Lucida Intervalla

Tak toto je ozaj pekné; historku pochádza od  Oshoa (mám k nemu hodne ambivalentný vzťah, ale musím uznať, že všetko čo som od neho čítal sa mi páčilo), a prevzal som ju od Metatrona.

Jistý muž plivl Buddhovi do tváře. Byl hrozně rozzlobený. Byl to bráhman a velice ho rozčilovalo to, co Buddha hlásal. Buddha si otřel obličej a zeptal se: “Chceš mi ještě něco říct?”.
Jeho žák Ánanda se hrozně rozzlobil. Rozzlobil se tak, že Buddhovi řekl: “Dovol mi, abych toho chlapa srovnal. To je příliš! Nesnesu to.”
Buddha řekl: “Jenomže on neplivl do tvé tváře. Je to můj obličej. A pak, jen se na toho muže podívej! Měj s ním soucit. Chce mi něco říct, ale chybí mu slova. To je i můj problém — muj celoživotní problém, a ten muž je na tom stejně jako já! Rád bych ti sdělil to, co jsem pochopil, ale chybí mi slova. Tento muž je na stejné lodi: je tak naštvaný, že nemá slov — zrovna jako já cítím tak velkou lásku, že nemám slov, nemám, čím bych ji vyjádřil. Vidím, jak to má ten muž těžké — no jen se podívej!”
Buddha vidí i Ánanda vidí. Buddha prostě jen používá faktografickou paměť; Ánanda si vytváří psychologickou paměť.
Ten muž nevěřil svým uším. Šokovalo ho to. Nešokovalo by ho, kdyby ho Buddha na oplátku uhodil anebo kdyby po něm Ánanda skočil. To by nebyl žádný šok; to by bylo přirozené, dalo by se to očekávat. Tak reagují lidské bytosti. Ale Buddha, jenž s ním má soucit, který chápe jeho potíže…
Muž , odešel, ale celou noc nemohl spát. Přemýšlelo tom, meditoval nad tím. Začalo ho to velmi bolet, začal si uvědomovat, co udělal. Jeho srdce bylo zraněné.
Brzy ráno přiběhl k Buddhovi a vrhl se mu k nohám, políbil mu nohy. A Buddha řekl Ánandovi: “Vidíš, je to pořád stejný problém! Teď toho ke mně cítí tolik, že to nedokáže obléci do slov. Dotýká se mých nohou. Člověk je tak bezmocný. Nedokáže vyjádřit, nedokáže sdělit nic, čeho je příliš, nedokáže o tom komunikovat. Musí hledat symbolická gesta. Jen se podívej!” A ten muž se rozplakal a řekl: “Odpusť mi, pane. Je mi to nesmírně líto. Bylo to ode mě nepředstavitelně hloupé, plivnout na muže, jako jste vy.”
Buddha mu řekl: “Zapomeň na to! Ten muž, na kterého si plivl, tady už není, a není ani ten, kdo plival. Jsi nový člověk i já jsem nový člověk! Podívej — vycházející slunce je také nové. Všechno je nové. Včerejšek neexistuje. Skoncuj s ním! Jak bych ti mohl odpustit? Vždyť si na mně nikdy neplivl. Plivl si na někoho, kdo odešel.” Vědomí je stále plynoucí řeka.

Na týchto buddhovských historkách sa mi páči hlavne ten nadhľad ktorý Buddha prejavuje a z toho vyplývajúci súcit, pretože keď sa človek hlbšie podíva na ľudskú situáciu, vidí, že je to bieda:  preto nereaguje agresivitou, ani opovrhnutím (ako by som možno reagoval ja), ale pochopením pre jeho situáciu. To síce naďalej podľa mňa nie je dobrý základ pre politiku, ale pre osobný styk to možno pravdepodobne je dobrý základ — za predpokladu určitej úrovne protistrany. Otázkou je, či je pravidlom, že napadajúci zareaguje podobne ako v tejto historke; napríklad považujem za pravdepodobné, že fanatika  (a už vonkoncom nie, keby ich bola tlupa) by takýto “buddhovský” prístup neodradil. Možno keby bol narazil na muslimských fanatikov, dnes by sme buddhizmus nemali. Ostatne, nie náhodou bol buddhizmus vytlačený odvšadial, kde prišiel do styku s islamom (a tiež hinduizmom — to tiež nie sú žiadni baránkovia). Možno by to fungovalo, keby bol k dispozícii nekonečný  čas a v tomto čase by prebiehala príslušná interakcia, a tak ten fanatik by mal dosť času duševne povyrásť. A nekonečný priestor, kam by sa buddhista mohol dovtedy skryť.

