Lucida Intervalla

Uz som tu určite aspoň raz písal, že náboženské myslenie je osobitný druh myslenia,príbuzný paranoickému, t.j. samo si generuje svoje strašidlá a pre ktoré keď realita protirečí Písmu, tak tým horšie pre tú realitu: a je to úplne jedno, či je to islám, alebo kresťanstvo (a v jeho rámci, čím obskúrnejšia sekta, tým horšie: ešte najstráviteľnejšia mi prípadá nakoniec naozaj katolícka cirkev). Teraz s úžasom čítam nenávistné výroky švédskeho imáma či pastora — fakt začínam mať problém rozoznávať či imám či pastor: obaja sú rovnako nenávistní. Takíto pastori sú rovnakým nešťastím ako londýnski imamovia.

Nechcem tu blúdiť v labyrinte jeho uvažovania — nejde o to, či má pravdu alebo nie; v takýchto veciach tento pojem zlyháva. Ide o to, že skutočne by sa mala urobiť prietrž šíreniu nenávisti voči akýmkoľvek skupinám, len zato, že sú niekomu nesympatické, alebo protirečia “Písmu”: niečo podobné, ako sa začínajú snažiť Briti. Kritériom nesmie byť kto je komu nesympatický, ale kto komu škodí.

Vlastnou esenciou — či skôr podstatným prínosom oproti iným a starším — európskej kultúry nie je bezbrehá demokracia, nekonečné odpúšťanie a sypanie si popola na hlavu, ani možnosť beztrestne urážať kohokoľvek, ani kresťanstvo, ani nič z týchto viditeľných prínosov. Vlastnou esenciou európskej (a americkej, lebo ich podľa mňa nemožno dosť dobre oddeliť) kultúry je otvorené a bezpredsudočné myslenie a možnosť zbohatnúť tvorbou hodnôt. Všetko ostatné čo je vo svete alebo bolo kde kade v Európe, t.j. zadebnené, sektárske, ideologické myslenie a zbohatnutie podvodom a násilím nepatrí do tejto kultúry: aj keď je pravdou, že len pomaly a ťažko z toho vyliezame.

P.S. Keď už sme pri tejto téme, tak naopak, nemám problém schváliť postoj Cirkvi k vysväteniu gayov z kňazov: jednak, že je to čisto “odborná” otázka, či sa dá zlúčiť povolanie kňaza s tým, že je gay, naviac dá sa tu viac-menej rozumne argumentovať s pasážami zo Starého zákona o tom, kto môže vykonávať kňazskú funkciu. Ale ako hovorím, považujem to za odbornú otázku, a nikto, kto nie je členom kléru by nemal do toho kecať. Rovnako, ako nikto by nemal kecať do toho, či majiteľ drogérie zamestná Romku ako predavačku alebo nie: to musí posúdiť on. Alebo do toho, keď letecká spoločnosť odmietne zamestnať slepého pilota.

P.P.S. Myslím, že hlavný problém s nenávisťou je ten, že je ťažké ju definovať, prípadne dokonca kvantifikovať. A následne, ťažko proti nej vyniesť nejaké rozumné zákony a snažiť sa ju postihovať. Momentálne prostriedky umožňujú vec len obkecať: kto má výrečného právnika, ten je z obliga.

P.P.S. II Rozdiel medzi duchovným životom a náboženstvom je asi taký, že kým to prvé sa snaží poctivo prejsť celú cestu, to druhé je taký “cargo kult“, t.j. imituje veci, ich vonkajškovú stránku, snaží sa skratkou dostať do cieľa, nahradiť živú Cestu dodržiavaním mŕtvych a rigidnych pravidiel. Čiže, snaha o duchovný život “áno”, náboženstvo “nie”.

Oneskorenie som zaznamenal, že zomrel v nádhernom veku 95 rokov Peter F. Drucker, jeden z mojich guruov, t.j. človek, ktorý zanechal stopu na mojich názoroch.


Nie práca, nie kapitál, nie pôda a suroviny sú výrobnými faktormi, ktoré by v dnešnej spoločnosti boli najdôležitejšie, ale znalosti pracovníkov v podnikoch,“ asi takto kedysi Drucker vyjadril
podstatu svojho myslenia.

