Lucida Intervalla

Celkom dobre vystihnuté niektoré z európskych problémov:

“… je nepochybné, že západní demokracie prochází jakousi krizí. Fundamentalistické pojetí lidských práv vede nakonec k tomu, že demokratická západní společnost dbá spolu s islámskými teroristy o to, aby se do puntíku chovala podle kriterií, jejichž základy položili v roce 1945 Roosevelt a Stalin (a víme dobře, že nejefektivnější způsob stávky v každé instituci je doslovné dodržování pracovních předpisů: k fungování jakékoli instituce nestačí foršrift, je zapotřebí především dobré vůle), a přitom sama nemá sílu na to, aby donutila tyto své samozvané partnery dodržovat jen zlomek toho, co oni chtějí na ní; rezignuje a spokojuje se tím, že si sama hází klacky pod nohy. Fundamentalistická ekologická hnutí účinně brání lidské společnosti opatřovat si zdroje energie nutné k životu a budovat infrastrukturu (v případě dálničního obchvatu Plzně ohrožovali zdraví dvě stě tisíc lidí; v případě dálnice přes České středohoří přispívají k tomu, že se zachovává současný stav, devastující životní prostředí). „Falešný multikulturalismus“ způsobil, že v Evropské ústavě byla zcenzurována zmínka o křesťanských kořenech evropské liberální demokracie (islámští fundamentalisté by se zlobili). Nedá se říci, že by Klaus mluvil úplně do vzduchu.”

Snáď až na tú poslednú vetu: neviem narýchlo nakoľko sa dá povedať že európska spoločnosť vznikla ako výsledok kresťanstva alebo navzdory nemu…

Len malý dovetok na adresu francúzskeho “Non”. V podstate som tomu rad; nie že by som sa cítil nejakým odborníkom na ústavy a vedel to posúdiť. To ostatne podľa všetkého nevedeli posúdiť poriadne ani povolanejší.

Napriek tomu som však mal dôvod byť skeptický a držať palce, aby rozhodli, ako rozhodli.

Poriadne tomu dokumentu asi nik nerozumel, ale všetci sa zhodli na tom, že je príliš rozsiahly a nezrozumiteľný. A ja mám skúsenosť, že keď je niečo príliš rozsiahle a nezrozumiteľné, tak tam môžu byť len dva dôvody: bud je tá vec chybne “konštrukčne” navrhnutá a teda to nemôže fungovať, alebo ma chce niekto oklamať a dostať ma tam, kde nechcem, a je to v môj neprospech. Naozaj, táto ústava by mohla fungovať ako pekná ilustrácia k Čapkovej rozprávke, ako psíček a mačička piekli tortu. Predošlé veci potvrdzuje, že kým sa Francúzi obávajú prílišného iberalizmu, v Čechcá sa zas obávajú prílišného socializmu, ktorý by táto ústava priniesla. Proste každý si tam nájde svoje, čoho sa bojí.

V tomto prípade sa kloním k prvej variante: chem veriť, že to jednoducho bolo “prekonštruované”, chybný design a nemohlo by to fungovať. Na každom kroku jej aplikácie v praxi by vyskočil čertík, a keďže ústava by mala držať na uzde tých mocných členov únie ale by to vlastne nedokázala, všetky takéto rozpory by sa riešili “silou”, t.j. váhou silných členov, a my by sme ťahali za kratší koniec.

Ono ale ani to, čo sa podarilo nakoniec z tej ústavy dešifrovať nebudilo príliš dôveru: napr. možnosť presunu kompetencií do Bruselu bez ohľadu na členské vlády. Alebo iné, ktoré zhrnul napr. Klaus. O tom ani nehovoriac, ako využívali copy and paste napr. v otázkach ochrany menšín.

V každom prípade je to dobre tak ako to dopadlo: v Bruseli budu musieť skúsiť stvoriť niečo nové, kvalitnejšie. A hlavne jasnejšie. Pre mňa je jasnosť, to že dokument má hlavu a pätu a nie je neprehľadne rozsiahly su prvou vecou, ktorú posudzujem, ešte predtým, ako sa začínam vážnejšie zaoberať jeho obsahom.

