Lucida Intervalla

Zvláštny a prekvapivý zážitok pri meditácii (Antar Mouna) som mal včera, v tretej fáze, kde prebieha sledovanie myšlienok; zažil som pocit, ako keby som sa “dokonale zasunul do tela”, takže som mal pocit dokonalej jednoty s telom. Dalo by sa to prirovnať k tomu, ako keď je pohľad rozostrený, a potom ho zaostrím na niečo. Je to veľmi príjemný pocit istoty, nerozkolísanosti, bezpečnosti, existencie.

Másím si pri tejto príležitosti pripomenúť, jeden výrok auditora, keď som bol na regresnom sedení, ktorý sa dal interpretovať i tak, že nie som “dostatočne vtelený”: hovoril mi, že má pocit, ako by som “vychádzal z tela von” — čo sa mi nezdá úplne nezmyselné.

Dokonalé nepochopenie buddhizmu som našiel u Emanuela Rádla; verím a chcem dúfať, že až tak hlboké nepochopenie je už dnes mŕtva, či žije nanajvýš u niektorých okrajových skupín mysliteľov.

Podobný zážitok ako pri čítaní týchto výňatkov som mal raz — kedysi veľmi dávno — na jednom seminári o výpočtovej technike kde z maďarčiny prekladala tlmočníčka, ktorá nemala šajnu o počítačoch; nanešťastie som tam bol “z branže” a naviac hovorím maďarsky od detstva, a tak som s úžasom a duseným smiechom počúval, čo tá dobrá žena rozprávala; nakoniec som radšej odišiel, aby som nerušil…

A ešte podobný zážitok vo mne vyvoláva stará indická bájka o pokuse vysvetliť slepcovi, čo je to biela farba.

Obidva tieto príklady majú jedno spoločné, čo sa v plnej miere prejavuje i u E. Rádla: akonáhle nemá človek “insight” do danej problematiky, t.j. niečo akoby “intímny vhľad” (či už formou zmyslových skúseností alebo formou denoodennej práce v danej odbornej oblasti) tak aj keď používa slová danej oblasti, dáva im úplne iný význam a bojuje s fantómami; je to doslova boj s veternými mlynmi.

A u buddhizmu je prvoradým takýmto prostriedkom meditácia Maditácia síce ešte nezaručuje pochopenie buddhistického učienie, jej absencia však celkom spoľahlivo zamedzí jeho pochopeniu. A trúfam si tvrdiť (aj keď samozrejme o ňom viem len strašne málo) že v živote žiadnu štandardnú buddhistickú meditačnú techniku nerobil. A ostatne, aj samotná meditácia nie je cieľom, ale len prostriedkom k tomu, aby človek čo aj na chvíľočku zažil zážitok plnej bdelosti.

Vzniká pravda požiadavka, že by som sa mal pokúsiť i vecne rozobrať jeho výroky a argumentačne ich vyvrátiť. Je však otázkou, či vôbec takéto niečo je možné: ako vysvetliť niečo niekomu kto používa slová, ktoré majú vo výpočtovej technike špecifický význam, úplne iným spôsobom? Ako vysvetliť že biela farba nie je studená či tekutá?

Prvý krok by musel urobiť on — a to sadnúť si a skúsiť meditovať. Potom, ako by mal čo len hmlistý zážitok bdelosti by sa s ním možno dalo diskutovať. Lebo diskutovať môžu len ľudia, ktorí majú spoločnú zážitkovú bázu. Bez toho je to len séria nedorozumení typu “ja o koze, ty o voze”.

Snáď ho ospravedlňuje to, že občas je človek donútený k tomu, aby sa vyjadril aj k veci, ktorej nerozumie. To je pravda: ale jediné zmysluplné vyjadrovanie sa v takýchto prípadoch nie je vynášanie definitívnych a autoritatívnych súdov o niečom, čo nerozumiem, ale snažiť sa čo najlepšie zmapovať hranice toho, čo nerozumiem. A to teda Rádl nerobí.