Názory P. F. Druckera znamenajú odklon od byrokratickej, mechanickej, neosobnej mašinérie ku ktorej inklinovalo 20 storočie k pružným inovatívnym firmám, vyžadujúcim pružnú, živú a aktívnu osobnosť; v istom slova zmysle dokonca bdelú osobnosť. To je na ňom to kúzelné.

Nechává se nést
bystřinou list
I ty se raduj
ze svého života.

Hibi, listopad 2000

Toto haiku sa mi páči, pretože vyjadruje istý životný ideál, ktorý, by som chcel dosiahnuť: postoj aký je pri randori, alebo ktorý som kedysi vyjadri v parafráze.

Zaujímavý článok o “prirodzenom zákone“: vlastne otázka, či na to, aby človek jednal mravne je potrebný Boh, alebo či sa dá mravne jednať i vtedy, keď nepredpokladáme existenciu Boha.

V článku je uvedená zaujímavá analógia:

… chceme v súčasnosti hrať futbal a máme dve mužstvá a loptu. Práve pred chvíľou sme popravili rozhodcu a liberáli nás učia, že sme si všetci rovní v práve mať autoritu stanoviť „pravidlá“. To, že ich potrebujeme, sme zistili hneď ako sa ktosi spýtal „ako má vlastne vyzerať ihrisko“ a „ako sa to vlastne hrá“. Vieme, že aj v minulosti sa to akosi hrávalo, veď nám to ešte aj dedovia ukazovali, či dokonca podaktorých z nás to aj učili. No napriek tomu sa vynárajú hneď prvé nejasnosti. Ktosi tvrdí, že „preňho je to dobré takto“, inému sa zasa „zdá, že by to mohlo byť takto“, ďalší sa drží za hlavu a kričí, že už tisícročia sa „to robilo takto“, ktosi si spomína „že ten mŕtvy sudca, kedysi vravel, že…“ no iní mu odpovedá, že „on to chce po svojom“ a ďalší, že „on a ani ten sudca už nemajú nijaké práva mu do toho čosi vravieť“! Nakoniec, po dlhej hádke sme zistili, že potrebujeme mŕtveho sudcu, pretože bez neho sa to nedá hrať…

Smrť Boha neznamená len jeho pohreb, ale celkovú elimináciu koherentného a stabilného etického a právneho systému závisiaceho na konečnej autorite. Boh nie je len „ideou v ľudskej mysli“, ale nezávislou, odlišnou a kontrolujúcou realitou. Rozhodca je na ihrisku, zasahuje do hry (a to dosť podstatne) a pritom sa lopty ani len nedotkne (hráčom a lopte uhýba z cesty), hráči „ho nevidia“, ale on „vidí ich“, je na zápase, hrá, ale nie je hráčom. Ak rozhodca trestá za hru rukou: tvrdí, že nesmiete hrať rukou, pretože samotný systém hry je arbitrom takto stvorený (stanovený). Pre hráčov sa stane prirodzeným hrať nohami. Hre rukou sa budú inštinktívne snažiť vyhnúť (aj keď sa im to niekedy nepáči), lebo je to prirodzene (systémovo) „zlé“, pretože samotný systém je tak nad-prirodzene (nad-systémovo) stvorený. A práve preto a len preto je „dobré“ byť dobrým a „zlé“ zlým!

Táto analógia je zároveň dobrá i zlá. Zlá je v tom, že ľudská spoločnosť nevznikla tak, ako je to popísané v tejto analógii, ale sa vyvinula, a väčšinu času sa hralo bez rozhodcu, alebo mal veľmi osekané právomoci. Na druhej strane je správna v tom, že naznačuje, ako sa vplyv rozhodcu “internalizuje” do samotných hráčov (”hranie rukou”) — a to je to, čo v dnešnej dobe začína chýbať, a pokúšajú sa to využiť autori článkov o konfrontácii s islámom — totiž pokúšajú sa podsúvať kresťanstvo ako základ spoločnosti v nádeji, že by mohlo poslúžiť ako baranidlo voči náboženskej zaslepenosti islamu. Ale toto už máme za sebou, a znovunastolenie tmárskych spôsobov by narobilo viac škody ako osohu: v tejto súvislosti sa s úžasom a dívam na Poľsko.