Nie že by som bol voči spoločnej Európe: naopak, si myslím, že je to dobré pre Európu a pre Slovensko tiež. Takýto veľký projekt, takáto veľká budova by sa však nemala stavať na nesolídnych základoch. Lebo by sa tiež mohla zrútiť. Radšej treba počkať, a trpezlivo robiť veci krok za krokom. USA to trvalo viac než dvesto rokov, kým sa ocitli tam, kde sú. V takýchto veľkých politických úlohách nie je dobré (a ani možné) postupovať rýchlo: kus papiera nezjednotí Európu, tú zjednotia spoločné možnosti cestovania, práce, podnikania, keby sa to dalo, tak aj spoločný jazyk (tu lobujem za latinčinu:-) ). Na zjednotenie musí existovať “infraštruktúra”, pletivo, na všetkých úrovniach; zhora sa dá niečo zjednotiť len keď sa príslušná krajina vojensky dobyje, a ani vtedy to nefunguje spoľahlivo: je pomerne málo príkladov v dejinách, keď sa to podarilo, a i to za cenu nesmiernej brutality. Von Hayek v knihe “Cesta do otroctva” hneď v úvode uvádza veľmi pôsobivú analógiu: so spoločnosťou sa dá narábať, alebo ešte lepšie, politika sa dá robiť, dvojakým spôsobom: ako inžinier, keď konštruuje nejaký zložitý stroj (a potom prinúti hmotu aby túto konštrukciu realizovala), alebo ako záhradník, ktorý starostlivo ošetruje a pristrihuje svoju záhradu, ako pôsobila ladne a vyrovnane (a ako príklad uvádza práve anglosaské krajiny). Aj sa “všetkými desiatimi” hlásim ku záhradníckemu remeslu… ničím sa nedá nahradiť prirodzený rast stromov a rastlín… a úlohou záhradníka je len starať sa o to, aby sa z toho nestala džungľa…

P.S. A taká menšia satisfakcia, vedľajší efekt je, že francúzska politika dostala “po nose”. Počnúc Giscardom (priateľom cisára-ľudožrúta Bokassu), končiac Chiracom ktorého zahraničná politika spočíva v podstate povedať áno, kde USA povie nie a naopak; a pritom sa chovať (v strednej Afrike) ešte imperialistickejšie, ale bez veľkého mediálneho humbuku; a bez nejakého pozitívneho výsledku. Pretože si myslím, že sa fakt zamotali do svojich intelektuálskych predstáv a tiež komplexov — celkom zabudli, že existuje aj nejaká realita. A vo Francúzsku údajne nie veľmi radostná. A to ešte nehovorím o tom, že Nemecko a Francúzsko názorne predviedli, že nie sú schopné dodržať ani záväzky, ktoré sami iniciovali — keď sa im to hodilo, tak ich hodili za hlavu. Takto sa európska dôvera budovať nedá.

P.P.S. Som tomu rád, aj z ďalšieho dôvodu: odpovedali aj za nás. Slovensko a podobné malé štáty nie sú v situácii, že by mohli povedať “nie”; viem si predstaviť ten príšerný cirkus po celej Európe a tlaky ktoré by sa objavili. Takže to, že Slovensko povedalo “áno” je myslím správne, a vyriešili to za nás frantíci.

P.P.S. A nepáči sa mi tiež spôsob presvedčovania ľudí v európskych otázkach: namiesto aby sa vecne diskutovali vecné problémy, robia sa stupídne bilboardové kampane, strašenie ľudí dôsledkami, ak urobia to alebo ono a prevádzanie vyhrážok –nie názorov –(politických) celebrít. Je to len príznak úpadku politickej kultúry, nedôstojný Európy. Ja chápem, že na niekoho platia len reklamy, ale nemalo by byť že sú to len reklamy, ktoré majú ľudí presvedčiť.

Ešte jednú vec som si všimol, a pripisujem to tomu že som vyrastal tu, v strednej Európe. Keď sa mi vynoria — v bežnom živote, teraz nemám na mysli meditáciu –myšlienky “lákavého typu” (napr. si kúpiť niečo, čo priamo nepotrebujem, alebo jesť keď nie som hladný, prípadne robiť niečo iné, ako by som mal — to je jedno, čo konkrétne, ide proste o lákanie k niečomu, čo nechcem) tak sa k tomu viem postaviť len dvoma spôsobmi: buď podľahnutím lákaniu, alebo naopak potlačením (občas ešte skôr, ako si to vôbec uvedomím). Proste, len týmito dvoma extrémnymi spôsobmi. Nie som schopný sa pohybovať “uprostred”, t.j. si uvedomovať fakt že prebieha “lákanie”, podliehanie, a vôbec to všetko nevnímam ako dej, proces.

