Lucida Intervalla

Mal som možnosť pozrieť cez sviatky Gibsonovo “Umučenie Krista”.

Hlavne hneď na začiatku musím povedať, že som nemal pocit, že by ten film bol antisemitský (ako o tom svojho času veľa písali noviny, a ja sám som kvôli tomu nešiel ten film pozrieť do kina), alebo potom mám inú definíciu antisemitizmu, ako je obvyklá. Nevidel som v ňom nič antisemitského, len veľmi naturalistický popis toho, čo som si prečítal v Novom Zákone, t.j. toho, čo sa udialo medzi Židmi v židovskej komunite kedysi začiatkom nášho letopočtu: udupanie slobodomyseľného človeka fanatickým davom, podnecovaným fanatickými a vychcanými predákmi, pričom pod náporom tohto fanatizmu a nenávisti zlyhal aj zdravý rozum a kultúrnosť, reprezentovaný Rimanmi.  Teda, niečo podobné, ako vo filme ”Kladivo na čarodejnice” (len v Kladive chýbal fanatický dav).

To čo som v tom filme videl bolo jednanie a chovanie zaslepených ľudí na rozličných spoločenských postoch, alebo naopak slabochov, tiež na rozličných spoločenských postoch. Skoro by som povedal, automatické, determinované chovanie… Nebol tam nikto so zdravým rozumom žiaden Sokrates, žiaden Buddha. V Palestíne je zdravý rozum asi dodnes vzácne korenie, hlavne u Arabov.

Najväčší slaboch bol práve Pilát; jeho situácia mi do značnej miery pripomína situáciu Američanov v Iraku. Predstavuje moc, schopnú rozdrviť okupovanú societu, ale netrúfa si nielenže túto moc použiť, ale vlastne systematicky ustupuje niekoľkým krikľúňom. Ja viem, že nemal príliš silnú posádku, aj sa mal dôvod obávať, že ho očiernia u cisára v Ríme, aj to, že tú “páchnucu dieru” (ako Palestínu sám nazval, a mal pravdu dodnes) by najradšej videl zo vzdialenosti niekoľkých tisíc kilometrov ale aj tak: on to bol, kto mal možnosť celú tú blaznivú mašinériu fanatikov a náboženských vypočítavcov zastaviť.  Keby on bol dostál svojim povinnostiam tak by to prebhlo asi ináč; on však bol len politikom, ktorý manévruje,  nie vládcom ktorý presadí spravodlivosť, či rozhodne tak alebo onak. Tu vidno aj to, že žiadne manévrovanie na fanatikov neplatí…

Ďalej tu bolo úplne typické chovanie veľkňazov; nemyslím, že chceli niečo zlé. Oni boli myslím úprimne pobúrení tým, čo Ježiš hlásal, pretože z ich pohľadu sa pravdepodobne ozaj jednalo o rúhanie, teda, hriech, nad ktorý si nevedeli predstaviť väčší, a pri ktorom v ich očiach a Barnabáš (aj keď bol vykreslený celkom komicky, niekedy menej je viac, pán Gibson) bol prijateľnejší na omilostenie.  Keď čítam či vidím takéto pohoršenie u “náboženských mienkotvorcov” (naposledy to bolo práve v prípade Mohamedových karikatúr) stále znova a znova mi uniká, prečo si takíto ľudia myslia, že Jehova alebo Alláh potrebujú PRÁVE ICH na to, aby potrestali hriešnikov. Ako by Boh (a to dokonca aj v ich interpretácii) vôbec niekoho potreboval k presadeniu svojej vôle… Vychádza mi, že je to preto, že oni sami nie sú dostatočne pevní vo svojej viere, a preto potrebujú zadupať do zeme všetko, čo by ich mohlo zlákať na “nesprávne cesty”.

Potom sú to “nezúčastnení”, teda takí, čo napríklad hrajú v kocky, aj keď sa okolo nich dejú veľké veci, alebo sa prídu na tú show podívať (ako napr. Jozef Arimatejský — ešte s ním by som sa vedel najlepšie stotožniť; len mal chudák smolu, že bol do hry vtiahnutý), a nakoniec tí, čo pri každej príležitosti popustia uzdu svojej nenávisti a sadizmu.

Pripadá mi zaujímavé, aké rozličné osudy mali Buddha a Kristus; neviem to tak úplne zdôvodniť, že prečo, ale najskôr je to viacero faktorov.

