Lucida Intervalla

Práca na bdelosti sa celkom nápadne podobá tomu, ako sa človek učí chodiť.

Na začiatku len bezmocne leží, nanajvýš kope nohami. To je štádium bežne, roztekanej mysle, ktorá “nemá pána”, robí si čo chce a človek robí to, čo ona chce. Ona ho vlastne drží na akýchsi “koľajach života”, t.j. človek funguje v rámci určitých zvykov, predsudkov a zabehaných rutín.

Potom sa objaví pudenie chodiť. Najprv po štyroch, potom najprv váhavo po dvoch. Žiada si to veľa úsilia, svaly potrebujú zosilnieř a je potrebné zlepšiť ich koordináciu. Deje sa to neustálymi — v)čšinou neúspešnými — pokusmi postaviť sa na nohy. Tu sa vec trocha líši od prebúdzania bdelosti, pretože malé dieťa vidí okolo seba ľudí, chodiacich vzpriamene, má to každú chvíľu pred očami, takže má tu motiváciu nielen zvnútra, ale aj zvonka.

Pri pokusoch o prebudenosť je vec o to ťažšia, že nie je bežné vidieť okolo seba prebudených ľudí. Možno mám špeciálnu smolu, ale nevidel som okolo seba žiaden dokonalý takýto prípad. Dokonca ani v zrkadle nie. Práve preto tu tento vonkajší ťah chýba, a musí byť nahradený vnútorným odhodlaním, vytrvalosťou a zvykom cvičiť. Aj tu sa pri pokusoch — aj keď poznám len dve výborné cvičenia a to chôdzu pozornosti a satipatthánu – neustále pády, ale predsa len časom dá vypozorovať určitý, ale pomalý pokrok. Žiaľ tento pokrok je rozhodne omnoho pomalší, ako bol kedysi pokrok v chodení, recidívy sú pravdepodobne častejšie.

No a nakoniec príde tretia fáza: a dieťa zistí, že chodiť je omnoho lepšie a príjemnejšie ako bezmocne ležať. Toto — zatiaĽ LEN — tušenie sa mi objavuje, keď som párkrát zistil, že aj rozhasený duševný stav je možné konsolidovať cvičením bdelosti alebo že sa tieto stavy objavujú spontánne. A že byť bdelým je vlastne nesmierne príjemné. Najvačší problém je premocť dlhoročný zvyk — a prípadne, niekedy, nedostatok energie (napr. keď som nevyspatý). Túto poslednú fázu veľkolepo popisuje historka o Buddhovi (historka sa mi páči nielen kvôli obsahu, ale aj kvôli spoôobu podania).

Pekný vtip od Krišnamurtiho:

You may remember the story of how the devil and a friend of his were walking down the street, when they saw ahead of them a man stoop down and pick up something from the ground, look at it, and put it away in his pocket. The friend said to the devil, “What did that man pick up?” “He picked up a piece of Truth,” said the devil. “That is a very bad business for you, then,” said his friend. “Oh, not at all,” the devil replied, “I am going to let him organize it.”

Ešte jeden zaujímavý postreh z toho istého článku:

“… Autor argumentuje, že je pravděpodobné, že nadpřirozené duševní schopnosti a vědecká metoda jsou komplementární. Výraz “komplementární” je technický termín, který do fyziky přinesl Niels Bohr. Znamená to, že dva popisy přírodního jevu jsou sice možná platné, ale není možno je pozorovat zároveň. Klasickým příkladem komplementarity je dvojí podstata světla. “

Príbuzným problémom sa mi javí i nejasný pocit z vedeckého poznania ako “neautentického” poznania. Tu nejde o zatracovanie vedy — tento blog je vedofilný a dúfam, že nikdy neupadne medzi konšpiračno/alternatívno/”ezoterické” weby — ale neviem dosť dobre poprieť, že veda prináša svoje plody hlavne na celospoločenskej úrovni, ale pre jednotlivého človeka toho neprináša veľa. Inými slovami, pre jej uplatnenie sú potrebné organizácie (či už výskumné ústavy, alebo nemocnice, alebo obecne štátne inštitúcie), ale pre zlepšenie tohto konkrétneho človeka toho dokáže urobiť asi pramálo. Najlepšie to zaznieva z nárekov na priepasť medzi technickou a morálnou úrovňou človeka — aj keď tu treba možno povedať že tá nízka morálna úroveň sa skôr týka ľudí, ktorí majú k vede ďaleko.