Pritom z môjho pohľadu je optimálny práve takýto prístup: bdelo vnímať a pozorovať to ako prebiehajúci dej, a až potom tú myšlienku, to lákanie, prípadne zamietnuť. T.j. nie reflexívne, reaktívne, okamžite, ale nechať to chvíľu bdelo pozorované prebiehať.

A s tou Európou som to myslel tak, že tu sme všetci takí, že ľahko potlačíme čokoľvek, alebo tomu podľahneme, ale len v posledných cca 20 rokoch sa tu objavuje schopnosť snažiť sa žiť s problémom, orientovať sa v ňom, pozorovať ho, až teraz sa tu začína objavovať aká-taká empatia. Možno je to vlastne zároveň odklon od čiernobieleho videnia.

Zachytil som zaujímavú zprávu o robotovi, ktorý sa dokáže sám poskladať z kociek.

Robot totiž prozatím funguje poměrně primitivním způsobem: Je složen z několika kostek, přičemž dokáže k sobě přichycovat další kostky a vytvářet i své kopie. Kostky u sebe drží prostřednictvím elektromagnetu. V každé kostce ovšem musí být příslušný mikroprocesor s programem popisujícím skládání a dělení, přičemž robot neumí kostky sám vyrábět z “hlušiny

Pripadá mi to zujímavé okrem iného preto, lebo mi naznačuje vec, ktorú som nikdy celkom nechápal: prečo každá bunka tela obsahuje kompletnú genetickú informáciu (akurát sú aktivované len určité časti) . Je to možné, že fungujeme (a organizmy všeobecne) na podobnom princípe?

Ináč, pri čítaní podobných článkov, alebo aj z oblasti AL a AI mám pocit, že tieto vedy nám dávajú pre pochopenie života a myslenia omnoho viac, ako traktáty filozofov.

Toto som už raz citoval, ale teraz, keď som to znova čítal ma upútal posledný princíp, ktorý považujem za veľmi významný:

Princip hromadění činů:

Protikladnými, rozpornými činy se zde rozumí takové činy, které ve mně zanechávají pocit, že jsem “zradil sám sebe”. Jednotící jsou takové, které dávají pocit “jednoty se sebou samým”. Každý rozporný čin mi dává nejen pocit, že jsem zradil sebe i ostatní, ale vede mne k tomu dělat další takové činy. Na druhou stranu, každý jednotící čin mě stejně směruje k dalším jednotícím činům.

Celkom ma zarazilo uvedomenie si úzkej analógie medzi mayou, resp. karmicky riadeného života a nekontrolovaným blúdením mysle.

Samozrejme, maya je chápaná mnohými rozličnými spôsobmi a ja neviem jedinú ani presnú definíciu; môjmu chápaniu je najbližšie chápanie maye, ako ho dal poznať Višnu Náradovi. S nekontrolovaným myslením mám samozrejme bohaté skúsenosti, takže tu môžem kľudne čerpať zo svojich zdrojov:-)

Tak ako (rozbiehavé a nekontrolované) myslenie plynule a bez prestania prechádza od jednej myšlienky k druhej, tak i karmicky riadený život plynule prechádza od jednej situácie k inej situácii, bez toho, aby dal človeku „vydýchnuť“.

Rovnako ako predpokladom (vážneho) praktikovania yogy či buddhizmu je odchod do ústrania, aby sa zjednodušil život a obmedzili jeho turbulencie, podobná vec je i s meditáciou či cvičeniami bdelosti.

Tak, ako je podobnosť medzi karmou a (rozbiehavým) myslením, tak je i podobnosť medzi zrušením karmy a myslenia: v oboch prípadoch sa jedna o „renunciation“, oslobodenie sa od závislosti, prestať im prikladať dôležitosť.

Myslenie i život spočiatku prebiehajú v jednoduchých formách (detstvo), a postupne naberajú na obrátkach a nezávislosti; je tiež veľmi úzky vzťah medzi kvalitou myslenia a kvalitou života, a pravdepodobne sa obojstranne ovplyvňujú.