A pár citátov:

“Vědění buddhistické jest negací evropského vědění. U nás vědění znamená positivní vědění, zkušenost, kritičnost. V buddhismu vědění znamená pochopení nicotnosti všeho konkrétního vědění, odumření tomuto světu.“

Bezpochyby tu rozdiel je: a to v konečnom cieli; západné myslenie je “technické” v dobrom slova zmysle, také, čo sa snaží pochopiť konkrétnu vec, konkrétnym spôsobom. Výsledkom je kopa vynálezov, a vcelku pomerne príjemný život, odvrátenou stranou sú civilizačné choroby a ekológia, ktoré sa však snaží vyriešiť tiež takýcmto technickým spôsobom, a to je pravdepodobne jediný spôsob riešenia. Buddhizmus neriešil konkrétne otázky zlepšovania života, ale hľadal spôsoby ako nahliadnuť do reality a a prípadne - keďže došiel k nie neopodstatnenému záveru, že sa nedá žiadnym podstatným spôsobom vylepšiť - ako sa z nej dostať. Obe tieto spôsoby vo svojej doméne dosiahli výborné výsledky, ale v doménoach toho druhého spôsobu myslenia žalostne zaostávali. Ale — ako počujem — v buddhistických kláštoroch sa udomácnili počítače a u nás zase meditácia (občas dokonca i s požehnaním od psyhológov) takže výsledok by mohol byť celkom dobrý.

“Buddhovým cílem bylo rozšířiti dočasné sebehypnotisování, po němž dříve nebo později přijde probuzení, na celý život od narození do smrti. Pořád a pořád jest třeba dusiti v sobě každé aktivní hnutí, pořád a pořád dbáti toho, že příroda, život , myšlení a jednání jest jen mámením smyslů a že všechno konkrétní v tomto labyrintě světa jest jen marnost nad marnost. Podaří-li se nám odpoutati se od světa a prožíti celý svůj život v metodické extazi, učinili jsme podle Buddhy jeden malinký krůček k dostižení poslední, vrcholné, pravé extase.”

Podstatou prebudenia a vôbec meditačných techník, nie je nejaké sbahypnostizovanie alebo popieranie sveta. Prave naopak, cieľom je prebudenie a nahliadnutie vecí také aké sú, bez nejakých sebeklamov (či už slovných alebo zmyslových). Ak tomu dobre rozumiem, buddhizmus nie je premýšľanie o prírode a pripisovanie jej takých či onakých vlastností, alé plné a nepokrivené vnímanie. Keď mal Buddha charakterizovať buddhizmus jediným slovom, použil slovo satí.
A nie je to tak, že “pořád a pořád dbáti toho…. jest jen mámením”: nie, na to človek príde sám aj bez toho, aby sa o to snažil. Ani Slnko nemusím “pořád a pořád dbáti vidět”, ale keď nesnívam ani nie som filozoficky zaslepený, tak ho vidím na nebi úplne jasne.

P.S. Ostatne, buddhizmus nie je jednoliate učenie, a chápem, že má i svoje ľudové a pokleslé varianty. Ale nie o tých píšem, a predpokladám, že ani Rádl nie.

Ponáška na bájku o mayi:

Májá je nepochopitelná. Jednou Nárada zapřísahal Višnua, Pána vesmíru: “Pane, vyjev mi svou máju, o které se říká, že dělá nemožné možným.”Višnu kývnul na souhlas a jednoho dne vyzval Náradu s tím, že se vydají na cestu a s úsměvem řekl: “Pojď, splním ti tvé přání.” Jeho úsměv však byl záhadný.

Když opustili příjemný chládek chýše, přišli brzy do internetové kavárny s mnoha svítícími počítači. Když se u jednoho usadili, Pán pocítil touhu dovědět se něco o jedné esoterické teorii. Posadil se a požádal Náradu, že cítí velikou touhu se dovědět víc o této teorii, aby mu o ní něco vyhledal na Internetu.

Nárada začal hledat. Nikde však nemohl nalézt informace, a tak vyvolal Google, a zadal klíčová slova. Když se objevilo 1500 odkazů, začal je postupně prohlížet. Jeden byl zajímavější, než druhý. Začetl se do jednoho, a tu viděl, že k tomu, aby ho pořádně porozuměl, potřebuje vyhledat a prohlédnout další odkazy; některé našel přímo u tohoto článku, ale pak musel zpátky na Google a zadal další sérii odkazů. Ty byly samy osobě ještě zajímavější, i začetl se i do nich; teprve teď to začínalo být zajímavé. Některé stránky ho pobavili, u jiných se zachmuřil, či rozčilil, i jiných nevěřícně kroutil hlavou. Četl, četl, když se náhodou zadíval na hodiny na protější stěně; blížilo se k půlnoci, ale články byly zajímavé, a tak si řekl, že není důvodu skončit, něco vydrží a četl a hledal dále. Jeho mysl se zúžila, už neslyšel ani nevnímal nic kolem sebe. Ba co víc, zamítal jakékoliv myšlenky, které by mohli mít za následek, že by s browsováním skončil, tělo a mysl mu ztuhli a zaujaly neměnnou, nehybnou pozici, mysl se „propadla do jámy“, a jediné co vnímal, byl text před ním . Naopak, jeho jediným zájmem bylo hledat dál a nedopustit aby se do mysli vetřela jakákoliv myšlenka týkající se toho, že by měl skončit. Teď už se přestal dívat i na hodiny… zajímavých odkazů bylo čím dál tím víc, už mu nevadilo ani to, že čte po anglicky; nevadilo mu, že se netýkají jeho práce, jeho zájmů, jeho potřeb, dokonce se netýkají ani žádného z problémů, které ho zajímají; četl, aby četl.

