Lucida Intervalla

Uz asi 2-3 tyzdne experimentujem s jednym novym cvičením.

Ide totiž o to, že je to síce pekné, že ako-tak viem robiť chôdzu pozornosti (keď nie sú žiadne dramatické udalosti v mojom živote, nie som unavený, nie som nevyspatý .. a ešte by som mohol menovať pár podmienok, ktoré sa ale dajú splniť, keď si človek dá v živote celkove pozor, a udržiava určitú životosprávu či štýl života, aby sa vyhol extrémom); ale to je málo. Stále ide o to, vedieť udržať bdelosť počas bežnej práce.

Kĺúčom je určite to, že človek robí sériu činností tak, že vníma všetky podrobnosti a dbá na dýchanie. Napr. ako keď majster kaligrafie si postupne pozorne pripraví, papiere, štetcie, tuš a vôbec svoje prostredie. Alebo keď čajový majster robí všetku tú prípravu, tie pohyby s maximálnou “uvoľnenou pozornosťou”.
Problémom je ale to, že kým nie je ozaj Majstrom, tak vlastne jeho pracovný výkon počas bdelého konania do značnej miery klesá — a je to pomerne dramatické u intelektuálnych činností, ako je programovanie — lebo vlastne sa jedná o “multitasking“.

Takže si to žiada určitý kompromis, ale nie na úkor pracovného výkonu.

A ten som našiel tak, že si stanovím že povedzme každú hodinu, alebo trištvrte hodiny si vyrezervujem 5 minút, kde sa snažím skutočne fungovať bdelo: týka sa to písania na klávesnici, pohybovania myšou, rolovania obrazovky… jednoducho byť ozaj bdelý a uvoľnene a hladko dýchať. Päť minút na konci každej hodiny nie je zas tak veľa, aby som mal výčitky svedomia, že za svoju mzdu nepracujem, navonok, sa to vôbec nemusí prejaviť, dokonca de facto i pracujem. Ako som zistil vtip je v niečom inom — a bolo to pre mňa nemalé prekvapenie.

Išlo o to, že keď chcem ako-tak úspešne absolvovať týchto päť minút, riešením nie je nepracovať a len imitovať prácu, umele sa snažiť spomalenými pohybmi udržiavať bdelosť a pozornost. Nie. Čo je dôležité je zrušiť zameranosť na cieľ, na výsledok, zrušiť obmedzenosť mysle na predmet práce. Len robiť čo treba, “čo mám práve pred nosom”; ale pozorne, tak aby zmyslove vnemy napr. hmat boli čo najjasnejšie a najvýraznejšie a dýchanie bolo čo najhladšie, a čo najmenej kŕčovité.

Takto napísané sa to zdá jednoduché, ale je to práve naopak. Človek ani nezbadá a skĺzne do to “zúženého stavu vedomia”, ktorý zrejme máme všetci pri intenzívnej práci. Je to úplne podobné, ako som zistil pri pokusoch s dream reentering: to skĺznutie je v oboch prípadoch rovnaké a vlastne narýchlo neviem nájsť rozdiel medzi stavom mysle keď sníva a stavom mysle keď intenzívne človek pracuje. V oboch prípadoch sa jedná podľa mňa o zúžené vedomie. A ochrana je len jedna: to, že človek bedlivo vníma všetky zmyslové pocity, všetky pohyby, pri tej práci, počas tých piatich minút. I tak sa to často nepodarí– úspech je závislý aj od iných okolností, ako je napr. vonkajšie rušenie, psychické tlaky a podobne.

Došiel som k tomu, že je dobré uspokojiť sa s tými piatimi minútami a pri neúspechu sa nesnažiť to znova a znova opakovať. Jednak, v zamestnaní ma platia za pracovný výkon a nie za moju bdelosť, jednak neustálym povrchným opakovaním toho cvičenia sa podľa mňa kvalita cvičenia zhoršuje. A pritom kľúčom je práve kvalita bdelosti. Odčiniť svoj neúspech môžem skúsiť za ďalšiu hodinu.

