvence operací, která nám říká, co v každém kroku dělat v závislosti na výsledku předchozího kroku.

Inými slovami, činnosť, ktorú vykonávame, keď odvodzujeme vo FORMÁLNOM SYSTÉME, je presne to, čo robí aj počítač.

Názor dávající do souvislosti Gödelovu první větu o neúplnosti a povahu lidské mysli poprvé publikoval v roce 1961 oxfordský filozof John Lucas:

“Zdá se mi, že Godelova věta dokazuje, že model mechanismu je falešný, neboli že mysl nelze vysvětlovat jako stroj. … “. Lucasova argumentace byla robustně přímá: “Ať sestrojíme sebevíce složitý ‘myslící stroj’, poběží podle pevně zadaných pravidel, jež je možné formulovat ve formálním systému, a když se tohoto stroje zeptáme, jaké jsou pravdivé výroky, bude to schopen řešit jedině tak, že se podívá, jaké výroky vyplývají z pravidel systému. Takže bude existovat výrok, který se bude vymykat jeho schopnosti pochopit pravdu, což není nic jiného než pravidly určená dokazatelnost — výrok, který naše mysl nicméně dokáže pochopit jako pravdivý. Ať budeme stroj sebevíc posilovat tím, že budeme dosud nezachytitelné výroky přidávat jako axiomy, vždy bude existovat další výrok, který mu unikne, ale nám ne. Tuto formuli nebude stroj schopen označit jako pravdivou, ačkoli mysl vidí, že pravdivá je. Stroj tedy stále nebude adekvátním modelem mysli. Snažíme se vyvinout model mysli, který je mechanický, tedy v podstatě ‘mrtvý’ — ale mysl je ‘živá’, může předčit jakýkoli formální, zkostnatělý mrtvý systém. Díky Godelově větě má mysl vždy poslední slovo. ”

…
Naše mysli podle tohoto způsobu uvažování zajména nemohou být počítači. Matematické poznání, které máme, nelze zachytit do formálního systému. To nám zřejmě říká Gödelova první věta. Ale právě formální systémy jsou tím, co zachycuje počítání počítačů, a proto jsou počítače schopny řešit otázky, aniž by se opíraly o významy. Zatímco počítače fungují podle algoritmů, my, jak se alespoň zdá, ne, z čehož jednoduše vyplývá, že naše mysli nejsou počítače. (str. 171)

V tejto súvislosti môže byť zaujímavé, že čo si o veci myslel samotný Gödel :

Podle Wanga se Gödel domníval, že to, co bylo rigorózně dokázáno — zřejmě na základě věty o neúplnosti — je: “Buď lidská mysl předstihuje všechny stroje (přesněji řečeno dokáže rozhodnout víc otázek z teorie čísel než jakýkoli stroj)”, anebo existují otázky z teorie čísel pro lidskou mysl nerozhodnutelné.
Co měl Gödel na mysli tou druhou možností? Myslím, že zde uvažuje o možnosti, že opradu jsme stroje — tedy že veškeré naše myšlení je mechanické, předirčené pevnými pravidly — ale že podléháme KLAMU, že máme přístup k neformalizovatelné matematické pravdě. Je možné, že jsem stroje trpící přeludy matematického velikášství. Současně jakoby naznačoval, že z jeho vět vyplývá to, že pokud naše chápání matematických pravd nepodléhá klamu, pokud opravdu máme ty intuice, které si myslíme, že máme, pak nejsme stroje. Pokud opravdu máme ty intuice, které máme, pak není možné, abychom formalizovali (nebo zmechanizovali) všechny naše matematické intuice, což znamená, že opravdu nejsme stroje. Samozřejmě neexistuje DUKAZ toho, že víme vše, co si myslím, že víme, protože ne vše, co si myslím, že víme lze formalizovat; to je koneckonců neúplnost. Proto nemůžeme rigorózně dokázat že jsme stroje. Věta o neúplnosti tím, že ukazuje meze formalizace, naznačuje, že naše mysli přesahují stroje, a zároveň nám znemožňuje DOKÁZAT, že naše mysli přesahují stroje. Opět téměř paradox.

Gödel byl tedy ohledně důsledku své věty o neúplnosti pro lidskou povahu opatrný.
Druhá varianta v Godelově podvojném závěru ohledně našich matematicky poznávajících myslí tedy spočívá v této možnosti: naše přesvědčení o matematickém poznání přesahujícím formalizaci je klamné.

***********
časom bude pokračovanie
predošlá časť