Lucida Intervalla

Přizemní problémy jsou prubířským kamenem velkých ideálů.

Vlastne ma inšpirovala táto zpráva ako reprezentant stále častejších zpráv o znečisťovaní životného prostredia a v§bec, necitlivosti voči “collateral damage” našich činov.

Považujem to za jeden z dôsledkov princípu, ako funguje dnešná spoločnosť: i obyčajní, bežní ľudia dostali k dispozícii vysokoúčinné technológie, o ktorých z princípu nevedia, ako fungujú a majú len matné predstavy o vedľajších účinkoch ich používania.

Tento prístup “čiernej krabičky” je podstatou úspechu technologickej civilizácie. Rubom ale je, že väčšinou tieto silné nástroje používa svojím typicky nerozmysleným a sebeckým spôsobom v podstate “nahá opica”.

Ja chápem, že cesta naspäť neexistuje; otázka je, aká dlhá ešte cesta nás čaká takýmto spôsobom: t.j. používanie technológií bez kultivácie človeka a jeho mysle. No veľmi dlhá vôbec nemusí byť, keď si pomyslím na to, že na skok sa chystá “VeĹká Čína” a aj India je krajinou arhatov len vo fantáciách Európanov. Raz takáto ignorancia musí skončiť…

Teraz musím pokárať Ondreja (jeden z návštevníkov tohto blogu): ako to že si nás tu neupoozornil na tieto skvelé otázky detí Bohu, há?.-)))

Temer každú by som v pohode položil aj ja:-)))

P.S. Dufam, ze sa za tuto “kritiku” neurazis…:-)

Svojho času som si položil otázku: “Ako to, že sa svet dá rozumne vysvetliť?”?

V skutočnosti som si mal tú otázku položiť trochu inak: “Ako to, že svet funguje “?

Čo tým mám na mysli? Ak chceme nasimulovať čo aj najjednoduchší jav, žiada si to spústu výpočtov na výkonných počítačoch. Napr. keby sme chceli čo len vypočítať dráhu hodeného kameňa, nasimulovať ho bod za bodom, žiada si to množstvo výpočtov. Ako to, že príroda s úžasnou ľahkosťou vykoná akékoľvek množstvo výpočtiv a to okamžite, bez toho, aby na nej bolo možné zbadať “námahu”? Alebo keď hodím kameň, ona nemusí počítať jeho dráhu? Ale ak nie, ako to, že potom stále ide po správnej dráhe?

Znie to odťažito, ale vlastne keď sa nad tým zamyslím, je to neuveriteľné, že sa to deje.

Alebo také zrkadlo: ako to, že nech pred ním prebieha akokoľvek rýchly dej, akokoľvek zložitý obraz, vždy to “stíha”? Keď urobíme nejaký obrazový systém, pomocou kombinácie počítača a kamier a obrazoviek, vždy narazíme na nejaké hranice odozvy. Ale u zrkadla nikto nikdy žiadne hranice neodhalil … reaguje okamžite (presnejšie, asi rýchlosťou šírenia svetla)

Keď to zhrniem: ako to, že príroda funguje “samo sebou”? Že sa nepomýli, a vždy spo%lahlivo “nasimuluje” správnu dráhu, správne chovanie, a to V CELOM VESMÍRE? Pravda, Vesmír nie je harmónia, celkom často sa tam dejú rôzne zrážky (teraz neodolám, a ešte pridám zrážku dvoch galaxií), ale i tieto veci sa nedeju náhodne, ale tie galaxie sa pohybujú po určitej dráhe. Kolízie a zrážky nemenia nič na základnej otázke: ako to tá Príroda stíha?

Včera som si vypočul prednášku o určitých buddhistických témach, a došiel som k záveru, že je možno chybné — alebo skôr zavádzajúce — prekladať budhistické texty (a taktiež texty o jóge), z páli (občas okľukou cez angličtinu alebo ešte neznámejšie jazyky) do češtiny alebo slovenčiny. Pretože premyslený a logicky precízny systém, akým buddhizmus v pôvodných jazykoch (napr. pálí, sanskrit) určite je, sa stáva zmäteným, keď namiesto pôvodných, jasných pojmov začneme používať naše pojmy, ktoré majú pre nás iný význam a inú konotáciu. Ak oni povedia “ahamkárah” tak to nemusí byť jástvo, ako ho my chápeme. A keď povedia “buddhi” či “manas”, nemusí to byť presne to, čo my chápeme pod mysľou. Možno by nakoniec bolo užitočnejšie používať pôvodné pálijské či sanskrtské výrazy s tým, že by sa niekto pokúsil vypracovať niečo na spôsob “topic maps“.