P.S.
Samotné chovanie počas tých piatich minút nie je nič mimoriadneho: je to niekde medzi satipatthánou (či už v kombinácii s pomenovaním činností, alebo aj bez, len v spojení s vnímaním napr. hmatových pocitov počas písania na klávesnici a dýchania) a chôdzou pozornosti (samozrejme bez samotného aktu chôdze, ale keď treba niekam ísť, tak včítane nej). Dôležité aby všetko prebiehalo prirodzene, ako obvykle, len s tým rozdielom, že bdelo. Samozrejme, počas týchto piatich minút nerobím extra náročné veci: mám ale pocit, že by to možno -po dostatočne dlhom tréningu- bolo možné.

P.P.S
To sledovanie dýchania je minimálne rovnako dôležité ako sledovanie pocitov a toho, čo sa deje. Hlavne pri sústredenej práci má človek tendenciu zadržiavať dych a prípadne kŕčovito dýchať.

P.P.S 2.
A myslím, že je dôležité si neklásť v tejto veci ciele a termíny. Len postupovať ako dážďovka:-)

Keď som začínal tento blog, tak som bol niekde medzi troma učeniami:
1. yoga (to som spoznal “historicky najskôr”)
2. zen buddhizmus, shambhalla, a vôbec buddhizmus
3. Castanedovo učenie, cestu bojovníka

Naopak, nikdy som sa nezaujímal o náboženstvo, mágiu ani New Age.

Teraz po niekoľkých rokoch vedenia tohto blogu vidím, že sa postupne ustaľujem na buddhizme, akurát mi nie je jasné, či to bude vo verzii shambhalla alebo zen.

Dôvodov je viacero; asi prvý a základný dôvod je, že cítim, že nie som typ, ktorý by chcel opustiť tento svet. Nemyslím tým zomrieť, s tým som uzmierený, a povedzme si úprimne, ak to je cena, ktorú ľudstvo platí za to, že sa môže zbaviť takých “svetlých” postáv ako Džingischán, Stalin, Hitler, či Slniečko Mao, tak ja za seba veľmi rád túto cenu zaplatím. Mal som na mysli odísť do ústrania. Jednoducho — aj keď viem, že je moderné nadávať na súčasnú dobu — sa dobre cítim v tejto dobe, ktorá umožňuje relatívne pohodlný a dôstojný život, zásobuje ma hračkami typu PC alebo PDA, keď ochoriem, tak mi vie relatívne účinne pomôcť a zásobuje ma množstvom poznania o svete, že sa nestačím diviť, čo všetko sa postupne odhaľuje.

Druhý dôvod je, že buddhizmus, svojím neteistickým, ale dokonca technickým prístupom sa výborne hodí do tejto doby. Hovorí mi, že pri dodržiavaní určitých postupov a dostatočne dlhom živote dosiahnem také a také výsledky. Nikde nie je povedané, že sa musím v tomto živote stať Buddhom, alebo Bódhistattvom. A ten neteistický prístup mi vyhovuje preto, lebo ja osobne nemám pocit, že Boh je nevyhnutný na vysvetlenie fungovania sveta. Nemal by som námietky, keby existoval (aj keď by som si nechal vysvetliť ako to chápe so svojou zodpovednosťou za tento svet) ale rozhodne ani citovo a intelektuálne ho nepotrebujem.

Tretím dôvodom je, že buddhizmus je pomerne málo sprofanovaný, nenásilný a má široký záber: voči všetkým bytostiam, nielen voči ľuďom. Žiaden “ľudský šovinizmus”:-)

A posledný a najhlavnejší: toto je jediné učenie, ktoré si kladie za cieľ jedinca PREBUDIŤ — a nie napr. túlať sa po iných svetoch, alebo robiť si zálusk na 77 panien. Alebo byť spasený. Nech už to prebudenie povedie k akémukoľvek poznaniu verím, že sa nedá zneužiť, jednoducho preto, že súčasťou prebudenia je podľa mňa i nahliadanie do všeobecného utrpenia všetkých bytostí.

