May 2006
Monthly Archive
Wed 31 May 2006
“To the meaningless French idealisms of Liberty, Equality, and Fraternity, we present the German realities of Infantry, Cavalry, and Artillery.” - Prince Bernhard Heinrich Karl Martin von Bülow
Tak tento supervýrok mi pripadá, že ilustruje rozdiel medzi mysľou bdelou a jemnou a medzi tvrdou a energickou západnou mysľou.
Ide o to, že mám pocit, že cieľový stav — t.j. myseľ bdelá a jemná — je niečo podobné plameňu sviečky, ktorý sa rozkolíše najmenším závanom vzduchu. Prinajmenšom v počiatočných štádiách… Možno preto sa napríklad doporučuje pri začínaní yógovej praxe vyviazať sa z bežných povinností, nezačínať v cudzej krajine, zjednodušiť svoj život a životosprávu …. proste, obmedziť externé vzruchy pôsobiace na myseľ.
Energický a činorodý západný postoj k mysli predpokladá aj určitý stupeň násilia voči sebe, či svojej mysli. Tu sa jedná skôr o potlačenie vzruchov a ich podriadenie cieľu, ako o odstup k nim a nestotožňovanie sa s nimi. Naviac k tomu pristupuje práca s abstrakciami (to má dobré i zlé stránky) čo v buddhizme podľa mňa nie je ideálom — sati je vlastne vypnutie myslenia, o abstrahovaní ani nehovoriac.
Otázkou je, či sa dá dosiahnuť niečo v ľudskej spoločnosti, bez istej dávky tvrdosti voči sebe (a občas i voči druhým). Či ozaj nie je celkom hlboká pravda v tom, že bdelá a jemná myseľ patrí do kláštora a jaskýň Himalájí, nie však do západnej technickej spoločnosti.
Vlastne istým spôsobom tento konflikt ilustruje história Tibetu (a tiež koniec buddhizmu na indickom subkontinente). Ukazuje sa, že sama osebe nie je bdelá myseľ žiadna veľká evolučná výhoda (okrem iného preto, lebo uvoľnuje cestu súcitu a snahe eliminovať konflikty), naopak, fanatická a zaslepená myseľ áno. Možno — a v tom je istá nádej, a hrádza voči pesimizmu — že slabosť bdelej mysle je možné vyvážiť vojensko-technologickou prevahou. No, uvidíme, možno ešte za môjho života budem poznať odpoveď.
Tue 30 May 2006
Kdesi som čítal takýto logický reťazec: konanie človeka je určené jeho myslením, jeho myšlienkami. Kedysi náboženstvo bolo užitočným regulátorom, pretože umožňovalo, že na niektoré myšlienky človek “ani nepomyslel”. Takýto regulátor v súčasnosti chýba…
Veriaci človek má jasno v tom, čo je “hore” a čo “dole”, čo je správne a čo nie. Jeho svet má “súradnice”, alebo keby som to ináč prirovnal, žije “na zemi” — aj keď Zem považuje obrazne za plochú. Táto výhoda má však aj nevýhodu, že tento druh regulácie je niečo ako pancier: nielenže obmedzuje slobodu jeho pohybu, ale spôsobuje jeho určitú neautonómnosť: človek sa vlastne aktívne (v tom ideálnom prípade, v tom reálnejšom sa len pretvaruje pred sebou i pred okolím) snaží plniť externú vôľu — Božiu vôľu. Najhoršie príklady však na toto nevidím u nás v kresťanskom svete, ale v islámskom: tam sa totiž snaži aktívne vynucovať náboženský konformizmus, čo u nás v Európe snáď nadobro skončilo Kalvínom v Ženeve.
