Lucida Intervalla

Ľudské aktivity , ktoré ma zaujímajú — meditácia, “dó”, bojové umenia, duševná práca– sa dajú zoradiť do “radu”, podľa stúpajúcich nárokov na “čistotu”, “priehľadnosť” mysle.

Na najvyššej úrovni je pravdaže formálna meditácia. Aj keď má mnoho stupňov či úrovní, v zásade ide o to, uvedomiť si každú myšlienku, dobrú či zlú, k veci, či od veci, peknú alebo škaredú a “odložiť ju”, neuľpievať na nej. Proste nechcem ani jednu, nechcem ich potláčať; myslím, že najlepší spôsob je tak, ako je popisovaný v šamathe, t.j. pomenovať fakt, že sa objavila myšlienka, a odložiť je bez ľútosti bokom.

Niekde pod touto úrovňou je myslím bojová situácia, v ktorej naozaj ide o život, a pritom sa ten človek nezlomil, nezľakol, nie je ochromený strachom zo smrti,  ale aktívne bojuje. Nemyslím tu model “berseker” ale model “samuraj”. V takomto prípade podľa mňa vzniká stav oprostenosti od myšlienok spontánne (aj keď to všetko musí byť výsledkom dlhého predošlého výcviku). Toto ale nepoznám z vlastnej skúsenosti, preto o tom nechcem viac písať.

Pre ľudí, čo žijeme civilný život má však omnoho väčší význam “dó” a zmysluplná práca.

Myslím, že klasické “dó” zahrňujú také činnosti činnosti, pri ktorých ide a činnosť riadenú srdcom, intuíciou, citom pre súlad, krásu a jednoduchosť (pokiaľ to vlastne nie sú totožné veci). O predmete “dó” nie je potrebné premýšľať, a dokonalosť sa nedosahuje premášľaním, ale dlhým predbežným výcvikom, a schopnosťou do daného okamihu skoncentrovať “to neuchopiteľné”, takže potom napríklad kaligraf dokáže jedným ťahom štetca nakreslíť dokonalý nápis. Myslím, že pri klasických “dó” už predošlé meditácie musia doviesť človeka tak ďaleko, že nemusí v okamihu “výkonu dó” bojovať s myšlienkami, uvedomovať si ich, pretože už v tom okamihu má myseľ prázdnu.

Tieto tri najvyššie úrovne sú podľa mňa veľmi blízko seba, a ich spoločným znakom je prázdna myseľ, bez ohľadu na to, čo fyzické telo robí. Myslím si, že v zásade každá činnosť, ktorú vykonáva fyzické telo, a nejde pri nej o konštruktívne myslenie je možné vykonávať na úrovni “dó”. Príkladom je napríklad “chôdza pozornosti“.

Z môjho pohľadu je najzaujímavejšia práve tá štvrtá kategória: duševná práca.

Teraz som už došiel k tomu, že nemožno robiť duševnú prácu úplne podobným spôsobom, ako “dó”: z toho jednoduchého dôvodu, že myšlienky sú samotnou podstatou tejto práce. Rovnako ako nemôžem kráčať tak, aby som stál, rovnako nemôžem robiť duševnú prácu, bez toho, aby som myslel.

Skutočným problémom nie je to, že v mysli každú chvíľu vznikajú myšlienky a že je myseľ nepokojná. Skutočným problémom je to, že väčšina z nich sú “od veci”; napr. keď pracujem na nejakom programe, alebo píšem niečo, okrem myšlienok, ktoré “patria k veci” je veľká väčšina z nich hlušina. Dokonca som niekde čítal o výskume podľa ktorého muži každých 3-5 minút myslia na sex:-) – to je len jeden príklad, myslím, že každý si u seba nájde dosť ďalších príkladov.  Toto je fakt s ktorým sa musíme zmieriť. 

 Ale ani toto nie je ešte ten najväčší problém.

