Lucida Intervalla

Odpoveď na moju otázku od p. Martina Prodaja:

Viac menej ste si na svoju otázku čiastočne už odpovedal aj sám. Predovšetkým-pokiaľ vykonávate akúkoľvek činnosť. vaša pozornosť je zaostrená na túto činnosť. Čím je táto činnosť zaujímavejšia alébo sústredenie pozornosti na daný objekt silnejšie, tým je väčšia pravedpodobnosť že všímavosť nebude zaznamenávať odbehnutia mysli k iným predmetom. Pozornosť a všímavosť akoby stály proti sebe. Všímavosť je neselektívna, nevýberová schopnosť, zaznamenáva všetko čo sa v mysli objaví-samozrejme podľa úrovne všímavosti, nie je viazaná iba na jeden predmet. Naopak pozornosť je viazaná na jeden predmet, jednu vec.

Ak teda pracujete, môže vaša všímavosť fungovať, to je vtedy ked si všimnete pri práci pri počítači že ste hladný, alebo že sa vám zle sedí a niekde vás niečo tlačí, alebo že vás bolí hlava. Teda všímavosť je v mysli akoby stále prítomna, ale určite sa nedá príliš rozvíjať kvoli mnohosti javov ktoré sa v mysli objavujú v bežnej činnosti. Všímavosť je centrálnou schopnosťou mysle, ktorá napríklad vyvažuje sústredenie a úsilie. A všímavosť sa akoby nedá “urobiť” môžete len priupraviť pre nu podmienky aby sa rozvíjala, aby sa “ostrila” a to sa najlepšie robí v meditácii.

Na tejto odpovedi sa mi vidi najzaujímavejšie to rozlíšenie všímavosti vs. pozornosti: to som si vlastne neuvedomoval, a v tomto podaní mi tieto dve veci pripadajú ako úplne protikladné.
Predsa však mi príklad s hladom na ilustráciu nesedí, pretože hlad či bolesť môžem cítiť -skôr či neskôr- bez ohľadu na to, či “trénujem všímavosť” alebo nie, dokonca môžem byť zvieraťom, a i keď som nikdy nič netušil o všímavosti, hlad pocítim: je to fyziologická záležitosť.

Satiterapia (viď tiež slovenskú variantu tu) je — podľa mňa — celkom celkom zaujímavý a správny smer psychoterapie; vlastne preberá z buddhimu jeho psychologickú zložku, ktorá je podľa mňa veľmi opodstatnená, keďže je výsledkom systematickej práce s (vlastnou) psychikou mnohých generácií bhikhuov. Ako hovorím, je mi svojím postojom veľmi blízka, a vlastne jediným rozdielom v pohľade na vec oproti tomu, ako to vidím ja je, že ja sa nesnažím robiť žiadnu terapiu, a už vonkoncom nie psychoterapiu… pravda, ak neprijmeme rovno predpoklad, že človek v našom “normálnom” stave je vlastne neurotik alebo aj niečo horšieho, a psychoterapiu by potreboval:-)

Takže, keďže tento smer vnímam ako sebe najbližší (t.j. preberať len to, čo je evidentné, a neriešiť metafyzické otázky spojené s buddhizmom) skúsil som im napísať email, so “základnou filozofickou otázkou” tohto blogu:-) Dostal som i odpoveď od p. Martina Prodaja, ktorú s jeho súhlasom uvediem: vždy je dobré vidieť i iný pohľad než ako mám ja (z korešpondencie vynechám spoločenské frázy, aby som to zostručnil, a sústredil sa len na podstatu).

Otázka znela:

… je mozne udrziavat vsímavost (sati) aj pri vyslovene intelektualnych cinnostiach, ked mozog musi riesit logicke problemy, ako je napriklad programovanie alebo obecne praca pri pocitaci? Teda, nielen za specialnych starostlivo preparovanych okolnosti, ako je klastor, chodza ci meditacia, ale i skutocne, v beznom zivot (v ktorom vykonavam intelektualnu cinnost)? Nie je to pokus o sucasne vykonavanie dvoch, navzajom sa vylucujucich cinnosti?