Moderný človek je ako “vysadený do kozmu”: kdekoľvek sa podíva môže byť “hore” či dole, nevie to dosť dobre rozoznať. Chápe konvenčnosť toho, čo ho učili, že čo je “hore” a čo “dole”, ale nemá to čím nahradiť. Vlastne má k dispozícii možnosť dodržiavať tradičnú morálku (len z dobrovoľnosti, nie z viery), alebo chaoticky a bezohľadne jednať. Myslím, že málokto dospel k tomu, že tradičná morálka (povedzme približne v rozsahu desatora, okrem tuším prvých dvoch prikázaní) nie je vycucané z prsta, ale to skutočne treba dodržiavať, ak nechceme, aby sa spoločnosť rozpadla. Ja si dokonca myslím, že aj v pekle musí byť týchto osem prikázaní dodržiavané, lebo ináč by bolo neuriaditeľne, a všetci by bojovali proti všetkým. Tento človek je ako améba: má problém udržať si “konzistentný tvar”: to sú tie náreky na rozmáhajúci sa konzumerizmus.
Myslím, že nový základ morálky by mal byť v tom, že aktívne a vedome musíme prijať ten fakt, že musíme konať tak, aby sa spoločnosť a životné prostredie nerozpadli; t.j. že chceme prežiť. Tzn. že musíme konať tak, aby sme si udržali vnútornú autonómiu, konzistentnosť vlastných princípov, aby sme neublížovali živým tvorom, a neničili svoje životné prostredie. Toto sú podľa mňa minimálne požiadavky na to, aby spoločnosť prežila, bez toho, aby upadla do jednej z oboch krajností: do objatia pancierom externej morálky a do mäkkýšovitosti žiadnej morálky.
Z technickej stránky (t.j. ako realizovať princípy takejto morálky) riešením nie je to, že “na niektoré myšlienky človek ani nepomyslí”, ale práve naopak nebojí sa pomyslieť na čokoľvek, ale vie, že sú to len myšlienky a nestotožňuje sa s nimi, a nedá sa nimi vliecť. Myseľ či mozog fungujú ako fungujú, ich fungovanie je pravdepodobne ozaj výsledkom evolúcie, a teda, tu možno očakávať len málo “dobrých” myšlienok, o to však viac “sebeckých” — preto je dôležité sa od nich “emancipovať”.
Mohol by som to prirovnať k tomu, ako krčmár či krčmárka čapuje pivo alebo alkohol, ale ho to vcelku necháva chladným, a stará sa o to, aby hostia mali svoje pivo a zaplatili; ani ho nenapadne, že by si popíjal zarovno s hosťami. Naopak alkoholik, má v hlave len to, aby sa dostal do krčmy čo najkratšou cestou, a akonáhle uvidí “půllitr”, tak ho vypije skôr, ako by si to stačil uvedomiť.
Takže, po technickej stránke, treba byť krčmárom. Po ideovej stránke však ani nie kresťanom, ani nie buddhistom či prívržencom akéhokoľvek iného náboženstva, ale moderným človekom, ktorý má zdravý rozum a pud sebazáchovy, a vie, že za to aby prežil musi obmedzovať svoje konanie tak, aby spoločnosť (a spolu s ňou on) prežila.
Aby som to zhrnul: myslenie obmedzovať netreba (za predpokladu, že človek nie je “alkoholikom”), ale o to viac treba obmedzovať svoje konanie. Nejde to však “samo od seba”, tejto disciplíne sa musí naučiť, a je to beh na dlhé trate.
Mon 29 May 2006
Teraz som čítal — celkom rozčarovávajúcu kritiku — Castenedu, a jeho podania učenia dona Juana. Necítim sa kompetentný posúdiť správnosť alebo nesprávnosť tejto kritiky, ale isté je, že Castaneda umrel prirodzenou smrťou, tuším na rakovinu, a teda, žiadna bojovnícko-čarodejnícka smrť sa nekonala… a divné je, že jeho žiaci celú udalosť tutlali, čo tiež naznačuje, že to asi s jeho pochopením dona Juana nebolo celkom správne.
Toto všetko píšem napriek tomu, že sa mi jeho knihy páčili a páčia, a mnohé som pochopil až cez ne. Ale dobre je mať podchytené reálne osudy Učiteľov, a nielen mýty o nich.