V skutočnosti problém je v tom, že naše myšlienky nás (nech je to “nás” už čokoľvek, myslím, že sa rozumieme) “unesú“, a to presne takým spôsobom, ako je to pekne ukázané v historke o mayi: jednoducho jedna myšlienka generuje ďalšiu, a každá ďalšia “nás” unáša.  (Treba pravda dodať, že aj myšlienky “k veci” nás dokážu pekne “uniest”, keď máme šťastie, a vec, na ktorej pracujeme nás ozaj zaujíma; popravde rečeno, nie je mi celkom jasné, ako sa mám stavať k takémuto druhu unesenia; čisto z buddhistického alebo ezoterického hľadiska ani toto nie je dobre, ale na druhej strane je to praktické:-) ).

A práve tu podľa mňa je možné použiť skúsenosti zo šamathy. Ide o to, že jej pravidelným cvičením človek predsa len získava odstup od svojich myšlienok, napríklad (čo aj po nejakej dobe, ale predsa) vie zbadať, že sa mu myšlienky túlajú a nesúvisia s predmetom činnosti — preto si myslím, že je absolútne nevyhnutné, aby človek robil aj formálnu meditáciu, pretože tým sa tento “reflektovaný” , nenaivný postoj k myšlienkam, nestotožňovanie sa s nimi,  posiľňuje.

Ale dôležité je, dokázať tento postoj k myšlienkam zachovať i počas práce, a pokiaľ sa objaví nenáležitá myšlienka, identifikovať to, pomenovať to a zamietnuť. Rovnako ako pri meditácii, žiada si to nemalú dávku charakteru. Keby Nárada nebol uľpel na tej dievčine (ale choval sa ako mních v inej historke), tak by sa bol Višnu napil hneď:-) Žiada si to charakter, ale dá sa to. Platia rovnaké pravidlá, ako pre meditácia: žiadna anxiozita, rozčuľovanie, len pokojné zamietnutie a vrátenie sa k predmetu činnosti. A vo chvíľach, keď nie je nevyhnutné premýšľať, tak sa kľudne sústrediť na pohyb prstov napr. po klávesnici počítača.

Inými slovami, z čisto ezoterického hľadiska (či už vezmeme buddhizmus, alebo Castanedu, alebo čokoľvek iné), nie je duševná práca  taká dokonalá ako meditácia, či “dó”, ale môže mať pomocný význam, a hlavne, je to praktické, pretože výsledkom je potom lepšie sústredenie pri práci, a naviac, získanie ďalšieho odstupu voči myšlienkam. Kým pri tých troch “vetvách” nám ide o jeden stav: “bez myšlienok”, v duševnej práci ide o dva stavy: buď “bez myšlienok”, alebo “s relevantnými myšlienkami”.

Našiel som peknú úvahu od J. Havelku o temnej noci duše. O tejto téme tu už padlo pár slov, ale len mimochodom, lebo takto naplno som to nezažil. Preto si to možno nezaškodí prečítať od niekoho kompetentnejšieho…

Predsa si však musím položiť otázku: čo vlastne zostane po rozklade Ega?  Vlastne mám dve vysvetlenia, čo sa inkarnuje: buď “softvér” (t.j. niečo štrukturované, pomerne zložité, s nejakou pamäťou), alebo “baterka” (t.j. vlastne zdroj energie, životná sila, v každom prípade však niečo bez inteligencie). No, ale to sú špekulácie, a tie tu veľmi nechcem rozvíjať.

P.S. Úvodnú historku poznám ako o Indrovi . Zároveň mi ten zápis pripomenul, že sú i iné metódy, ako zoslabiť vplyv Ega.

Včera som  sa zúčastnil prednášky v Shambhalle  ktorá by sa mohla nazvať “Four Dignities and Leadership”.

Tieto “štyri vznešenosti” hrajú zrejme v shamballistickom (a možno i v iných tibetských školách) smere veľkú úlohu a táto prednáška sa pokúsila uviesť do spojitosti tieto štyri tradičné vlastnosti s takou svetskou vlastnosťou, akou je vodcovstvo, leadership.

