Lucida Intervalla

Niccoló Machiavelli:
Je veliký rozdíl mezi životem, jaký se žije a životem, jaký by se měl žít. Ti, kdož přihlížejí jen k tomu, co by se mělo dít, a ne k tomu, co se skutečně děje, spíše zaniknou, než se udrží.

Tento citát pridávam na margo chovania médií a humanitárnch organizácií typu Amnesty International a Červeného kríža (aj keď uznávam ich zásluhy z minulosti) k boju proti terorizmu a štátom ktoré ich podporujú. Špeciálne mám na mysli používanie dvojitého metra pri hodnotení vecí, udalostí a ľudí. Alebo u AI je to jednoducho preto, že nestíha na splnenie svojich vízií a cieľov: ako priestor pre svoje monitorovanie si zobrala celý svet, ale má len obmedzené zdroje, a v praxi sa to zúžilo tak, že vychádza z výpovedí vazňov či postihnutých (a to nestačí, to vie každý súd), paberkovania oficiálnych informácií a doplnenia medzier (ktorých je nutne vačšina) ideológiou. Najlepšie to vidím na ich zprávach o Romoch, keďže tie viem zrovnať s realitou.

Alebo iná analógia toho prepínania mysle: je to ako keď je zrak zaostrený na predmet a keď je rozostrený.

Žiaľ, onen prevažujúci stav je práve ten “rozostrený”, a všetko, okolo čoho sa točí tento weblog je “mať zrak neustále zaostrený”.

Stále tu mám ale na mysli len ten pocit, ktorý je s touto zaostrenosťou či rozostrenosťou spojený, nie samotné videnie či funkciu mysle.

Nejde mi o zaostrenosť mysle na jeden predmet — bdelosť mysle neznačí koncentrovanosť na jeden predmet. Keď už je to nejaká koncentrovanosť tak sa jedná o “koncentráciu na to, že vnímam“:-)

Tých vhodných analógií může byť zrejme viac.

Napr. jazda na divokom koni, a jazda na skrotenom koni a jazda na skorenom a vycvičenom koni. Myseľ je samozrejme onen kón, a jej normálny stav je onen divoký kóň.

Alebo neriadená strela, riadená strela a strela nad ktorou sme stratili kontrolu: táto analógia naviac vysvetľuje Munenoriho prístup.

Ešte raz by som sa vrátil k tym dvom zrakovým ilúziám:
1. 2.

Ide v nich o to, že čo vidíme: (edná sa o kocku, z ktorej je vyrezana menšia kocka, alebo o kocku v miestnosti

Zaujímavé sa mi to zdá preto, lebo podobné “prepínanie” mozgu (mám na mysli ten pocit prepnutia z jedného stavu do druhého) pociťujem pri prechode z bežného rozptýleného vedomia do bdelého stavu vedomia.

Dokonca i spatný pohyb sa dá na týchto dvoch kockách demonštrovať: obe možnosti totiž nie sú rovnocenné, ale u mňa (ale pravdepodobne tak je to u každého) jedna možnosř je “prirodzená”, preferovaná, a druhá “minoritná” — ak sa chcem dostař do tohto “modu” vnímania, tak musím vyvinúť určitú snahu. KeĎ som v tom “nepreferovanom mode”, stačí trochu prudšie pohnúť hlavou a automaticky sa ocitnem v “preferovanom mode” vnímania.

A podobne je to i s tou mysľou: “prirodzený mod” je pre mňa ten rozptýlený mod; musím vyvinúť určitú snahu (fakt to musí byť určitá snaha, nie však krčovité úsilie) aby som sa dostal do onoho “koherentného” modu mysle, ale stačí maličké vyrušenie a už z neho vypadnem.

Rozdiel vo vnímaní okolia v oboch stavoch je jasne badateľný: v obvyklom stave nevýrazný svet okolo, nevýrazné, skoro “šedivé” farby, nepočuť zvuky tých zvyškov prírody, čo ešte v meste sú zachované, vnímanie len bezprostredného okolia a ľudí v ňom. V tom druhom stave sú to jasné, výrazné farby (skoro ako po dobrom daždi), počutie zvukov, vnímanie harmónie pohybu vecí a ľudí.

Sprievodné pocity pri prepínaní medzi týmito dvoma stavmi sa celkom podobajú tomu, čo pociřujem pri hrách s touto kockou.

P.S. Hra na prepínanie je zaujímavejšia s tou pohyblivou kockou

Chcel by som upozorniť na šikovnú techniku prevzatú od e-gurua: techniku zrkadlenia.

Robiť totiž akýkoľvek druh cvičenia bdelosti (chôdza pozornosti, satipatthánu) počas rozhovoru je podľa mňa veľmi náročné: vždy je tam určité emočné vypätie, a naviac musíme sledovať obsah a adekvátne reagovať.

