Lucida Intervalla

Je svojím spôsobom paradoxné, že ku (pravdepodobne) správnemu chápaniu yamy a niyamy ma priviedol Crowley.

K yame už chcem len dodať jedinú vetu citovanú od Crowleyho:
„Všetko, čo oslabuje telo, čo vyčerpáva, ruší alebo zanieti myseľ je potrebné odmietnuť“: toto je spoločný menovateľ yam: pretože to, čo je v yamach uvedené, bezpochyby spôsobuje niektorý z týchto efektov. Vtip je v tom, že u konkrétneho človeka k tomuto môžu pristúpiť ďalšie okolnosti, či činy, ktoré u neho spôsobuju rozrušenie mysle, a teda každý by si mal starostlivo urobiť inventúru potenciálnych ďalších yam.

Ešte zaujímavejšie je, ako chápe niyamu:
„Najviac, ako sa môžem priblížiť k významu niyamy je „cnosť“! Boh nám pomáhaj! Znamená to cnosť v pôvodnom etymologickom význame slova – kvalitu mužnosti;“

Pozrel som sa trochu na Internete na tento pôvodný význam slova „cnosť“.

“Ctnosť” (lat. virtus - síla, moc, mužnost; od lat. vir - muž) chápeme jako pevný a trvalý návyk nějaké pozitivní činnosti, například: statečnost, pravdomluvnost, spravedlnost, atd.

U Římanů stála v nejstarší době v popředí výchova k vojenské zdatnosti , k rolní práci, občanské kázni a ctnostem zahrnutým po pojem virtus ( mužnost).

Ctnost nelze chápat jako mechanický návyk, umožňující bezmyšlenkovitou činnost, nýbrž třeba u ní zdůraznit rys angažovanosti, projevující se zaujetím pro mravní dobro (lat. virtus od vir = muž, čili ctnost je vlastně mužnost; něm. Tugend od taugen = za něco stát; český výraz ctnost souvisí s čestností, ctí).

Keď to zhrniem, ide síce o vykonávanie (pozitívnych) činností, ktoré sa stali pevnou a trvalou súčasťou – neviem, či sa to tak dá povedať – charakteru človeka, ale naviac ide o osobne zaangažovanú činnosť; možno by som rozlišoval „mŕtve“, alebo „mechanické“ a „živé“ vykonávanie danej činnosti, takže sa jedná o takéto „živé“ vykonávanie zvolených činností.

Keď to zhrniem, istým spôsobom je treba byť ofenzívnym sám voči sebe. Nedá sa pracovať na bdelosti pasívne. Cesare Borgia vraj hovorieval, že štastie je ako žena, keď ho nepreháňame a neprovokujeme, tak nás opustí. Niečo podobné by sa podľa mňa dalo povedať i o mysli: ak je nepreháňame a necvičíme, ovládne pole, a ona bude preháňať a cvičiť nás.

Tak ako je ľahšie niekoho iného donútiť urobiť niečo, než seba samého, podobne je jednoduchšie usporiadať vonkajšie podmienky svojho života tak, aby napomáhali bdelej mysli, než donútiť priamo myseľ k bdelosti a netúlaniu. V tomto zmysle můžu byť rôzne etické či iné systémy usporiadania a prioritizovania svojej činnosti (napr. celkom zaujímavý, na ktorý ma upozornil Robert: 48 Ways to Wisdom) celkom užitočné s tou výhradou, že tvoria len návrhy, ale definovať si to pre svoj konkrétny prípad musí človek sám: nikto to za neho neurobí. A nie je to ľahké ani rýchle, pretože nejde o urobenie nejakého wish-listu, ale o veci, ktoré skutočne chcem urobiť a ktoré sú v zhode s mojím založením.

Celý svět je dnes prorokem,
můj milý André Billy,
ale už tak dlouho se lidem namlouvá,
že nemají žádnou budoucnost, že jsou
navždycky nevědoucí
a idioti od narození,
že už se podle toho každý zařídil a že nikoho ani nenapadne,
aby se ptal, zda zná budoucnost čili nic.
Není žádný nábožný bůh v tom všem, ani v pověrách, ani v proroctvích,
ani v tom, co my nazýváme okultismus,
je především jen jistý způsob, ja k pozorovat přírodu,
a jak vykládat přírodu,
a ten je zcela ooprávněný.