Ostatne, v každom jazyku je spústa prevzatých slov, prečo by nemohli byť prevzaté slová zo sanskritu, pálí či tibetštiny (ak teda, taky jazyk existuje:-))

A ešte jednu vec chcem stihnúť, lebo marex sa chýli ku koncu: pripomeňme si aj tu mesiac Tibetu (marec), “vyvesením vlajky”. Nemyslím si, že by Tibet mal byť teokratickým štátom (žiaden teokratický štát nie je dobrý), ale ten brutálny útlak, čo tam Čína produkuje sa mi zdá naozaj poburujúci. Preto sa budem snažiť vždy v marci o “vyvesenie” tibetskej vlajky.

Vlani som o Tibete písal tu, odkazy sú ešte stále platné. Viac informácií je na TibInfo.

Na margo včerajšieho zápisu:

Ó, najmocnejší zo všetkých osobností, ó, Najvyšší Pane, hoci Ťa tu teraz pred sebou vidím v vojom skutočnom postavení, tak, ako popisuješ sám Seba, chcel by som vidieť, ako vstupuješ do tohoto vesmírneho prejavu. Túžim uzrieť túto Tvoju podobu.

Ó, Višnu, vidím, ako na všetkých stranách pohlcuješ ľudstvo a olizuješ ho plameňmi Svojich úst. Tvoje lúče pokrývajú celý vesmír, ktorý spaľuješ Svojou hrozivou žiarou.

Tento krásny pokus popísať slovami a známymi obrazmi niečo nepopísateľného, čo sa vymyká z našich prestáv pochádza z Bhagavadgíty.. Dnes sme síce ďalej a vieme si predstaviť omnoho abstraktnejšie veci, a priblížiť si
omnoho nepochopiteľnejšie veci.

S pôžitko som si pred časom pozrel film “Bruce Almighty” (u nás to išlo pod názvom “Božský Bruce”); Jim Carey nepatri teda, medzi mojich obľúbených hercov, ale tento film sa mu vydaril.

Ale nie preto o tom tu píšem; píšem tu o tom preto, lebo tento film najlepšie zobrazuje moju predstavu Boha — pokiaľ by mal existovať.

Kňazi nás poučujú, že predstava starčeka na obláčku je už zastaralá… ale nevedia ju ničím nahradiť.

Ja viem; v skutočnosti Boh musí byť od nás niečo tak veľmi odlišné, že jednoducho názornú predstavu si o ňom nemožno urobiť. Lenže, o čom si nevieme urobiť názornú predstavu, k tomu je ťažké mať nejaký osobný vyťah, horribile dictu, ešte ho aj — takéhoto abstraktného Boha — milovať.

A preto mi pripadol tento film tak zaujímavý: konečne som videl SVOJHO Boha, s akým by som asi vedel nájsť spoločnú reč: nie je to ten starozákonný hnevlivý a žiarlivý, ale Boh civilný, ktorý nedáva najavo svoju prevahu, aj keď ju samozrejme neustále má, a pokiaľ ju už musí dať najavo, tak to urobí tak taktne, že už len za to by som si ho vedel vážiť. Napriek tomu že ju nedáva na každom kroku najavo, je tá jeho prevaha vždy jasná.

Perfektným prípadom je práve tá scéná, ktorá je aj na obrázku: Bruce skúša Boha tým, že mu dáva hádať koľko prstov si nastavil za chrbtom. Po niekoľkých neúspešných pokusov, keď Boh stále uhádol správny počet prstov sa mu zdá, že už ho nachytal: Boh tvrdil, že sedem, Bruce ze päť. A keď víťazoslávne vytiahne ruku spoza chrbta, a ukazuje päť prstvo — s hrôzou a úžasom zistí, že ich má — sedem:-) (samozrejme mu nezostali, to bolo len na tú dhvíľku). Proste, keď Boh povie že je sedem prstov, tak je sedem prstov:-)

Alebo keď si ho Boh povolával cez pager, nech sa ho pokúšal zničiť ako chcel, pager zostal vždy funkčný… a ukazoval číslo, na ktoré má Bruce zavolať.

Samozrejme viem, že takýto slušný, civilný Boh neexistuje. Čo ma dosť mrzí je, že viem, že pokiaľ existuje, musí to byť niečo tak äžasné, ohromné a INÉ, že je to pre mňa ako človeka až strašné. Niečo podobné, ako v Bhagavadgíte, keď Arjuna požiadal Krišnu aby sa mu ukázal vo svojej pravej podobne. A taktiež viem, že pokiaľ sa mi objaví v nejakej ľudsky prijateľnej forme, je to len “divadlo pre mňa”, aby som sa ho nezľakol a nezavrel od hrôzy oči (tým nechcem povedať že by bol zlý, alebo že by budil hrôzu, ale chcem povedať to, že veci, ktoré sa úplne vymykajú rozumu samy od seba budia hrôzu, nezávisle na tom či sú dobré alebo zlé).