Zistil som, že táto technika dovedená — aj keď nie do extrémnej formy, ktorú popisuje, to mi nie je jasné, či ísť do toho — do úrovne vnútorného zrkadlenia reči partnera je napodiv celkom dobre zvládnuteľná a nevadí ani konverzácii, ani mne, ani partnerovi.
Tiež sa celkom dobre hodí na sledovanie nie veľmi náročného výkladu.

Takže, ďalšia príležitosť umývať misku.

Myslím, že jeden jasný a dobre zdvôvodniteľný dôvod na to, aby sme sa snažili udržiavať bdelosť existuje.

Bola niekým vyslovená myšlienka: “Ak chces zmeniť svoj život, musíš zmeniť seba”.

Je to hlboká a správna myšlienka.

Ak však človek chce zmeniť seba, musí byť v prvom rade bdelý a emancipovaný voči svojej mysli. Všetky snahy zmeniť seba bez splnenia tejto podmienky sa podobajú súboju, v ktorom jeden z účastníkov má zaviazané oči, kým druhý pružne a vynaliezavo manévruje a využije každé zaváhani.

Náš život — pokiaľ sa neuspokojíme s oným slávnym “šlapacím mlynom”– je v podstate súboj s mysľou.

Záujmom mysle je udržař si svoju funkciu autopilota, a veľmi rýchlo a efektívne nemiesto nás riešiť životné situácie. Týmto nás udržiava vo vopred definovaných koľajach — de facto nás udržiava v intenciách karmy — daných do značnej miery našou výchovou, školami, spoločnosťou, skúsenosťami.

Robí to veľmi rýchlo, nápadito a efektívne: hotový manichejský diabol.

No a s takýmto protivníkom by sme mali čo robiť aj s nezaviazanými očami, nieto ešte so zaviazanými.

Ak chceme teda niečo meniť, musíme jej fungovanie bdelo a ostražito sledovať a z jej chovania vychádzať pri akejkoľvek snahe o zmenu. Nestačí len slepo túžiť po zmene, a robiť márne útoky… treba to robiť s otvorenými očami.

Vždy keď sa pozerám na takéto optické ilúzie (tieto sú prevzaté spomedzi mnohých ďalších na tejto adrese) tak musím dávať za pravdu Castanedovi, že svet si ozaj tvoríme: vlastne to, čo vidíme závisí od “kontextu” v ktorom sa na to pozeráme. Jediný rozdiel medzi nazeraním na tieto ilúzie a nazeraním na reálny svet je, že tu o tejto podmienenosti nášho nazerania vieme, a vieme “prepínať” kontext (napr. či sa pozerám na kocku v miestnosti alebo neúplnú kocku, z ktorej je vyrezaná menšia kocka), kdežto pri nazeraní na svet o tom nevieme a prepnúť kontext je extrémne ťažké: vlastne si to žiada osvojiť si napr. iné klutúrne zázemie, niečo ako stať sa Číňanom alebo Japoncom a zabudnť na vlastnú výchovu.

1. 2. (jedná sa o kocku, z ktorej je vyrezana menšia kocka, alebo o kocku v miestnosti)

3.
Tu ani netreba položiť otázku, je to zrejme…

P.S. Dokonca ani v takýchto zrejmých prípadoch sa neviem kedykoľvek prepnúť, a stačí pohúť hlavou, aby som upadol do uprednostňovaného stavu

Ešte kedysi, keď som študoval, premýšľal som nad „modelovou situáciou“, čo by sa dialo v človeku, keby – povedzme nejakým chirurgickým zákrokom – zostal jeho mozog izolovaný od zmyslových orgánov.

Vtedy som si ešte myslel, že možno by mohol postaviť hrádzu šialenstvu tým, že by riešil nejaké logické či intelektuálne problémy, jednoducho, nejako zamestnával mozog.

Teraz si to už nemyslím: podľa mňa, prepadol by sa do číročistého chaosu a šialenstva behom niekoľkých sekúnd, nanajvýš minút. Psychika by sa začala chovať podobne, ako telo hada, ktorému odseknú hlavu.

Teoreticky si viem predstaviť zachovanie duševnej rovnováhy v jedinom prípade: keby sa človeku podarilo zmieriť sa s tým, že už sa nikdy nič neudeje, t.j. že čas sa zastavil. Pretože si myslím, že toto je asi hlavný problém pre izolovaný mozog: že sa nič nedeje. Ale myslím, že tie sily chaosu by boli o toľko rádov silnejšie, ako takáto pokora, že je to ozaj len teoretická možnosť.

Myslím, že toto je istým spôsobom modelová situácia toho, čo sa deje pri smrti: vlastne sa zrejme postupne odpojujú jednotlivé zmysly či pocity, až zostane mozog sám so sebou. Toto je zrejme ten okamih – trvajúci však relatívne krátko, lebo zrejme začnú vypadávať postupne aj mozgové funkcie – ktorý zodpovedá tej modelovej situácii izolovaného mozgu. Výsledkom može byť šialený strach a chaos: to je asi ten víchor z Tibetskej knihy mŕtvych, ktorý ženie človeka do ďalšej inkarnácie (if any).

