Lucida Intervalla

Ešte k umiernenosti a chudobe

Ostatne, ani don Juan so svojimi žiakmi, ani jeho učitelia nepestovali okázalú chudobu. Vtip je ozaj asi v nehrabivosti, aparigrahe

Dokonca som sa na jednom mieste mierne zasmial, keď Castaneda naznačoval že do Juan má investované peniaze snáď do cenných papierov. Asi to nebol celkom jednoduchý indián Yaki:-))) Ale v každom prípade je to sympatické a rozumné: majetok je na to, aby človek mohol rozumne žiť a venovať sa …. v tomto prípade prebudeniu…

ad Umenlá inteligencia

Umělá inteligence má s inteligencí právě tolik společného jako „přírodní aromatické látky“ s přirozenou chutí. (Murphyho počítačové zákony)

Tento pesimistický pohľad je z článku o umelej inteligencii

Na Pútnikoch je uvedené buddhistické vysvetlenie známej historky o Diogenovi:

Toho dňa si Alexander Veľký prial navštíviť Diogéna a dozvedieť sa niečo z jeho učenia. Stál tu v plnej zbroji a jeho impozantná, mohutná postava vrhala na doposiaľ ležiaceho Diogéna tieň.
Diogénes sa naňho pozrel privretými očami: “Á, pozrime sa, Alexander Veľký! Ako sa ti darí?”
“Dobre. Ale rád by som ti pomohol, Diogén. Dobyl som celý svet. Patria mi nádherné paláce, plno zlata, moje bohatstvo je obrovské. Dám ti všetko, čo si budeš priať: zem, peniaze, vysoké postavenie. Stačí jediné slovo a je to tvoje. Čo by si si prial?”
“Ách, ty mi chceš pomôcť?”
“Áno”, povedal Alexander Veľký. “Chcem ti pomôcť. “
“Ách, ďakujem. “
“Prial by si si niečo? “
“Áno”, odpovedal Diogénes, “niečo by som si prial. “
“Len to vyslov a je to tvoje. Nech je to čokoľvek.”
“Alexander Veľký, mohol by si prosím trochu ustúpiť? Tieniš mi.”
“Ách, áno, prepáč mi. ” Alexander popošiel stranou.
“Ďakujem ti mnohokrát. To je všetko, čo som chcel. ”

Výklad k historke je klasický, buddhistický, a hovorí to, čo v podstate hovoria všetky ezoterické učenia: na druhý svet si nikto nič nezoberie, takže je zbytočné na tomto svete sa snažiť niečo nadobudnúť, niečo dosiahnuť: veď nič nie je stále, a o všetko časom prídeme.

Pripomína mi to však inú historku, tentoraz o Zenónovi, ktorý veľmi logicky (a neviem, či jeho vývody dodnes nezostali nevyvrátené) a veľmi úspešne dokazoval, že neexistuje pohyb. Až kým s tým neprišiel ku Sokratovi. Ten si ho vypočul — a začal sa pred ním mlčky prechádzať tam a naspať.

A s týmito vývodmi mi to pripadá podobné: argumenty sú mimoriadne presvedčivé — ale ľudia po úspechu v živote prahnú a robia všetko pre to, aby to dosiahli. Takže to nebude asi natoľko bezcenné.

Ostatne, tieto postupné prídavky generácií sposobili, že nežijeme na stromoch, ale v pomerne civilizovaných — a pomerne príjemných — podmienkach. Teda, aj keď tí jednotlivci, kumulatívnym efektom práce ktorých toto všetko vzniklo nemajú z toho priamo nič, predsa len z toho majú niečo iní. A ani to nie je na zahodenie.

Mimochodom si myslím, že pravou podstatou buddhistického učenia v tejto veci (alebo možno aj ďalších ezoterických učení, viď napr. o rybách a králikoch) nie je to, že sa nemáme o nič snažiť v tomto živote a žiť v maximálnej chudobe a biede, ale podstatou je to, aby človek nehromadil čohokoľvek viac než potrebuje k slušnému a normálnemu životu. Teda, nehrabivosť, aparigraha, a nie živorenie.

Musím doporučiť zaujímavý rozhovor s Jaroslavom Peregrinom.

Nadhodené myšlienky ma úplne fascinujú, napr. “Otázka, zda existuje tento druh zombií, je tedy ekvivalentní otázce, zda je možné, aby se něco chovalo ve všech ohledech jako vědomá bytost, a přitom to vědomí postrádalo“, dokonca sa sám občas blížim k hľadisku “Nemáme nikdy jistotu, že všichni kromě nás nejsou Chalmersovými zombiemi“

Alebo uvadzaný citát: “logik Chaim Gaifman nedávno konstatoval, že Gödelova věta namísto Penrosova “nejsme stroje” ukazuje, že “jsme stroje, které nemohou vědět, že jsou stroje“.

Z článku, a vůbec z úvah o AI, pre mňa — a pre tento blog — vyplýva jedno podstatné rozlíšenie: je treba rozlišovať medzi bdelým, vedomým chovaním na jednej strane, a inteligentným chovaním na strane druhej. Zdá sa, že jedno nepodmieňuje druhé. A pro vonkajšom pozorovaní sú pravdepodobne neodlíšiteľné, alebo len veľmi ťažko odlíšiteľné.

