Lucida Intervalla

Pracka v láhvi
Dagmar Světlovská

Naše mysl se podobá opici. Strká pracky do láhve minulosti, aby si nabrala vzpomínek. Sladkých i pálivých, po nichž stoupají slzy do očí. Nespokojí se s bohatě prostřeným stolem přítomného. Láhev naplněná minulým ji hypnoticky přitahuje. Opice - mysl se dokáže ponořit do minulosti a stát se vězněm vlastní lakoty, s níž shromažďuje obrazy prožitého. Neskutečně skutečné, zrcadlové a často všelijak pokřivené odrazy událostí. Zahleděná do mrtvých obrazů se pak skutečná, živá pozornost dobrovolně vzdává svobody a vydává se napospas lovcům. Lovcům, v jejichž řadách mezi nejkrvelačnější patří Deprese, Stesk, Pýcha, Vztek, Nenávist, Ukřivděnost, Pomstychtivost a mnoho dalších jim podobných emocí. Obrazy vzpomínek jsou jako pára nad tryskajícím pramenem Tady a Teď. Jako útržky snů nedávajících ráno žádný smysl. Zahalují skutečnou podstatu života. Jak snadné je v nich bloudit nekonečně dlouho. Zbytečně dlouho. Přitom cesta ke svobodě je tak jednoduchá. Stačí otevřít křečovitě zaťatou pěst, pustit to staré a strávené časem, vytáhnout ruku ven z láhve a ponořit se do pramene Přítomnosti.

Našťastie, netrpím prílišným spomínaním ani na dobré, ani na zlé. Ale vidím, že mnohí ľudia v spomienkach žijú, a tak, pokiaľ sem zablúdia, toto upozornenie je pre nich…

Pomaly, ale isto dochádzam k tomu, že nemožno sa snažiť o bdelosť bez vyvinutia špeciálnej snahy o ňu: možno to ide v kláštore, kde denný rovnomerný rytmus dokáže človeka “udržať na dráhe”, nie však v bežnom živote s jedho vzostupmi a poklesmi, turbulenciami a zmenami.

Tou špeciálnou snaho je v podstate ono Castanedovo bezchybné konanie, teda chovanie ktoré nevedie k strate osobnej energie, prípadne naopak, k jej vzrastu. A toto “riadenie” musí prebiehať v podstate na mikroúrovni: každý jednotlivý čin, či už zámerný, či mimovoľný alebo zvykový musí byť podrobený tomuto hodnoteniu: postupne musím odbúrať všetky činy, ktoré nie sú “bezchybné”. Istým spôsobom je to možno i spôsob ako zamestnať myseľ, aby sa samovoľne a bezcieľne netúlala a neunášala ma so sebou.

Ako hovorí Castaneda: “… ve světě bojovníků všechno závisí na osobní síle a osobní síla zas závisí na bezchybnosti”.

Zaujímavý — a podľa všetkého –pravdivý článok o postajoch našej spoločnosti k smrti.

Som už vo veku, keď som sa s ňou niekoľkokrát stretol: nie priamo osobne, ale cez blízkych. Myslím, že pre generáciu predo mnou bolo charakteristické, že sa tejto téme a vôbec pomysleniu na smrť vyhýbali. Ale ona aj tak prišla, ale ešte aj keď už bolo zrejmé, že je nablízku, nechceli pripustiť, že je čas…

Bolo mi ich ĺúto, keď som videl, ako na to nechcú myslieť, ale nepokúšal som sa s nimi o tom hovoriť: bolo zrejmé, že o nej nechcú počuť; pripisujem to sčasti vúčšej vitalite starších generácií (tí čo boli menej vitálni, zomreli ešte v detstve) a tomu, že prešli vojnou, kde sa so smrťou stretávali často, a boli radi, že sa z toho dostali bez úhony.

Nie je to asi len generačná záležitosť; pretože keď som videl bolesť a smútok pozostalých (najmä žien, asi sú na to citlivejši) vidím, že ani vúčšina tých, čo “sme na rade” na ňu nechce myslieť.

Mne tieto smutné prípady pomohlo preklenúť to, že to chápem ako “prirodzený beh vecí”. Je jedna pekná zenová historka, ktorú som prárkrát hovoril synovi, aby som ho pripravil na eventuálne nešťastie spojené s mojou smrťou, keby sa náhodou prihodilo.

