Lucida Intervalla

Opísané z metra:

Andrej Stankovič: Variace na Bloye

Na světě je jen jeden smutek,
a sic: že skutek navždy utek…
:-)

Na Internete som našiel zaujímavý článok od Františka Novotného (že by to bol ten, čo píše výborné články do Neviditelného psa?) “Mýtus elitního bojovníka” (technická poznámka: slovo bojovník sa tu chápe v klasickom, necastanedovskom zmysle).

Táto otázka už na tomto blogu padla: ako to, že temer všetky “elitné” bojovnícke skupiny boli nakoniec prevalcované regulárnou armádou?

Ale sem som ten odkaz dal z iného dôvodu: pred takýmto rozhodnutím, t.j. či ísť cestou “elitného bojovníka” alebo “člena falangy” stojíme vlastne všetci, a ja tiež. Je to o tom, či človek bude podnikať, či začne pracovať v malej firmičke, alebo bude pracovať ako člen teamu vo veľkej, zabehanej a bezpečnej firme.

NA tejto stránke som našiel šamanské bubnovanie.

Neviem, na mňa to pôsobí ukľudnňujúco a zároveň povzbudivo.

Našiel som ďalšiu formuláciu yamy a niyamy tak to sem uvediem aspoň ako odkaz, lebo považujem takéto pravidlá za mimoriadne dôležité hlavne v dnešnej dobe, ktorá si myslí, že žiadne pravidlá nie sú potrebné.

V návale práce som ani nezbadal, že sme prekročili (pravdepodobne predvčerom) 2000 návštevníkov za necelý rok sledovania.

To ma mierne prekvapuje… čakal som omnoho menej…

Taký ten zenový prístup, plný bdelosti vedie k inému poňatiu života, než na aký sme zvyknutí.

Normálne si myslíme, že človek má určité ciele, za ktorými si ide , ktoré sa snaží splniť. Život i sám človek neustále generujú udalosti, z ktorých niektoré sú z hľadiska cieľa zaujímavé, iné zase na prekážku. Tie prekážky treba odstraňovať, aby sa subjekt príliš neodchýlil od svojho cieľa.

Neviem dosť dobre posúdiť či sa to zlučuje s bdelosťou. Ale sa mi zdá, že s bdelosťou sa skôr zlučuje iný prístup: niečo ako je randori: … formu praxe ve kterém určený aikidoka brání se rozmanitým útočníkům v rychlém pořadí bez vědění jak oni zaútočí nebo v čem objednat.

Úlohou vedomého subjektu pri takomto prístupe nie je riešiť či daný útok je na prekážku alebo nie, či je priaznivý alebo nepriaznivý.

Úlohou vedomého subjektu je správne zareagovať na takýto útok a bez uľpievania prejsť k “riešeniu ďalšieho útočníka”.

……..
P.S. Iné zenové historky viď tu

“Kdysi žil v Pivovarské ulici mladý muž, který se jmenoval Ziegler. Patřil k těm, které potkáváme denně a stále znova na ulici a jejichž tváří si nikdy pořádně nevšimneme, protože mají jednu jedinou: kolektivní tvář.

Ziegler byl vším a dělal všechno, co takoví lidé vždycky jsou a co dělají. Nebyl nenadaný, ale ani ne nadaný, měl rád peníze a zábavu, rád se hezky oblékal a byl stejně zbabělý jako většina lidí: jeho život a jeho činy nebyly řízeny ani tak pudy a vůlí jako spíš zákazy, strachem před trestem. Přitom působil v lecčems slušně a byl vůbec celkem příjemný, normální člověk, který byl do sebe zamilovaný a připadal si důležitý. Měl sám sebe, jako každý člověk, za osobnost, zatímco byl jedním z mnoha, a pokládal sebe, svůj osud, jako každý člověk, za střed světa. Pochybnosti mu byly na hony vzdáleny, a když fakta protiřečila jeho názoru na svět, přivíral odmítavě oči.”

Herman Hesse: Drobné radosti

Takže som pri štvrtej Ruizovej dohode: “Vždy dělejte vše jak nejlépe umíte“; a je to pre mňa malé prekvapenie. Pretože čo iné hovorí Ruiz, ako to, že naša činnosť má byť “dó” — celkom prekvapivý dotyk toltéckeho a zenového učenia;

A spomedzi všetkych jedho štyroch dohôd práve túto považujenm za najcennejšiu. Pretože hodiny a hodiny meditovať, cvičiť tensegritu alebo hathajógu, alebo čo aj sa modliť má len málokto čas. Ale pracovať — či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, aby sme sa uživili — musíme všetci. A vôbec, žiť medzi ľuďmi, interagovať s nimi. Týmto je vyplnená väčšina nášho dňa (okrem toho je tu ešte spánok, s ideálom lucidného snenia, ale o tom inokedy).

Takže myšlienka Japoncov — a teraz už, ako vidím, aj Toltékov — využiť pre cvičenie bdelosti svoju prácu — a vôbec, každú cez deň vykonávanú aktivitu — je asi to najlepšie, čo možno komukoľvek poradiť. Aj preto by sme sa asi mali čo najviac oboznámiť i s niektorými japonskými formálnymi “dó“, kde je to asi najlepšie a najsystematickejšie prepracované.

Ale odhliadnuc od toho: každý, kto chce bdelosť, by si mal zo svojej práce urobiť “dó” a robiť ju čo najlepšie; pravdepodobne to síce nie je to dostačujúca podmienka pre bdelosť, ale nutná určite.

Zase sme pri tom: “Umy si svoju misku”, t.j. venuj sa tomu, čo máš práve pred nosom, ale venuj sa tomu poriadne; a ostatné príde …

——————-
Viď tiež na serveri Duše a u Mitoteho

Spomedzi postrehov, uvádzaných minule sa mi ako najpozoruhodnejší vidí nasledovný:

… “Svobodná vůle podle tohoto modelu nespočívá ve vědomém vybírání způsobu, jakým se budeme chovat, ale ve vědomém zanechání nějakého chování. “…

V tomto zmysle sa dá povedať, že v mozgu sa spontánne generujú reakcie, iniciatívy, nápady a pod. Je to samovoľná, spontánna — a pravdepodobne asi chaotická, prirovnanie k počasiu sa mi nezdá neprípadné — aktivita, ktorá nikdy neprestáva.

Od určitej intenzity sa nám dostáva do vedomia, a vtedy ju viac-menej vieme ovládať (pokiaľ ovšem vobec chceme).

Podstatou cvičení pre bdelosť je vlastne znižovanie “prahu citlivosti” voči týmto javom. Teda, nie pokus o ovládnutie ich vzniku, ale o ich čo najskorší intercepting, zachytenie.

Pekný postoj k svetu a životu:

A quote from the (bit boooring) book \’Software leadership\’ by Murray Cantor: Do not play God, trust the univers, and play a role (Margaret Wheatley)… is this Tao philosophy by a scientist?

Teda: Nehraj sa na Boha, dôveruj svetu (ťahá ma to povedať “dôveruj Životu, že to s Tebou myslí dobre”)a hraj (čo najlepšie) úlohu, v ktorej sa nachádzaš.