Rozhodne mi pripadá zaujímavá i otázku “hardverovej implementácie” vedomia: Mně osobně se zdá nejatraktivnější tzv. mnohanáčrtový model vědomí navržený Danielem Dennettem (v jeho knize Consciousness Explained): Podle něj se v určitých částech mozku objevují a mizí různé elektrické aktivity, které spolu soupeří, a ty, kterým se podaří ostatní na chvíli přebít, se stávají vědomými. To, co pociťujeme jako souvislý proud vědomí, by tak byla velice různorodá směs vzájemně se vytlačujících projevů různých procesů.

Toto mi skutočne pripomína nestály, neustále premenlivý charakter mysle, niečo podobné, ako víry vo vode, ono Patanjaliho “Čitta vrtti”, ktoré chce eliminovať (mám na mysli jeho slávnu druhú sútru: “Yogash citta vrtti nirodhah); nie nadarmo je asi pravda, že údajne sanskrtské vrtti (presnejšie, vartati) má spoločný koreň so slovanským “vrtieť”, “vír”… aj preto sa mi nie veľmi páčil preklad napr. “Jóga je ovládnutie činnosti zmyslov”, ak len za zmysel nepovažujeme aj myseľ, ako to vraj bolo v starovekej Indii. Ale dokonca ani vtedy to tak asi nie je, “čitta” neznamená “zmysel”. Ale to len mimochodom…. Len pre zaujímavosť prikladám originál tejto sútry (je to prvý riadok, druhý je už ďalšia sútra, len nemam poruke prostriedky ich oddeliť) — je to i vizuálne estetické:

P.S.
Napr. je namieste aj otázka, či chovanie, produkované tými štyrmi Pánmi nebolo vlastne — chovaním Chalmersových zombií… teda len inteligentné, nie však bdelé…

Alebo tiež inverzne: každé chovanie, ktoré nie je bdelé, je vlastne chovaním Chalmerssovej zombie…:-)

U ´Haniibala Lectera (viď aj včerajší zápis) však asi predsa len nešlo o bdelosť v zmysle “sati”, alebo ako to popisujem na týchto stránkach, pretože u neho súčasťou pozorovania boli hneď aj dedukcie. U neho šlo skôr o dobre vyvinutú schopnosť cielene pozorovať a bleskurýchle dedukovať, ako o “sati“, nesúdiacu a nediskriminujúcu pozornosť.

Podobný rozdiel vidno i v historke o zenovom mudrcovi a kniežati: knieža mal tiež oči na stopkách a uši našpicované, rovnako ao zenový mních, ale na rozdiel od mnícha hneď interpretoval to, čo jeho zmysly zachytili.

U Hannibala išlo asi skôr o požitok z myšlienkovej činnosti ako o bdelosť tu a teraz.

Včera som si pozrel Passoliniho 120 dní Sodomy. Nebol som nepripravený, pretože už predtým som si prečítal knihu, ktorá bola inšpiráciou od samotného veľkého Markíza.

Tu hneď musím dodať, že napriek tomu, že film bol dobre urobený, predsa len bolo vidieť že v porovnaní s knihami ťahá vo všeobecnosti za kratší koniec: pretože veci vie len ukázať, kdežto kniha vie ukázať aj myslienkové pozadie.

Pretože nech je už sú tie de Sadove knihy akokoľvek odpudivé, považujem ho za nepopierateľného filozofa: našiel som u neho celkom originálnu myšlienku (tuším v Júlii), že Príroda (alebo možno priamo Boh) rovnako trestá odchýlku smerok ku zlu ako k dobru. Pretože Jej cieľom je ROVNOVÁHA, a akákoľvek výchylka jedným alebo druhým smerom je porušenie tejto rovnováhy, ktoré treba čo najškôr zrušiť. Táto myšlienka mi pripadá netriviálna, a skôr mám pocit, že život potvrdzuje jej pravdivosť.

A ešte za jednu vec vďačím de Sadovi: že mi umožnil nahliadnuť do hláv, kde všetko, ale všetko prebieha podľa iných zákonov, aké si čo len viem predstaviť: jednoducho tie jeho postavy (a špeciálne tí štyria páni, pretože táto kniha je asi korunou jeho diela) dokonale presahujú moju predstavivosť; sú vo vleku svojej “passion” a sú slepí a hluchí k čomukoľvek čo tejto ich vášni neslúži.

Títo štyria však predstavujú — napriek tomu, že pôsobili prítomne, a hrôzostrašne — presný opak bdelosti: boli to dokonale zatvrdilé, izolované, do seba obrátené duše. Bola to prítomnosť kameňa, nie živej bytosti.