Bezpochyby tieto štyri vlastnosti majú pre vodcovstvo význam; ale čítal som už aj iné schémy, ktoré sa zdali byť pre vodcovstvo rovnako významné. Kruciálnym problémom však u takýchto “zoznamov” vlastností je, ako ich dosiahnuť. Vždy mi to pripadalo, že buď ich človek má, alebo nemá, ale nikdy som nevidel žiadne postupy, ako ich získať.

 Na tomto prístupe mi pripadalo zaujímavé to (overil som si to i dotazom), že vlastne tieto “štyri dôstojnosti” má každý prirodzene dané, vrodené. A onen chýbajúci inštrument, nástroj, na ich rozvíjanie je práve meditácia.

Pripadalo mi, — podľa toho, čo už o meditácii viem — že by to aj mohlo fungovať.

P.S. Tieto “štyri vznešenosti” sú symbolizované štyrmi zvieratami:

       Tiger                                                                      Snežný lev 

     Garuda                                                                   Drak

  The first dignity is called Meek, and it is symbolized by a tiger who walks confidently through his jungle terrain, observing whatever happens around her. The tiger, in this image is well fed and composed, confident, dignified, and curious about her domain, simply paying attention to whatever is happening. The dignity of Meek, as concrete practice, has the quality of fearlessness, confidence, openness and unbiased observation.

   The second dignity is called Perky, and it is symbolized by the snow lion. The snow lion is a very energetic image, since it is often portrayed as leaping from peak to peak in the Tibetan mountains. …Thus, instead of working from an attitude of fixed ideas, he or she would be open to new, possibly unforeseen possibilities. This interest might lead to further inquiries. So Perky is connected with the intelligence of insight.

   The third stage is known as Outrageous, which is not, as the term may sound, aggressive from the standpoint of ego. Rather, like the Garuda, or Tibetan eagle, which is said to command space, the individual is able to act freely in the open space to achieve some particular solution to the problem. ... The mindful individual at this point has a confidence and accuracy of perception that makes very penetrating and insightful action possible. The action, because it contains awareness of the whole situation, is not aggressive so that it might try to achieve a result in one direction while causing harm elsewhere.

  Finally, in the fourth stage, we have Inscrutable, symbolized by the dragon. … The dragon carries an image of the dynamic qualities of the natural world, the sequence of weather and seasons. It identifies with mind beyond ego, and not the petty grasping and clinging that mark our ordinary life in the world. …The individual as warrior lets the consequences of his or her action be as they are. In one sense we could call it “letting go.” This fourth stage was often a problem when we taught a version of this view in a business course recently.

Ešte z Wrightovho “Morálneho zvieraťa“:

Vcelku jde tedy darwinistická představa podvědomí dále než představa freudovská. Zdrojů sebeklamu je více, jsou rozmanitější a hlubší, předěl mezi vědomím a podvědomím je méně ostrý. Freud popsal freudismus jako pokus “dokázat ‘egu’ každého z nás, že není pánem ani ve svém vlastním domě, ale musí se spokojit doslova s útržky informací o tom, co se podvědomě odehrává v jeho psychice”. Z darwinistického pohledu se zdá, že tato věta dává příliš velkou váhu “vlastnímu já”. Zdá se, že předpokládá existenci vcelku jasně myslící jednotky, která občas podléhá nejrůznějšímu klamu. Evoluční psycholog vidí, že klam je tak rozprestřen, že uvažování o nějakém poctivém jádru postrádá smysl.

Obvyklý názor na vztah mezi našimi myšlenkami a pocity na straně jedné a usilováním o nějaké cíle na straně druhé není jen mylný, ale navíc převrácený. Většinou si myslíme, že uděláme nějaké rozhodnutí a pak se podle něj chováme: “my” rozhodneme, kdo je hodný, a pak se s ním spřátelíme, “my” rozhodneme, kdo je poctivý, a takového člověka chválíme, “my” zjistíme, kdo nemá pravdu, a nesouhlasím s ním, “my” zjistíme, co je správné, a pak se tím řídíme. Freud by k tomu ještě dodal, že často sledujeme cíle, kterých si nejsme vědomi, cíle, které sledujeme nepřímou, někdy dokonce protismyslnou cestou — a že se naše vnímání světa přitom může pokřivit.