Castanedovo učenie mi veľmi pomohlo jasnejšie chápať buddhizmus a veľa vecí okolo fungovania mysle (naopak, nejaké jeho “ontologické ašpirácie” typu Orla má nechávali chladným) — a som mu za to veľmi vďačný. Často som veci pochopil až po Castanedovom výklade. Pravdou ale je, že sa zrejme do praktického života nehodí. Je príliš radikálny a ťažko ho praktizovať pri dodržiavaní životných obmedzení typu práca a rodina.

Z yogy som prakticky robil len hathajyogu — na viac som si netrúfol, pretože som mal pocit, že by ma tiež odviedla od bežného života…a to som sčasti nechcel, sčasti nemohol. Možno u Buddhu je ospravedlniteľné, že opustí syna (aj keď ktovie — no, boli to ale aj iné časy) ale u Nebuddhu to je určite neospravedlniteľné. No to, čo som čítal o rádžajóge, a tiež vlastná skúsenosť ma naučila, že nieto pokroku bez tela v pohode, uvoľneného, pružného a zdravého. Preto aj keď som po ceste jógy nešiel veĺmi ďaleko, tohto minima sa držím, a myslím, že je to správne.

Z článku Hinduismus

Zajímavým aspektem, který zásadně odlišuje buddhistické a hinduistické učení je hinduistický pojem átman neboli Věčná duše, který charakterizuje vnitřní lidské já. Átman je obdobou brahmy ve vesmíru a právě spojení se brahmy s átmanem se dosahuje mokši. Opakem átmanu je dživátman, který označuje každodenní běžnou mysl.

…”Člověk si nesmí přivyknout na tréninkovou metodu, při které je duch jakoby \’ukraden\’ věcmi, popřípadě partnerem. V uční od Jamaoka Teššú ze Šunpókan to znamená: \’Když se duch zastaví vzniká mezera\’. ”

…

“Mistr Nakamura Tempú to objasnil následujícím lehce pochopitelným způsobem. Existují dva druhy koncentrace:

……………………… Věci < --- Duch (normální koncentrace)

Tuto první označuje za normální stav ducha: Věci vedou, duch následuje. Základ spočívá v tom, že když je duch přitahován věcmi, vznikají v duchu představy těchto věcí a člověk se ocitá v nesvobodném stavu. To se nazývá \’kontrontace, či vytváření nepřítele\’. Tento stav se tradičně vyjadřuje jako \’zastavení\’.

……………………… Duch <--- Věci (dháraná, dhjána, samádhí)

Chuang Tse píše: \’Používej lidského ducha jako zrcadlo\’. Duch není věcmi ukraden, ved a věci ho následují. To je stav, který pochází ze zkušenosti východní meditace. V tomto stavu je člověk svobodný — \’bez konfrontace neexistuje také žádný nepřítel\’. Tento druh duchovního stavu nem§ôžeme dosáhnout myšlením. Musíme si ho osvojit cvičením ki v kokju hó, kontrolou vnímání a meditací, jedno kterou metodou.

Techniky neprovádíme vědomě, ale vystupují z hloubi ducha, když se nacházíme ve stavu prázdnoty.

Takto názorne som to fakt nikde nevidel popísané a ani ja som to nebol schopný takto výrazne formulovať: na tomto blogu vlastne keď sa hovorí o potrebe bdelosti, myslí sa tým prechod od prvého spôsobu koncentrácie k druhému.