Pravda, je tu ešte možné i iné vysvetlenie: neviem o žiadnych vojnách či násilnostiach z obdobia a oblasti, kde žil svojho času Buddha. Nevyplnilo sa na ňom jogínske príslovie, že “v prítomnosti dokonalého jogína had a mangusta (česky promyka) zanechávajú svoje nepriateľstvo”? Alebo ten maximálny ideál zo Zázračnej mačky: “Ani ne tak dávno žil v sousední vsi jeden kocour. Po celé dny jen spal. Něco jako duchovní síla nevyzařovalo z jeho zjevu. Nikdy ho nikdo neviděl chytit jediného potkana. Ale tam, kde se nacházel, nikdy jste potkana ani nespatřili. Ať se objevil kdekoliv, po potkanech jakoby se zem slehla. “ ?

Rozhodne ako ideál chovania človeka je to ale prekrásne.

Čítal som mimoriadne zaujímavý článok o toxoplazmóze a o tom, ako je schopná ovplyvňovať svojho hostiteľa — dokonca možno i keď ním je človek.

U nakažených mužů byl zjištěn pokles síly superega, tj. ochoty respektovat společenské normy, vzestup podezřívavosti či žárlivosti a vnitřní nejistota. U nakažených žen byl naopak zjištěn vzestup společenskosti, srdečnosti či otevřenosti a také o něco větší síla superega, síla vůle, a naopak pokles podezřívavosti a žárlivosti. U žen, které byly testovány v průběhu těhotenství, byla navíc zjištěna vyšší inteligence a větší vnitřní nejistota. Pro odborníky podotýkáme, že jsme vždy prováděli korekci na vícenásobné testy a vždy odfiltrovávali vliv stáří osob i případných dalších rušivých proměnných.
Nie je to jediný príklad ovplyvňovania chovania hostiteľa cudzopasníkom, veľmi inštruktívny je i príklad ovplyvňovania chovania mravca pásomnicou. (Vcelku je čítanie o parazitoch dosť hnusné čítanie, ale i úžasné v tom, aké zložité cesty vývoja organizmu vie Príroda vytvoriť, a napriek tomu jej to funguje; a netreba ohŕňať nos, sami sme v istom zmysle paraziti.)

Zaujímavé mi to pripadá preto, lebo pri úvahách okolo bdelosti, meditácií a podobných ezoterických tém vychádzame z mlčky predpokladu, že to sú všetko duševné javy ktoré primárne závisia od “ducha” (nech už ním rozumieme čokoľvek) a len veľmi sprostredkovane od iných okolností (napr. zdravie, životospráva). K tomuto náhľadu nás celkom intenzívne vedú i všelijakí “guruovia” — v podaní niektorých i fyzické choroby je možné “liečiť duchom”. Naviac tu u nás v Európe straší akási fikcia (neviem to nazvať lepšie) slobodnej vôle… a ktorá by mala byť nejak nezávislá od všetkého. Nazývam to fikciou, pretože slobodnú vôľu vidím okolo seba (i v sebe) len v minimálnej až zanedbateľnej miere

Zdá sa, že opak je pravdou.

My dokonca ani nevieme, čo všetko nás ovplyvňuje; a pokiaľ vieme, neuvedomujeme si to v reálnom čase, len v pozdných následkoch.

O parazitoch sa v súvislosti s ovplyvňovaním chovania nevie skoro nič. Tento prípad o toxoplazmóze je vlastne prvý, o ktorom som sa dozvedel — a európska populácia je vraj zamorená na 80%! Keď som čítal o parazitoch typu Castanedových “lietavcov”, pripadalo mi to tak trocha smiešne… ale čo si o tom myslieť teraz? V princípe si viem predstaviť aj parazita takého druhu, aj keď to nie je živočích.

Životospráva sa zdá jasnejším príkladom okolnosti, ktorá nás ovplyvňuje, aj keď vidím, že v podstate nie je zhoda ani v takej elementárnej veci, či by človek čo nastúpil Cestu mal byť vegetariánom alebo nie.

Ale tým to zďaleka nekončí; ovplyvňuje nás dostatok alebo nedostatok pohybu. To, či sme zdraví alebo chorí a ako chorí. Či jeme veľa alebo málo, a čo jeme. Nedostatok alebo prebytok spánku. Preťaženosť v práci, alebo naopak nedostatok práce.

Suma sumárum, je tých ovplyvňovaní na fyzickej úrovni spústa — a všetky ovplyvňujú našu schopnosť meditovať, byť bdelými, sústrediť sa a podobne.

A poučenie z toho plynie, že nestačí sa len slepo — ako mucha, čo naráža na sklo v márnej snahe vyletieť von z miestnosti — snažiť sústrediť sa, meditovať, ale je nevyhnutné si upraviť i fyzické a možno i spoločenské životné podmienky, dať si záležať na zdraví a miernosti vo všetkom — teda, “otvoriť okno”, a tak skúsiť “letieť”; ináč si človek sám podráža nohy, ani nevie ako…