Buddha sa pohyboval v kultúrnej a civilizovanej krajine, v ktorej neviem, že by bol existoval náboženský fanatizmus (prostredie bolo hinduistické). Sám bol zrejme dobre vychovaný a vzdelaný, nehlásal nič, čo sa dalo politicky zneužiť a teda, nebudil nikde odpor a nenávisť (alebo aspoň nie priveľa — ale svoje problémy, napr. s bratrancom, mal aj on). On podľa mňa kráčal životom tak, že prekážky vlastne ani nevidel, a teda, pre neho neexistovali, prechádzal cez ne…

Kristus mal väčšiu smolu: prostredie bolo a priori príšerné (Pilát mal úplnú pravdu), ním hlásaná koncepcia bola v tom prostredí neschodná; vlastne kresťanstvo zachránilo to, že sa mohlo šíriť mimo Palestínu. A vlastne jediná cesta pre neho bola ozaj potvrdiť svoje učenie vlastnou smrťou — niečo podobné, ako sa to pritrafilo Sokratovi.

A tohto čo tu píšem samozrejme vidieť, že úplne ignorujem to, že bolo Synom Božím, a mal aj nejaké “vyššie” úlohy; robím to hlavne preto, lebo je to niečo, čo sa podľa mňa nedá potvrdiť ani vyvrátiť. Takže sa držím len toho, čo sa pravdepodobne odohralo na fyzickej úrovni, a som si vedomý, že môžem byť obvinený z toho, že som tiež jeden z tých, čo nechápali, čo sa okolo nich dialo. No, túto výtku beriem, som prízemný typ…

Takže suma sumárum mi ten film pripadal dobrý, ale nie pre útlocitné povahy, ani nie pre primitívov, ktorí by z neho mohli odvodiť ďalekosiahle závery (napr. typu, ktoré ospravedlňovali stredoveké pogromy na Židov). TO čo som tam videl bola strašná, tragická a smutná vec … ale podobné sa dejú žiaľ dennodenne dodnes na mnohých miestach na svete. Od tých čias sa ľudstvo nezmenilo. Sme takisto ovplyvniteľní a fanatizovateľní: nie je to chyba človeka, ale je to “konštrukčná” chyba človeka: vyplýva z obmedzenej kapacity jeho vnemov a myslenia.

A ešte jedna vec: z filmu mi bolo úplne zrejmé, že i v rámci celkovej nevedomosti, zaslepenosti, aká špeciálne zlá je tá línia troch monoteistických náboženstiev, a že to zlo, netolerantnosť, nenávistnosť a fanatizmus sa nachádza už v židovskom náboženstve, a do jeho následovníkov to prešlo a pokiaľ je to možné, ešte sa to zosilnilo a vo svojich následovníkoch posiľnujú práve tieto vlastnosti. Napriek sile týchto troch náboženstiev musím skonštatovať, že toto je asi cesta do pekiel… a je neuveriteľné, akú silu majú tieto zlé ľudské vlastnosti. Ale na druhej strane, v konfrontácii s týmto typom zla je “ratio” bezmocné. Dokonalá existenčná pasca… niet riešenia.

Keby som to všetko mal úplne zhrnúť, tak mi to najlepšie vystihujú Kristove slová: “…. nevedia čo činia”; je to pravda, a dodnes je to pravda. Všetci takto fungujeme…

V tomto blogu občas napíšem i o vlastných zážitkoch, ale nie veľa, pretože sa mi nezdajú príliš relevantné. To je jedno vysvetlenie. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, ja nie som voči nim natoľko vnímavý a pozorný, aby sa mi relevantnými zdali.

Teraz sa však stalo niečo, aj keď nie príjemné, čo mi dalo možnosť aby som ho neprehliadol: jeden známy, ktorý mal moju dôveru, mi minulý týždeň ukradol počítač. Samozrejme, je to z mnohých hľadísk nepríjemné, ale myslím, že najhoršie na veci je to sklamanie dôvery: na to si totiž dosť potrpím, a ľudia, ktorí sa dostanú do “vybraného kruhu” ju majú u mňa v podstate absolútnu. Podrobnosti sa zrejme dozviem postupne: momentálne mi to pripadá u neho ako nejaký skrat, pretože celá tá jeho (resp. ich, lebo to robil so svojim kamarátom, ktorého nepoznám) bola nezmyselná, a jeho následné jednanie (nakoľko som sa o tom dozvedel) bolo takisto nezmyselné, a neperspektívne. Jedine ak by chcel hrať nepríčetného… No, je to jedno, teraz sa už udalosti valia vlastnou váhou, a uvidíme, čo z toho bude, čo vyšetrí polícia. Nie o tomto však chcem písať.