Aj keď sa na tomto blogu občas vyjadrujem ku spoločenským a politickým udalostiam, v zásade sa držím Buddhovho stanoviska, ktorý odporúčal svojim nasledovníkom, totiž, aby sa nemiešali do vecí kráľov a vladárov (t.j. do politiky), pretože to nemá z hľadiska ich cieľov (t.j. Prebudenia) žiaden význam.

Keďže si neviem spomenúť presný Buddhov citát, použijem aspoň židovký vtip o dvoch bratoch, ktorý tento postoj ozrejmuje: jeden emigroval do Anglicka a stal sa členom Snemovne lordov; druhý zostal v Rusku a trpel rovnako ako ostatní. Potom toho v Rusku pozval brat do Londýna. Prišiel, dostal britské občianstvo, dobre sa cítil, išiel sa prejsť do Covent Garden, možno i do paláca. A večer, keď prišli domov, ruský brat sa rozplakal. “Ale veď neplač!”, hovorí mu anglický brat, “Ty si mal svoj život, ja svoj; to mohlo byť aj naopak.” “Ty mi vôbec nerozumieš.”, hovorí ruský brat. “Ja plačem preto, lebo sme stratili Indiu!”

Postoj je tu taký, že aj keď chápem, že z hľadiska Prebudenia sú toto nepodstatné veci, nemyslím si, že je úplne jedno, v akým spoločenských podmienkach sa o toto človek pokúša — a niekedy môžu byť také, že to úplne znemožnia…

A.G .Bell:Keď sa jedny dvere zatvárajú iné sa zas otvárajú.Ale my tak často,dlho a ľútostivo hľadíme na zatvorené dvere,že nevidíme tie,ktoré sa pre nás práve otvorili.

Je to pekné. V tejto súvislosti si pripomeňme túto historku…

Na tento citát som narazil keď som premýšľal na tým, čo sa udialo po 17. novembri 1989 (pôvodne pochádza z “Voucher Privatization with Investment Funds: An Institutional Analysis od David Ellerman, World Bank (Kupónová privatizace s investičními fondy: Instituční analýza))– a pripadá mi veľmi výstižný:

„The ,Wall Street´ mentality found in the post-socialist world is reminiscent of the cargo cults that sprung up in the South Pacific area after World War II [see ,Cargo Cult Science´ in Feynman 1985]. During the War, many of the glories of civilization were brought to primitive people in the southern Pacific by ,great birds from Heaven´ that landed at the new airbases and refueling stations in the region. After the War, the great birds flew back to Heaven. The people started ,cargo cults´ to build mock runways and wooden airplanes in an attempt to coax the great birds full of cargo to return from Heaven. Post-communist countries, with hardly a commercial banking system to finance private businesses, have nonetheless opened up ,stock exchanges´ to supposedly kick-start capitalism. Government officials in East Europe, the FSU, and even Mongolia proudly show the mock stock exchanges, complete with computers screens and ,Big Boards´, to western delegations (with enthusiastic coverage from the western business press) in the hope that finally the glories of a private enterprise economy will descend upon them from Heaven. - Snaha zemí bývalého socialistického tábora o zavedení ,Wall Street´ kapitalismu připomíná “cargo kulty”, které se objevily v oblasti jižního Pacifiku v době po druhé světové válce (viz ,Cargo Cult Science´ in Feynman 1985). Během druhé světové války, primitivní lidé jižního Pacifiku dostali možnost poznat mnoho úžasných věci z civilizace, které jim přinesli ,velcí ptáci z nebes´, přistávající na nových letištích a nové vybudovaných základnách v oblasti. Ovšem po válce velcí ptáci zase odletěli zpátky do nebe. Primitivní domorodci jižního Pacifiku založili tedy ,cargo kulty´ a budovali napodobeniny letišť a ze dřeva stavěli makety letadel v naději, že tím z nebes zpátky přilákají ty velké ptáky a ti jim přivezou kýžené dobroty neboli cargo (náklad). Stejně tak se chovaly post-komunistické země, které bez toho, že by měly fungující bankovní systém k financování soukromého podnikání, tak přesto o překot otvíraly své vlastní ,akciové burzy´, údajně aby odstartovaly ,kapitalismus´. Vládní úředníci z východní Evropy, bývalého Sovětského svazu a dokonce i Mongolska hrdě předváděli západním delegacím (za nadšeného kvičení novinářů) makety nefungujících a bezúčelných ,akciových burz´, vybavené spoustou počítačů a velkých tabulí v naději, že už snad konečně všechny ty dobroty a výhody ekonomiky soukromého podnikání začnou padat z nebe do jejich náručí.”