Vcelku mi nerobí problém, aby som sa s nimi žiadnym spôsobom neindentifikoval, aby som s nimi “nemal čo povedať”. Z tohto ma ale napadá iná podobná postava, Hannibal Lecter z Mlčania jahniatok. A špeciálne tá vrcholná scéna (teda, aspoň pre mňa), keď tá mladá policajtka ide za ním dole do väzenia. Nemôžem si pomôcť, ale tu som nemal z neho pocit šialenstva, ale pocit totálne prítomného chlapa, ktorý ale prekonal všetky konvencie a všetky ľudské predsudky a hranice. Napriek tomu, že je jasné, že to asi ťažko bolo “sati”, ako ho chápal Buddha, predsa len neviem prísť na to, že “kde je tu chyba”: bol v prítomnosti (to bolo zrejmé z celého rozhovoru medzi nimi, a on to zahral úžasne), a predsa tu niekde bolo v pozadí šialenstvo. Nebol “mŕtvy”, ako tí štyria páni, ale napriek tomu bolo cítiť že nie je normálny.

Neviem zodpovedať tento rozpor. Najskôr možno išlo o to, že jednoducho ani jemu, ani tým štyrom pánom nedošli “do srdca” informácie, pocitym enócie a túžby od ich obetí: všetko ostalo na intelektuálnej úrovni. A tie cih obete ani neboli považované za ľudí (to sa tak chápali len oni medzi sebou), skôr to boli len akési objekty.

Neviem…

Ako povedal jeden zenový majster - a ja mu po svojej prežitej skúsenosti verím: “Svoju meditačnú prácu by sme mali dokončiť v tomto živote, teda stať sa osvietenými, pretože inak, aj keď cvičíme a neukončíme to v tomto živote, karma nás dobehne.” Dobieha nás každý deň, len my to nevidíme. Ak to zbadáme, zvyčajne je neskoro - urobíme nejakú hlúposť. Vieme to tak, že prežívame utrpenie. Ak zbadáme, že toto utrpenie je naša karma, ktorá nás dobehla, môžeme povedať, že sme trošku upustili od toho svojho ja, moje, mne. Lepší prípad by bol, ak by sme konali - vo chvíli, keď na nás naša karma číha - tak, že ju zbadáme. A výsledok - nie utrpenie.

From: Poklad a hus

Vlastne sa dá povedať že jedným z cieľov našej bdelej pozornosti by mala byť naša karma. Spomínam, že raz pred veľmi mnohými rokmi na jednom buddhistickom sústredení som sa spýtal učiteľa , ako sa dá spoznať karma. Čakal som, že povie nejaké postupy, veštby, proste niečo takého… A on jednoducho povedal: treba byť bdelým. Mrzuté je,že to postupne začínam chápať — až po dvadsiatich rokoch…:-(

Trochu smutný článok od M. Zeleného.. Autora som si obľúbil kedysi dávno ako študent: čítal som od neho peknú učebnicu filozofie; a to v dobách normalizácie.

K tomu článku nemôžem dodať nič, len že je to smutná pravda.

Toto mi pripadá celkom zaujímvý názor. Najmä tá požiadavka BALANCOVANIA, ROVNOVÁHY mezi yin a yang.

Zaujímavý článok o meditácii; len pár poznámok k nemu:

1. Tá definícia meditácie asi hovorí inými (a hlavne merateľnými) kritériami to, čo považujem za najdôležitejší príznam dobrej meditácie: že totiž sa v človeku počas meditácie rozhostí pocit mieru.

2. Nebol by som taký optimista ohľadne kresťanskej (o sufizme a židovskej tradiícii neviem absolútne nič, takže to nejdem hodnotiť) “meditácie”. Je pravdou, že som sa takej akcie nikdy nezúčastnil, ale kedysi dávno sa mi dostala do rúk kniha, s popisom postupu takej meditácie, a aspoň v náznakoch som čítal o postupe u jezuitov. V oboch prípadoch ide podľa mňa skôr o autosugesciu ako o meditáciu; v najlepšom prípade o koncentráciu. Väčšinou zrejme ide o predstavu Ježiša a spojenia s ním. Rozhodne som nevidel v tom popise nič spoločného so buddhistickým, či dokonca zenovým postupom. Pravda, aj v tibetskom buddhizme sú techniky, kde sa pracuje s predstavami, ale takéto praktiky (a teda aj kresťanské) považujem za dosť nebezpečné, lebo mi nie je jasné, či človek nestratí zmysel pre realitu. Najbezpečnejší mi pripadá zen.

3. Co sa týka popisovania toho, kto všetko dnes medituje, tak aj keď si odmyslíme módu, myslím, že je úplne jasne badateľný posun v smere väčšieho rozšírenia záujemcov (aj keď väčšinou dlho nevydržia) o meditáciu, yougu a podobné záležitosti. Pred 30 rokmi som kľudne mohol prejsť okresné mesto bez toho, aby som narazil na niekoho okrem seba, kto by sa o to zaujímal. Pripisujem to sčasti omnoho ľahšieho prístupu k informáciám, a sčasti tomu, že si myslím, že v súčasnsti sa presúvajú nároky na človeka smerom od hulvátstvu k určitej kultivovanosti. Tým pravdaže nechcem povedať, že predtým boli ľudia hulváti. Chcem povedať, že to je obdobný proces akým sa postupne presadzoval pred cca 150 rokmi všeobecná hygiena; podobný proces, v súvislosti duševným stavom prebieha v súčasnosti.