Ak si odmyslíme ľudí pre ktorých je matematika a exaktné vedy najväčším strašiakom, problém, prečo veda, vedecké postupy a vedecké teórie nemôžu uspokojovať jednotlivého človeka tkvie v tom, že sa opierajú nie o to, čo človek pozoruje a zažíva, ale o akési “entity”, ktoré síce vec vysvetľujú, ale nevychádzajú z jeho vnútorného sveta. Klasickým prípadom je vysvetlenie farby ako elektromagnetického vlnenia určitej vlnovej dĺžky.

Zdá sa mi — len o tom zatiaľ veľmi málo viem — že isté východisko z tejto dilemy by mohla priniesť fenomenológia: je to síce v prvom rade filozofická záležitosť, ale čítal som o (aspoň pre mňa neveľmi presvedčivých) pokusoch prepojiť túto metódu s vedou.

Takže to je asi tematický okruh, ku ktorému sa prílčžitostne tu budem vracať. Mimochodom mi pripadá zaujímavý názor o údajnej spojitosti objavu fenomenologického prístupu s LSD.. A ešte su pripomeniem jeden článok o fenomenológii a počítačoch.

Zaujímavá úvaha o zázrakoch:

… Littlewoodův Zákon o zázracích. Littlewood byl slavný matematik, který vyučoval na Cambridžské univerzitě. Definoval zázrak jako událost, která má zvláštní význam, když k ní dojde, ale vyskytuje se s pravděpodobností jedné ku milionu.

Littlewoodův Zákon o zázracích praví, že v životě každého normálního člověka dochází k zázraku přibližně jednou za měsíc. Důkaz o platnosti tohoto zákona je jednoduchý. Během doby, kdy jsme vzhůru a aktivně jednáme v životě, přibližně osm hodin každý den, jsme svědky toho, že se nám dějí věci přibližně jednou za vteřinu. Takže se nám během každého dne stane přibližně 30 000 věcí, tedy asi milion věcí měsíčně. S několika málo výjimkami nejsou tyto události zázraky, protože jsou bezvýznamné. Pravděpodobnost, že se stane zázrak, je asi jedna ku milionu. Proto bychom měli očekávat zázrak každý měsíc.

Aj keď vezmem do úvahy, že Littlewood bol optimista, a pravdepodobnosť zázraku je aspoň tisíckrát menšia, ako to navrhuje vo svojej definícii, aj tak mi vychádza že 1-2 zázraky by some počas svojho života mali zažiť. Ak ich nezažijeme, mám na to ln — okrem charakteru teórie pravdepodobnosti– len jedno vysvetlenie, že sme nepozorní, a že si zázraky, pokiaľ sa udejú, vôbec nevšimneme.

Vďaka “mladíkovi s nadhledem” mám tu pridanú i možnosť sledovania posledných komentárov.

Komentáre tu boli i doteraz, ale nejak som na ne neupozorňoval, pretože jednak je dosť ťažko komentovať veci, o ktorých sa píše na tomto blogu, jednak si tento blog potreboval vytvoriť okruh záujemcov, no a nakoniec, pri existujúcom stave sa dali sledovať len komentáre niekoľkých posledných zápisov.

Toto už teraz je zmenené: kdekoľvek zapíšete komentáre, objavia sa medzi poslednými komentármi vpravo na lište, takže je možné na komentár reagovať. Zvlášť ešte upozorňujem na odkaz “…” (hneď za prehľadom posledných komentárov na navigačnej lište vpravo), ktorý umožňuje vidieť úplné nadpisy posledných komentárov a naviac zoznam najviac komentovaných zápisov.