Takisto, ako nie je možné jednoduchým rozhodnutím zastaviť myslenie, tak tiež nie je možné zastaviť ani život. Tak ako myseľ si vždy nájde spôsob, ako oklamať svojho majiteľa, aby sa udržala v sedle, takisto si spôsob nájde aj život; ani odchod do Himalájí nezaručuje, že si život nepríde za mnou, napr. v podobe čínskeho vojaka.

Pri takejto paralele je analógiou nirvány zastavenie chaotického myslenia, bdelosť, alebo ako hovoril Castaneda „zastavenie sveta“.

Jediné, na čo nevidím analógiu je že čomu zodpovedá smrť; je možné, že to je taký „bod Omega“, kde sa zbieha, spája život a myslenie, a oboje definitívne končí…:-)

P.S. Po napísaní som zistil, že u som o tejto téme písal. Pripadá ma však natoľko fascinujúca, že som aj dnešný príspevok napriek tomu ponechal.

Tento blog sa snaží upozorniť prednostne na techniky, ktoré je možné robiť počas bežného života, v bežnom čase, tj. ktoré si nevyžadujú extra čas a extra podmienky. Som sice hlboko presvedčený, že bez určitého základného množstva pravidelnej formálnej meditácie (buddhistického typu) nie je vonkoncom možné robiť ani tieto techniky (ale sú tu dosť individuálne hranice), napriek tomu ich však považujem za veľmi užitočné.

Včera som písal že v hĺbke je meditácia tiež spoznávavanie, oboznamovanie sa s niečím. V tomto zmysle Castanedovo stopárenie je tiež veľmi blízke meditácii, aj keď to pravdaže nie je formálna meditácia.

Hlavný problém – ak člověk chce zastaviť myseľ—vidím v tom, že ju treba neustále zamestnávať. Akonáhle ju člověk prestane zamestnávať, v tom momente sa začne ona zamestnávať sama, a strhne aj svojho pána…. Alebo, alternatívne, myseľ upadne do rutinnej činnosti, a vzápatí strhnute do rutiny aj svojho pána.

Preto predsa len by som sa vrátil k stopárstvu, čo považujem za dosť nedocenenú techniku. Aj mnou. To čo o veci viem, som zhrnul v nasledovných zápiskoch: 1, 2, 3.

Myslím, že v zásade tomu rozumiem, ale by som to mal rozmeniť “na drobné”, a priniesť i praktické techniky.

Vybral som techniku od Victora Sancheza Stopování vlastních návyků (umiestnil som to aj do stránky Techniky)

Dozvedel som sa — podľa mňa — celkom dôležitú vec: v tibetštine slovo pre meditáciu pochádza údajne zo slova khom (vyslovuje sa vraj gom), čo znamená oboznamovať sa s niečím, zoznamovať sa s niečím. T.j. je to niečo ako ktorýkoľvek iný poznávací proces, ktorý sa u šamathy týka dychu a myšlienok.

Za dôležitú považujem túto vec preto, lebo pomáha od toho, aby sa človek oslobodil od dívania sa na meditáciu ako na niečo výnimočné a výlučné, a teda, od toho, aby tomu venoval kŕčovíté a príliš sústredené úsilie. Vlastne by sa meditácia mala diať “en passant” , mimochodom, tým že poznávam svoj dych, jeho nuansy. Vlastne robím úplne známu a bežnú činnosť, len je zameraná na nie veľmi obvyklý objekt, a to dych (reč je o šamtethe/vipaššane). A teda, človek sa nemusí zäfalo snažiť zvládať neznámu a exotickú činnosť, ale kľudne používa postupy, ktoré vlastne používa odmalička, poznávanie. Len pravda, nie deduktívne, skôr sa jedná o vnímanie. Toto sa mi vidí veľmi dôležité, lebo meditácia nemá prebiehať kŕčovito, ale podľa možnosti voľne, spontánne.

JE to podobné ako s počítačovou terminológiou: file, harddisk, notebook sú pre nás slová “samz osebe”, ale pre angličana či američana znamenajú úplne bežné a triviálne slová. Podobne je to zrejme i s meditáciou: vďaka cudzím slovám to pre nás “visí vo vzduchu”, bez koreňov, ale pre tibetského lámu tieto slová majú svoje korene, súvislosti, a príslušné činnosti takisto.