Bohatý kupec sa obrátil na kaligrafa, aby mu urobil peknú kaligrafiu a sĺúbil dobre zaplatiť. V dohodnutý čas prišiel a dostal zvitok, na ktorom bolo napísané: “Zomrie otec, zomrie syn, zomrie vnuk” . Stašne sa rozčúlil, že kaligraf mu napísal také nepekné prianie a odmietal zaplatiť. Na to mu kaligraf vysvetlil zmysel napisu: je v poriadku vecí, keď zomrie otec až príde jeho čas, zomrie syn, až príde jeho čas, zomrie vnuk, až príde jeho čas. To všetko je normálny beh prírody a nedá sa s tým nič robiť. Nešťastím je, ak je toto prirodzené poradie prehádzané, ak syn zomrie skôr ako otec, a vnuk skôr ako syn. Toto je skutočné nešťastie… Preto oná kaligrafia sa skutočne môže chápať ako prianie šťastného vývinu udalostí…

Preto verím, že ak by som nejakou nešťastnou náhodou prišiel o život, že môj syn to azda bude niesť ťažko, ale nebude to pre neho “koniec sveta”.

Rohodol som sa — a asi pohľadám nejakú právnu cestu, ako to ošetriť — aby keby som bol vo vysokom veku alebo veľmi vážne chorý, aby mi umele nepredlžovali život. Myslím, že treba nechať na Prírodu, kedy to skončí: uniká mi, aký by to malo zmysel, keby som namisto 80 rokov žil 85 a naviac ťažko chorý alebo nedajbože na hadičkách.

Čo si prajem, je umrieť podľa možností bez bolestí či ťažkej choroby ktorá by ma pripravila o rozum, tak, aby som mohol jasne vidieť, ako umieram a ako sa končí táto moja existencia. A keby sa podarilo, aj zahliadnuť, čo nasleduje:-) To je zmysel staroby: pripraviť sa na dobrú smrť. Aspoň v poslednej chvíli sa dozvedieť, o čo vlastne išlo v tomto živote.

Pozoruhodné ticho sa rozhostilo okolo katastrofálnych udalostí v Sudáne. “Humanisti” sú ticho, atniamerikanisti sú ticho, Erazim Kohák je ticho, jedine pápež (ale už neviem nájsť odkaz) vyzval k (vojenskému?)zásahu zásahu: myslím, však, že v US narazí na (vzhľadom na Irak a búrku, ktorú vyvolal, okrem iného aj u neho) na hluché uši a v Európe na váhavosť a tipujem aj na neschopnosť.

Aj to je výsledok aktivít “mierových štváčov”, ktorí besneli po invázii do Iraku. Teraz sú však tichučko, nepočujem, že by boli navrhli niečo, čo by zachránilo životy tých chudákov… pravda okrem humanitárnych zásielok, ktoré sa zrejme cestou rozkradnú (vlastne aj to nerobia oni, ale celkom iní humanisti, tentoraz však humanisti bez uvodzoviek).

Netvrdím, že všetky svetové problémy je možno riešiť vojenskou silou; hlavne preto, že je to strašne nákladné a pomerne často aj neadekvátne. Ale je nepopierateľné, že zatiaľ všetky genocidoidne aktivity sa podarilo zastaviť výhradne silou — počnúc Kambodžou, cez Juhosláviu až po Irak; ak nebolo možné použiť silu, nebolo možné tieto aktivity zastaviť vôbec, napr. v Tibete alebo Severnej Kórei; priatelia mierových spôsobov si pokiaľ viem, nemôžu pripísať žiaden konkrétny úspech.

Aj tu asi platí: … a daj mi múdrosť, aby som tieto dve možnosti akcie (t.j. či použiť silu a mierové prostriedky) vedel rozlíšiť. Nedá sa systematicky používať len jedno alebo len druhé — ide o to, použiť ten ktorý prostriedok vtedy, keď je namieste.

V súvislosti s vedou (presnejšie epistemiológiou) je podľa mňa jedna relevantná otázka: ako je to možné, že svet, veci a javy v ňom je možné klasifikovať, vysvetľovať, ako to, že sa chovajú “rozumne”, t.j. nie náhodne či chaoticky (dokonca i chaos je možné spracovať matematicky), ako to že matematika odráža niektoré vlastnosti sveta? Ako to, že vo svete je vôbec možné odhaliť nejaký systém? Ako to, že môže existovať niečo, čo sa nazýva “prírodné zákony” a že skutočne “sú dodržiavané”?