A tu náhodou zdvihl hlavu a pohled mu padl na hodiny; byly téměř tři hodiny; přemožen zklamáním z toho, že ztratil tolik času browsováním, které ho neudělalo moudřejším, jenom rozmnožilo skladiště zbytečných znalostí, opřel se o židli, a zúženost vědomí se najednou jakoby kouzlem rozplynula — a zůstala jenom rezignace a smutek. Právě tehdy se přes ICQ ohlásil před ním Pán, který se ho zeptal: “Nárado, kde máš ten odkaz? A proč vypadáš tak zklamaně?” Message od Pána probudil Náradu - a všemu porozuměl. Zvolal: “Ó Pane, přijmi mou poslušnost a úctu k Tobě a hold Tvé podivuhodné máji!”

Ešte jedno prirovnanie včerajšiemu Dešimaruovi: udržiavanie bdelosti je podobný proces, ako je na fyzickej úrovni udržiavanie rovnováhy keď stojíme alebo sedíme. Keď postajačky zaspíme alebo stratíme vedomie, žuchneme sebou na zem. A podobne je to s bdelosťou: akonáhle odíde “focus” z tohto procesu, bdelosť mizne, a psychika sebou “žuchne” do chaosu.

Udržiavanie rovnováhy rovnako ako udržiavanie bdelosti je proces a nie stav… Proces, ktorý treba neustále “udržiavať v pohybe”, čo si žiada dostatok energie.

To prirovnanie s udržiavaním rovnováhy je celkom priliehavé: podobne ako keď je človek malý, má problém s udržiavaním vzpriameného postoja a musí sa oň vedome snažiť, po čase sa to dostane niekam do backroundu, ale ten proces na udržiavanie stability neprestáva: stále musí niekde v pozadí prebiehať, ináč by človek spadol.

Taisen Dešimaru: Zen a bojová umění:

Když člověk jedná (v budó) jeho záměr a akce musejí probíhat zároveň.

Taisen Dešimaru: Zen a bojová umění:

Je to podobné, jako s vrcholem rotujícího vřetěne. Někdo ho může vnímat jako nehybné, ale ono je celé v pohybu.

Tento postreh mám i ja, ja som si to skôr prirovnával k tomu, keď vidím obraz na obrazovke počítača: on sa javí ako kľudný, ale na to, aby tam nehybne zotrvával prebieha neskpočetne veľa neskutočne rýchlych procesov, ktoré spôsobujú, že ho tam vidíme.

Alebo keď vidím predmet v kľude, to v skutočnosti znamená, že nespočetné množstvo elektrónov a jadier sa neskutočne rýchle pohybuje, a tak zostáva v kľude.

Alebo ešte by som mohol uviesť stroboskopický efekt, keď spice kolies sa javia ako nehybné, hoci sa rýchlo pohybujú.

Suma sumárum: ako je často správne zdôrazňované aj inde, bdelosť nie je tupé bezmyšlienkovité “zieranie” ale dynamický jav, ktorého dynamika je navonok neviditeľná. Možno to je skryté za slovami “Dveře jeho chatrče jsou zavřené a ani ten nejmoudřejší je neobjeví. Prostory jeho nitra jsou skryté.“

Myslím, že začínam mať podozrenie, kde je Achillova päta prístupu k bdelosti na tomto blogu.

Ak to mám formulovať trochu aforisticky, tak:

“Je možné prichádzať na trh ” s odhalenou hrudí a bosýma nohama, keď keď som z toho trhu nikdy neodišiel do divočiny hľadať byvola?

Inými slovami, je možné dosiahnuť bdelosť bez toho, aby slom aspoň na čas neopustil normálny život a neodišiel na pár rokov do ústrania? NIečo ako Gato, ktorý sa roky trmácal po cestách a necestách, aby sa teraz postupne vracal do normálneho života?