G. Apollinaire citovaný Bergierom v Jitru kouzelníkô.

Písal som už o sakrálnom životnom štýle; aj keď ma chytá nostalgia, keď na to myslím, je zrejmé, že sa k nemu ľudia — ani výnímoční ľudia — nevrátia, rovnako, ako sa človek nemôže vrátiť do detstva, nech už bolo akokoľvek pekné.

Pretože sakrálny životný štýl veľmi úzko súvisí s tým, aké miesto si človek prisudzuje vo Vesmíre.

Clastne až do Newtonových čias to bolo všetko výborné: človek bol “stredom Vemíru”, síce neposlušným a nespoľahlivým, ale i tak milovaným stvorením Boha. Síce nevyslovene, ale predsa sa verilo, že činnosť človeka má dopady ktoré sa budú ťahať celú večnosť. A nebolo to tak len v kresťanskej kultúre. Pekný príklad je u Aztékov (tu je to podané pomerne triezvo, ale prvý raz som to čítal omnoho vyhrotenejšie u Bergiéra): dve družstvá hrali loptovú hru, ktorá symbolizovala pohyb nebeských telies; mužstvo, ktorému spadla lopta bolo po práve obetované, aby sa naďalej udržal pohyb nebeských telies. Rovnako vlastne hlavnou úlohou čínskeho cisára bolo udržiavať nebeskú harmóniu, presnejšie harmóniu Neba a Zeme.

Ostatne, keď ideme hlabšie naspäť v čase, tak i šamanstvo zaváňa podobným velikášstvom: lebo čo iné sú cesty medzi svetmi?

Trochu iný druh sakrálneho životného štýlu predstavoval buddhizmus, alebo aj yoga; nešlo tu už o to, ako udržiavať Vesmír v chode, ale ako múdro viesť svoj život či životy, aby sa človek vyviazal z kolobehu zrodení. Predstavoval podľa mňa zdemokratizovanie sakrálneho životného štýlu, jeho sprístupnenie nielen vybraným, ale vlastne každému človeku, ochotnému sa mu podriadiť. Možno práve pre túto individuálnosť a neexkluzívny charakter prežijú aj do budúcna.

To sú extrémne príklady sakrálneho životného štýlu; pomery sa však zmenili počnúc novovekom a osvietenstvom: teraz je situácia taká, že sme tu vo Vesmíre, ktorého rozmery veda neustále posúva, aj keď už teraz sú také, že to presahuje akúkoľvek predstavivosť. Sú tu síce ešte sny o antropickom princípe, ale sa mi nezdajú príliš opodstatnené.

Ale to nie je najhoršie; najhoršie že sa človek zdevalvoval vo svojich vlastných očiach. Jedna pekná historka o starogréckom filozofovi hovorí, že keď ho syrakúzsky tyran nútil oholiť si bradu, hrdo odvetil, že radšej príde o hlavu, ako by mal konať proti svojej vôli. Pri dnešných metódach lámania charakterov pochybujem, že by sa mu podarilo zachrániť si bradu. Dokonca ešte kancelár Henricha VIII, sir Francis Bacon, lord of Verulam, išiel na popravu, lebo odmietol kráľovi podpísať akýsi výnos, ktorý považoval za priečiaci sa jeho mravom (aj keď popravde povedané, predtým urobil kadečo pochybné): kráľ ho aj skutočne dal popraviť. Pokrok ktorý nastal odvtedy spočíva v tom, že Stalinovi a Gottwaldovi protivníci síce boli tiež popravení, ale ešte pred smrťou odvolali všetky svoje tvrdenia, ľutovali svoje zločiny a sypali si popol na hlavu. Ostatne, dobré, len žiaľ drsné čítanie na túto tému poskytuje Orwell.

Súčasný stav je pocit bezvýznamnosti človeka a toho, že všetko je dovolené a zároveň nič z toho, čo človek robí nemá význam. Výborne z toho profitujú sekty, lebo dávajú svojim nasledovníkom ilúziu výnimočnosti, prípadne žiarivý vzor svojho vodcu a tiež masová zábava a reklama.

Myslím, že toto sú koordináty, v ktorých všetci žijeme, a zostáva otázka, či tu je nejaký záchytný bod, ktorý by OPODSTATNIL sakrálny životný štýl.