Ako to, že naše vysvetlenia nie sú len na úrovni Roscharschových škvŕn, ale zdá sa že majú určité opodstatnenie v realite?

Považujem to za záhadu nad záhadu.

Dobrý don Juanov postreh:

Don Juan mi říkával, že naším velikým nepřítelem je fakt, že nikdy nevěříme tomu, co se s námi děje.
.
.
.
Don Juan kdysi říkal, že když si konečně uvědomíme, co se děje, bývá většinou už příliš pozdě, abychom se mohli vrátit. Tvrdil, že nás vždycky ošálí právě intelekt. Jako první sice dostane zprávu o tom, co se děje, ale místo aby jí důvěřoval a okamžitě podle ní začal jednat, raději si s ní jen pohrává.

Ináč, začal som čítať Druhý kruh síly. Keď to tak, čítam, tak si myslím, že ku dvom existujúcim teóriám o tom, či to Castaneda vymyslel alebo prežil, môžem priložiť i trebiu: Castaneda možno vypráva svoje sny. Keď sa podívam na spôsob, akým jednajú jednotlivé postavy, včítane samotného autora, tak mi to pripadá podobne jednostranne, plocho, hystericky a skratkovito , ako sa to zvykne stávať vo sne…

Dobrý popis bežného stavu človeka:

Můžete ve dne snít nebo plánovat příští chvíle velmi soustředěně, ale výsledná zkušenost je taková, že si nejste vědomi svého okolí. Na denním snění nebo plánování není nic špatného. Důležité je, že přehlížíme přechody naší pozornosti z jednoho momentu do druhého. Myšlenky se míhají naší myslí, aniž bychom se jim věnovali, nebo měli aktivní podíl na jejich tvorbě a vedení. Není cílem být posedlý svým okolím, ale spíše být bdělý a pozorný a být si vědom své pozornosti. Udržovat pozornost ke svému myšlení a myšlenkovým vzorcům je stejně důležité jako znát své snové značky a typické snové vzorce. Změna vašeho myšlení povede ke změně pozornosti, a klíčové je mít pozornost naprogramovanou a ´zamknutou´ v sebe – vědomém, bdělém režimu, místo abychom ji nechali běžet v rozptýleném, nepozorném režimu autopilota.

Obvykle reagujeme nepozorně, bez přemýšlení, což vede k automatickému chování. Stáváme se méně tázavými, což snižuje naši pozornost k tomu, co už známe nebo o čem si myslíme, že to známe. Natolik se identifikujeme s naší pozicí v systému, že brzy zapomínáme na jiné, odlišné způsoby pohledu na věc. Přehlížíme naši aktivní účast na dění. Přehlížíme aktivní roli, kterou máme při řízení naší pozornosti.

Chcel by som zdôrazniť ten pojem identifikácie sa s niečím, to je celkom výstižné vyjadrenie toho, ako je človek “vcucnutý” do niečoho.

Ojavili sa dve nové výborné stránky o lucidnom snívaní: ACLD a vo výbornej kondícii znrtvychstala stránka MSG. Obe sú vzhľadom na svoju tému výborné.
Najmä úvodný článok v ACLD o lucidnom snení sa mi veľmi páčil, lebo ukazuje link k tvrdeniu, že lucidné snívanie si vyžaduje i lucidné bdenie (čo je predmetom tohto blogu).

K článku sa ešte vrátim.

Myslenie mi pripdá, ako sled rozličných obmedzení a zúžení vedomia, jeho upadnutia do jednostrannosti. Vlastne plne bdelé a nedeformované je vedomie len pri meditácii: akonáhle prebieha myšlienková činnosť, nastáva akási jeho deformácia, torzia, zúžene, strata voľnosti.

Na margo mitote, “nejednoliatosti” psychiky (alebo aspoň minimálne myslenia) mi pripadá zaujímavý postreh, že “v knize Society of Mind pokládá Marvin Minsky lidskou mysl za jakési společenství specializovaných výpočetních agentů”.

To by celkom dobre vysvetľovalo, nejednotné chovanie psychiky je celkom sa mi to vysvetlenie pozdáva.