No, údel človeka nie je ľahký; nie dosť že nám veda vzala útulný domácky Vesmír ale sma stratili — a zatiaľ bez náhrady — názorného a pochopiteľného Boha. To prvé bolo nahradené obrovským a neľudským Vesmírom, a to druhé bolo nahradené dookola opakovanými slovami, ktoré tým opakovaním tvoria ilúziu že vieme, čo označujú…

P.S. Aj keď to nie je priamo témou tohto zápisu, samotná zápletka filmu je dosť hlúpa: nemožno dať niekomu všemocnosť, keď mu nedám vševedúcnosť. No ale, keby sa to bolo stalo, nemohl by z toho byť žiadna veselohra….

Táto poznámka by sa možno lepšie hodila do kategórie “Who am I?”, pretože ukazuje že mechanizmy prírody siahajú omnoho ďalej ako by sa možno donedávna zdalo, a nebezpečne sa približujú k oblastiam, ktoré kedysi boli považované za doménu mystikov.

Tak ako kreacionistom — Boh mi je svedkom, že nie som kreacionistom:-) — mi bolo ťažko pochopiteľné, ako môžu vzniknúť komplexné orgány prirodzeným vývojom a výberom. PRoblém je, že sa to nedá experimentálne dokázať. A tá myšlienka je aj dosť ťažko “stráviteľná”, zhruba tých istých dôvodov, ako kreacionistom. Alebo vznik účelného chovania.

Teraz som u transhumanistov som našiel zaujímvavý článok “Simulované organismy hrají mrtvé brouky, aby nebyly vymazány” o prostriedkoch simulácie prirodzeného výberu na počítačoch. Je to skvelá vec, že sa to dá nasimulovať (možno si to dokonca skúsim aj nainštalovať,až na to budm mať čas, rád by som to videl).

Zarážajúce na tom mi pripadá, že skutočne, prirodzeným výberom vznikajú celkom komplexe organizované štruktúry entít a ich chovania. A keď sa k tomu naviac pridá podmienka obmedzených zdrojov, začína sa to nápadne podobať evolúcii na Zemi. A nakoniec, ani keď existuje inteligentný Tvorca takéhoto “inkupbátora”, z principiálnych dôvodov nedokáže predpovedať, čo sa tam vyvinie. Ani keby bol Vševedúci:-)

Pre mňa, ako človeka z toho vyplýva ďalší príklon — bez veľkého nadšenia, podotýkam — k buddhistickému učeniu, že ego je vlastne ilúzia (to je trošku protimluv, pretože ilúziu zas môže vnímať len nejaké ego, nemôže existovať ilúzia bez pozorovateľa), a všetko je vlastne hrou rôznych mechanizmov (u nich je to päť skándh)… že niet žiadnej duše…

Na weekend niečo pekné: Zen inspired shapes and gardens

A ešte typická zenová historka:

From the book “Zen Flesh, Zen Bones” compiled by Paul Reps comes the following story:

Two monks were arguing about a flag.
One said: “The flag is moving.” The other said: “The wind is moving”.
An Elder happened to be passing by. He told them: “Not the wind, not the flag, but the mind is moving.”
But then he commented:
“Wind, flag, mind moves.
The same understanding
When the mouth opens
All are wrong”

Spousta lidí říká, dělej tohle a nedělej támhleto. Nejdříve je však začít u sebe.

Jednou přišla ke Gándhímu matka se synem. poprosila ho: “Mahátmo, řekni, prosím tě mému synovi, aby přestal jíst cukr”
Gándhí chvíli mlčel a pak řekl:”Přiveď mi svého syna znovu za čtrnáct dnů.” Ženu to překvapilo, ale poděkovala a slíbila, že udělá, co po ní žádá.
Když se za čtrnáct dnů se synem vrátila, Gándhí se chlapci podíval do očí a řekl: “Přestaň jíst cukr.”
Źena byla vděčná, ale zmatená. Zeptala se:”Proč jsme museli přijít znovu po čtrnácti dnech ? Proč jste mu to neřekl hned ?
Gándhí odpověděl: “Před čtrnácti dny jsem ještě jedl cukr.”
Dan Millman (Cesta Pokojamilovného bojovníka)

p.S. Ukradol som to odtiaľto.

Toto je ináč celkom zaujímavý problém a dosť dlho mi miatol hlavu, totiž, nasledovná vec: Jean Jacques Rousseau napísal skvelú knihu o výchove (Emil), ale vlastné deti dal do nalezinca. Friedrich Nietzsche napísal skvelé vízie o nadčloveku, ale prežil život filológa a skončil v blázninci. … s sdi by bolo možné menovať i ďalších.
Spoločné je v týchto príkladoch jedno: autor nepísal niečo z vlastnej skúsenosti, ale žil v ošiali vlastných myšlienok, ktoré ho zaslepovali, a nevidel rozpor medzi tým čo hlása a ako žije.
Čo ma na tom miatlo je to, že to boli všetko slávni a rešpektovaní ľudia. ich diela boli slávne a tak sa mi zdalo samozrejmé, že na ich dielach niečo bude.