Dúfam, že sa postupne dostaneme ku komentovaniu zápisov, pretože tento blog slúži aj pre mňa: jednak, že si často zvedomím a podržím v pamäti veci, ktoré by mi inak unikli, jednak vďaka komentárom by som mal možnosť korigovať svoje príliš jednostranné alebo možno dokonca mylné názory.

Takže dúfam, že tí, ktorí sem pravidelne chodíte využijete možnosť komentovania v náš spoločný prospech.

Ja neviem, ale zhruba posledný rok počúvam zo Slovenska samé dobré správy. Posledná je nasledovná: “Ak niekto neoprávnene vnikne alebo zostane v cudzom príbytku, jeho majiteľ bude můcť proti nemu použiť zbraň aby si zachránil život, zdravie a majetok. Umožní mu to nový trestný zákon, vo ktorom sa bude v apríli rokovať vláda a v máji sa ním budú zaoberať poslanci parlamentu. Ako informoval hovorca ministerstva spravodlivosti, použitie zbrane v tomto prípade nebude trestným činoml Netýka sa to podľa neho prípadu, ak bude osoba, ktorá neoprávnene vnikla do cudzieho obydlia úmyselne usmrtená. Trestným činom nebude ani to, ak sa niekto bráni priamo hroziacemu akebi trvajúcemnu útoku, napr. na život, zdravie alebo majetok“
Správnosť tohto kroku vidím v tom, že polícia (a ostatné bezpečnostné zložky) vedia fungovať “plošne” a “ex post”, a sú schopné brániť skor štát, ako jednotlivca; nevedia ochrániť občana pred konkrétnym útokom: preto musí byť možnosť aby sa bránil sám, bez toho, aby ho kvůli tomu obťažovali ako nejakého zločinca. “Humanistom” však tento zákon nebráni aby sa nechali okradnúť alebo zabiť, takže si myslím, že tento zákon je nanajvýš užitočný a potrebný, a nikomu nebráni v jednaní, ktoré je pre neho prirodzené.

A ešte pár slov k vstupu do NATO a EU: pripadá mi to podobné, ako keď dvoch dvadsaťročný milencov rozlúčil život a oni sa znova nájdu po 40tich rokoch a chcú uzavrieť manželstvo: lenže žiaľ, do manželstva už nevstupujú tí dvadsaťroční milenci, ktorými boli, ale celkom iní ľudia, a může ich čakať nemilé prekvapenie. Tým nechcem povedať, že je chyba vstupovať o NATO a EU, chcem len povedať, že sa treba chovať úmernu veku a situácii, a nemaľovať si vzdušné zámky ako keď má človek dvadsať.
Dúfam, že medzi dobrými zprávami zo Slovenska bude i to, že sa nechová voči NATO a EU ako dvadsaťročný milenec ale ako dospelý človek, vedomý si svojich záujmov a ochotný sa za ne postaviť. Len sa bojím balastu tisícročných dejín, ktoré nás učili chodiť žalovať a donášať raz do Budapešti, raz do Viedne, raz do Prahy, raz do Moskvy, a nie jasne svoje sformulovať svoje záujmy a bojovať za ne…

Zaujímavá novinka: stroj na sny . Akurát by ma zaujímalo, či sú tie sny lucidné:-)

Našiel som prekný článok (viď tiež) o vzťahu myslenia a bdelej pozornosti. Je tu explicitne zdôraznené to, čo som len tušil, totiž, že myšlení je kořenem samsáry. A vlastne, bdelá pozornosť umožňuje dostať sa spod kontroly myslenia. Nejde ani tak o zastavenie či zrušenie myslenia, ako skôr o to, aby sme neboli pod jeho totálnou kontrolou.

Alebo slová “lpění na egu a dualitě je jen myšlenka.” je len inými slovami ono Ruizovo “neberte nic osobně”.

Predsa však vo mne hlodá otázka: budiž bežné myslenie, zafarbené vášňami, sympatiami a antipatiami, dobrými a zlými psychickými vlastnosťami je pokrivené, neodráža kvalitne realitu. Ale čo čisté matematické myslenie? Alebo výsledky teroretickej a experimentálnej fyziky? Či genetiky? Kde všetky tieto vedy dávajú rozumné výsledky, t.j. v zhode s experimentom? A naopak aj špekulácie kovaných buddhistov (napr. o tvare Zemegule) idú nesprávnym smerom?