Zpráva o udelení ceny Vize 97 nadácie Nadace Dagmar a Václava Havlových prof. Philippovi Zimbardovi mi pripomenula tento experiment (pôvodný článok je tuto, podrobnejší popis zase na tejto adrese): po prvý raz som sa o ňom útržkovite dozvedel ešte v 70 tych rokoch, ale i to, čo som sa dozvedel mi stačilo, aby som navždy stratil ilúzie o ľuďoch, v tom zmysle, že zlo skutočne je prítomné v nás všetkých, a len niektorí z nás máme šťastie, že sa v nás neaktivuje; vtedy som pre seba prijal zásadu, že sa budem vyhýbať všetkým situáciám, zvodom a pokušeniam, ktoré by vo mne mohli prebudiť beštiu. Zatiaľ sa mi to darí — aj keď skôr vďaka šťastiu, a okolnostiam, ako chrbtici). Tu musím parafrázovať Sun Tzua: sú veci, ktoré nikdy neskúsiš…:-)

Teraz však v tomto experimente vidím ešte jednu dôležitú vec, ktorú som si vtedy neuvedomoval: ukazuje extrémnu plasticitu ľudskej osobnosti — a to dokonca i v dospelom veku, a u inteligentných ľudí; a istým spôsobom v tom vidím potvrdenie teórie reinkarnácie: všetci sme, akí sme preto, lebo sme sa narodili do určitých pomerov, a postupne sa do nich prispôsobujeme, podobne, ako sa prispôsobili účastnici onoho experimentu. A asi je pravdou, že v útlom veku postupne zabúdame, kým sme, a postupne sa vteľujeme do novej roly, postupne prijímame novú identitu.

Akurát mi nie je jasné, že prečo sa toto všetko deje…

P.S. Ospravedlňujem sa za odmlčanie; sčasti som boli mimo internetového dosahu, a potom zas som bol príliš zaneprázdnený. Teraz sa však už postupne vraciam do normálneho života.

Z Frýbovho textu o Satiterapii

Všímavost lze kultivovat za pomoci několika technik humanistické psychoterapie, jejichž stručné vysvětlení přesněji ukáže, co všímavost je. Než se věnujeme těmto technikám, je nutné zdůraznit, že všímavost není zaměřování pozornosti či zabývání se obsahy myšlení nebo reflektování. Psychologicky definovaná všímavost není ani teoretickým či filozofickým uvažováním ani estetickým ozvláštněním, jak je popisují například Karl Jaspers a další myslitelé. Všímavost také není přemítáním o možnostech, proti kterému vyvinul Victor Frankl logoterapeutickou techniku dereflexe.
Všímavost má své podklady vždy výlučně v neverbální skutečnosti zde a nyní.
Mezi nejznámější psychoterapeutické techniky kultivace všímavosti a uvědomění patří:
1. prožitkové kotvení ve skutečnosti neboli experiential anchoring,
2. hledání tělesného ohniska prožívaného významu neboli focusing,
3. uzemňování v intersubjektivně daných faktech neboli grounding,
4. vystředění v přítomnu neboli centering here and now.
Tyto čtyři různé techniky se dají v psychoterapii kombinovat, nenahrazují však jedna druhou, jak se někdy domnívají ti, kdo je pro svou neznalost pletou při diskusi, psaní či překládání psychoterapeutických úvah.

O Satiterapii som chcel písať už dávnejšie, pretože mi pripadá ako najprijateľnejší prístup k vnášaniu buddhistických ideálov do bežného života: teda, žiadne kopírovanie nejakých neznámych zvykov či náboženstiev, ale prevzatie psychologického aspektu buddhizmu (abhidharma) a jeho kultivovanie.

Všetko ostatné, čo má prísť nech príde…

Tao-Te-ťing v 10. kapitole:

Vytvárať - a nevlastniť,
pôsobiť - a nezávisieť,
byť na čele - a neovládať,
to je, čo nazývam tajomnou cnosťou.