Vědomí: zpřesnění terminologie

…”Přišel čas zpřesnit terminologii. Znova připomínám, že čeština má jenom jeden pojem pro vědomí. Říkáme tomu vědomí. Mezinárodní literatura ale pod pojmem vědomí skrývá řadu pojmů. Nejprve sensation / perception. To je vědomí ve smyslu rozlišování počitků. Pak alertness - vědomí ve smyslu bdělosti a attention - zaměřená pozornost coby složka vědomí. A další: awareness - to je vyšší vědomí neboli vědomí o vědomí. Awareness závisí na integrální činnosti čelních laloků. Dalšími složkami vědomí jsou psychologické termíny motivace a vůle. Literatura běžně střídá termíny conciousness a awareness. Konečně je tu obskurní slovo mind, v praxi nepřeložitelné. Má desítky významů, ale obvykle se překládá jako vědomí. A konečně pojem soul, to je duše. To je náboženský pojem. (Tab. 25 a 26)”

Mám ale dojem, že Mind v buddhistickej literatúre sa skôr prekladá ako Myseľ, nech to už je čokoľvek. Ozaj, existuje nejaká definícia mysle? Alebo je to niečo také, ako “slaný”, t.j. definovať to nevieme, ale všetci vieme čo to je.

Dnes som počul celkom dobrú (buddhistickú) analógiu fungovania mysle; myseľ je ako opica, uzavreta v dome s piatimi oknami (myslia s tým zmysly, zrak, sluch atď.). Toto je klasické prirovnanie, myslím, že som ho už spomínal aj tu.

Ďalšie vylepšenie ale spočívalo v tom, že tá opica nemá možnosť priamo pozerať cez tých päť okien; namiesto toho tam sedí ďalších pät malých opíc, ktorých jedinou úlohou je podavať neskreslenú informáciu centrálnej opici, že čo vidia.

Celý proces teda prebieha tak, že tá veľká opica, myseľ, obieha jednu malú opicu za druhou a pýta sa čo vidí. Malá opica odpovie podľa pravdy. Napr. jej podá obrázok psa alebo prasaťa. Malá opica však NEROZOZNÁ psa od prasaťa — to je úlohou veľkej opice — len podá vernú zprávu o tom, čo cez okno vidí, teda verný obrázok psa alebo prasaťa.

Inými slovami, myseľ sekvenčne “skenuje” zmysly. Preto je taký veĺký problém skúsiť robiť DVE veci súčasne.

Zaujímavo táto analógia rezonuje s celkom modernými poznatkami:

…”že neexistuje jednotné vědomí, ale že existuje řada typů vědomí. Například zrakové, sluchové, ale třeba čichové nebo chuťové. A protože v mozku je nejlépe probádán zrakový systém, zabývají se (Crick a Koch, o ktorých je v tomto odstavci reč)zrakovým vědomím. To by se dalo popsat slovy: “Vím, že vidím.”.

Skutečně, to je také ten základní význam nauky o kammě: \’prospěšnými\’ nebo \’dobrými\’ Buddha nazývá ty mentální postoje a jednání, které v konci konců mají za následek všechny různé druhy štěstí a volnosti, jako smyslová potěšení, jemnohmotné štěstí, čistou blaženost imateriálního pohroužení. Dobrá kamma nám může dokonce pomoci dosáhnout toho nejvznosnějšího, sublimního štěstí, míru a osvobození Nibbány. \’Neprospěšné\’ nebo \’špatné\’ naproti tomu Buddha nazývá všechny ty volní aktivity a jednání, které nakonec přivodí všechny různé druhy nepříjemna, frustrace, utrpení a upoutanosti.
…
A zde se dostáváme k přesné definici toho, co je prospěšné (\’dobré\’) a co je neprospěšné (\’zlé\’):
jestliže záměr motivující jednání vychází nebo je spojen s chtivostí, odporem nebo zaslepeností (lóbha, dósa, móha), anebo dalšími modifikacemi těchto tří základních kořenů neprospěšnosti, jako sobeckostí, pýchou, agresí, strachem, závistí, pomstychtivostí, nepřátelstvím, nesprávnými názory, popleteností atd., kamma takové akce bude neprospěšná, to znamená, když se projeví následek (= kammický následek, nikoliv momentální výsledek té které akce), ocitneme se v nežádoucích, neblahých podmínkách, plných neuspokojivosti, upoutanosti a strasti.