Tak som si dnes (vlastne už včera) regresnú terapiu.

Dosť veľa som o tom čítal, tak som to chcel zažiť na vlastnej koži. Podstatou terapie je, že odpoveď na problémy aktuálneho života hľadá v nejakých udalostiach (najčastejšie traumách) nejakého minulého života prípadne porodu, a ich znovuprežitie odstraňuje potom ten aktuálny problém. Nie je celkom jasné, či sa jedná skutočne o minulé životy, alebo sa jedná o to, že myseľ vytvorí akúsi metaforu problému, ktorý sa potom subjektu javí ako nejaký minulý život.

Najv)čším problémom bolo nájsť dostatočne závažný problém: fyzicky aj psychicky som v podstate fit, neexistuje žiaden prvoplánový problém, takže som musel siahnuť do “druhej garnitúry” problémov. Naviac, skutočný dovod, prečo sa o vec zaujímam je, že by ma celkom zaujímali širšie súvislosti zasadenia mojho súčasného života: prečo je taký aký je, prečo som taký aký som? S čím to súvisí, s čím je to vyvolané.

Ako správne podotkol auditor, takto formulované “zadanie” si vyžaduje sériu sedení, nedá sa to stihnúť naraz. Tak sme skúsili jeden z tých druhotriednych problémov, ktorý viedol k tomu, že sme sa pokúšal znovu a znovu prežiť porod.

Na jednej strane musím uznať že určité — hlavne hmatové a tlakové — pocity som prekvapivým sposobom skutočne prežíval. Tlak, dotyk, torzia, svalové napatia: to všetko bolo a mohlo to zodpovedať skutočnosti. Na druhej strane mám aj iné vysvetlenie: keď človek dve hodiny sedí, tak tiež zažíva asi podobné pocity, len ich takto neinterpretuje. Ale zas pocit vťahovania (podtlakom) by som asi normálne nezažil.

Suma sumárum, ako som to už mnohokrát skonštatoval: v mojej prítomnosti sa nedejú zázraky.

Stále znova a znova ma prekvapuje, že i také zdanlivé banality, ako je napr. telesný postoj či sedenie na stoličke, má vplyv — a to celkom výrazný — na fungovanie mysle.

Keď som kedysi videl obrázky samurajov ako sedia v seize, alebo ako robia rei, vždy to na mňa pôsobilo síce prísne ale predsa len trochu vyumelkované: prirodzené sa mi naopak javilo sedieť v nejakej nonšalantnej polohe, tak či onak pohodený na kresle či stoličke.

Teraz vidím pomalý, ale jasne badateľný posun; už v seize nesedávam ledabolo — v takej seize sa jednoducho necítim dobre. Dobre sa cítim naopak v seize “ako má byť” a v ktorej som stabilný fyzicky i duševne: akoby som “spočinul na základni”.

To samé adám i keď robím rei: skoro by som ironicky povedal, že ho robím rituálne, nebyť toho, že cítim, že takto to má byť a toto je správny spôsob: s určitou dávkou vážnosti, prísnosti a pozornosti.

Toto prichádza všetko postupne a spontánne, vôbec sa to nesnažím hrať či vnucovať si.

Dokonca i v práci, za počítačom vidím, že sa mi postupne mení sedenie, a začínam sa dobre cítiť v stabilnej polohe s rovným chrbtom, a priamym pohľadom na monitor namiesto ležérnych polôh, ktoré som obľuboval predtým: a vidím, že disciplinovanejšie sedenie je spojené s disciplinovanejším myslením.
A čo je na veci najprekvapujúcejšie, lepšie sa cítim v disciplinovanejšej poloha, ako v alternatívnych ležérnych polohách.

Je to zaujímavé a vidím v tom i určitú príbuznosť aj s prvou dohodou podľa Ruiza; skoro by som zovšeobecnil tú jeho prvú dohodu, na “nehrešiť telesným postojom”:-)