Niektoré citáty z článku:
S ohľadom na vyššie uvedené by som mal pripomenúť, že keď čítame Castanedove knihy, jediné hodnotné časti sú tie, ktoré uvádzajú, čo učil don Juan, nechajúc bokom akékoľvek Castanedove interpretácie o tom, čo si myslel, že je učený. Castaneda úplne nepochopil pointu svojho výcviku a stal sa posadnutý len fenomenálnou stránkou výcviku. To, čo vnímal a ako interpretoval to, čo vnímal, bolo tak ďaleko od reality, až to človeka šokuje. Castaneda umrel trpkou smrťou ako škrupinka človeka. Toto je osudom čarodejov.
Navyše, “magické pohyby”, ktoré Castaneda vyučoval, nemajú v žiadnej Toltéckej línii žiadne miesto. Castanedu ich naučil Howard Lee a nie don Juan alebo nejaký iný člen jeho jednotky bojovníkov, ako tvrdil Castaneda. Podobne tiež nemajú v žiadnej Toltéckej línii žiadne miesto “cudzie inštalácie”, takzvaní “lietači” (”fliers”).
…, už neexistujú žiadni ďalší reprezentanti línie dona Juana. Línia dona Juana sa skončila donom Juanom
V jeho knihách je vyjasnený tiež jeden fakt, ktorý, ako sa však zdá, unikol pozornosti väčšine čitateľov, totiž to, že Castanedov výcvik nebol nikdy ukončený.
Sun 28 May 2006
Posted by Arjuna under
Vlastná praxNo Comments
Na tomto mieste by som chcel napisať krátku chválu na “byrokraciu” na Ceste — mám na mysli evidovanie toho, čo človek odcvičil.
Ja viem, že to neznie príliš klasicky — žiaden jogín, bojovník či Majster si tuším neviedol zápisky o cvičeniach. Keďže však nie som ani jedno z toho, ja si ich vediem, a mám na to veľmi dobrý dôvod; dokonca dva.
Prvý je vlastnosť pamäti, ktorá má tendenciu prikrášľovať minulosť a prikrývať milosrdným závojom zabudnutia všetky prehrešky, ktoré som urobil voči svojim rozhodnutiam cvičiť to, alebo ono.
Druhý dôvod je turbulentnosť života (alebo možno nie života, ale len mysle – neviem, ale vyjde to narovnako); oboje má tendenciu odvádzať človeka od dobrých úmyslov, a dostávať ho tak, kam sa vôbec nechcel dostať. To je tá historka o Náradovi, resp. rozbiehavom myslení, čo som spomínal minule.
V podstate sledujem tri skupiny udalostí: prvou skupinou je čo som urobil/neurobil; sem patria ako pozitívne, tak i negatívne veci, ako či som bol na tréningu, alebo keď nie, či som cvičil hathajogu, či som meditoval, či som robil pranayamu. Sledovanie negatívnych vecí (v mojom prípade napr. či som jedol bez hladu) je dokonca ešte dôležitejšie, ako pozitívnych, pretože ich treba zbadať, a to je veru netriviálna vec.
Druhou skupinou je klasické sledovanie času (zrkadlo), len s tým, že rozlišujem len tri úrovne sledovania (metóda ABC).
A treťou skupinou je evidovanie cvičenia bdelosti ktoré robím obvykle počas chôdze.
V skutočnosti si myslím, že každý si sám musí určiť čo chce sledovať; dôležité nie je to, že to sleduje, ale že to sleduje v reálnom čase; to myseľ núti nielen behranične sa túlať, ale z času na čas sa vrátiť k svojim cieľom. Ono to samozrejme nevedie automaticky k tomu, že človek začne robiť “správne veci” (z hľadiska svojich cieľov), ale v každom prípade to vedie k tomu, že žije s vedomím, že niečo nie je v poriadku (alebo je v poriadku) a časom sa to potom podarí napraviť. Je to akýsi druh spätnej väzby, a žiť bez takéhoto sledovania je ako riadiť auto naslepo. Vedľajším efektom je, že je možné spätne vyhodnotiť, ako sa mi darili cvičenia, a prípadne sledovať trendy. To vlastne bol pôvodný zámer, prečo som začal veci značiť, ale nakoniec sa to ukázalo ako druhoradé, a ako prvoradé sa ukázalo že mám prostriedok, ako aspoň občas priviesť myseľ k tomu, aby sa zaoberala tým, čo považujem za dôležité.