Vysvetlenie wu-wei — prevzaté z článku Taoizmus: most medzi šamanizmom a alchýmiou

Trochu ma k tomuto zápisu inšpiroval článok o umelej inteligencii.

Myslím, že každý kto sa čo len trohu točí okolo počítačov pripúšťa, že umelá inteligencia je možná: či už naprogramovaním vhodného softvéru, alebo samovoľne, tým, že sa počítačové siete, systémy stanú dostatočne zložitými.

Práve táto posledná možnosť, teda spontánne vynorenie inteligencie považujem za veľmi vzrušujúcu možnosť — pretože okrem klasických vysvetlení vzťahu telo/duša sa tu objavuje nová možnosť vysvetlenia, totiž, že pri dostatočne zložitej štruktúre hmoty (= mozog+telo+okolie) sa inteligencia vynára spontánne. A z toho teda plynie i opačný dôsledok: zrušením nosiča (t.j. tela i mozgu) sa oná inteligencia jednoducho stratí.

Podobne ako sa objaví plameň na sviečke, a po dohorení plameň ZMIZNE — navždycky.

Jedine že by si inteligencia stihla vyriešiť problém, ako sa sťahovať z hardvéru do hardvéru. Lebo vtedy by tu nebol žiaden problém vysvetlenia reinkarnácie: sťahuje sa totiž ZLOŽITOSŤ, ŠTRUKTÚRA… a tá môže byť skutočne večná….reinkarnovanie je len prepísovanie (možno rad prepisovaní) z jedného média na druhé… A ten prepisovaný softvér, tá štruktúra má históriu, ktorá do značnej miery riadi jeho chovanie.

Ale tu sa už dostávame do nekonečnej oblasti špekulácií: lebo nikde nie je povedané, že oná inteligencia, ktorá si toto všetko (teda, svoju vlastnú nesmrteľnosť) zariadila je obmedzená na tú osobnosť ktorú mám v tejto inkarnácii; je to skôr naopak, asi ma vysoko presahuje — keď si dokázala zabezpečiť svoje nekonečné kopírovanie — (možno práve to je Boh, alebo aspoň to, čomu sa medzi ezoterikmi hovorí Nadjá) a robí si svoju politiku, pre ktorú táto moja inkarnácia je len obmedzeným nástrojom.

Zo sympatického rozhovoru s dr. Miroslavom Plzákom

Je pravda, že láska je bolavá. Ale dost často si lidé za to tak nějak mohou sami. Chtějí život jako z romantických příběhů. Láska, která může vést k řekněme spokojenému manželství, není dech beroucí. Jak již dlouho říkám - závisí na třech S -stesku, soucitu a starosti o toho druhého. Vyznání manželské lásky nezní - “tak moc tě miluji”, ale “to jsem holka rád, že jsem zase doma”.
….
Já říkám, přestaňte konečně hlásat lásku a pravdu. Nechci, aby mě sousedi milovali. To bych je musel milovat taky. Jen soucit a slušnost mohou zachránit lidstvo. Když mám hlad a soused mi dá najíst, jde o soucit. A až bude mít někdo hlad, tak jsem mu povinovanný soucitem zase já. A souhlasím s tím, že lež je skutečné provinění. Ale říkat vždycky pravdu? Nemůžu říct manželce, ty ale stárneš. Většina pravdy je nezdvořilá. Z prosazování pravdy a lásky, bráno do důsledku, je nakonec je neštěstí a válka.

Svätá pravda… zaslúži si vytesať do kameňa:-)

Aj keď to nie je haiku, je to krásne výstižné — “O formálnej praxi”

Když křičíme do údolí,
velký výkřik - velká ozvěna
malý výkřik - malá ozvěna.