O čom chcem písať je, že ako som to niesol; nie to, čo som robil, lebo som urobil snáď všetky potrebné a rozumné kroky, ktoré bolo treba urobiť,  ale to, “čo sa dialo vnútri”.

Asi prvé bolo rezignácia: áno, to, čo vidím je realita, nesníva sa mi to. A hneď za tým ochromenie: ako to mohol urobiť? To ochromenie trvalo skoro dva dni; nebránilo mi v jednaní, ale bralo vitalitu…. A pritom sa samozrejme s nebývalou silou rozbehlo “myslenie v kruhu”,  automatické myslenie, teda, ten spôsob myslenia, o ktorom som tu neraz písal, že nie je určené na racionálne riešenie problému, ale je to rôzne obviňovanie, sebaobviňovanie, “what if”, a čo urobím keď…; napodiv tak ako bolo silné, tak sa mi ho darilo držať na uzde: presne podobným spôsobom ako pri meditácii, pretože mi bolo jasné, že k ničomu užitočnému, k žiadnemu užitočnému výsledku nevedie.  Druhá vec, resp. druhá úniková cesta, ktorú bolo potrebné zahatať bol únik do práce; toto je samozrejme pre mňa trošku ťažšie, lebo ma práca vcelku baví. Takže som síce urobil o dosť viac, ako normálne, ale bolo to ešte stále únosné. A posledná úniková cesta bola browsovanie na Internete: hlavne prvé dva dni to bolo dlho do noci, ale i tak sa to ako-tak podarilo zvládnuť. Prvé dva dni bol tu tiež problém zaspať: ono síce uvedomenie si myšlienok sa dá robiť, ale vedľajší efekt je, že je z toho človek skôr bdelejší ako ospanlivý. Nakoniec asi po jeden a pol hodine až dvoch hodinách sa mi podarilo dosiahnuť aspoň tak pasívny stav, že som sa uvoľnil, a pomaly upadol do spánku. Rozhodne prvé dve noci som toho veľa nenaspal. Následne som nešiel ani na meditáciu — bolo jasné, že by som usínal. A pre istotu som vynechal aj aikido: jednak aby som sa nezranil, nejakou nepozornosťou, jednak kvôli druhotným vybavovačkám a tomu, že som zostal pracovať i navečer. No, suma sumárum, duševnú rovnováhu som udržal (vďaka oneskorenému efektu meditácií), a postupne po prvých dvoch dňoch ma opúšťalo i sklamanie a ochromenie.

Najzaujímavejšie bolo, keď sa mi na krátku chvíľu otvoril akýsi “zenový” pohľad na vec, resp. jej ďalší vývoj. T.j. keď sa mi na chvíľu naozaj podarilo odstaviť myšlienky (= nádeje, sebeklamy, túžby) a pozrieť na veci bez tohto balastu; vlastne, pravdu povediac, nebol to radostný pohľad. Na chvíľu som úplne jasne nahliadol, že v živote “nič nie je zaručené”. Aj keď sa zdá, že “dlhú dobu padá šestka”, nič nám nezaručuje, že v nasledovnom okamihu nastane krach. Celý vývoj môže nadobudnúť smerovanie tak, že aspoň materiálne to nebude pre mňa strata, ale i tak, že i materiálne a i v akomkoľvek inom ohľade to strata bude. Obe možnosti sú otvorené. A ja neviem, ktorá nastane.

Trochu menej drsný, než ten “zenový vhľad” bolo premýšľanie o otázke , či je to “šťastie alebo smola“? Problém je v tom, že sa to človek dozvie — ak sa to dozvie — až dodatočne, v žiadnom prípade to nevie vopred, ani v okamihu, keď udalosť prebieha. Takže pripomenutie si tejto historky síce pomáha duševnej rovnováhe, ale nepomáha “prehliadnutiu”…

Došlo aj na premýšľanie o tom, že kedy nastalo to “mávnutie krídla motýľa”, ktoré vyvolalo tornádo. Je niekoľko okamihov, ktoré prichádzajú do úvahy, ale ja dosiaľ neviem, ktorý bol ten skutočný.