Thu 25 May 2006
Dnes som sedel v stojacom autobuse, a vedľa sa pohla električka. Samozrejme nie je to nič nové, ale vždy znova a znova ma uvádza do úžasu, ako komplexne nasimuluje mozog pocit, že sa rozbieha autobus so mnou; takéto zážitky mi stále naznačujú, že svet naokolo môže byť fakt simuláciou môjho mozgu, že to môže naozaj nebyť nič iného len predstava. Pretože ten zážitok rozbiehajúceho sa autobusu bol úplne komplexný: aj s pocitom tlačenia do sedadla, pocitov v tele … že mozog je schopný simultánne generovať celý súbor pocitov, patriacich nielen jednému zmyslu. Proste že vie generovať svet.
P.S. A táto “simulácia” sa udiala nie vo sne, kde to až tak neprekvapuje, ale za bieleho dňa.
P.S. 3.6.2006 Pripomínam zaujímavý, aj keď trochu odťažitý článok o tom, či žijeme v počítačovej simulácii.
P.P.S 3.6.2006 Túto príhodu vnímam, tak, že som vlastne “pristihol simuláciu pri čine”: väčšinou pracuje tak dokonale, že sa to jednoducho nedá zbadať, a toto je jeden z mála prípadov, keď ju možno nachytať na hruškách.
Wed 24 May 2006
Toto sa mi vidí ako dôležité upresnenie pojmov (ak som to dobre pochopil, citát je z Pálijského kánonu):
eka nāma kiĥ // sati sabhāva–dhammā–patiţţhita
jedno je jmenovitě co? // všímavost [jedině] skutečně existující jevy za podklad [si bere]
one is namely what? // mindfulness [takes only] really existing penomena as its basis
Všímavost (sati) bere jedině skutečně existující jevy (sabhāva–dhammā) jako svou potravu. Rozlišuje jevy tak, že každý spadá do oblasti jednoho ze čtyř podkladů všímavosti (satipaţţhāna). Když je všímavost používána v nepřerušeném procesu zaznamenávání a označování (vitakkana) jevů, vzniká skrze zaznamenávání (sallakkhana) jejich charakteristik vhled (vipassanā).
Kdykoliv uvědomování (citta–vīthi) sklouzne do obsahů mysli, všímavé zaznamenávání procesu myšlení mizí. Abstrakce, jako jsou koncepty, nejsou předmětem všímavosti. Zatímco pozornost (manasikāra) je charaktirizovaná aktivním (karana) přístupem, je pro všímavost (sati) charakteristická přijímající (patiggahana) otevřenost mysli.
Mindfulness (sati) takes only really concrete phenomena (sabhāva–dhammā) as its nutriment (āhāra). It distinguishes each phenomenon as falling within the sphere of one of the four foundations of mindfulness (satipaţţhāna). When it is applied in continuously noting and naming (vitakkana) the phenomena, insight (vipassanā) arises through noticing (sallakkhana) their characteristics.
Whenever awareness (citta–vīthi) strays into conceptual thinking, mindful noticing of the thought process ceases. Abstractions such as concepts are not the object of mindfulness. Whereas attention (manasikāra) is characterized by an active (karana) approach to the object, mindfulness (sati) is characterized by receptive (patiggahana) openness of mind. Mindfulness is thus neither some kind of “awareness” nor any special form of “attention”.