Prevzaté od Ashina Ottamu

Este k velkosti dazdovky…

Jak nosič vody
den co den džbán svůj zvednu.
Dno v nedohlednu.

Ladislav Rusek

Dnes sa stala zase tragická udalosť: mladý muž zomrel, jeho žena je vdova a dve deti sú siroty. A to všetko preto, lebo chcel obrániť nejakú pre neho neznámu ženu, ohrozovanú nejakým bláznom alebo zločincom. Pri tejto príležitosti som sa dostal i k fotkám o o autonehodách — a na internete by sa našli ešte i omnoho drastickejšie fotky.

Toto sú presne také veci, ktoré privedú k tomu, čo Castaneda nazýval “smrt jako rádkyně” (Victor Sanchez: Učení dona Carlose str. 122): Když cítíte, že vás oslabuje nějaká emocionální situace, nebo se vám zcdá, že jste na pokraji zhroucení, vzpomeňte si na svou smrt. …Zvláště je to užitečné ve chvílích, kdy se nás zmocňuje vlastní dôležitost v některé ze svých podob. Když pociťujeme sebelítost, když se nám zdá, že ztrácíme něco cenného, když se cítíme být uráženi, ………”.

Dá sa povedať, že odkedy mi zomrel pred časom otec žijem s vedomím, že medzi mnou a hrobom už neexistuje nikto. Nie je to nijak radostný, ani povznášajúci pocit, ale ani deprimujúci; hlavne spoľahlivo odoberá chuť na pestovanie sebadôležitosti. A dnes, keď som si prezrel tie fotky, tak musím povedať, že to bolo celkom “drsné cvičenie”. Už len ten samotný fakt, že vlastne viem, že sa to všetko raz skončí (a možno tomu ešte budem rád) a ja už nikdy nebudem je niečo ako pohľad do mrazivej, vyprahnutej krajinky. Všetko sa akoby zastaví…je to stav, keď mi pripadá úplne smiešne a nezmyselné všetko ľudské pechorenie — okrem snahy (o ktorej ale viem, že je beznádejná, lebo schopnejší odo mňa na tom pohoreli) poznať seba, svoju životnú situáciu.

Rozhodne tvárou v tvár takýmto fotkám, alebo takej udalosti, ako som spomenul v úvode, nemožno žiť v ilúziách…

A to ešte nehovorím o tom, že niekedy mi to pripadá, ako keby to všeko fungovalo tak, že Niekto (Boh?) nás necháva žiť, baviť sa alebo trápiť sa, čisto len preto, že ešte nemá rozhodnuté, ako nás “sprovodí” zo sveta; ak je v dobrom rozmare, smrť je rýchla, možno v spánku. U niektorých je tiež rýchla, ale občas kuriózna — ako je to napr. pri automobilových nehodách. A na niektorých sa z nejakého dôvodu nahnevá, a dlho ich pred smrťou trápi (či už chorobami, alebo rovno mučením od ľudí) alebo ponížením (napr. Alzheimer, skleróza alebo niektoré formy nádorov) a nechá ich dožiť vysokého veku a pomaly, zdĺhavo zomierať tak, aby sa aj ich okolie tešilo, že postihnutý konečne zomrel.

Ale ešte i normálna, prirodzená smrť mi pripadá hodne krutá, lebo človek sa musí odlúčiť od tých, ktorých miluje — a vie, že ich už nikdy neuvidí. Že všetko naozaj konči.

Ja neviem…

„Někteří šťastní lidé mají něco,
co stojí vysoko nad každou klasifikací chování,
a to je schopnost poznání;
něco, co ční nad programováním minulostí,
a to je spontánnost;
a něco, co skýtá mnohem větší zadostiučinění než hry,
a to jsou důvěrné vztahy.

Eric Berne

Prevzate odtiaľto.
Erica Berneho však môžem doporučiť i prostredníctvom jeho knihy “Jak si lidé hraji”– je to poučné čítanie.