Nedá sa povedať že by som Aleistera Crowleyho miloval… ostatne si myslim, že minimálne rovnaký postoj by mal on ku mne… Dokonca ani literatúra o mágii nepatrí medzi moje obľúbené čítanie: toľko nafúkanosti a velikášstva som málokedy videl v iných knihách. Naviac si myslim, že okrem pýchy a nafúkanosti ich výsledky nestoja za reč.

Tentoraz som však od Crowleyho našiel náhodou celkom zaujímavý textík o yoge, ktorý sa dokonca dal čítať, keď si odmyslím namyslenosť autora.

O yame a niyame som už písal; v tomto texte — aj keď ovplyvnenom Crowleyovým heslom “Rob čo chceš nech je celým zákonom”– má celkom dobré postrehy; napr. v tom, že sú to príkazy takého druhu, že pri ich porušení vzniká silné rozrušenie mysle, a ich dodržiavanie je vlastne spôsob, ako udržať myseľ kľudnú. A keď mz žijeme v inýh podmienkach, a hlavne, v inej kultúre, niektoré z týchto yam/niyam nemusia mať pre nás absolútnu platnosť, ako v starovekej Indii, a naopak, možno sú i ďalšie, ktoré spôsobujú rozušenie mzsle v našich pomeroch, a teda, de facto by sme si ich tam mali zaradiť; vlastne možno by si každý mal zostaviť vlastný kódex.

Táto myšlienka sa mi nevidí scestná — pokiaľ zmyslom yam/niyam — je eliminovať zdroje rozrušenia mysle: najvšeobecnejšie zdroje rozrušenia mysle sú v nich obsiahnuté, ale je to len “minimálny set” požiadaviek: doplniť by si ho asi mal každý individuálne.

Z článku o celkom inej téme ma zaujal zaujímavý pojem: sakrálny životný štýl

To je to, čim nie je život davového človeka a čo by (sme) mnohí chceli: aby život nebol potácanie sa od seriálu k serialu, z každodenného chodenia do práce, ktorú nemá rád, a to všetko korunované pocitom, že všetko prebieha v kruhu, efekt veveričky v mlynčeku. Takéto existencie som práve včera videl vo filme Sametoví vrazi (ktorý ma ale ináč dosť sklamal).

Sakrálny životný štýl by podľa mňa mal byť život, ktorý je orientovaný nejakou ideou, podobne, ako železné piliny sa okamžite zorientujú vplyvom magnetického poľa. Ktorý by akosi prežaroval život, ako jarné slnko. A ktorý by človeku v jeho slabosti dodával silu kráčať po vytýčenej ceste.

Problém je, že kde takú ideu vziať, keď všetky veľké idey, ktoré v minulosti nadchli masy ľudí sa v lepšom prípade ukázali ako iluzórne, v horšom ako zločinné. Možno preto s miernym smútkom pozerám na predrenesančné obrazy Madon a svätých, lebo to bolo snáď posledné obdobie, keď takýto sakrálny životný štýl bol ešte živý.

Cesta za bdelosťou by mohla byť takýmto moderným sakrálnym životným štýlom, nemala by však byť vrtochom človeka, žijúceho v pohodlí a dostatku, ale nejakým spôsobom opodstatnená i mimoosobne, nadosobne. Toto však momentálne nemám: a cesta k tomu by mohla viesť cez lucidné sny, alebo smrť (či už vlastnú alebo cudziu). Jednoducho, nejak sa pozitívne dozvedie%t, že áno, samotný Vesmír to od nás chce. Alebo aspoň, že tento život je len jedna etapa na dlhej ceste.

Aby som — apoň na jednom z troch bratov v triku, kresťanstve– spomenul aj niečo dobrého, chcel by som tu napísať asi o jeho najväčšom vynáleze — o pokání.. Toto je asi veci, ktorá vo mne budí na kresťanstve najväčšie sympatie, pretože týmto konceptom kresťanstvo možno ako prvé uznalo, že cesta človeka k cieľu nie je víťazné ťaženie, ale je to rad pádov, a po uvedomení si situácie rad znovuobnovenia snahy až do ďalšieho pádu a ďalšieho vzchopenia sa.

Jedna z najľudskejších historiek Nového zákona je, keď Peter tri razy zaprel Krista — ale to pochopil, a napokon sa stal prvým medzi apoštolmi.

