Lucida Intervalla

A predsavzatie do Nového roku?

Aby sai podarilo dodržať myšlienku “Life is a Matter of Attention” živú a dlhodobo udržať bdelosť aspoň na “aplikovanej” úrovni…

A dve sviatočné pohľadnice, na ktorých som sa najlepšie zabavil: nezabudnite zapnúťť repráčky a klikaťť na postavičky Dobrú zábavu… and a Happy New Year

Santa Claus I
Santa Claus II.

V súvislosti s Oshom — aby som mu nekrivdil, pretože som od neho čítal pekné texty napr. o Oblaku (ešte v samizdatovej forme, za komunizmu, neviem, či to potom vyšlo a pod akým názvom) — som si dal tú námahu, a podíval som na na stránky jeho nasledovníkov, aby som nepoznal len názory jeho kritikov.

No, vyzerá to tak, že kritici mali pravdu, a aj keď ho nasledovníci milujú, tvrdé fakty nehovoria v jeho prospech.

Tak sa mi zase znova vynára stará otázka: ako to, že aj človek, ktorý medituje a má zrejme určitú dávku bdelosti takto zblúdi? A s tým spojená otázka: je prípustné, aby učil niekto tieto veci za peniaze? Alebo aby som bol presný, či má mať občianske povolanie či vlastný zdroj príjmov, aby nebol závislý na príjmoch od svojich žiakov, hoci títo mu platia dobrovoľne?

Zrejme pre praktický život, v spoločnosti je bdelosť pomerne irelevantná duševná dispozícia či schopnosť. Skôr mám pocit, že je výhodou je fanatická zaslepenosť, a zameranosť na určitý cieľ, ale ani tam nemusí byť priama úmera. Rozhodne sa dá byť úspešný i bez bdelosti — prinajmenšom v istých oblastiach a po určitú úroveň — ale pre dosiahnutie ozaj vysokej úrovne asi je potrebná istá dávka bdelosti…. nejde však o takú tú “mystickú bdelosť”, ktorú mal na mysli Meyrink, akú učil Buddha, prípadne ako ju pestujú zenoví Majstri, ale sa asi skôr jedná o ostražitosť a schopnosť aktívne sledovať svoje spoločenské okolie, vnikať do dejov naokolo a do vnútra ľudí, teda, čo by som mohol nazvať “aplikovanou bdelosťou”, akú potrebuje manažér, keď chce viesť firmu, a akú by bol potreboval aj on, keď chcel viesť komúnu.

Katolícka cirkev, ako múdra dvetisícročná organizácia, ktorá už mnoho prežila, asi nie nadarmo má svoju svetskú (klérus, na čele s pápežom) a duchovnú vetvu (mnísi…)… Pretože tá “mystická bdelosť” vedie skôr od kompetitívnosti, snahy sa presadiť, ako ku jej zvyšovaniu: vedie nie k boju, ale zmiereniu sa so svetom a ľuďmi (mám na mysli spontánne pudenie k neubližovaniu a k wu-wei.

Viac ma zaráža Oshova láska k luxusu a obdivu nasledovníkov; tu mi fakt nezostáva predpokladať nič iné, ako že tomu podľahol, t.j. že jeho myseľ nezostala slobodná a bdelá, pretože tieto vlastnosti považujem za prejav neslobody mysle. De facto išiel proti svojmu vlastnému učeniu, vlastne sa dostal na scestie. Nie že by taký človek nesmel žiť čo aj v luxuse, avšak podľa všetkých indícií, to nerobil ako karmayogin, ale obyčajne, “sprosto” na týchto veciach uľpieval (samozrejme som ho nepoznal osobne, takže na toto len nepriamo usudzujem zo zpráv, ktoré o ňom mám).

No, je to hodne demotivujúce, že ani bdelosť (možno je to však len otázka definície) nebráni pred ľudskou slabosťou prípadne pred neexistenciou vzdelania — viď peknú historku o thajských mníchoch.

Z toho mi teda vyplýva odpoveď že je nesprávne, keď niekto, kto sa zaoberá duchovnými (ja viem, je to nadávka, ale zatiaľ nemám lepšie slovo) vecami, notabene keď ich vyučuje, nemá občianske povolanie, a robí to za peniaze. A to z dvoch dôvodov: objedktívny je ten, že nie je celkom jasné či na tom pomyselnom trhu predáva drahokamy a nie nejakú bižutériu (pričom trh je zaplavený) bižutériou), a to si on môže úplne úprimne myslieť, že predáva drahokamy. A druhý dôvod je ten, že poctivé občianske povolanie je asi podobná kotva ako fyzické telo pre “ducha”: drží ho pri zemi, a bráni úletom, ktoré by nutne prišli, keby bol ten “duch” ponechaný sám na seba… bláznivých učiteľov sú mračná. Takže mi vychádza, že je potrebné mať nielen telo, ale aj slušné občianske zamestnanie, či prácu, aby si človek udržal zdravý rozum… to biblické “dorábanie chleba v pote tváre” možno Bohom nebolo myslené ako trest, len potreboval zakamuflovať nedokolasť svojho výtvoru; autokrati neradi priznávajú chyby…:-)

P.S.