O plnosti mysli (mindfullness)

Nelpi na svých názorech. Nediskutuj o svých soukromých názorech s jinými. Ulpívat na nich a hájit je znamená zničit vlastní praxi. Nechej stranou všechny své názory. To je pravý buddhismus.
Nechoď nikam, kde nemáš co na práci. Neposlouchej rozhovory, které se tě netýkají.
Nevytvářej špatnou karmu chtivostí, zlostí a nevědomostí.

Toto sú príklady “rámcovej bdelosti”, t.j. dodržiavania určitých rámcových pravidiel života bez ktorých sa jednoducho nedá praktikovať. Sám som si mnohé podobné pravidlá, napr. ohľadne stravy, telesného pohybu, diskutovania s okolím o praktikách a mnohého iného musiel zaviesť, aby sa mi život nevymkol spod kontroly — pretože keď je celkový život rozháraný, nie je možné žiadne praktikovanie.
Ide o to, dosiahnuť pravidelnosť a nerozháranosť života. Myslím, že žijeme v pomerne šťastlivom období a mieste (mám na mysli tu v strednej Európe), že keď si človek umele negeneruje problémy, tak má nádej pomerne pokojného života i vtedy, keď nepôjde rovno do kláštora.

Prevzaté z článku “Satiterapia”:

Kanonické texty používají jednak přesně systematicky definovanou terminologii (paramattha_vačana), jednak hovorovou řeč (vohára_vačana), v níž jsou podána vysvětlení pomocí příkladů atd. Abhidhamma_Pitaka obsahuje systematicky definované pojmy, ze kterých pak vycházejí hovorová poučení, instrukce a vysvětlení, jež zahrnuje Sutta_Pitaka (viz strana 51). Pojmy všímavost (sati), bdělost (džágarija) a pozornost (manasikára) jsou součástí přesně systematicky definované terminologie. Každý z těchto tří klíčových pojmů je podkladem jiného postupu meditace.
…
Niekedy sa stáva, že dochádza k zámene pojmu všímavosť za pojmy ako pozornosť a bdelosť. Treba podotknúť, že ide o celkom rozličné schopnosti a je dobré poznať rozdiely. Všíma­vosť je neselektívna. Zaznamnáva všetky javy skutočnosti. Nie je zameraná na nič konkrétne, je to vlastne akoby celé naše zorné pole. Pozornosť z tohoto zorného poľa ohraničuje určitý úsek. Zameriava sa na niečo konkrétne, na nejaký bod, jav, situáciu. Všimneme si, že nám horí kurča, z toho množst­va javov, ktoré sa okolo nás diali sme si vytiahli len ten­ to je den fakt a na ňom už zotrvávame, pozorujeme ho. Skrátka, pozornosť je vždy na niečo viazaná. Má svoj predmet. A tým predmetom môže byť videné, počuté, hmatané, cítené, chutnané. Alebo tiež môžme pozorovať to čo sa odohráva v našej mysli.
…
Skúsim operacionálne a „ľudovo“ vysvetliť vysvetliť čo je všímavosť. Predstavte si, že varíte nedeľný obed, napríklad kurča. Už sa to pečie a vy si zatiaľ oddídete pozrieť s deťmi nedeľnú rozprávku. Dej je veľmi zaujímavý, celkom vás strhol, keď tu zrazu-váš nos registruje, že niečo nie je v poriadku, v tom okamihu vám svitne “bože môj, to kura, určite som ho spálila”. Okamih keď ste zaregistrovali zmenu vášho čuchového vnímania, tak to je dôsledkom schopnosti mysle, ktorá sa volá všímavosť. Vy ste si to všimli, ak by ste si to nevšimli asi by ste na obed mali iba po lievku. Alebo iný príklad, keď je vaša všímavosť “vypnutá”, čítate nesmierne zaujímavú knihu a ste tak ponorený do jej deja, že vôbec neviete čo sa deje okolo vás, nepočujete zvonenie zvončeka alebo buchnutie dverí. Vôbec nič si nevšímate. Všímavosť ste mali “vypnutú” tiež vtedy keď si neviete spomenúť na to či ste vlastne zamkli, zastavili vodu, plyn a pod.