Na toto je samozrejme ľahko možno uviesť zneužívanie tohto inštitútu veľmi mnohými kresťanmi, ktorí si myslia, že pokánie je akási obeť voči Bohu, a že ho môžu oklamať nejakým pokáním “naoko”. Pravdou ale je, že pokánie si človek musí urobiť nie kvôli Bohu (ten sa bez toho celkom dobre zaobíde) ale kvôli sebe: ja, človek si potrebujem uvedomiť svoju situáciu, ako konám a ako jednám, a sľúbiť si, že v budúcnosti to bude inak, a potom potrebnú snahu aj vyvinúť. A pokiaľ urobím nejaké formálne pokánie, a potom sa chovám rovnako ako predtým, to je ako keby som nebol vykonal žiadne pokánie, a som rovnako zaslepený, ako predtým. T.j. z toho, to, čo som urobil zle, nie je absolútne žiaden osoh.

No a prečo to píšem: ani cesta za bdelosťou nie je nejaké víťazné ťaženie, kde sa všetko darí. Je to skôr naopak, a je to ľudské, že že vzostupy sa striedajú s pádmi, a úspechy s neúspechmi; a nejaký čas trvajúci úspech sa môže ukázať ilzuórny. A cieľ sa občas nápadne podobá Mesiacu…tiež postupuje stále pred človekom.

Ale človeku nezostáva nič iné, len napriek tomu sa znova vzchopiť a kráčať ďalej a robiť to trochu lepšie ako predtým. Alebo tiež zostať ležať… tak, ako ležal na začiatku…. až kým to nebude neznesiteľné, a aj tak sa pokúsiť vstať a kráčať ďalej. Pravda, pokiaľ smrť nebude rýchlejšia…

Zaujímavé, že dnes som mal sen, ktorý síce nebol lucidný, napriek tomu som v ňom dokázal urobiť rozhodnutie, resp. chcieť to alebo ono.

Jednalo sa o to, že pod výhybkou (na koľajniciach) bola jama, v nej pomaly sa otáčajúce ozubené koleso, niečo na spôsob cirkulárky, a vedľa neho malé dieťa. Ja som stál nad jamou, a mal som obavy o to, aby sa tomu dieťaťu niečo nestalo.

A v tom som si uvedomil, že keď snívam, tak predsa môžem ovplyvňovať sen ako sa mi zachce, a tak som vyskúšal pár vecí, ktoré by nemali byť možné: napr. som chcel, aby sa podo mnou objavil kôň, a ja aby som na ňom cválal – čo sa skutočne aj stalo. Myslím, že som skúsil aj niečo ďalšie, len sa už teraz nepamätám, čo to bolo.

V každom prípade mi z toho vychádza nečakaná vec, že aj keď sa vo sne neprebudím, sú v ňom možné rozhodnutia, vôľové akty.

Asi budem musieť zrušiť pitie kávy v práci. Považujem už za prakticky isté, že ma nerobí bdelým, ale agilným, čo nie je zďaleka to isté.

Ostatne aj tak už vyše roka ju pijem viac menej zo zvyku…

Už nejaký čas sa chystám načať jednu tému; odrádza ma len to, že keď o tom začnem písať budem neustále balansovať na okraji triviality a banálnych konštatácií; napriek tomu sa však o to musím pokúsiť, lebo vidím, že je to veľmi dôležité.

Jedná sa o analógiu medzi myslením a svetom; medzi tým čo sa deje v mysli a tým, čo sa deje okolo mňa v živote; medzi myšlienkami a udalosťami.

Sme vlastne vychovávaní v jasnom rozlišovaní medzi myšlienkami a svetom. Akékoĺvek ich stotožňovanie zaváňa duševnými problémami, a solipsisti stáli vždy – asi oprávnene – na okraji filozofického panoptika. A ja si tiež myslím, že sa nejedná o dve v podstate rovnaké veci.

Ale tá podobnosť!

Rovnako, ako v hlave neustále víria myšlienky, vo svete neustále víria udalosti. Rovnako bezcieľne, rovnako bez konca… Rovnako ako nie je možné zastaviť myšlienky v hlave, rovnako nie je možné zastaviť udalosti. Dokonca i keby nastala atómová katastrofa, nebol by to koniec udalostí či zmien: akurát by chýbali doterajší diváci. Vlastne je nemenné len jedno: že zmeny neustále pokračujú.