O cargo kulte som už čítal i predtým (v klasike: Jitro kouzelníků), ale som to považoval v podstate za jav spojený s modernou (alebo to bolo možno s ňou spojené odjakživa) mágiou: boli odkukané kedysi dávno nejaké symboly, nejaké postupy, rituály, ktorých zmysel už dnes nikto nepozná, ktoré ale zrejme nejako fungovali, a upadnutí dnešní nasledovníci mágie sa s ich pomocou pokúšajú vyvolať nejaké javy… s približne rovnakým úspechom, ako tí domorodci. Podobne, ako keby niekto nepoznal zmysel fyzikálnych vzorcov alebo elektrických schém, ale nejak vedel, že v sebe “obsahujú veľkú moc” a sú v pozadí takých úžasných vecí, ako sú lietadlá, alebo mosty a myslel si, že keď ich nakrelí či napíše na papier, tak sa niečo stane.

P.S. Ešte trochu farbistejší popis priamo od Feynmanna:

In the South Seas there is a cargo cult of people. During the war they saw airplanes with lots of good materials, and they want the same thing to happen now. So they\’ve arranged to make things like runways, to put fires along the sides of the runways, to make a wooden hut for a man to sit in, with two wooden pieces on his head to headphones and bars of bamboo sticking out like antennas–he\’s the controller–and they wait for the airplanes to land. They\’re doing everything right. The form is perfect. It looks exactly the way it looked before. But it doesn\’t work. No airplanes land. So I call these things cargo cult science, because they follow all the apparent precepts and forms of scientific investigation, but they\’re missing something essential, because the planes don\’t land.

Gurdžijev tvrdil, že každý člověk dělá základní chybu tím, že věří, že je velkým ČLOVĚKEM, že je velké JÁ. Ve skutečnosti jsme stvořeni z nespočetného množství malých JÁ. Některé z nich do sebe zapadají, jiné se spolu nemusí nikdy setkat.

Táto Gurdijevova myšlienka ma už tiež napadla (na základe toho čo sa deje “vo mne”), totiž že psychika nie je niečo monolitné, ale že funguje skôr ako nejaký parlament, kde sa jednotlivé frakcie dohadujú a navonok vidíme len aký-taký konsenzus. Akurát len neviem, čo si s touto myšlienkou počať… nezapadá mi nijak do štandardných konceptov, v ktorých sa pohybujem…a tiež mi uniká jej prínos pre Prebudenie.

Reality is merely an illusion, albeit a very persistent one.
Albert Einstein

“Cesta je cíl” str. 26

Student: Zdá se mi, že jste jednou před meditací dával instrukci ve smyslu: “Nebudte pozorovatelem”.

Trungpa Rinpočhe: Stejně v žádném případě nemužeme být pozorovatelem, ale když se jím snažíme být, tato snaha vytváří další problém. … Čím méně se pozorovatel zučastňuje, tím je vše ostřejší. Ale místo toho, abychom se snažili pozorovatele vyloučit, prostě nehrajeme jeho hry.


Tu sa mi vidi, že Trungpa trafil klinec po hlavičke: jediný zmysluplný vzťah človeka, ktorý chce meditovať, voči svojej mysli je nehrať jej hry : nepokúšať sa ju dobehnúť, oklamať, hrať sa s ňou, podporovať ju, horribile dictu, potláčať — čokoľvek sa pokúsime robiť v súvislosti s ňou “aktívne”, “pozitívne”, vždy bude mať navrch, a skončíme v bludisku myšlienok… jediné rozumné čo sa dá robiť je bez milosti skoncovať, prerušiť tok myšlienok, ktorý sa už rozbehol, akonáhle to zistíme. Aj to hľadanie pozorovateľa je taká hra mysle…