Keď sa vlastne nad tým, čo som napísal zamyslim, Buddha mal vynikajúce predpoklady na svoju misiu, lebo sa narodil ako kšatrij a syn kráľa: aj ako budúci bojovník, aj ako budúci vládca bol od malička vedený ku “aplikovanej bdelosti”, a z tejto úrovne potom štartoval ďalej. Zaujímalo by ma, že keby sa narodil v rodine nejakého žvanivého intelektuála, alebo obchodníka, ubitého poddaného alebo čo aj programátora… či by bol dosiahol to čo dosiahol? Mám pocit že “aplikovaná bdelosť” je nutným (aj keď nie dostatočným) predpokladom dosiahnutia “mystickej bdelosti”.

Vďaka tomu, ze som pred par dňami “po pamäti” urobil onú koncentráciu na bolesť, podľa Osha, zalistoval som si po rokoch v jeho Oranžovej knih, a musím skonštatovať, že ma celkom mrzí, že so svojou komúnou dopadol tak ako dopadol, pretože v tej knihe vidím veľa dobrých myšlienok.

Řeknu vám tajemství: přestaňte být automat (str. 70)
Dokážeme-li odautomatizovat svou činnost, celý život se stane meditací. Každá maličkost. Dát si sprchu, jíst, povídat si s přáteli se stane meditací. Meditace je kvalita, kterou si môžeme vložit do všeho. Není to nějaká specifická činnost. Lidé ale uvažují takto, uvažují o meditaci jako o něčem zvláštním, sedě tváří k východu, recitovat nějaké mantry, pálit tyčinky, dělat to nebo ono v určitou dobu určitým způsobem a určitými pohyby. Meditace s tím vším nemá co dělat. To všechno jsou způsoby, jak ji zautomatizovat, a meditace je před automatizací. Také jestli dokážete udržet bdělost, jakákoli činnost je meditací, každý pohyb vám nesmírně pomůže.

A ešte str. 139

Meditace znamená být sám se sebou a toto bytí kypí soucitem. Dělejte mé meditace, ale bez přemýšlení. Nevynucujte je, spíš je nechte díti. Plujte v nich, zapomeňte se v nich a nechte se pohltit, ale bez přemýšlení.. Nemanipulujte, protože, když manipulujete, jste rozděleni, rozdvojíte se na manipulátora a manipulovaného. Jakmile se rozdvojíte, okamžitě vznikají nebe a peklo. Mezi vámi a pravdou je veliká vzdálenost. Nemanipulujte, Nechte věci tak jak jsou.


ONo, za týchto okolností sa nedivím, keď starí Indovia tvrdili že dévovia sú v neustále v stave meditácie. Pokiaľ meditáciou rozumieme nie niečo námesačného, nejaký polosnový duševný stav, ale neaopak, vystupňovanú bdelosť, a totálnu vedomosť toho, čo sa naokolo deje…

Našiel som medzitým hudbu, ktorá sa podľa mňa hodí k atmosfére toho obrázku od Giotta (odkaz som dodatočne pridal aj k tomu zápisu): Od Debussyho: Claire de Lune

Tak sviatky mám za sebou z pozície ležmo — v posteli; ležal som s ľahkým nachladnutím, alebo angínou alebo niečím takým. Prešlo to oproti minulým prípadom o niečo ľahšie, a tým aj moja reakcia bola trochu laxnejšia.

To som už zistil pred pár rokmi, že najhoršie, čo môžem urobiť v prípade takejto “rozumnej” (t.j. nie smrteľnej, či skutočne ťažkej choroby, s tým našťastie nemám skúsenosti) choroby, je neupadnúť do stavu pasivity a sebaľutovania, a hneď podniknúť “aktívne opatrenia”: v tomto prípade nasadenie cesnaku, cibule, ovocie, ležať, robiť nadi-sódhanu (skutočne nechápem príčinu, ale pomáha mi to pri bolesti hrdla, mám to experimentálne overené), prípadne niektoré ásany.

Najväčší problém mávam s bolesťou hlavy, tá ma dosť demoralizuje. Tak to bolo i teraz, akurát tretí deň (keď som už na tom bol pomerne dobre) som vyskúšal Oshovu “meditáciu” na bolesť, a napodiv to skutočne odstúpilo. Tú “meditáciu” (v skutočnosti podľa mňa ide o koncentráciu) mám z jeho Oranžovej knihy; nie som veľký priatel Osha (vzhľadom an to, ako blbo dopadla jeho komúna v US), ale musím uznať že v tej knihe je mnoho invenčných techník. Tá meditácia má jeden háčik, že v takom zdevastovanom stave človek potrebuje celkom slušnú dávku charakteru na to, aby sa posadil, a začal robiť tú koncentráciu, a je potrebná celkom aj veľká dôvera a odvaha, lebo nie je to tak, že bolesť lineárne klesá, skôr naopak, ona občas aj narastá celkom výrazne, a občas to vyzerá celkom beznádejne. Našťastie tentoraz som bol trpezlivejší, ako ona…

Občas sa mi cnie, za časmi, keď ľudia vnímali Vianoce takto, s takouto pokorou, a nie ryčavými nezmyselne dookola sa opakujúcimi reprodukovanými koledami a besnými nákupmi.