Potiaľto by som povedal, že je to banálna analógia, a možno by som to ani nezapisoval. Čo však veci v mojich očiach dodáva na vážnosti je práve pokračovanie tejto analógie:

Rovnako ako nás unášajú myšlienky, rovnako nás unášajú aj udalosti. Rovnako ako je temer nemožné, alebo prijajmenšom bolestivé sa ubrániť niektorým myšlienkam, je temer rovnako nemožné sa ubrániť niektorým udalostiam, niektorým „pokušeniam“. Rovnako ako sa zaplietame do myšlienok, ktoré nás odvádzajú od nášho cieľa, rovnako sa v živote zaplietame do udalostí, ktoré nás odvádzajú ďaleko od nášho cieľa, podobne, ako sa zaplietol Nárada.

A o to vlastne ide: náš život je vlastne „pokračovaním myslenia inými spôsobmi“, aby som parafrázoval Clausewitza.

A v tom je vlastne hlboká múdrosť jógy, buddhizmu i iných ezoterických systémov: že jednoducho si nemožno namýšľať že možno kráčať po ich ceste bez toho, aby človek nevniesol hlboké zmeny do svojho života. Ale vniesť tieto hlboké zmeny je temer nemožné, a je to vždy veľmi bolestivé, resp. to vyvoláva ľútosť z toho, že si človek niečo odopiera. Rovnako ako odolať rozvíjaniu nejakej myšlienky pri meditácii, možno ešte viac ľútosti v človeku vyvolá odolať nejakej slabosti či odopretie si nejakého životného pôžitku, aj toho najobyčajnejšieho, a to napriek tomu, že je možné si ho kedykoľvek vynahradiť.

A tu vlastne musí fungovať určitá dávka vôle (a za ňou stojaceh životnej energie), arbitrárnosti, ktorá jednoducho rozhodne, že „áno, tento zážitok necháme padnúť, nechceme ho“ a podobne.

A tá najdôležitejšia implikácia z toho celého je, že pre bdelosť nestačí mať plné vedomie o svojich myšlienkach; človek musí mať plné vedomie sveta, udalostí, ktoré ho obklopujú.

Po tomto návale prechladnutia sa len pomaly vraciam do normálu; jedna taká “ezoterická” teória chorůb hovorí, že choroba je akýsi spôsob, ako nás “zastaviť”; teraz sa to určite stalo, a len postupne obnovujem fyzické cvičenie, meditácia príde na rad cez weekend. Isté je, že mám pocit, ako keby som “začínal od nuly”, “s čistým stolom”; čo bolo predtým, ako by nebolo, resp. len ako mŕtva historia, a mám pocit, že začínam odznova. Neviem síce, čo budem robiť ďalej — zrejme tie isté cvičenia ako dosiaľ — ale mám presne podobný pocit katarzie, ako po dôkladnom krachu.

Hlavné, čo potrebujem, je naučiť sa spomaliť a “prehĺbiť zážitok”: to je pre mňa to najťažšie a zároveň to najdôležitejšie. No a potom, dôsledne cvičiť, aj vtedy, keď som zavalený prácou: to je práve to, čo som v posledných 3-4 týždňoch pred chorobou nerobil. Jednoducho, stihnutie úloh nesmie ísť na úkor cvičenia. To mi bude asi tiež “zaťažko”, lebo mám tendenciu uprednostňovať prácu. K oslabeniu trocha prspel i CAT: tým, že som ráno vstával o poldruha hodiny skôr, tak mi to chýbalo, a aj som sa skutočne cítil slabší. Pretože večer som samozrejme nešiel spávať skôr.

Prekvapivý bol i priebeh tohto nachladnutia: vôbec NIČ ma nebolelo (ani hrdlo, ani hlava, dve klasické lokality), len som kýchal, a potom, po jednej zdvorilostnej (ale ináč zbytočnej) večeri ma to povalilo na posteľ a dva dni som prespal, úplne slabý; nič som nechcel, len ležať so zavretými očami. Ono je to možno svojím spôsobom lepšie, keď človeka niečo mierne bolí, lebo ho to vlastne vyburcuje k aktivite (povedzme meditácia na bolenie hlavy, alebo nadí šódhana pri hrdle) ale tuto to vlastne išlo tak, že som dopadol, ako tá žaba, ktorá je v hrnci a voda sa postupne zohrieva:-)

Ako hovorím, keď ma to malo zastaviť, tak sa to podarilo; uvidíme, či to zanechá nejaké trvalejšie stopy.