Z tohto zorného uhla sa mi ale v celkom novom svetle javí to, že sme vtelení: fyzické telo s jeho zmyslami je ako taká kotva, alebo balast (ako v balóne) ktorý psychike umožňuje zachovávať duševnú rovnováhu . Niečo ako gravitácia, čo je síce možno niečo nie veľmi príjemné, ale – umožňuje nám to chodiť. A inkarnácia nám umožňuje „lineárne fungovať“.

P.S.
Zrejme niečo podobné možno zažiť vo floatačnej vani: asi to príležitostne vyskúšam, nech to mám “z prvej ruky”:-)

Myšlienka spred dvoch rokov, keď som čítal Pirsiga:

Pokiaľ je buddhistické myslenie neteistické (v tom zmysle, že neexistuje činnosť, ktorá by nás nejakým “magickým” sposobom zachránila, boh ktorého by sme mohli obmakčiť alebo obětami nakloniť, potom je buddhistické myslenie príbuzné (ak nie dokonca totožné) s technickým myslením — ani technická činnosť nedáva viac, vačšiu ochranu, než aká z povahy veci vyplýva. Ak budem technickú činnosť dokladne vykonávať, dosiahnem lepší technický výsledok, tento výsledok však nevznikne tým, že privolám priazeň nejakých bohov či iných vyšších síl, ale vyplýva z povahy veci samej. A to samé platí v buddhizme (teda, nie v jeho ľudových formách, samozrejme)

Už som niekde písal, že u Castanedu som nič principiálne nového nečítal — všetko sa dá nájsť v iných zdrojoch, buddhizme, yoge, a možno aj lepšie, systematickejšie a prepracovanejšie. Nepopieram však, že tieto v podstate známe veci veľmi často podal z takého originálneho uhla, že mnohokrát som až po ňom pochopil (aspoň teraz sa mi to tak zdá) podstatu veci: príklad za všetky, otázka vnútorného dialógu.

Ale myslím, že najlepšie bolo, že to všetko zarámcoval pojmom “bojovníka” — čo pre mňa, západniara, bol omnoho prijateľnejšie, ako svatci, mystici, mágovia, čarodejí a podobná fauna. Náhle všetko pod týmto jednotiacim pojmom zapadalo do seba, ta malo smer, ako keď sa železné piliny nasmerujú v prítomnosti magnetu. Aj keď musím dodať, že nkoniec, ako sa to ukázalo pri podrobnejšom štúriu, pojem bojovníka sa nie veľmi kryje s tým, čo sa rozumie týmto slovom v bežnej reči.

Teraz, keď sa už nejaký čas systematicky zaoberám bdelosťou, vidím, že existuje možno ešte výstižnejšie prirovnanie čo sa deje s človekom, keď má na chvíľku záblesk bdelosti.

Bežný, roztekaný stav mysle implikuje veľmi fádny, plochý a roztekaný svet, následne fádny,plochý a roztekaný život. Sme však tak dokonale dokonale chytení mysľou, tak rýchlo a perfektne funguje, že si to vobec neuvedomíme.

Pocit, ktorý mám, keď sa mi na krátku chvíľku podarí udržať plnú bdelosť by sa asi najlepšie dal vyjadriť slovami “Návrat kráľa” — samozrejme, toho archetypálneho.

Je to podobné ako v rozprávkach, keď v neprítomnosti kráľa vládli chamtiví a sebeckí ministri, a krajina pod ich vládou chradla a upadala. A to všetko zmizlo, keď sa vrátil kráľ, zradcov potrestal a všetko nadobudlo svoje správne a zákonité formy.

Podobné je to aj pri bdelosti: človek nevidí nič takého, čo by nebol videl aj predtým: ale teraz všetko má svoje miesto, je to tam, kde patrí a funguje to tak, ako má.

Zaujímavé.

V našich západných pomeroch je asi najvýznamnejšou prekážkou bdelosti práve túžba po niečom, snaha niečo dosiahnuť, nejaký výsledok. Dokonca mám pocit, že sú to dve komplementárne veci: čím viac je človek zameraný na dosiahnutie cieľa, tým menej širokospektrálnej pozornosti, a naopak, čím viac širokospektrálnej pozornosti, tým menšia zameranosť na konkrétny cieľ.

Dobre to vidieť u športovcov, napr. šprintérov, keď sa zameriavajú na čo najväčšiu rýchlosť, priam vidieť na nich, že okrem tohto úsilia nič nevnímajú.

To je asi prapodstata toho, že pri chôdzi som schopný byť ako-tak bdelý, ale pri práci nie. Apoň zatiaľ.

Ako je to však u bojových umení? Tam je definovaný cieľ, a napriek tomu sa vyžaduje (a zrejme aj dosahuje) širokospektrálna pozornosť napr. (Munenori alebo Takuan). Ako to, že u nich túžba po víťazstve neskalí bdelú pozornosť? Alebo tajomstvom je práve to, že sú ochotní prijať víťazstvo i porážku a sústredia sa len na “dokonalé prevedenie”?