Sun 21 May 2006
Charles Mitchley: Sloboda a cesta bojovníka
Bojovník veľmi dobre rozumie nepredvídateľnosti života, a tak nielenže nádeje do budúcnosti sa nikdy nemusia splniť, ale že takisto môže v ktoromkoľvek okamihu zomrieť. Všetci sme náchylní veriť, že budeme žiť aj o týždeň, o rok, či o 5 rokov, nie však bojovník. On, či ona vie, že nemáme žiadne záruky ohľadne života a smrť nám môže zaklepať na plece v hociktorý okamih. Bojovník si cibrí zdravé uvedomovanie si prítomnosti smrti, a používa ho na neustále žitie na okraji, kde je život vždy vznikajúci, vždy nový.
Dosiaľ sme boli, cez náš spoločenský úzus, vedení „žiť pre zajtrajšok“, a tak väčšina ľudí strávi svoje životy v stave podobnom zabudnutiu, čakajúc na výhru v „lotérii života“, ktorá zmení ich životy z obyčajnej existencie na vzrušujúce dobrodružstvo.
Pre bojovníka sloboda neznamená únik, ani čakanie, že život mu poskytne zmenu k lepšiemu, je to preňho stav mysle. Tento stav mysle ti umožní dostať sa z presvedčenia, že si len obeť, a vybuduje v tebe poznanie a istotu, že ty sám môžeš riadiť svoje životné podmienky
Thu 18 May 2006
Nad vchodom do Akadémie, athénskej školy, ktorú založil Platón stál nápis: „Nech nevstupuje nikto, kto najskôr neštudoval geometriu“ . Tak túto veľkolepú vetu by som dal nad všetky meditačné, jógové a vôbec ezoterické semináre, články či iné aktivity. Keď čítam takéto stránky, stále znova a znova vidím, že takýmito vecami by sa nemali zaoberať ľudia, ktorí nemajú zdisciplinované myslenie štúdiom nejakej exaktnej vedy, alebo aspoň činnosti (aspoň poloexaktnej, ako je programovanie), pretože ináč z nich vypadnú také neskutočné “bláboly” (krásne príklady možno nájsť na Syzifovi, ktorý sa špecializuje na vylovenie najcennejších perál), že celkom sprofanujú celé takéto úsilie.
Vlastne si myslím, že zo všetkých možných modelov ľudskej aktivity sa ako najspoľahlivejšie ukázalo riešenie problémov v malých krôčikoch a postupných aproximáciách, pričom každý krok je empiricky porovnávaný s čo najpresnejšie určiteľnou (najlepšie merateľne) realitou. To trvalo ľudstvu približne dvetisíc rokov, kým sa k tomuto dopracovalo, a napriek tomu i dnes je táto — lebo toto je podstatou vedeckej metódy — zo všetkých strán napádané nielen šarlatánmi, liečiteľmi, náboženskými učiteľmi či mágmi, ale dokonca je to spochybňované i propagandou a reklamou (ktoré sú paradoxne samy založené na vedeckých princípoch). Propaganda a reklama to však robia nepriamo, t.j. že nás chcú naučiť preberať hotové a instantné riešenia, namiesto vlastnej práce — ale to len tak na okraj. Pre mňa je táto metóda jediná, ktorú som schopný akceptovať: kde sa táto metodika používa je to viac menej (podľa intenzity používania a kvality) veda, kde sa to nepoužíva, je to náuka (pokiaľ je prístup “bona fide”, napr. Védy), alebo priamo šarlatánstvo.
Tento postup sa mi javí ako najvhodnejší i na Ceste: experiment je tu však nahradený meditačnými či yógovými technikami, teda, nejedná sa o niečo podobne exaktné ako je to vo vede. Moment exploratívnosti je tu však veľmi dôležitý: t.j. bedlivo a kriticky sledovať aký dopad majú cvičenia na seba a na život. Istý problém je v tom, že niektoré efekty a postupy nevieme zopakovať a akurát neviem, či principiálne, alebo preto, že príslušné techniky sú zabudnuté či málo známe alebo jednoducho preto, že ešte nie som na potrebnej úrovni.