Prajem všetkým, čo sem zavítajú Vianoce a sviatky v tomto duchu.

P.S. Je možné, že my sme ten spiaci (?) muž (sv. Jozef?) dole: dookola sa dejú veci… a my spíme…ako on, alebo nechápeme… ako tie zvieratká…:-)
P.P.S. A hudba k atmostére tohto obrazu od Giotta: dd Debussyho Claire de Lune

Jiří Navrátil: Uvedení do zenu str. 143

Citát je z Eugen Herrigel: Zen in the Art of Archery. Tuším to vyšlo aj po slovensky.

Myslím, že je tu čiastočne zodpovedaná aj včerajšia otázka o nezámernosti…
Filozofia, ktorá sa za tým skrýva, je podľa mňa nasledovná: všetko vo svete funguje vcelku dobre, a maximum, čo môžem chcieť, aby som svojou aktivitou do tejto harmónie zapadol, a nerušil ju…:-) Vtedy je tá činnosť asi “dó”

Jiří Navrátil: Uvedení do zenu str. 151

… K zenovým “dó” lze též volně přiřadit čajovou ceremonii. Jejím bezprostředním účelem ovšem není — jako v případě ostatních “dó”– umožnit vznik činnosti vyznačené spontánností, neblokované vědomím sebe a záměrem, nýbrž dirigování mysli k velmi pozornému, “meditativnímu” vykonávání činnosti, k “obřadnému” chování, v jehož pozadí je úcta k tajemství bytí…

Teda, co je podstatné, je spontánna aktivita, neblokovaná vedomím seba (že by to bolo to, čo Castaneda nazýva “stratou sebadůležitosti”?). “Meditatívne”, pozorné vykonávanie činnosti považujem len za akúsi barličku, ktorá ten ideál uľahčuje dosiahnuť. Rozhodne pri programovaní si ale “obradné” chovanie neviem predstaviř (samozrejme nemyslím nejakú násilnú, samoúčelnú obradnosť, ale takú ktorá prirodzene vyplýva z činnosti a podporuje ju).

Minule, v debate jeden známy vyslovil tvrdenie, že buddhizmus je len psychológia.

Keď to rozšifrujeme, tak zrejme chcel povedať že len psychologické výroky buddhizmu sú relevantné, ostatné (napr. o usporiadaní sveta) “stoja na vode”.

Keď odhliadneme od toho, že psychológia ozaj úspešne čerpá z buddhistickýh techník, ba dokonca v poslednej dobe to i priamo a explicitne priznáva, ako napr. satiterapia (a mzyslím že práve táto “tne do živého” aj v otázkach bdelosti), predsa si mzslím, že tu je jeden dosť podstatný rozdiel. A choroby, staroba a smrť nevyhnutne prídu… Aj keď je pravdou, že v posledných rokoch sa psychológia snaží postihnúť i tieto stavy, pravdou je, že sa im nemožno vyhnúť.

A buddhizzmus nerieši otázku týchto stavov, keď už ich máme na krku, ale riši otázku, ako sa už do nich nikdy nedostať.

Teda, psychológiu by som kľudne považoval za časť buddhiizmu, ale nie naopak.

Psychológia sa pokúša, aby TENTO život bol - keď aj nie šťastný, tak aspoň znesiteľný - a verí, že sa to naozaj dá dosiahnuť. Buddhizmus sa na to pozerá z omnoho v)čšieho nadhľadu: vidí, že v živote je utrpenie síce premiešané so slasťou a radosťou, ale asi tak, ako v tom vtipe o paštéte zo slávičích jazykov: áno, paštéta je zo slávičích jazykov, ale z ekonomických dôvodov je tam primiešané i konské mäso, v pomere jeden slávik, jeden kôň. A dokonca, aj keď sa nám zdá, že je všetko OK, tak platia slová VeĹkého Gurua Murphyho, že “ak sa vám zdá, že je všetko v poriadko tak to zančí len toľko, že ste niečo podstatného prehliadli”.

Na to, že ako sa do tých problémov už nikdy nedostať má svoju vlastnú — a originálnu– teóriu (reinkarnácia bez reinkarnujúcej sa duše) ktorá samozrejme nie je vedecky dokázaná, ale to neznačí, že je chybná; jednoducho nie je dokázaná ani vyvrátená, takže žije svoj samostatný život bez ohľadu na vedu. A to je to naviac, čo má oproti psychológii: vlastnú teóriu, ktorá funguje už 2500 rokov. Psychológia vlastnú teóriu nemá, resp. ich má niekoľko súperiacich.

Takže dva rozdiely, ktoré vidím: účel, presahujúci tento život, a vlastná teória.