Florinda Donner: Bytí ve snění [str. 68]:

Snivci se zabývají sny; získavají svoji sílu a moudrost ze snů. Stopaři se zabývají lidmi, každodenním světem. Získavají svou moudrost a sílu z komunikace se svými bližními.

Trochu ma to prekvapuje, lebo som si vždy myslel, že styk s ľuďmi skôr vyčerpáva, ako by dodával energiu. Ono, asi to záleží aj od toho, aký, ako prebieha ten styk. Často vidím, že len jednoduché skľudnenie a zaostrenie mysle (t.j. obmedzenie rozlietanej chaotičnosti) sa prejaví v príleve energie, pocite menšej únavy. A možno podobne je to i so stykom s ľuďmi: obvyklý styk pravdepodobne energiu skôr odoberá, ale riadený styk (a tým bezpochyby stopárstvo je, pretože v momente, keď stopár prestane byť zaostrený na svoju úlohu a okolie, tak “vypadne” z roly). Niečo podobné badám i pri robení techník aiki: únava výrazne poklesne, keď ju človek robí pozorne a aspoň s minimálnou bdelosťou.

A ešte by ma zaujímalo, že styk so strojom, teda, napr. s počítačom sa na takejto škále kam dá zaradiť: dodáva energie, berie, alebo je to irelevantné?

A nakoniec, je čarodejníctvo v ponímaní CC vlastne súbor metód na získanie sily? Alebo niečo viac? (mám na mysli to, keď sa obmedzím len na známe metódy, nie na “teóriu” čarodejníctva)

Našiel som jednu šikovnú — zdá sa — metódu na vyvolanie lucidných snov: CAT. Som rozhodnutý, že ju vyskúšam, a pokiaľ by sa osvedčila, tak ju preložím.

Lucidné snívanie — napriek tomu, že ho neovládam — považujem za integrálnu súčasť metód na navodenie bdelosti z toho jednoduchého dôvodu, že vidím veľmi úzku podobnosť medzi tým, ako sa cítim a chovám vo sne a cez deň: samozrejme, cez deň je cez deň a nespím, ale taká ta emočná stránka chovania a určitá zúženosť vedomia (v porovnaní napr. s vydarenou meditáciou alebo chôdzou pozornosti) a “plochosť” vnímania (v porovnaní napr. s plastičnosťou vnímania pri bdelom stave) mi pripadajú veľmi podobné a majúce spoločný hlbší koreň. Taký ten “inner drive” mi pripadá v oboch prípadoch rovnaký a rôzni sa len vo vonkajších formách.

Žiaľ drvivá väčšina techník ktoré poznám si vyžadujú vec, ktorú nie som schopný splniť: ranné zapisovanie.

Ranné zapisovanie má tú vadu, že — keďže som nočný typ — tak bežne chodím pozde spávať a potom ráno nemám času na spomínanie a zapisovanie, lebo sa samozrejme ponáhľam do práce. Doterajšie snahy mali len ten pozitívny efekt — ale ho vonkoncom nepovažujem za zanedbateľnýá — že som si navykol zaspávať tak, že predým urobím relaxáciu, a tým sa kvalita spánku výrazne zvýšila, takže mi postačuje 6-7 hodín.

CAT túto vadu nemá, takže ho vyskúšam: akurát sa ešte musím urobiť nejaký dobrý zoznam testova reality, ktoré budem používať. A — čo je omnoho ťažšie — musím nájsť vhodné obdobie, keď to budem robiť, lebo žiaľ sa ukazuje, že psychika má očividne obmedzené zdroje, a keď je život veľmi zaťažujúci, tak ostáva primálo energie na iné cvičenia (okrem fyzických, tréningov aiki: tie skôr dobíjajú energiu).

Uvidím, možno by som to skúsil od budúceho pondelka, ak ovšem budem vidieť že ma žiadna väčšia záťaž nečaká (žiaľ vyzerá to skôr naopak). V každom prípade zreferujem.

Taisen Dešimaru: Zen a bojová umění (teraz to čítam):

Během své vlastní praxe jsem přišel na to, že zen a bojová umění nejsou věci, jimž bychom se učili nebo které bychom dělali. Jsou prostě tím, či jsme my sami…
…

V zen i budó je první období, šódžin, obdobím tréningu, v němž se užívají vůle a vědomé úsilí.