Takéto problémy nastávajú i vo vede: niektoré postupy či výsledky síce nevieme zopakovať (napr. na to nemáme vždy prístrojové vybavenie, napr. experimenty v urýchľovačoch častíc), ale aspoň v princípe zopakovať vieme. Tu je najskôr analogická situácia, ako vo vede: ani fyziku nechápe každý na najvyššej úrovni. Myslím, že v takomto prípade je riešenie v tom, že sa ju snažiť pochopiť na tej úrovni, ako nám to schopnosti umožňujú, ale nezľaviť zo spomínanej metodiky, t.j. kombinácia postupu po krokoch a konfrontácia s realitou.
Rozmenené na drobné: netrápim sa tým, či mám sidhis, alebo nie. Či som dokonalý budhista, alebo nie. Robím to, na čo mi schopnosti stačia, ale sa snažím nenechať sa unášať svojimi fantáziami či túžbami, ale ostražito a kriticky sledujem všetky postupy čo robím, či a aké plody prinášajú, aké majú dopady. Keby mali zlé, alebo by sa mi v porovnaní s inými javili ako neefektívne, tak by som ich bez váhania zastavil. Teórii sa venovať len v nevyhnutnom rozsahu, špekuláciám sa podľa možnosti vyhnúť, používať štandardizované techniky…
P.S. Kajúcne musím priznať, že Platón by ma možno ku sebe ani nevpustil, lebo geometria nikdy nepatrila medzi moje silné stránky (lebo som sa mylne domnieval, že je to vec predstavivosti; v skutočnosti to je vec logiky, ale to ma neučili, resp. neučili tak, že by som si to bol uvedomil). Výnimkou bola analytická geometria, ktorú som si zamiloval na prvý pohľad, a odvtedy sa datuje môj obdiv k Descartesovi za to, že tak úžasnú vec dokázal objaviť. Takže možno tak do predsiene by som sa dostal. 
Ale vážne: nejde o geometriu, ale o disciplinované, nepovrchné a nerozbiehavé myslenie.
Wed 17 May 2006
Toto mi dnes došlo síce ako vtip, ale nie je to len vtip, je to tak pekná ilustrácia bludného spôsobu fungovania mysle, že som neváhal, a pridal som to sem. Je pravda otázkou, či by iné fungovanie mysle neznačilo že je to stroj? Neviem.
Ešte chcem upozorniť na paralelu s historkou o Náradovi, ktorému Višnu demonštroval karmu.
Ten spoločný koreň fungovania oboch javov: mysle i karmy mi pripadá úplne zrejmý.
Tue 16 May 2006
Posted by Arjuna under
Vlastná praxNo Comments
V poslednej dobe využívam to spätné počítanie (dýchania či krokov, podľa toho, či som v pohybe alebo stojím), ktoré som už spomínal; javí sa mi celkom výhodné hlavne preto, že zrejme celkom účinne zamestnáva myseľ, ktorá má potom väčšie prekážky blúdiť, a na druhej strane sa môžem účinne snažiť o jasné a bdelé vnímanie, byť tu a teraz. Dodatočne si uvedomujem, že vlastne to, čo cvičím je vlastne fyzické zakotvenie (pri tom počítaní je skutočne možné jasne vnímať zmyslové počítky, a byť prítomný, napodiv sa to nebije) ktoré spomína Ayukusala Thera – pravda, pokiaľ to cvičím ozaj správne. T.j. že to spätné počítanie používam nie na to, aby som počítal, ale aby mi počítanie nedokonalosť, či rovno porušenie tohto počítania indikovalo, že sa myseľ zatúlala, alebo ešte lepšie, že sa chystá začať túlať.
Kedysi (tuším v Celestínskom proroctve) som čítal o zaujímavej technike, keď sa mal človek dívať do kríka, alebo koruny stromu, ale nie preto, aby videl listy, ale naopak, aby vnímal medzery medzi listami. Tu je to podobné, zdanlivo ide o počítanie, ale v skutočnosti ide o to, aby človek včas zbadal, keď to počítanie nie je dokonalé, je mechanické, alebo sa schyľuje k tomu. Dôležité teda je zachytiť nástup blúdenia.
— Next Page »