  Má-li ale evoluční psychologie v zásadě pravdu, musíme celou tuto představu obrátit naruby. Věříme všemu — o morálce, osobních zásluhách, dokonce i o objektivní pravdě –co vede k chování, které předává naše geny do dalších generací. (Nebo spíš věříme věcem, které by naše geny pravděpodobně pomáhaly přenést do dalších generací v prostředí naší evoluce) . Stálé zůstávají cíle našeho chování — společenské postavení, sex, silné spojenectví, rodičovské investice a tak dále, zatímco naše vnímání skutečnosti se přizpůsobuje těmto stálým cílům. Co je v zájmu našich genů, to se zdá “správné” — z hlediska morálního, objektivního, z jakéhokoli pohledu, tak, jak se to právě hodí.

Krátce řečeno: Jestliže Freud zdůrazňoval, s jakými obtížemi lidé poznávají pravdu o sobě samém, nový darwinismus zdůrazňuje obtíže, s jakými lidé poznávají pravdu, tečka.

To, čo som písal o fungovaní mozgu, podľa mňa skutočne naznačuje, že sa jedná o veľmi komplexný mechanizmus, fungujúci však podľa vlastných zákonitostí, a plniaci jasné ciele;  sú to však ciele tela, alebo — evolučne povedané– génov (presnejšie koalície génov) tvoriacich moje aktuálne telo a psychiku. A existuje len preto, že má nejaký účel. Ináč by sa pravdepodobne vôbec nevyvinulo.   Preto si myslím, že naozaj, po smrti toto telo a táto psychika definitívne skončí…

Fungovanie tohto mechanizmu je autonómne, a prejavuje sa “uchvátením” jadra osobnosti, uľpením tohto jadra na takej alebo onakej myšlienke, t.j. človek je vždy vo väčšej či menšej miere “unesený“.

Meditácia značí dočasné “odstavenie” fungovania tohto mechanizmu. Kóany značia “uťahanie” tohto mechanizmu, jeho rezignáciu. Šialenstvo značí chybné fungovanie tohto mechanizmu.

Možnosť eliminácie tohto mechanizmu značí, že je tu niečo aj mimo neho: meditácia neznamená bezvedomie, a už vonkoncom nie šialenstvo; druhé vysvetlenie je, že je to len špecifický “mód” fungovania mozgu.

Pokiaľ je pravdou, že “je tu ešte niečo naviac”, tak potom to znamená, že stav po smrti sa veľmi podobá meditácii (pokiaľ je človek trénovaný) tom zmysle, že zmizne “obal” z myšlienok, a zostane nahé jadro, ktoré je niečo ako “pozorovateľ”, alebo skôr “vnímateľ” — teda, vnímateľ, ktorý stratil navyknuté súradnica, a má problémy s orientáciou.

Pokiaľ je však meditácia len špeciálny “mod” fungovania mozgu, otázkou je, aký “evolučný účel” môže meditácia mať. A keďže o žiadnom takomto účele som nikdy nepočul, ani nečítal, ani u zvierat, zdá sa mi toto pomerne nepravdepodobná varianta.

Inšpirovaný minulou ukážkou z Morálneho zvieraťa som sa do tejto knihy (Robert Wright: Morální zvíře) podíval. Je tam veľa zaujímavých vecí, ale na mňa najviac zapôsobilo, ako orgán, o ktorom si myslíme, že je na to, aby nám pomáhal získať pravdivý obraz sveta, nás a našich činov, je priamo uspôsobený tak, aby nás klamal…

 Nie že by to bolo pre mňa úplne dramatické prekvapenie; dramatický zážitok to bol vtedy, keď som sa po prvý raz dozvedel, že keď človek vykonávajúci postypnotický rozkaz má  vysvetliť príčiny svojho konania, úplne nevinne vygeneruje nejakú lož. To ale bolo už veľmi dávno, keď som to čítal, a odvtedy som nenarazil na žiaden podobný jav.