Dnes sa mi zase prihodilo — zhruba v poslednom roku sa mi stava čoraz častejšie — že som jasne a bdelo vnímal tváre ľudí okolo seba; teraz to bolo na v autobuse, ale občas sa mi stáva na ulici. Je to podobný jasný zážitok ako keď sa mi podarí vnímať napr. stromy alebo vôbec priestor okolo seba.

Samotný zážitok je krásny, ale vždy sa s “hrôzou” pýtam: toto sú ľudia, bežní ľudia, ktorí ma obklopujú? Prakticky všety tváre sú totiž nejakým spôsobom deformované, vidieť na nich často nejakú “passion”, alebo rokmi hnevu, utrpenia, horkosti či veselosti vyhĺbené brázdy a masky.

Pravdu povediac, pomerne rýchle sa “spakujem” a snažím sa tieto tváre zase nevnímať, tak ako inokedy.

Asi si budem musieť zvyknúť, privyknúť na realitu… aj takéhoto druhu.

Ktovie, že keby som sa dokázal v ztkadle podívať rovnako bdelo, nezäčastnene a pozorne na svoju tvár, čo by som uvidel… tiež by to nemuselo byť nieč povzbudzujúce.

Včera som tiež nebol spokojný s priebehom antar mouny, dokonca natoľko, že som dnes uvažoval, že by som ju mal na čas opustiť a venovať sa len šamathe/vipaššane.

Nakoniec som si povedal, že to ešte raz dnes skúsim, a myslím, že som pochopil v čom bol problém.

Antar mounu cvičím hlavne kvôli druhej fáze, voľnému pozorovaniu myšlienok: pripadá mi celkom zaujímavé dozvedieť sa niečo o tom, čo mi “vybubláva” z podvedomia.

Problém je v tom, že tieto myšlienky nemajú rady “reflektor vedomia”, a keď sa človek príliš zameria na ich sledovanie, potom sa jednoducho neobjavujú. Naopak, keď sa čo len na chvíľku oslabí pozornosť, hneď sa vyroja… Naviac som tak trošku ovplyvnený teóriou psychoanalýzy o tom, že medzí podvedomí a vedomí je akási inštancia, “cenzor”, ktorý do vedomia nevpúšťa nevhodné či nežiadúce myšlienky.

No a ja som robil tú chybu že som si plietol toto “oslabenie” pozornosti s pasivitou. Obával som sa, že keď zostanem bdelý, ostrý, tak sa myšlienky “neodvážia na svetlo Božie”; a tak vlastne som sa míňal so zmyslom cvičenia: myšlienky tu síce boli aj som ich občas pozoroval, ale zároveň ja som bol pasívny. Bral som to tak, že sa vlastne “snažím oslabiť bdelosť cenzora”.

Takže dnes, keď som sa nakoniec rozhodol, že predsa len ešte raz skúsim AM som si dal predsavzatie, že budem bdelý, budem sa snažiť udržiavať ostrú bdelosť (trochu mi to pripomína Bašóovo haiku), jasne zaostrenú… Na moje prekvapenie, stálo ma to síce určitú dávku námahy udržať onu jasne zaostrenú bdelosť, ale nakoniec sa to podarilo, a — aj keď sa spočiatku zdalo, že myšlienky sa nezačnú objavovať — sa nakoniec objavili. Dokonca i prvá fáza cvičenia bola o poznanie kvalitnejšia…

Ťažko povedať, prečo sa tento problém neprejavil skôr; myslím že spočiatku, kým je cvičenie nové, a motivácia jasná, inštrukcie v pamäti sú čerstvé, tak tá bdelosť vzniká akosi automaticky. Ale po čase sú inštrukcie a vôbec cvičenie a motivácia prekryté omnoho výraznejším udalosťami života, zoslabujú, a potom nejaký čas klesá kvalita cvičenia, až kým sa nestane kríza zjavná, a potom sú dve možnosti: buď defenzívny, že to človek zanechá dočasne či natrvalo, alebo ofenzívny, že pouvažuje, čo a prečo sa deje, a pokúsí sa — dalo by sa povedať že silou — zjednať nápravu. Teraz sa stal ten druhý prípad, a pravdepodobne mi to na nejaký čas zase oživilo cvičenie.