Dnes som vlastne prvý deň aj vyspatý, aj úplne v rovnováhe: a aj som sa navrátil k svojim denným cvičeniam a zvykom. Neviem, ako sa budú veci vyvíjať… len viem, že v živote je človek ešte v neistejšej situácii, ako som si to myslel; jedna vec je to teoreticky vedieť, druhá vec je to “nahliadnuť”.  Je to podobné, ako som (tuším pred rokom či pred dvoma) zažil zastavenie myslenia a plnú bdelosť na okamih úplne smiešnym spôsobom: že som nečakane spadol….  To sú také udalosti, ktoré človeku na chvíľku (ale žiaľ ozaj len na chvíľku) “vyčistia hlavu”…. aby si potom na to ešte dlho spomínal.

Eihei Dógen Zenji, zakladatel školy Sótó v Japonsku

  Naprosté objasnění smyslu zrození a smrti - smyslu vlastního života. Tak tato otázka je pro všechny buddhisty tou nejdůležitější. Protože buddhové dlí uprostřed zrození a smrti, klam neexistuje. Pochopte prostě, že zrození a smrt jsou samy Nirvánou, kde není žádné zrození-smrt jako předmět nenávisti, ani Nirvána jako předmět touhy. Pak, poprvé, budete osvobozeni od zrození a od smrti. Uvědomte si, že toto je otázka nejvyšší důležitosti.

Být pro život obdařen lidským tělem je velice obtížné, natož pak ještě přijít do styku s buddhismem. Mocí našich dobrých činů v minulosti jsme nicméně byli nejen schopni narodit se jako lidské bytosti, ale také setkat se s Naukou.V království zrození a smrti by tedy měl být náš současný život chápán jako ten nejlepší a nejznamenitější ze všech. Nepromarňujte nesmyslně své vzácné lidské tělo, ponechávaje je ve větrech nestálosti.

Rozbrieždilo sa mi, a snáď som pochopil zmysel tejto historky (Alan W. Watts “Cesta zenu” str. 157): 

Nebožtík Kozuki roši (mistr Kozuki) pozval dva americké mnichy na čaj, a při tom se jen tak mimochodem zaptal: “A co vy pánové, víte o zenu?”. Jeden z mnichů hodil svůj lehce zavřený vějíř mistrovi přímo do obličeje. V tomtéž okamžiku mistr lehce uhnul hlavou na stranu, vějíř prolétl papírovým šidži (stěna) za ním a mistr se dal do smíchu.

Nie, nie je to nezdvorilosť (resp. možno v konvenčnom zmysle možno áno, ale nie v zenovom). Je to vlastne ilustrácia historiky “keď jem tak jem, keď spím tak spím”. A keď letí vejár, tak uhnem hlavou…:-) Proste zenový majster urobil práve to, čo urobil, a bolo to úplne adekvátne, a to, čo mal za danej situácie urobiť, bez toho, aby bol o tom špeciálne premýšľal a rozvažoval. Nebol zviazaný konvenčnými očakávaniami (keby bol, tak mohol mať nanajvýš vejár v oku a hnev a pocit poníženia). Nezľakol sa, nepanikáril. Nerozčuľoval sa nad nezdvorilosťou či nedostatočnou úctou žiakov. Nerozhneval sa. Urobil len to, čo bolo treba: uhol hlavou.

Bol to vlastne taký “zenový súboj”, kde tentoraz vyzývateľom bol žiak, a tým, kto zvládol naaranžovanú situáciu bol majster.

Majster bol plne bdelý; počas spoločenského rozhovoru o zene ťažko mohol predpokladať, že mu znenazdajky niekto hodí do tváre vejár. Nemohol byť na to pripravený na takúto eventualitu, preto jeho reakcia bola dokonale spontánna a adekvátna, bez straty času. Nedá sa však ani povedať, že by bol pripravený na všetky eventuality. Nie, a to by snáď človek ani nezvládol, lebo ich je obrovské množstvo. 

On nebol pripravený na žiadnu eventualitu. On bol plne v prítomnosti a nič od nej nepotreboval, a preto mu vyhovovalo všetko, čokoľvek by sa prihodilo.

To je bdelosť v najčistejšom tvare.