Až teraz, v Morálnom zvierati (str. 266):

Pokusy byly provedeny u nemocných s “rozpůleným mozkem”  — u kterých bylo přeťato spojení mezi pravo a levou hemisférou, aby se zastavily těžké epileptické záchvaty. Tato operace má překvapivě malé následky na běžné každodenní chování, za umělých podmínek ale můžeme pozorovat podivné věci. Když nemocnému ukážeme nápis se slovem ořech tak, aby ho viděl levým okem (které je spojeno s pravou hemisférou), ale ne okem pravým (které je spojeno s levou hemisférou), neuvědomí si, že by nápis viděl. Informace se vůbec nedostane do pravé hemisféry, která u většiny lidí řídí řeč a pravděpodobně také vědomí. Když ale současně necháme pokusnou osobu, aby se levou rukou — která je ovládána pravou hemisférou — probírala v krabici s různými předměty, vybere si ořech. Osoba tvrdí, že si nic takového neuvědomuje, dokud jí neumožníme, aby se podívala, co se děje s její levou rukou.

  Když pak má pokusná osoba vysvětlit své chování, levá polovina mozku přejde od tvrzení o své nevědomosti k nevědomému klamání. Do pravé poloviny mozku je například vyslán pokyn “jdi” a zkoumaná osoba se jím řídí. Když se pak zeptáme, kam jde, její levá poloina mozku nezná pravý důvod a nabídne něco jiného: řekne těba, že si jde koupit limonádu, a je o tom zela přesvědčena. Jiný příklad: ženě s “rozpůleným mozkem” je do pravé poloviny mozku vyslán  nahý obrázek, žena se rozpačitě zasměje. Když se jí zeptáme, co je jí k smíchu, podá vysvětlení, ve kterém se nezmíní o pikantní skutečnosti.

Některé z těchto pokusů provádě Michael Gazzaniga, který prohlásil, že naše řeč slouží pouze jako “tiskový mluvčí” ostatních součástí psychiky, ospravedlňuje všechno jednání, které vyvolávají, a přesvědčuje okolí o slušnostik rozumnosti a poctivosti sooby, která se tak chová. Je možné, že vědomí samotné služí především jako takový tiskový mluvčí — je místem, kde jsou naše podvědomě připravená tisková prohlášení spojena s přesvědčením, které jim dodá váhu.  … Darwinovský antropolog Jerome Barkow napsal: “Můžeme tvrdit, že původní evolučně podmíněnou úlohou zosobněného já bylo sloužit jako orgán ke kontrole dojmu, kterým působíme na své okolí (spíše než jako orgán rozhodování, jak to předpokládá lidová psychologie). ”

Tieto (a podobné) zistenia ma vedú k tomu, že vlastne skepsa buddhizmu (špeciálne zenového) k mysleniu je úplne oprávnená, a jedná sa vlastne o vymanenie spod jeho nadvlády. Nemám na mysli len mayu (teda, teóriu, že svet je len výtvorom myslenia, ilúziou) ale aj celé naše konanie, naše zdôvodnenia, naše viery. Proste to všetko asi treba dať bokom (na to poznám zatiaľ len jednu metódu: meditáciu) a len “keď je stôl čistý” možno uvidíme, ako sa veci v skutočnosti majú. Sebeklamy sú však podľa všetkého omnoho hlbšie do nás zažraté, ako si myslíme…

P.S. Na tom pokuse, ktorý som popisoval ma zaujalo pôvodne len to klamlivé vysvetlenie pokusnej osoby. Ale keď som o tomto hovoril som synom, upozornil ma na zujímavú vec, na ktorú nemám odpoveď: keď je spojenie medzi oboma hemisférami preťaté, ako to, že sa napriek tomu chovali “synchronizovane”, a tá ľavá ruka našla orech?